Jaroslav Liptay
Aj v ochrane pamiatok platí, že treba môcť, chcieť a vedieť. Beda, ak čo iba jeden z týchto predpokladov chýba. Pamiatkári chcú a prevažne vedia, málokedy však môžu.Orgány štátnej správy a miestnej samosprávy by aj mohli, keby viac chceli, často však ani nevedia. Vlastníci a stavebníci môžu, niekedy aj vedia, ale spravidla nechcú, lebo zásady ochrany pamiatok sa do ich zámerov prevažne nehodia. Spôsoby využívania a modernizácie pamiatok majú v predstavách vlastníkov a užívateľov zväčša svojské dimenzie, ktoré nebývajú v súlade s pamiatkovými hodnotami a prevádzkovo – technickými možnosťami objektov.

Nie v každom prípade je takéto zovšeobecnenie namieste, ak však berieme do úvahy aj súčasnú nepriaznivú finančnú situáciu, je úbohý obraz stavu nášho kultúrneho dedičstva „dokonalý“. Keďže boľačky v ochrane pamiatok majú prevažne nepamiatkový pôvod, nemôže byť pamiatkovou ani terapia. Cieľom tejto krátkej úvahy nie je stanovenie kompletnej diagnózy a dávanie receptov, stav našich národných kultúrnych pamiatok a pamiatkových území však bude zrejme lepší :

 ak sa zlepší legislatíva nielen v ochrane pamiatok, ale aj v architektonickej a urbanistickej tvorbe, v územnom plánovaní, v stavebnom poriadku, v kompetenciách orgánov štátnej správy, miestnej a regionálnej samosprávy,
 ak sa zmení systém rozdeľovania príjmov z daní, ak sa zmení daňové zaťaženie, ak bude podnikateľom vytvorená možnosť zrýchlených odpisov nielen z luxusných áut, ale napríklad aj z technických a prevádzkových zariadení v historických objektoch (služby pre cestovný ruch a pod.),

 až bude dosť finančných prostriedkov na záchranu a obnovu pamiatok, nie však priveľa, aby nadmierne vylepšenia a „modernizácie“ nezlikvidovali autentické hodnoty pamiatkových objektov, súborov a areálov,

 keď bude rozsiahlejšia a vzdelanejšia základňa odborníkov, z ktorej bude možné vyberať lepších a zrelších, čo však súvisí aj s finančnými a inými možnosťami hmotnej i altruistickej zainteresovanosti, prípadne s ďalšími motivačnými nástrojmi v orgánoch a organizáciách ochrany kultúrnych hodnôt,

 ak o prípravnej, projektovej a realizačnej fáze záchrany a obnovy pamiatkového fondu budú rozhodovať odborníci s príslušnou kvalifikáciou a atestáciou pre oblasť pamiatok, pamiatkových sídel a území, lebo pri všetkej úcte ku vzdelaným autorom dobrých projektov bánk, supermarketov, kostolov a hotelov nie každý má fortieľ na dobrý projekt záchrany a obnovy pamiatkového objektu alebo súboru,

 ak vlastníci pamiatok príjmu za svoje, že zachovanie autenticity objektu znamená vyššiu hodnotu ako zabudovanie drahých materiálov a technických „výdobytkov“ dneška v rámci pochybnej modernizácie,

 ak vo všeobecnosti bude viac pokory pred hodnotami minulosti, ak aj bežný občan pochopí, že sa nemá hanbiť za dedičstvo, ktoré vzniklo často v podmienkach (pre mnohých pochopiteľne „cudzieho“) uhorského alebo československého štátu,
 keď si uvedomíme a uveríme, že naša história nezačala vznikom „štátostrany“, že nezačala ani 1. januára 1993,

 keď naše priority, naše vyčerpávajúce úsilie a dobre mienené plány a koncepcie dostanú správny rytmus a smer, keď sa mnohé veci postavia z „hlavy na nohy“,

 keď ešte mnoho ďalších ak, až, keď… sa stane bežnou realitou, možno potom sa podstatne zlepší situácia v záchrane a obnove pamiatkového fondu, ako aj v ochrane kultúrneho dedičstva vo všeobecnosti.

Bratislava, november 2000