Ochrana a reštaurovanie textilu

Ochrana a reštaurovanie textilu

Sylvia Slezáková – Slovenské národné múzeum, Bratislava



Stručná charakteristika najrozšírenejších druhov vlákien umožní bližšie poznanie vlastností textilného materiálu.

Textilné vlákna sa delia do 3 základných skupín:

1. prírodné,

2. chemické,

3. hutnícke.

Ochrana a reštaurovanie textilu
Sylvia Slezáková
Slovenské národné múzeum, Bratislava

Stručná charakteristika najrozšírenejších druhov vlákien umožní bližšie poznanie vlastností textilného materiálu.
Textilné vlákna sa delia do 3 základných skupín:
1. prírodné,
2. chemické,
3. hutnícke.
1. Pri historických textíliách sú zaujímavé hlavne prírodné vlákna, ktoré sa delia na organické a anorganické. Organické vlákna majú buď rastlinný, alebo živočíšny pôvod.
K vláknam rastlinného pôvodu patria vlákna získavané z rôznych častí rastlín:
– zo semien: bavlna, kapok;
– zo stoniek (lykové vlákna): ľan, konope, juta;
– z listov: sisal, manilské konope;
– z plodov: kokosové vlákna.
Rastlinné vlákna sú tvorené z väčšej časti molekulami celulózy. K najdôležitejším a v textilných zbierkach najrozšírenejším patrí bavlna a ľan.

Bavlna sa získava z vlákien, ktoré vyrastajú na povrchu semien subtropickej rastliny bavlníka, patriacej do čeľade slezovitých. Bavlnené vlákna sú jemné, vyznačujú sa veľkou pevnosťou, majú vynikajúcu saciu schopnosť (dokážu absorbovať okolo 20 % vody zo vzduchu). Vlákno je jednobunkový útvar. Pod mikroskopom vyzerajú zrelé vlákna ako tenké stužky so zosilnenými oblými okrajmi, mierne špirálovito stočené okolo svojej pozdĺžnej osi. Z väčšej časti – asi 90 % – sú tvorené celulózou, ktorá sa pôsobením svetla a kyselín rozpadá, čím sa dá vysvetliť aj strata pevnosti historických textílií.

Bavlna je málo odolná voči napadnutiu plesňami.
Ľan patrí medzi najstaršie textilné suroviny. Vlákno sa získava zo stonky jednoročnej rastliny. Má vysokú pevnosť a príčinou krčivosti je malá pružnosť ľanu. Navĺhavosť je veľká, vlákno môže pohlcovaním vody zväčšiť svoj objem až o 20 % bez toho, aby bola tkanina zreteľne vlhká. Ľan má vyšší lesk ako bavlna. Pod mikroskopom pozorujeme na vláknach uzlovité hrčky a priečne trhliny.

Ľanové vlákna sa skladajú takmer výlučne z celulózy, ktorá sa podobne ako pri bavlne vplyvom slnka a kyselín stráca a za svoju dobrú pevnosť vďačí pravidelne usporiadanej a hustej štruktúre makromolekúl celulózy.
Ľan má malú odolnosť voči napadnutiu mikroorganizmami.

Druhú skupinu prírodných organických vlákien tvoria vlákna živočíšneho pôvodu. Získavajú sa zo srsti stavovcov alebo zo sekrétov hmyzu. Ich základnou stavebnou látkou sú molekuly bielkovín. Jednotlivé druhy sa od seba navzájom líšia chemickým zložením.
Vlna. Najrozšírenejším druhom je ovčia vlna, známe sú však aj iné druhy, získavané zo srsti tiav, kôz, lám a králikov. Pri kvalitných vláknach je pod mikroskopom viditeľné vrstvovité pokrytie povrchu šupinkami. Podľa tvaru a vzhľadu šupín sa dá ľahko rozoznať druh vlny.

Hlavnou zložkou vlny sú bielkovinové látky keratíny.
Vlna má veľkú absorbčnú schopnosť, prijme až 40 % vlhkosti. Vysoká elasticita a pružnosť zabraňujú krčeniu vlny.
Pôsobenie tepla a slnečného žiarenia vlnu poškodzuje. Ničia ju aj alkálie, na ktoré je veľmi citlivá.
Jedným z najznámejších a najčastejších škodcov vlny je šatová moľa. Jej larvy obsahujú vo svojich žľazách protolytické enzýmy. Tie rozkladajú bielkoviny na aminokyseliny, ktoré im potom poskytujú výživu. (Z jednej samičky môže za rok vzniknúť až pol milióna lariev, ktoré môžu odhadom narušiť až 500 kg vlny.)

Hodváb sa používal v Číne už v 3. tisícročí pred n. l. Získava sa z tzv. kokónových vlákien priadky morušovej. Vlákno z 1 kokónu môže byť dlhé až 1200-1500 m. Pod mikroskopom sú viditeľné hladké vlákna s jemným pozdĺžnym prúžkovaním.
Hodvábne vlákno sa skladá z bielkovín fibroínu a sericínu. Vyznačuje sa vysokou pevnosťou, pružnosťou a leskom. Hodváb je schopný prijať zo vzduchu 30 % vlhkosti.
Prírodný hodváb reaguje veľmi citlivo na slnečné žiarenie, vplyvom ktorého sa výrazne poškodzuje a stráca pevnosť. Dlhšie zotrvanie vo vlhkom prostredí môže mať za následok napadnutie mikroorganizmami.
Škodcovia hodvábu sú švehly striebristé.


2. Pod chemickými vláknami rozumieme všetky textilné vlákna vyrábané chemickými technológiami zo základných prírodných alebo syntetických materiálov. Tieto vlákna sa začali vyrábať na prelome 19. a 20. storočia. V súčasnosti sa vyrába veľké množstvo rôznych druhov chemických vlákien.


3. Najvýznamnejším minerálnym vláknom je azbest. Sivozelené vlákna sú odolné voči teplu aj kyselinám. Spracovávali sa už pred stáročiami. Azbest obsahuje karcinogénne látky.
Ochrana a starostlivosť o zbierkové predmety
Základnými podmienkami preventívnej ochrany zbierkových predmetov, ktoré je nevyhnutné sledovať, kontrolovať a korigovať, sú svetlo, teplota, vlhkosť, znečistenie vzduchu. Netreba zabúdať ani na ochranu pred hmyzom a mikroorganizmami a treba vykonávať opatrenia proti eventuálnemu napadnutiu týmito škodcami.
Zariadenie v depozitároch by malo byť vyrobené z prírodných materiálov (napr. z dreva), ktoré regulujú prípadné výkyvy vlhkosti vzduchu. Na uskladňovanie sú nevhodné kovové zásuvky, ako aj zariadenie z preglejky alebo drevotriesky, pretože obsahujú materiály, ktoré môžu textíliám škodiť.
Pre plošné textílie je vhodné ukladanie vo vodorovnej polohe v zásuvkách, ktoré by mali byť vopred vystlané bielym hodvábnym papierom alebo nebieleným plátnom. Plátno treba ešte pred použitím vyvariť, aby neobsahovalo apretačné látky. Textílie možno ukladať na seba aj vo viacerých vrstvách, ktoré je však potrebné medzi sebou tiež oddeliť. Tkaniny by sa nemali skladať, aby sa vlákna v ohyboch nepoškodzovali, a ak to nie je možné, treba tkaninu v mieste ohybu vystlať hodvábnym papierom. Veľkoplošné textílie, akými sú napr. koberce a gobelíny, sa môžu odkladať zrolované do valcov s čo najväčším priemerom. Takýmto spôsobom sa môžu uskladňovať aj stuhy, čipkové pásy a lemovky. Maľované textílie sa však rolovať nesmú. Zároveň s predmetom rolujeme na valec aj hodvábny papier alebo plátno, aby sa zabránilo treniu jednotlivých vrstiev tkaniny. Nakoniec je dôležité ovinúť týmto materiálom aj celý narolovaný valec. Nie je vhodné ukladať viaceré valce na seba. Výhodné je zavesenie a pravidelné otáčanie valcov, aby boli predmety rovnomerne namáhané. Odevné časti sa môžu odkladať aj zavesené na vešiakoch, ktoré by tiež mali byť obalené papierom alebo plátnom, aby nepoškodzovali tkaninu a aby bola váha rozložená na čo najväčšej ploche. Šaty môžeme odľahčiť tak, že na vešiak zavesíme aj ramienka z tkaniny, ktoré sme pripevnili k pásovej časti. Odevy by mali byť potom vložené do vriec ušitých z plátna a tak zavesené do skrine.
Optimálne klimatické podmienky pre textil
Teplota v miestnosti, kde sa zbierkové predmety nachádzajú, by sa mala pohybovať medzi 15-20 °C. Výkyvy teploty znižujú pružnosť, spôsobujú lámavosť vlákien a môžu vytvárať podmienky vhodné pre mikroorganizmy. Vysoká teplota urýchľuje chemické procesy a starnutie textilu. Nielen vzostup teploty, ale aj jej pokles má vplyv na stálosť materiálu zbierok. Konštantná a rovnomerná teplota sa dá dosiahnuť pomocou klimatizačných a tepelných zariadení s termostatmi.

Vlhkosť vzduchu – dodržiavanie optimálneho rozpätia hodnôt relatívnej vlhkosti vzduchu v priestoroch, kde sa nachádzajú textilné zbierky, je veľmi dôležité, pretože prijímanie a strata vlhkosti vplýva na zmenu objemu vlákien. Pri vlhkosti menšej ako 45 % dochádza k sťahovaniu vlákien a k zníženiu pevnosti. Na druhej strane, ak vlhkosť prevyšuje 65 %, vlákna sa zväčšujú a vzniká prostredie pre napádanie textilu plesňami. Výkyvy týchto hodnôt môžu spôsobiť stratu elasticity materiálu a viesť až k zničeniu vlákien.
Textilné predmety bývajú kombinované aj s rôznymi inými materiálmi, ako sú napr. kovové nite. Tie pri vysokej vlhkosti korodujú a v krátkom čase rozkladajú okolité časti textílie. Vysoká vlhkosť môže pri niektorých viacfarebných textíliách spôsobiť aj rozpúšťanie niektorých menej stálych farieb. Preto je bezpodmienečne nutné dodržiavať hodnoty vlhkosti v rozmedzí 45-65 %.
Vlhkosť vzduchu zisťujeme meraniami počas dlhšieho časového obdobia. Prihliadnuť treba aj na to, že hodnoty môžu byť v rôznych miestach miestnosti odlišné (napr. pri vonkajších stenách). Skrine preto nesmú byť umiestnené priamo pri vonkajšej stene. Na zabezpečenie cirkulácie vzduchu by mala byť medzi stenou a skriňou medzera 5-10 cm.

Svetlo – múzeá a galérie nie sú inštitúcie, ktoré by mali hýriť svetlom, ale skôr naopak. Svoje expozície mali by osvetľovať veľmi premyslene, citlivo a úsporne. Najmä pri osvetľovaní cenných starých exponátov z organických materiálov je vylúčené priame denné svetlo vzhľadom na vysoký podiel ultrafialového žiarenia (UV) a jeho vysokú intenzitu. Vhodnejšie je svetlo umelé, ktoré obsahuje podstatne menej ultrafialových lúčov a možno pri ňom regulovať intenzitu a dobu osvetlenia. Denné svetlo musí byť tlmené, clonené na vhodné minimum, prípadne s odfiltrovaním UV-žiarenia ochrannými fóliami a lakmi obsahujúcimi prísady s vysokým ochranným faktorom. Najvyššia prípustná miera svetelného žiarenia na predmety z textilu je 50-100 luxov.
Pre predmety najcitlivejšej kategórie platí ešte ďalší faktor: maximálna prípustná doba osvetlenia, ktorá sa udáva v miliónoch lux. hodín za rok. To znamená, že niektoré predmety môžu byť vystavované iba niekoľko týždňov, príp. mesiacov v roku. Svetelné poškodenie exponátov je trvalé a nezvratné a každou ďalšou expozíciou sa zvyšuje. Toto poškodenie sa dá veľmi ľahko pozorovať najmä pri hodvábe a jeho farebnosti, ktoré sa môžu za niekoľko týždňov alebo mesiacov úplne zničiť.
Nielen v expozíciách, ale aj v depozitároch je potrebné dbať na množstvo prepúšťaného svetla. Depozitáre sa zatemňujú závesmi neprepúšťajúcimi svetlo a jednotlivé predmety sa ešte zakrývajú papierom alebo plátnom. Napríklad denné svetlo pri zatiahnutej oblohe dosahuje intenzitu 10 000 luxov, denné svetlo pri letnom slnku až 130 000 luxov.

Osvetlenie sa výrazne znižuje s rastúcou vzdialenosťou od zdroja a tiež s odklonom od priameho smeru. Osvetľovacie telesá preto vždy umiestňujeme vo väčšej vzdialenosti od textilných predmetov. Mohlo by ich poškodiť aj teplo sálajúce zo žiaroviek.

Znečistenie vzduchu – prach a chemické nečistoty obsiahnuté vo vzduchu sú ďalšími faktormi, ktoré skracujú život textílií. Na textile sa nečistoty usadzujú vo forme kryštálikov, ktoré spôsobujú mechanické opotrebovanie oslabených vlákien. Vplyvom plynných nečistôt dochádza k chemickým reakciám, ktoré proces starnutia tiež urýchľujú.

Najlepšiu ochranu zabezpečujú skrine, ktoré zabraňujú prístupu prachu, ale nie sú pritom vzduchotesné. Predmety sa môžu ukladať aj mimo skríň, ale len za predpokladu, že sú dobre prikryté. Textil sa nemá baliť do fólií z umelej hmoty.
Škodcovia – najškodlivejšie mikroorganizmy, ktoré napádajú rastlinné vlákna, sú plesne rozkladajúce celulózu. Vlákna sú pre plesne živnou pôdou. Rovnako aj povrchové nečistoty a apretúra sú vhodným prostredím pre isté druhy plesní. Poškodenie a rozpad vlákien nastáva vo veľmi krátkom čase po ich napadnutí. Charakteristickými znakmi sú biele povlaky, tmavé škvrny na povrchu predmetov a zmena farebnosti, najmä pri baktériách.

Najlepšou preventívnou ochranou pred napadnutím mikroorganizmami je prostredie s teplotou 10-20 °C, s relatívnou vlhkosťou vzduchu 45-65 % a pravidelná kontrola predmetov. Prevenciou by malo byť aj vkladanie vatových a gázových tampónov napustených gáfrom do vitrín a skríň.
Medzi škodcov textilu patria aj rôzne druhy hmyzu. Charakteristickým znakom napadnutia textilu hmyzom sú nepravidelne veľké vyžraté cestičky alebo dierky na povrchu materiálu.
Vlnené vlákna napádajú najmä mole a kožušník obyčajný. Typickými znakmi pôsobenia šatových molí sú tmavé vajíčka podobné makovým zrnkám, biele vatovité zámotky a biele drobivé výlučky. Larvy molí a kožušníkov vyžierajú nepravidelne veľké dierky na textile, zbavujú ho vlasu a jemných chĺpkov, ktoré sú na povrchu tkaniny.
Rastlinné vlákna napádajú najmä švehly striebristé. Pravidelné kontrolovanie a vetranie skríň zabezpečuje najlepšiu ochranu proti napadnutiu hmyzom. Možno používať aj protimoľové prostriedky prírodného charakteru, napr. levanduľu (vrecúška treba vymieňať každé 3 mesiace), alebo chemické prostriedky – naftalín (zavesené naftalínové vrecúško nesmie prísť do priameho kontaktu s textilom).
Reštaurovanie textilu

Nesprávne ošetrenie textilu môže spôsobiť jeho nenapraviteľné poškodenie, prípadne úplné zničenie. Vždy treba zvážiť najvyhovujúcejší postup reštaurátorských a konzervátorských prác pre daný predmet, ako aj účel jeho ďalšieho použitia. V mnohých prípadoch je lepšia prevencia a konzervovanie ako nesprávne odstraňovanie škôd.
Príspevok bol prednesený na seminári Ochrana kultúrneho dedičstva v múzeách, archívoch a knižniciach, ktorý sa uskutočnil v dňoch 14. 5. – 15. 5. 1996 v Bratislave.

Článok uverejnený na stránke SNM s adresou: http://www.snm.sk/muzeum/muze_98_4.htm

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

V jaskyni v Gruzínsku objavili vlákna staré 34 000 rokov

Skupina archeológov a paleontológov objavila v jednej jaskyni v Gruzínsku zvyšky niečoho, čo by mohlo byť najstarším doteraz nájdeným kusom odevu. Ide o malé ľanové vlákna spred 34 000 rokov, ktoré podľa výskumníkov používali ľudia na výrobu oblečenia, košíkov či topánok. Niektoré vlákna boli dokonca nafarbené na čierno, sivo, tyrkysovo a ružovo.

Pergamen

Pergamen je prírodný materiál. Ide vlastne o špeciálne spracovanú zvieraciu kožu. Používal sa v minulosti ako materiál, na ktorý sa písalo prípadne sa využíval v knihárstve na výrobu knižnej väzby. Využívaný bol hlavne pre jeho výborné chemické a mechanické vlastnosti a aj pre veľkú odolnosť voči vonkajším degradačným vplyvom. Medzi najzákladnejšie vlastnosti patrí: dobrá štiepateľnosť, zmršťuje sa pri vyšších teplotách, aj vlhký pergamen má veľkú odolnosť voči mikroorganizmom a je pomerne pevnejší a stabilnejší ako useň.

Príčiny degradácie a poškodenia pergamenu

Veľký počet rukopisov a dokumentov používa ako nosný materiál pergamen. Pergamen sa považuje za podobný materiál ako papier, ale s vyššou trvanlivosťou ale aj napriek tomu vykazuje za určitých podmienok charakteristické poškodenia, ktoré spôsobujú rôzne parametre prostredia (svetlo, vlhkosť, prach, plyny). Problémy súvisiace s poškodením pergamenu vplyvom znečisteného ovzdušia nie sú nové
( v 17. stor. to bol prach v uhlia). Pergamen je voči usni odolnejší aj vďaka tomu, že má pevnú kolagénovú štruktúru a pri výrobe získava alkalickú rezervu (luženie vo vápenatom prostredí a povrchová úprava kriedou). Táto rezerva ochraňuje pergamen pred kyslosťou.

Príčiny degradácie a poškodenia pergamenu

Veľký počet rukopisov a dokumentov používa ako nosný materiál pergamen. Pergamen sa považuje za podobný materiál ako papier, ale s vyššou trvanlivosťou ale aj napriek tomu vykazuje za určitých podmienok charakteristické poškodenia, ktoré spôsobujú rôzne parametre prostredia (svetlo, vlhkosť, prach, plyny). Problémy súvisiace s poškodením pergamenu vplyvom znečisteného ovzdušia nie sú nové ( v 17. stor. to bol prach v uhlia).

Výroba ručného papiera

S papierom prichádzame každý deň do styku už od detstva. V rôznych podobách, v rôznych situáciách. Či už ide o ten klasický kancelársky papier, alebo knihy, noviny, časopisy, hygienické vreckovky, bankovky a mnohé jeho ďalšie formy. Je tu. Obklopuje nás i napriek obrovskej digitalizácii sveta.

História výroby papiera siaha ďaleko do Egypta okolo roku 1800 p.n.l. Už vtedy starí Egypťania začali svoje myšlienky zaznamenávať na zložito upravovaný rákos (lyko). Jeho pomenovanie papyrus vychádza z názvu rastliny Gyperus papyrus, ktorý rástol v oblastiach povodia Nílu.

Od konca Antiky sa stal nástupcom papyrusu materiál nazývaný pergamen. Obaja predchodcovia dnešného papiera nemali od seba až tak ďaleko. Názov vznikol v Malej Ázii v Pergamone. Vyrábali ho jednoduchým postupom z teľacej, ovčej alebo kozej kože. Mal omnoho lepšie vlastnosti ako papyrus (obojstranné popisovanie, pružnosť, pevnosť, lepšia manipulácia, možnosť prepisovať chyby). Pre ľahkú dostupnosť sa vyrábal na rôznych miestach sveta a každá kultúra ho niečím zdokonalila. Prifarbovaný bol výsadou byzantských kráľov. V stredoveku ho začali vyrábať manufaktúrne tzv. pergamenári. Na území Slovenska sa začal vyrábať niekedy v 14. storočí a vydržalo to až do 18. storočia.

Avšak aj pergamen bol časom nahradený dostupnejším a hlavne lacnejším materiálom, ktorým bol papier. Kolískou výroby papierovej hmoty a papieru sa stala v roku 105 n.l. Čína, keď si dal ako prvý svoj vynález na cisárskom dvore patentovať Číňan Cchai Lun. Papierovinu vyrábal z hodvábneho odpadu s prídavkom kôry stromov, lyka, konope a zvyškov rybárskych sietí. Čína dlho utajovala tajomstvo výroby ich papiera, no nakoniec sa aj tento postup dostal do Európy a okolo roku 1150 ho začali vyrábať v Španielsku. V 15. storočí v Európe papier úplne vytlačil pergamen. U nás sa začal vyrábať až v 16. storočí. Nový zmysel začal mať papier, keď v roku 1440 Johanes G. Guttenberg vynašiel kníhtlač. Po Európe začali vznikať manufaktúry nielen na kníhtlač ale aj na výrobu papiera. Ďalším prevratom bolo, keď v roku 1844 sa na výrobu papiera začala používať ako základná surovina drevo.

V súčasnosti sa u nás na Slovenku výrobe ručného papiera venuje firma PETRUS Bratislava s Papierňou v obci Prietrž (okres Senica).

Nedávno som mal u nás na fakulte (FCHPT STU) možnosť si vyskúšať výrobu ručného papiera, ktorý by som vám chcel priblížiť.
Ako surovinu na výrobu ručného papiera sme použili bielenú sulfátovú buničinu z ihličnanov, vľavo na [Obr. 1], ktorá sa napučaná vo vode mlela v holandri [Obr. 2].

Buničina

Holander

Mletie má viac významov, je to hlavne krátenie vlákna, uvoľňovanie fibríl z povrchu vlákna a uvoľňovanie bunkovej steny spojené so silným napučiavaním, no vedľajšie účinky sú vznik jemného podielu dreňových buniek rastlín a drevín, kompresia alebo predĺženie v smere osi vlákna, sploštenie a skrútenie vlákna.
Pomletá buničina sa viedla do pracovnej nádrže [Obr. 3] kde sa riedila. Forma na výrobu papiera je zložená z drôteného sita a rámu [Obr. 4].

Zmiešavacia nádrž

Sito

Sitá sú pletené alebo tkané drôtom. Ich charakteristickou črtou môže byť znak, ktorého tvar je dosiahnutý hustejším pletením tenšími drôtmi, alebo spájkovaním rôznych tvarov priamo na sito, čo je základ pre vodoznak. Rám je vyrobený z dreva dubu alebo hrušky a určuje množstvo načretej papieroviny, teda plošnú hmotnosť papiera. Formovanie papiera je náročná operácia, na ktorú treba hlavne zručnosť.

Po premiešaní papieroviny, t.j. jej zhomogenizovaní som vzal do rúk rám, pritlačil naň sito a celú formu ponoril do kade pod 30° uhlom asi 10-15 cm pod hladinu. Vodorovne ju vyberal trhanými pohybmi hore dole, doprava doľava, aby sa papierovina rozložila, usporiadali sa vlákna a voda odtiekla cez sito. Potom som zložil rám a sito preklopil na plstenec z vlnitého súkna ktorý dobre sal vodu a prikryl ďalšou textíliou. Prebytočnú vodu som vytlačil valčekom až kým bol papier dostatočne kompaktný. Takýto mokrý papier som vložil do lisu, ktorý bol vyhrievaný a teda zároveň papier aj sušil [Obr. 5]. Nakoniec som papier dosušil na vzduchu a aby sa nezvlnil, tak som ho po celej ploche zaťažil. Výsledný produkt je na [Obr. 6].

Lis

Ručne vyrobený papier

Celá táto práca výroby jedného hárku netrvala dlhšie ako 15 minút. Najdlhší krok bol sušenie. Papier som si skúšal robiť ešte viackrát a s rôznymi obmenami, pri formovaní som do papieroviny pridával rôzne rastlinky, farbivá a aj iný druh buničiny. Moje pocity z výsledku boli prekvapujúce, keďže papier sa nielen tvarom, ale aj farbou a kvalitou povrchu podobal či už pijaku, alebo bežnému novinovému papieru. Pri práci som si užil mnoho zábavy, keďže vzhľadom k tomu, že som papier vyrábal prvýkrát, som zo začiatku dosť nešikovne naberal zriedenú papierovinu do formy a formoval ju, a potom som mal po práci buničinu skoro po celom tele :) Papier sa bežne zvykne ešte glejiť, kvôli zmene vlastností povrchu vlákna. A tiež plniť, čo znamená pridávať minerálne látky do papieroviny kvôli zlepšeniu fyzikálnych a optických vlastností.

Podľa mňa má výroba ručného papiera stále svoje miesto v papierenskom priemysle najmä kvôli svojej honosnosti a jedinečnosti spätej s históriou technológie výroby.