Pukanec: Cibuliari so zlatými rukami

Zdena Čupíková, 2001
Spisovateľ Ivan Kadlečík sa v úvahe, ktorú uverejnili Pukanské noviny vyznáva, že “staroba je oslobodenie sa od zamestnania, vojenskej služby, povinnej školskej dochádzky, od žien a skrytých vášní, trochu aj od hlúposti a zbytočných viet. Od budúcnosti zahmlenej.” Možno preto sa sem na staré kolená vracajú pukanskí rodáci, aby po peripetiách života našli pokoj v prekrásnom prostredí a vychutnali hodnoty vinohradníctva, ovocinárstva, záhradkárstva i poľovníctva.
Dolovanie zlata a striebra v pukanských rudných žilách dokončili po Keltoch nemeckí prisťahovalci. Hospodárska prosperita baníckej osady spôsobila, že Pukanec sa v 14. storočí stal slobodným kráľovským a banským mestom a členom zväzku siedmich stredoslovenských miest (Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Ľubietová, Banská Belá, Pukanec). Pred štyrmi rokmi ich zástupcovia podpísali Deklaráciu o vzájomnej pomoci a obnovili tak tradíciu dobrých vzťahov. “Minulý rok sa stretli v Pukanci pri príležitosti osláv 925. výročia prvej písomnej zmienky,” konštatuje starostka obce Jana Bahnová.

Bohatú históriu Pukanca dokumentuje Pamätná izba v budove obecného úradu, rôzne publikácie a propagačné brožúrky, v ktorých sa môžete dočítať o časoch banskej slávy i úpadku baníctva a následnom rozvoji remesiel. V 17. storočí bolo mesto strediskom viac než dvadsiatich remesiel a jedenástich cechov. Architektúra pukanského námestia dýcha nostalgiou. Tento pocit vzbudzuje neskorobarokový morový stĺp, postavený v druhej polovici 18. storočia, ako pamiatka na zbavenie sa cholery. Okolo neho kedysi pochodoval početný hudobný fašiangový sprievod tovarišov v bielych zásterách a v klobúkoch ozdobených stuhami. V rímsko-katolíckom kostole sv. Mikuláša, ktorý pretrval pohromy tureckých výbojov i protihabsburských povstaní, vidíte okrem krásy štyroch vyrezávaných neskorogotických oltárov autenticitu ešte skoršieho stredoveku. Sídlom Obecného úradu v Pukanci je tiež historicky cenná budova, odetá v barokovom slohu, ale v pracovni starostky a v rokovacej miestnosti poslancov, napriek pôvodným klenbám a nástenným maľbám, cítiť realitu dnešných dní. K nej patrí aj poznanie, že morový stĺp so súsoším Najsvätejšej Trojice je umeleckou kópiou. Originály sôch sú zatiaľ uložené v Pamiatkovom ústave v Bratislave, lebo obec nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu faktúry za reštaurátorské práce.

Zadlženosť magistrátu v minulom storočí priviedla toto bývalé kráľovské mesto k strate privilégií a už vyše 111 rokov je Pukanec obcou. Pred dvoma desaťročiami bola však ašpirácia obce na získanie štatútu mesta viac-menej opodstatnená. Vtedy sem za prácou dochádzali aj ľudia z okolia, ktorým zamestnanie poskytovali – závod Smrečina, ovocinársky štátny majetok, podnik Novochema, alebo lesný závod. Najviac pracovných príležitostí, pri výrobe kancelárskeho nábytku, ponúkal závod Exunaco. Prekážkou na získanie štatútu mesta bol však malý počet obyvateľov. V poslednom desaťročí je rozvoj obce poznačený zhoršenou ekonomickou situáciou. Neúprosná štatistika ukazuje za posledné desaťročie úbytok obyvateľov. V obci s 2148 obyvateľmi nemá prácu až 355 osôb, čo z ekonomicky činnej populácie predstavuje až 32-percentnú nezamestnanosť. Mladí, ktorí nenachádzajú prácu podľa svojich predstáv odchádzajú do miest, ba aj do cudziny.

Občianska vybavenosť obce sa nelíši od služieb menších miest. Majú tu vlastný obecný podnik i rôzne aktivity drobného podnikania. Pre obec je výhodou, že je stopercentným vlastníkom spoločnosti Lespol s.r.o, ktorá obhospodaruje 1 500 ha lesov a prevádzkuje pílu. Z tvrdého dreva sa vyrábajú parketové prierezy na vývoz do Poľska. “Prenájom poľovného revíru na desať rokov prosperujúcej firme Pal inalfa Vráble pomohol obci dokončiť plynofikáciu,” hovorí starostka.

Majstri hrnčiari
Hovorí sa, že po baníkoch priniesli Pukancu najväčšiu slávu hrnčiari. Ešte v polovici 20. storočia tu bola okrem Pozdišoviec najvýkonnejšia keramická výroba. Hrnčiarsky cech sa spomína už v roku 1651. K jeho rozvoju zaiste prispela kvalitná hlina v lokalite Majere a vysoká technická úroveň vypaľovania. Niektorí znalci tvrdia, že k obľúbenosti pukanskej keramiky prispel kolektívny vkus rôznorodej society – roľníkov, remeselníkov, baníkov, vinohradníkov, obchodníkov a mešťanov z celého územia hontianskeho regiónu. V minulosti bola najlepšou inšpiráciou pre tunajších tovarišov povinná trojročná vandrovka po svete.
Kus histórie pukanského hrnčiarstva stelesňuje 82-ročný majster Ján Könyves. Okrem klasickej vlastní už aj modernú elektrickú pec. Obdivuhodné je, že ešte stále pracuje na objednávkach ÚĽUV-u. Všetci obyvatelia obce poznajú aj keramickú dielňu Jána Franka, ku ktorej vedie Štiavnická cesta a spoľahlivým identifikátorom jeho obydlia je kríž na kopci. Tento majster dokáže vyrobiť hlinený pekáč, na ktorom sa dá upiecť kurča bez toho, aby plávalo v masti. Žiaľ, nestačí uspokojiť dopyt všetkých záujemcov z celého Slovenska. O to milšie bolo, že naše sklamanie chcel zmierniť pozvaním do svojej vínnej pivnice.

Vinorodý kraj
Po zrušení cechového systému (1872) a vzrastom priemyselnej výroby sa zmenšoval počet remeselníkov, ale pribúdalo vinohradníkov a záhradkárov. Staré písomné záznamy potvrdzujú, že v oblasti Pukanca bolo vinohradníctvo rozšírené v 13. storočí. V obci na úpätí Štiavnických vrchov sa už stáročia pestuje kvalitné hrozno v najvyššie položených viniciach na Slovensku (495 m). Svedčí o tom aj názov viničného kopca Vajrab, ktorý je skomoleninou nemeckého názvu Weinrebe (vínna réva).
Pukanská vulkanická pôda dodáva vínnemu moku špecifickú chuť a jeho sviežosť a kvalitu udržujú zase dobré vínne pivnice – ľochy, ktoré v minulých storočiach vykopali baníci do zvetraného andezitu. Víno slúži ako prostriedok vzájomného porozumenia na stretnutiach s rodákmi, krajanmi a priateľmi. Na jeseň sa konajú oberačkové slávnosti a v Dome záhradkárov výstava ovocia, zeleniny, kvetov a ručných prác.
Pukanské čierne moruše boli vyhlásené za chránený prírodný útvar a sú raritou tohto chotára, kde rastie okolo 500 rodiacich stromov, zväčša starších ako dvesto rokov. Plody týchto vzácnych drevín volajú obyvatelia viničné jahody. K pestovateľským úspechom tunajších osadníkov patrí aj vynikajúca pukanská cibuľa, za ktorú si v minulosti vyslúžili prezývku cibuliari. Záhradkárska organizácia má viac ako dvesto členov a patrí medzi najväčie v okrese Levice. V marci tohto roku si pripomenula tridsiatiny.

Podľa spisovateľa Andreja Chudobu, ktorý žije v tejto obci už bezmála polstoročie sú Pukančania spola Dolniaci a spola Horniaci. Zakotvil medzi nimi ako mladý učiteľ z realistického dôvodu s romantickým nádychom. “Niekto povedal, že osudom muža je žena a tento závažný element ma priviedol do Pukanca. V našej brandži sa málokomu stalo, aby sa oženil so študentskou láskou – taká romantika sa veľmi nepestovala,” hovorí majster písaného slova. Kvôli neexistujúcemu “ch” v maďarčine sa jeho predkovia dlhé storočia volali Hudobovci. “Chudoba je vlastne pseudonym a možno aj satisfakcia za sfušovanú spoluhlásku v matrike,” konštatuje s úsmevom. Ako dôchodca je vraj vyťažený aj chlebovými záležitosťami v záhrade, ale toto prostredie mu poskytuje ideálny pokoj i tvorivú inšpiráciu pre literárnu činnosť, ktorej sa venuje profesionálne od roku 1987. O niekoľko domov vyššie žije ďalší spisovateľ Ivan Kadlečík, ktorého tvorba je takisto známa nielen doma, ale aj v zahraničí.

Literatúra má v Pukanci trvalé domovské právo.
Senior Holuby, ktorý tu v roku 1846 založil prvý čitateľský spolok pod názvom Mestské kolo s knižnicou, by sa tešil z činorodosti svojich nasledovníkov. Pukanec ako jediná z obcí v okrese má knižnicu, ktorá poskytuje služby čitateľom prostredníctvom knižničného informačného systému Libris. Tristo čitateľov má k dispozícii viac ako pätnásť a pol tisícový knižný fond a od januára tohto roku môžu za poplatok využívať aj službu internetu.
Dobré meno obce šíri pod vedením Denisy Sujovej aj folklórna skupina Vajrab. Deti základnej školy sú členmi súboru Vajrabček. Divadelný súbor Mladosť pod taktovkou Márie Struhárovej predvádza tradičné ľudové zvyky. O kultúrne aktivity sa pričinil najmä Peter Klinko. Z jeho iniciatívy sa rozvinuli aj družobné vzťahy s folkloristami v juhoslovanskej Selenči. Hrozná noc Pukanská je názov hry, ktorú nacvičil s divadelníkmi ako memento na vyplienené mesto Turkami.

Pukančania považujú za samozrejmé, keď sa o ich obci vie. Nielen doma, ale aj v zahraničí. Nečudo, že využívajú aj výdobytky technického pokroku a obecná správa má internetovú stránku, ktorú si môžu pozrieť ľudia na celom svete.

Zdroj: http://www.civil.gov.sk/CASOPIS/2001/2024zc.htm (skrátené a upravené)

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Nábytkárske firmy

Internetové odkazy na firmy zaoberajúce sa Nábytkom a Interierovým Designom.
V pripade zaujmu prenajat si lukrativny priestor na reklamu na Obnova.sk nas prosim kontaktujte na reklama@obnova.sk, alebo na 0907-344-743 Michal Hrčka (autor Obnova.sk).

VÝROČNÁ SPRÁVA SNK za rok 2000

4 ČINNOSTI (PRODUKTY) ORGANIZÁCIE A ICH NÁKLADY 4.1 Ústav knižničných fondov 4.1.1 Stále činnosti: Akvizícia všetkých typov dokumentov, budovanie fondu študovní a príručných knižníc, budovanie databázy dodávateľov, deziderát a nahlásených kníh, Nákupná a oceňovacia komisia, Akvizičná komisia, budovanie vzájomných výmenných vzťahov v rámci MVD, získavanie dokumentov podľa požiadaviek zahraničných partnerov, tvorba ponukových zoznamov multiplikátnych a neprofilových dokumentov, správa fondu MVD, správa majetkovoprávnej evidencie…

Písmo

1. ÚVOD
Písmo je pamäť ľudstva. Môžeme sa o tom presvedčiť sami. Čo urobíme, keď si budeme chcieť niečo zapamätať? Zaviažeme si uzol na vreckovke? Po čase sa však môže stať, že nám uzol síce pripomenie nejakú povinnosť, ale akú – to nám nepovie. Najlepším spôsobom, ako si niečo zapamätať, je poznamenať si to do zošitu alebo notesu. A ako inak než v písomnej podobe!

Odkiaľ pochádzalo zlato starovekého Egypta

Civilizácia starovekého Egypta neustále podnecuje ľudskú predstavivosť. Väčšine z nás sa pri vyslovení mena tejto krajiny zázrakov vynorí pred očami zem prastarej kultúry, rieka Níl, pyramídy, podivuhodné náboženstvo a zlaté poklady. Každý si okamžite spomenie na zlaté klenoty nepredstaviteľnej ceny, ktoré sa našli v hrobke bezvýznamného panovníka Tutanchamona a pokúša sa predstaviť si nesmierne bohatstvá, ktoré museli ukrývať hrobky veľkých kráľov: Ramesse II., Amenhotepa III., Thutmose I. a IV., či Setiho I…
V staroveku sa Egypt považoval za krajinu zlata. Zachoval sa list, ktorý okolo roku 1400 pr. Kr. napísal mitanský panovník Tuštattu egyptskému kráľovi Thutmose IV.: „Pošli mi rýchlo mnoho zlata, aby som mohol realizovať svoje zámery, pretože zlato je v tvojej zemi ako prach.“ Zlato bolo v starom Egypte naozaj extrémne hojné, napriek tomu však bolo podľa niektorých egyptológov vyhradené len pre nobilitu.

Renesančné trulice II.

SLOVENSKÉ RENESANČNÉ TRUHLICE

Na Slovensku bola truhlica, podobne ako v iných krajinách, pre svoje univerzálne využitie niekoľko storočí najrozšírenejším typom nábytku. Práve truhlica je zrejme aj najstarším zachovaným slovenským nábytkom. Spočiatku bola vytváraná z jedného kusa vydlabaného pňa bez nôh, s vekom a železným kovaním s držadlami uľahčujúcimi jej uchopenie, keďže tieto truhlice boli prenosné. Najstaršie zachované typy prenosných truhlíc pochádzajú zo 14. storočia.