Ivan Gojdič “… nežne krášli každý rozjasaný štít do výšok volajúcich chmúrnych turní, čo ticho strážia naše rodné valaly, umlčia všetok ľudský nárek vzpurný, i dávne hriechy, ktoré k nebu volali.”
Michal Chuda
Šťastím môžeme nazvať skutočnosť, že na Slovensku ešte máme toľko sídiel – dedín či osád s historickými, novšími alebo úplne novými kostolmi vsadenými do zástavby, ktorá ešte stále nesie nemalé urbanistické kvalitatívne znaky (napriek ich rýchlemu úbytku), a že na rozhraní tisícročí – v roku Veľkého jubilea môžeme konštatovať: je tu čo poznávať, je tu čo chrániť pre ďalšie storočia, ktoré budú tejto krajine dopriate. V jednej zo základných prác, ktorá sa venuje vývoju vidieckeho osídlenia, akou “Stredoveká dedina na Slovensku” Alojza Habovštiaka je, sa širšiemu vyhodnoteniu situovania kostola k zástavbe dediny venuje jedna strana textu.1 Ani novšie práce, a to napriek tomu, že niektoré majú v názve urbanizmus zakomponovaný, nevenujú tejto problematike väčšiu pozornosť.2 Aspoň nie systematicky a vo všetkých súvislostiach… Pohľad 1200 rokov späť, do obdobia vzniku prvého trvalejšieho slovanského štátneho útvaru na našom území, ktorý sa často dramaticky spája s prijímaním kresťanstva, a to bipolárne, tak zo západu ako aj z východu, nám vďaka archeológii môže zostať na prvých sakrálnych kresťanských stavbách, ktoré boli rovnako ako ich predchodkyne – pohanské obetiská, svätyne a posvätné háje, situované na dominantných miestach ovládajúcich krajinu. Všetky doposiaľ odkryté veľkomoravské kostoly, pokiaľ to bolo možné, boli vybudované na výšinných polohách, alebo aspoň na svahoch – Bratislava, Devín, Nitra – Martinský vrch, Ducové, aj takmer s istotou na hradnom návrší situovaný Pribinov chrám. Všetky zohrávali v rámci hradísk či opevnených feudálnych sídiel zásadnú urbanistickú úlohu.3 Aj im časovo najbližšie objekty, šťastnou zhodou okolností stojace dodnes, ako napríklad Kostoľany pod Tribečom, Nitrianska Blatnica, boli vybudované vo vyšších, okoliu dominujúcich polohách. Je pochopiteľné, že v rovinatom teréne sa zasa využívali i minimálne vyvýšeniny, ako je to v prípade ďalšej, Veľkej Morave časovo i priestorovo blízkej stavbe – Kostola sv. Margity v Kopčanoch na moravsko-slovenskom pomedzí. S výnimkou Kopčian, kde doposiaľ nebol ukončený archeologický výskum, vo všetkých ostatných prípadoch máme doloženú úzku väzbu medzi sakrálnym objektom a obytnou štruktúrou, ktorá niekde pretrváva nepretržite dodnes. Tieto objemovo neveľké stavby obdivuhodne dominovali širokému okoliu a tento dokonalý krajinotvorný cit ich tvorcov sa prenášal i do ďalších storočí stredoveku. Fascinujúca silueta dražoveckého kostolíka na ostrohu nad údolím rieky Nitry, nečakané miesto kostola v Martinčeku v sedielku pod Chočom a nad Váhom, vznešené vzopnutie sa chrámu v Spišskom Štrvtku na mäkkej terénnej vlne, alebo vyzývavo vztýčená veža kostola vo Svinici na terase západných svahov Slanských vrchov patria medzi najkrajšie spojenia slovenskej krajiny a architektúry. Určite za nimi nezaostávali ani dojmy z chrámu, postaveného na veľkomoravských základoch a ovládajúceho bratislavské hradisko, alebo veľmožský dvorec a neskôr benediktínske opátstvo v Krásnej nad Hornádom na posledných výbežkoch Slovenského rudohoria nad sútokom Hornádu a Torysy. Dominantnosť kostolov (i tých menších) v rámci obytnej zástavby v stredoveku bola bezkonkurenčná – podstatne výraznejšia ako v súčasnosti. Treba si uvedomiť charakter obytnej zástavby, ktorý na vidieku tvorili neveľké objekty z dreva, prútia a hliny, často typu polozemníc, ktoré v porovnaní so sakrálnymi stavbami predstavovali zlomok ich výšky. Aj v neskorších storočiach vrcholného stredoveku, v čase archeologicky doložených viacpriestorových stavieb, výška stien obytných objektov nepresahovala 160 – 180 cm.4 To však neznamená, že i v tomto období sa aj na vidieku neobjavili murované obytné stavby, ktoré rovnako ako kostoly výraznejšie obohacovali monotónne siluety osád. Boli to panské sídla rozmermi sa blížiace kúriám, doložené v Parížovciach, Šimonovanoch, Strážkach, Liptovskej Sielnici, alebo obytné veže, ako napríklad v Nemešanoch-Zalužanoch, Poltári či Žabokrekoch. V porovnaní s množstvom doposiaľ stojacich i zaniknutých kostolov boli však stavby takéhoto typu v neporovnateľnej menšine. Počiatky zoskupenia obytných, výrobných a hospodárskych objektov (mimo sídiel perspektívne mestského charakteru) do útvarov, ktoré by bolo možné nazvať osadou a neskôr dedinou, predstavovali podľa výsledkov doterajších archeologických výskumov živelne usporiadané urbanistické celky. Ich orientácia na svetové strany, prevládajúce vetry či väzby na pôdu a susedné stavby bola dlho náhodná. Súčasná štruktúra historických vidieckych sídiel so stabilizovanou parceláciou, odpozorovaním poveternostných vplyvov, zvyčajne logickou komunikačnou sieťou, je výsledkom dlhodobého vývoja, ktorý v sídlach mestského typu prebehol podstatne skôr. Napriek tomu, že archeológia pri zaniknutých osadách často zachytila urbanistické väzby kostola a obytnej zástavby, vynášanie jednoznačných záverov by bolo predčasné. Veď je to zatiaľ iba zlomok poznania o urbanistickom vývoji sídiel, ktorým osud nedoprial pretrvať do súčasnosti. A ešte menej mohla archeológia vypovedať o živých sídlach; novšia zástavba v bezprostrednej blízkosti kostolov spravidla z veľkej časti definitívne znemožnila či aspoň obmedzila nálezové možnosti, ktoré by umožnili zdokumentovať premeny stavebných štruktúr obcí. No i súčasný stupeň poznania umožňuje rozdeliť vidiecke sídla z hľadiska situovania sakrálnych objektov do dvoch základných skupín. Prvú tvoria sídla s kostolom vybudovaným na okraji obytnej zástavby, druhú sídla s kostolom či kostolmi uprostred zástavby, pričom každý bol obklopený cintorínom. Početnejšou a staršou sa zdá byť prvá. Reprezentanti tejto skupiny však v mnohých prípadoch postupne stratili a strácajú svoj pôvodný charakter rozširovaním zástavby do predtým poľnohospodárskych polôh a súčasne obstavovaním okrajovo situovaných kostolov. K tým obciam, ktoré si doposiaľ zachovali svoj prvotný urbanizmus, patrí sídlo s jedným z najstarších kostolov na Slovensku – Kostoľany pod Tribečom. Uveďme aspoň niekoľko ďalších typických príkladov stredovekých dokladov urbanistických štruktúr so sakrálnou stavbou na okraji obce v rôznych častiach Slovenska – Rohovce v rovinách Žitného ostrova, Bobrovec v Liptovskej a Spišský Štvrtok v Hornádskej kotline či Ľuboreč na svahoch Krupinskej vrchoviny. I kostol dnes zaniknutej osady Miloj na Spiši, z ktorého uprostred polí stojí už iba torzo veže ako memento pominuteľnosti pre okoloidúcich, sa kedysi týčil na návrší nad na svahu rozloženou zástavbou.5 Do tejto skupiny patria i podstatne mladšie objekty špecifických súborov sakrálnych stavieb. Sú nimi drevené kostolíky – cerkvi na východnom Slovensku a evanjelické artikulárne kostoly. Východoslovenské kostolíky sú takmer všetky situované za obcou na vyvýšenine alebo vo svahu za obcou v požiarne bezpečnej vzdialenosti od pôvodne drevenej obytnej zástavby. Polohu artikulárnych kostolov z konca 17. storočia na okraji osídlenia určoval cisársky dekrét. Druhú početnú skupinu predstavujú sídla, ktorých ústrednou stavbou bol aj ostal kostol, situovaný uprostred obytnej zástavby. Archeologické výskumy častejšie odkrývali osady so sakrálnymi stavbami vo svahu nad obytnou zástavbou (Gortva-Bizovo, Nemešany-Zalužany, Nitrianska Blatnica), alebo na jej okraji (Bíňa, Svinica): situovanie kostola uprostred zástavby možno sledovať priamo v doteraz živých obciach. Nezávisle od typu zástavby obce – okrúhlice, ulicovky, radovej či rozptýlenej, kostol je takmer vždy ťažiskom zástavby, ktoré sa môže vývojom či úpadkom sídla čiastočne, no nie zásadne posúvať. Vodiči motorových vozidiel si určite živo pamätajú v strede Považian do cesty vysunutý kostol, ktorý dominuje obci i doprave. Na malom námestí v Bátovciach sú dva kostoly, rovnako je situovaný i kostol v Novom Tekove. V Liptovskom Ondreji obytné i hospodárske stavania obklopujú kostol s minimálnym odstupom a spolu s ním vytvárajú malebné zoskupenie. S trochu väčším odstupom je vytvorená náves okolo kostola v Starom Tekove. Veža kostola vo Veličnej tvorí už zďaleka výrazný orientačný bod pre všetkých približujúcich sa k obci, akoby chcela konkurovať nad ňou sa týčiacemu Choču, rovnako ako veža kostola v Pincinej pahorkom Cerovej vrchoviny. Na rovinách západného Slovenska stredovekí stavitelia hľadali čo i len najmenšiu vyvýšeninu, aby uprostred zástavby najvýznamnejší objekt obce ešte lepšie dominoval a zároveň odolával záplavám, tak ako je to v prípade kostola v Blatnom. Na úplnej rovine Žitného ostrova možno pozorovať nárast terénu pri obytnej zástavbe, ktorá sa stáročiami mení oproti románskym kostolom stabilizovanej úrovni terénu vo Štvrtku na Ostrove. Do tejto skupiny patria i kostoly, ktoré sú uprostred obce vybudované na parcele v radovej zástavbe, z ktorej “vyčnievajú” iba svojím objemom, ako v Budmericiach alebo Veľkej Ide, prípadne aj “vystúpením” z radu do cesty, ako napríklad v Báhoni. Kolonizáciou oživené či založené sídla severovýchodného Slovenska sú peknou ukážkou kompozične vyváženého situovania chrámu uprostred šošovkového námestia, ako napríklad Spišská Sobota, Stráže alebo dnes už mesto Poprad. Devínsky farský kostol sa stal centrom osady, mestečka, ktorá tak ako kostol prevzal funkciu sakrálnych stavieb hradiska, aj jej obytná zástavba sa stala pokračovateľkou osídlenia doloženého na hradnej akropole. Devín môžeme súčasne zaradiť aj do ďalšej, veľmi zaujímavej skupiny sídiel, ktoré možno charakterizovať ako “sťahovavé”. Počas ich stáročnej existencie totiž dochádzalo k pohybu obytnej zástavby v bližšom i širšom okolí sakrálnej stavby, ktorá na rozdiel od obytných prístreškov z menej trvácnych materiálov bola zvyčajne kamenná, a tým “neprenosná”, a tak ostávala dlhodobo fixovaná na svoje pôvodné miesto. Osada devínskeho hradiska i po zániku Veľkej Moravy a aj trojapsidového kostola pretrvávala okolo mladšej rotundy o čom svedčia aj archeologické nálezy na našom území vzácnych kamenných podmuroviek jednopriestorových obytných objektov.6 Výstavbou klasického hradu na mieste veľkomoravského hradiska sa zmenili i funkcie tohto priestoru a osada sa premiestnila do nižšej, menej exponovanej polohy, pričom zanechala rotundu i s priľahlým cintorínom svojmu osudu. Jej centrom sa stal nový, väčší románsko-gotický sakrálny objekt, ktorý je živým farským kostolom dodnes. Aj obec Dražovce prešla podobným priestorovým pohybom. Od ostrožného kostolíka, vzdorujúceho vetrom vysoko nad údolím, sa obytná zástavba “spustila” nadol pod svah a v jej strede vyrástol nový kostol. Na rozdiel od Devína pretrval aj kostolík nad obcou a naďalej dominuje širokému okoliu. Archeologickým výskumom vo Svinici je zdokumentovaná vzorová ukážka pohybu sídla pri stálej polohe najstaršieho sakrálneho objektu osady.7 Pri tomto v krajine monumentálne pôsobiacom kostole na rozhraní terénneho zlomu, presnejšie za “chrbtom” kostola, vznikla osada, ktorá sa pravdepodobne v 13. storočí rozšírila o panské sídlo. O dve až tri storočia neskôr kostol už stojí nad údolím sám a obytná zástavba sa prenáša do podnože svahu k potoku a namiesto pomaly opúšťaného starého kostola začínajú obyvatelia o ďalšie tri storočia neskôr využívať dva nové konfesionálne rôzne kostoly v radovej zástavbe. Podobný presun osady je zrejmý i v prípade lokality Breh v Krásnej nad Hornádom, kde tento proces možno predpokladať ešte pred zánikom už spomínaného benediktínskeho opátstva. Obec Nová Dedinka aj podľa svojho i keď historického názvu symbolicky naznačuje, že so svojím románskym kostolom už nemá veľa spoločného; ten, dnes aj s obklopujúcim cintorínom, stojí akoby stratený v nekonečných lánoch pri Malom Dunaji, ďaleko od presunutej obytnej zástavby. Rotunda pri Nitrianskej Blatnici zostala v lesoch opustená úplne, rovnako ako krásne situovaný kostol v Ludrovej na posledných výbežkoch Nizkych Tatier. Románsky kostolík v Šámote na Žitnom ostrove už dnes iba skromne dopĺňa hospodársky dvor za dedinou. Moravany na pomerne malej ploche dokumentujú vývoj osady pôvodne zoskupenej okolo neveľkého kostola na svahu nad údolím Váhu a neskôr narastajúcej a presúvajúcej ťažisko k novému zemepánskemu sídlu a ešte mladšiemu kostolu. Niektoré kostoly mali vzhľadom na pohyb obytnej zástavby “šťastnejší” osud. Pozoruhodné zoskupenie sakrálnych objektov v Čiernom Brode-Hegyi bolo po vyľudnení okolitej osady tiež dlhý čas takmer opustené a spoločnosť mu robilo iba panské sídlo. Osada začala opäť ožívať až rozrastaním sa susednej obce, ku ktorej vyľudnenú obec Hegy pričlenili. A tak možno povedať, že tu nastal kyvadlový pohyb obytnej zástavby, ktorá sa po čase k sakrálnemu areálu vrátila. Kým stredovek a začiatok novoveku znamenal ustálenie polohy rozhodujúcej časti sídiel na Slovensku, obdobie renesancie bolo poznačené predovšetkým tureckým nebezpečenstvom a stavovskými povstaniami. Tieto udalosti síce výrazne obmedzili výstavbu nových kostolov, no nezastavili ju úplne a navyše sa tu objavil nový moment – opevnenia okolo kostolných areálov. I keď múry okolo kostolov a priľahlých cintorínov existovali bežne aj v stredoveku, až renesancia im dala v niektorých prípadoch výrazný fortifikačný charakter a z kostolov sa stali aj malé pevnosti. Iste ich nemôžeme porovnávať s unikátnymi opevneniami kostolov, ktoré sa budovali v rovnako Turkami znepokojovanom Sedmohradsku, no i tak predstavujú “spestrenie” v poslaní a urbanistickom pôsobení sakrálnych objektov. Spomeňme Zemianske Kostoľany alebo Šenkvice, ktorých opevnenie kostola pôsobí mimoriadne dôveryhodným dojmom. Ukážkou malebného obohatenia siluety kostola je ohrada kostola v Liptovských Matiašovciach, ktorý za sebou symbolicky ochraňuje domy osady. V krajine mimoriadne silno, no zároveň pôsobivo dáva o sebe vedieť kostol na návrší nad obcou Lančár. Tu začlenenie jeho areálu do krajiny a jej využitie ako kulisy architektúry je predzvesťou barokovej symbiózy diel prírody a človeka. Hoci túto barokovú skupinu sakrálnych stavieb reprezentujú skôr areály kalvárií pri sídlach mestského charakteru (Banská Štiavnica, Prešov, Kremnica), i na vidieku môžeme uviesť príklad mimoriadnej účinnosti krajinou znásobeného pôsobenia architektúry, akým je napríklad Kalvária v Kláštore pod Znievom. Aj dnes monumentálne pôsobí areál kostola Veľkej Skalky na útese nad Váhom pri Trenčíne a šokujúco emotívne ruina barokového kostola zaniknutého kláštora v lesoch Malých Karpát nad obcou Naháč. Rovnako aj rovina Trnavskej tabule v prípade previazaného dvojvežia kostola v Modranke pri Trnave, či jemne zvlnené západné Záhorie s alejami štíhlych topoľov pri veľkolepom priečelí kostola vo Veľkých Levároch boli vďačným krajinárskym prostredím na vyjadrenie tvorivých ambícií barokových architektov. Baroko sa výrazne prejavilo i pri kostoloch osadzovaných doprostred zástavby obcí, kde i pri dnešných, podstatne objemnejších obytných domoch, tieto jednoznačne ovládajú prostredie ako bezkonkurenčné dominanty, ako napríklad v Nitrianskej Blatnici alebo Šarišských Michaľanoch, rovnako ako jedna z najkrajších centrál na Slovensku, kostol v Chorvátmi osídlenej Dúbravke. Aj strohý klasicizmus sa prezentoval niekoľkými i urbanisticky zaujímavo pôsobiacimi stavbami, akou je výrazne vystupujúce zoskupenie hmôt kostola v Čataji, alebo na okraji obce skromne stojaci unikátny evanjelický kruhový kostol so stĺpovou ochodzou po obvode v Zemianskom Podhradí. Neoslohové stavby v ničom nezaostali v snahe dominovať dedinám, ktoré sa medzitým výškovou hladinou svojej zástavby začali približovať tým dnešným, čo sa prejavilo i na väčšej výške lodí i veží kostolov. Badať to na históriou poznačenom chráme v Černovej, ale i na Harmincových kostoloch vo Vlčkovciach pri Trnave, Terchovej alebo Krásnej nad Hornádom. Ojedinelo situovaným kostolom zo začiatku 20. storočia je chrám v Nových Sadoch pri Nitre. Akoby chcel svojím umiestnením “na lúke” medzi jednotlivými časťami obce poukázať na funkciu veľkofarských kostolov prvého uhorského kráľa svätého Štefana, o ktorých dodnes vieme tak málo. Približne od konca 18. storočia sa i na Slovensku začalo objavovať viac kostolov v jednom vidieckom sídle. Súviselo to predovšetkým s postupným zrovnoprávnením konfesií a tak sa popri katolíckych kostoloch stavali i kostoly evanjelické, na juhu kalvínske, na východnom Slovensku navyše i gréckokatolícke (tie už od 17. storočia) a od 20. storočia i pravoslávne. Samostatné štúdie by si vyžiadalo hodnotenie priestorovo-kompozičných väzieb kláštorných areálov a obytnej zástavby vidieka, ale aj zvlášť zaujímavý a rôznorodý urbanisticko-krajinársky vzťah medzi sídlami pozemských mocných – hradmi a kaštieľmi a domami Božími v podhradských obciach. Predovšetkým v 20. storočí dostávajú kostoly ďalších výškových, no predovšetkým objemových architektonických a aj urbanistických konkurentov. Sú to školy, následne nákupné centrá a kultúrne domy. Kostol stráca svoje výsadné urbanistické postavenie, rovnako ako náboženstvo vplyv na myslenie obyvateľov obcí. Toto storočie zároveň vnieslo i na vidiek priemyselné stavby, pri ktorých sa dovtedy dominujúce kostolné veže stali zrazu skromnými dokladmi minulosti. Továrenské komíny vo Vlčkovciach z prvej tretiny 20. storočia sú síce vyššie ako Harmincove kostolné veže, no ešte nepredstavujú väčšiu hmotu. Avšak chladiace veže atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach pri známom pohľade z diaľnice už urobili z malženického kotola “trpaslíka”. Žiaľ, industrializácia Slovenska priniesla so sebou i zánik obcí, po ktorých zostávajú ako nemé výčitky opustené chrámy, aby ešte krátko upozorňovali, že človek by mal byť živý aj niečím iným ako chlebom. Kostol v bývalých Horných Opatovciach, na pozadí skládky odpadu pod haldami hlinikárne v Žiari na Hronom, je opustenou dominantou človekom devastovanej krajiny. Barokový kostol v Kelči, ktorá ostala pod hladinou priehrady, už akosi nechýba jej obyvateľom, ktorí si nový kostol postavili vo svojej novej dedine. Ten starý má oproti opatovskému predsa len väčšie šťastie, táto architektúra ešte stále dominuje okoliu a na svoj zánik čaká aspoň v peknom prostredí. Rovnako ako ruina gotického kostolíka na najnižšie položenom mieste Slovenska pri ramene Bodrogu, za ochrannými protipovodňovými hrádzami osady Klin. Koľká krása a melanchólia sa koncentrovala v tomto zabudnutom kúte… Súčasná, z urbanistického aj architektonického hľadiska nie najúspešnejšia vlna výstavby nových kostolov priniesla i na vidiek niekoľko sto nových dominánt. Výstavba ešte určite nekončí, ale ani hodnoty vidieckeho urbanizmu, ktorého boli a väčšinou ešte stále sú kostoly tým najvýraznejším fenoménom, nepatria minulosti. Ešte je šanca lepšie poznať a zachovať jeho storočiami vytvorené, nazhromaždené a potvrdené kvality, ba zveľadiť ich tak, ako sa to podarilo výstavbou nových kostolov v Sliačoch na Liptove, v Dlhej nad Cirochou na Zemplíne, Brezovici na Orave alebo v Lovinobani v Novohrade. Urbanistické hodnoty sakrálnych stavieb sú si veľmi podobné v celej Karpatskej kotline ale i na odvrátených svahoch ktoré ju obklopujú, no predsa len je medzi nimi rozdiel. Tie stručne uvedené a námatkovo zdokumentované hodnoty sú naše… Tak, ako sú pre slovenskú krajinu charakteristické na severe hrebene hôr a na juhu rovina a oblaky nad ňou, rovnako sú, a to pre celé Slovensko, charakteristické kostolné, nahor sa týčiace veže. Kým zostanú dominantami, dovtedy bude aj predpoklad zachovania našej duchovnosti. A aj o tom to tak trochu chcelo byť. Poznámky: 1/ c. d., Obzor Bratislava 1985, s. 192 – 197. 2/ Sakrálna architektúra na Slovensku, Komárno, KT 1996; Čaplovič, D.: Včasnostredoveké osídlenie Slovenska. Bratislava, AEP 1998; Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídiel na Slovensku. Bratislava, AEP 1988; Egyházy-Jurovská, B.: Vidiecke osídlenie na Slovensku v dobe románskej z pohľadu archeológie, Pamiatky a múzeá, 2/1999. 3/ Fiala, A.: Sakrálna architektúra v stredovekých opevnených sídlach, Pamiatky a múzeá, 4/1995. 4/ Ruttkay, M.: Dedina a dom vo vrcholnom a neskorom stredoveku. In: Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídiel na Slovensku z pohľadu najnovších poznatkov archeológie a etnografie. Bratislava, AEP 1998, s. 58. 5/ Polla, B.: Zaniknutá stredoveká osada Miloj. Sborník SNM, História, 6, 1966, s. 117 a nasl. 6/ Plachá, V. – Hlavicová, J.: Výsledky archeologického výskumu na hrade Devín. Nitra 1981, s. 234 a nasl. 7/ Čaplovič, D.: Stredoveká dedina vo Svinici. Brno – Košice 1981.