Pamätám si z detstva továreň na modrotlač v Banskej Bystrici – už ako nefunkčný areál, ktorý potom zbúrali. Stála pri ústí Tajovského potoka do Hrona, asi na mieste medzi dnešným najväčším kruhovým objazdom v meste a estakádou – nadjazdom výpadovky smerom na Harmanec a Donovaly.

Táto téma ma zaujala, preto som skúšal pohľadať niečo na internete:

Rozvoj farbiarstva na Slovensku je úzko spätý s rozvojom tkáčstva a výrobou plátna. Na farbenie tkanín sa používali prírodné farbivá a rôzne techniky farbenia. Najznámejšie sú vyväzovanie kamienkov a riasenie.

Od konca 18. storočia sa na Slovensku začala rozvíjať modrotlač. Tak ako mnoho iných remesiel aj toto sa na naše územie dostalo z Nemecka. Najstaršia datovaná modrotlač na Slovensku – obliečka na vankúš s barokovým figurálnym motívom, s lokalizáciou a datovaním “In Kremnitz 1783” – sa nachádza v Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici.

V krátkom čase sa u nás rozvinula sieť modrotlačových dielní. Modrotlač je indigom zafarbený textil s negatívnym jedno alebo viacfarebným vzorom. Vzory vznikali nanášaním vosku na plátno prostredníctvom foriem a následným namáčaním vo farbiacom roztoku. Pôvodne sa používali celodrevené modrotlačové formy vyhotovené najčastejšie z hruškového dreva. V neskorších obdobiach sa začali využívať formy s kovovými klinčekmi a plieškami.

Modrotlač sa stala súčasťou hádam všetkých ženských krojov na Slovensku. Šili sa z nej zástery, sukne, posteľné obliečky, šatky na hlavu i veľké ženské šatky.

Modrotlač sa vyrábala remeselne v dielňach, roztrúsených po celom Slovensku. Horehronský región zásobovali najmä dielne v Brezne, Slovenskej Ľupči a v Banskej Bystrici.

Farbiarska dielňa v Brezne pracovala do roku 1921. Obytná a hospodárska usadlosť roľníka a remeselníka – farbiara, s dosiaľ funkčnou a jedinou mangľovňou na pôvodnom mieste, stojí v Brezne a čaká ju náročná rekonštrukcia, v rámci ktorej sa počíta aj s možnosťou pôvodnej, ručnej výroby takejto textilnej tlače.

Výroba modrotlače v Banskej Bystrici sa spája s menom rodiny Beniačovcov.

Jozef Beniač (* 14. september 1813 Nemecká Ľupča, dnes Partizánska Ľupča - † 8. december 1875 Banská Bystrica) sa vyučil za farbiara. Roku 1837 bol prijatý medzi banskobystrických mešťanov (ako 24-ročný!) i do farbiarskeho cechu siedmich stredoslovenských banských miest. Roku 1840 kúpil od dedičov Michala Kellnera dom a farbiarsku dielňu v Hornej ulici, založenú roku 1785. Angažoval sa v cechovej organizácii a po zrušení cechov i v odborovom spolku farbiarov stredoslovenského regiónu. V rokoch 1851-1862 bol cechmajstrom cechu farbiarov siedmich stredoslovenských banských miest so sídlom v Banskej Bystrici, roku 1873 spoluzakladateľom a predsedom Spolku banskobystrických farbiarov. Bol zakladateľom banskobystrickej vetvy rodu, ktorá sa po niekoľko generácií venovala farbiarstvu a výrobe modrotlače.

Jeho syn Karol Beniač (Benyáts) (* 15. január 1856 Banská Bystrica – † 30. jún 1942 Banská Bystrica) sa vyučil za farbiara v rodinnej dielni v Hornej ulici v Banskej Bystrici. Roku 1880 získal živnostenský list a prevzal jej vedenie, postupne ju rozširoval a modernizoval. Pred rokom 1911 zamestnával okolo 30 zamestnancov. Výrobky vystavoval na viacerých výstavách, ocenenia získali na milenárnej výstave v Budapešti a 1905 v Londýne.

Karol Beniač (Benyáts) mladší (* 10. december 1888, Banská Bystrica – † 13. september 1952, Sydney) po základnej škole študoval na nižšom evanjelickom gymnáziu (1899-1903), neskôr na obchodnej škole v Banskej Bystrici. Roku 1919 získal priemyselný certifikát na farbiarsku dielňu, živnostenský list na obchod s plátnom, súknom, obuvou a módnym tovarom. Prevzal vedenie rodinnej dielne na výrobu modrotlače v Hornej ulici a obchodu s textilným tovarom v Banskej Bystrici.

V rokoch 1924-1925 premiestnil výrobu do bývalých objektov Prvej bansko-bystrickej dielne na súkno a vlnený tovar, úč. spol. Roku 1925 prevzal aj Furdíkovu dielňu vo Zvolene. Podnik rozširoval a modernizoval perotinovými strojmi. Vyrábal štandardizované bromindigové druhy modrotlače s najjednoduchšou tlačou a modrotlač pomocou teplých kúpeľov s použitím umelých modrých farieb. Používal najmä drobné vzory - bodky, kvietky a podobne. Roku 1944 načas emigroval do Švajčiarska. Po návrate do Banskej Bystrice pokračoval vo výrobe modrotlače. Výrobky prezentoval roku 1947 na výstave priemyslu, remesiel a ľudovej umeleckej výroby v Banskej Bystrici a iných výstavách.

Jeho továreň na modrotlač bola roku 1948 znárodnená a pričlenená k Bavlnárskym Závodom V. I. Lenina v Ružomberku. Karol Beniač ml. roku 1952 emigroval do Austrálie, kde zakrátko zomrel.

Našiel som aj výborný článok (žiaľ, len jeden):

Farbiarčina
zdroj: časopis Štýl Bývania, číslo 03-2006

Na začiatok krátka spomienka. Dennodenné cesty do školy a späť cez bystrický Hušták. Potom krátko okolo kasární a chodníkom povedľa tajuplných prízemných budov pod Fončordou. Aj taká bola cesta do Radvane. Roky šesťdesiate, sedemdesiate, keď širší stred mesta pod Urpínom mal celkom inú podobu. Jednou z asanovaných budov bola práve tá prízemná rovno popri hradskej, ktorá nenápadne ukrývala, ešte v tých časoch aktívnu, výrobu modrotlače. Bola to už viac-menej zmechanizovaná produkcia (perotínové formy), ale v útrobách schátralých objektov sa našlo aj torzo zo starej bystrickej farbiarskej dielne: desiatky pôvodných modrotlačových foriem, ktoré z väčšej časti pohltili plány asanácie a následne nekompromisné buldozéry... (To všetko preto, aby súčasná Bystrica mohla mať celkom inakší vzhľad a plánom tohto druhu stariny obyčajne prekážajú...)
Najstaršia modrotlačová látka na Slovensku pochádza z roku 1783. Vzor predstavuje rokokovú dámu hrajúcu na harfe a pána pískajúceho na flaute. Medzi spomenutým vzorom sa pravidelne opakuje nápis „In Kremnitz 1783“.

Touto vzácnou textíliou deponovanou v banskobystrickom Stredoslovenskom múzeu začína história výskytu modrotlače na Slovensku.
Na prelome 18. a 19. storočia sa modrotlač uplatňovala výlučne v meštiackom odeve. S jej používaním medzi ľudovými vrstvami sa stretneme až v polovici 19. storočia, o čom svedčia litografie Petra Bohúňa z rokov 1849 – 1860, pohľadnice Pavla Socháňa a fotografie Jána Koulu, všetky z rokov 1888 – 1890. V neskoršom období sa modrotlač objavuje v ľudovom odievaní čoraz častejšie. Zhotovovali z nej ženské odevné súčasti, najmä sukne, zástery, veľké i malé šatky na hlavu a plecia. Rovnako bola obľúbeným materiálom používaným v ľudovom interiéri: vynikala na perinových obliečkach, na prikrývkach, závesoch.

Modrotlač je negatívny spôsob potláčania látok, pričom na plátno bielej farby sa nanesie vzor pomocou špeciálnej formy. Táto je potretá bielou kašovitou hmotou, tzv. papom. Pap potlačené miesta ochráni pred účinkom indigového farbiva, ktoré svojimi vlastnosťami prispelo k popularite a aj obľube modrotlače. Dostatočne zafarbený materiál sa prepiera v slabom roztoku kyseliny sírovej, čím sa pap odstráni a príslušný natlačený vzor jasne vynikne na tmavomodrom podklade. Ľudoví farbiari plátno niekoľkokrát prepierali v čistej vode, najlepšie v tečúcej potočnej vode a nakoniec usušené mangľovali. Ťažkými drevenými mangľami dosiahli správny lesk plátna a zvýraznenie ornamentu.

V ľudovej modrotlači sa stretávame s bohatstvom a zároveň rozmanitosťou ornamentu. Svedčia o tom nielen hotové súčasti ľudového odevu a textilu zhotoveného z modrotlače, ale aj menej známe modrotlačové formy. Každý farbiar vlastnil veľké množstvo vzorov a foriem, riadiac sa pritom požiadavkami svojich zákazníkov. Ľud si totiž vždy žiadal určité „svoje“ obľúbené a zaužívané vzory, ktoré zodpovedali jeho vkusu. Sám si ich pomenoval – na konvalinku, na drobnú nezábudku, rozhrabanú... a aj prísne roztriedil. Pre lepšiu orientáciu v množstve foriem slúžila tzv. vzorkovnica. Na čiernych listoch bielym papom boli natlačené všetky vzory, ktoré mal farbiar k dispozícii. So vzácnymi vzorkovnicami starých majstrov farbiarov, ako aj s modrotlačovými formami sa možno stretnúť v našich múzeách. Staršie – celodrevené s hrubším vzorom, mladšie – charakteristické kombináciou dreva s mosadznými plieškami, ktorých vzor bol jemnejšie a detailnejšie prepracovaný. Všetky sú vzácnou pamiatkou na obdobie najväčšieho rozmachu modrotlače na Slovensku.

Modrotlačiarske dielne sa sústreďovali do oblastí, kde sa modrotlač najviac uplatňovala v ľudovom odeve. Svedčí o tom bohatá modrotlačiarska tradícia v Banskej Bystrici – Radvani, kde od konca 18. storočia fungovala známa dielňa Beniačovcov, rovnako znamenití boli farbiari z Liptova, Spiša, zo Zvolena, Brezna, Detvy, Martina, Mošoviec aj jedna z najväčších – Roštárova farbiarska dielňa zo Slovenskej Ľupče. Všetky spomenuté, i mnohé nemenované, postupom času zanikli. Najväčšími hmotnými dokladmi o ich existencii sú pracovné nástroje, vzorkovnice, vybavenie farbiarskych dielní a najmä modrotlačové formy uchovávané v etnografických zbierkach slovenských múzeí. K tomu samotné finálne výrobky – súčiastky tradičného ľudového odievania a bývania – to všetko podáva zreteľný dôkaz o úžasnom umení a remeselnom fortieli ľudových remeselníkov. Rezbárov, ktorí formy s jedinečným vkusom a fantáziou vyrezali a farbiarov, ktorí ich vo svojom kumšte vedeli uplatniť s rovnakým vkusom a citom pre proporcie.

Pospolitý ľud v dávnej i nedávnej minulosti obľuboval modrotlač pre jej praktickú stránku a jej citlivým využitím vyjadril aj svoje estetické cítenie a zmysel pre krásno. Starostlivo vyberal vzory pre každú odevnú súčiastku, či bytovú textíliu. Doslova parádil seba i svoje okolie čímsi, po čom aj v súčasnej dobe mnohokrát zatúži naša duša. Lebo pravá remeselná modrotlač, ktorá sa, žiaľ len ojedinele, objavuje v našich príbytkoch, môže krásu a dokonalosť súčasného interiéru obohatiť o prvky, ktoré majú jedinečnú hodnotu. A sú naše, domáce.

Text: PhDr. Daniela Komárová

Jedna z posledných na Slovensku v prevádzke bola modrotlačová dielňa v Hranovnici (o. Poprad). Uvažovalo sa aj o expozičnom/múzejnom využití, výsledok však nepoznám ...

Za najstaršiu európsku modrotlač sa považuje nález z hrobu arcibiskupa Caesaria z Arles, ktorý zomrel v roku 542. Technika pochádza z Indie a v strednej Európe sa udomácňuje v 16.-17. storočí. Pôvodne sa na farbenie používal výťažok z farbovníka obyčajného (boryt barvířský pravý, Isatis tinctoria L.), ktorý v 17. storočí nahradilo indigo dovážané z Indie. Najstaršiu nemeckú modrotlač dokladajú augsburské výrobky Jeremiasa Neuhofa z rokov 1689-1690.

Fungujúcu modrotlačovú dielňu možno navštíviť v nemeckom Múzeu Lindenfels/Odenwald - bližšie info tu:
http://www.eberhardprinz.de/blog/
O modrotlači v Čechách na stránkach firmy ARIMO spol. s.r.o. - Výroba modrotisku a konfekce ako aj Modrotisk Danzinger tu:
http://www.arimo-modrotisk.cz/modrotisk.htm
a tu
http://www.modrotisk-danzinger.cz/
Katalógy firmy Einbecker činnej od 1638 tu:
http://www.einbecker-blaudruck.de/main.php?lang=dep=13&PHPSESSID=442f4b5...

Dielna, zo skanzenu Szentendre pri Budapesti, foto: J.Gembicky, 2009.

Zaujimave informacie aj v uzavretej teme o modrtotlaci tu:
http://www.obnova.sk/modules.php?name=Forums&file=viewtopic&p=55583

Min. tyzden som bol v Lipt. muzeu v Lipt. Hradku. Maju tam expoziciu venovanu posledenmu modrotlaciarovi. Fotky spracujem a pridam. Uvodna nizsie.

P1240450.JPG P1240454.JPG