Zrodenie doby bronzovej očami geológie

Aineiás, Anchísov syn, a rýchly Achilleus božský natriasal prilbicou lesklou a vpredu pred svojou hruďou držal mohutný štít a mával kopijou z bronzu.
Ilias 20, 160-163
Viac než 1500 rokov bol bronz heraldickým kovom civilizácie. Objavenie technológie jeho výroby patrí medzi najvýznamnejšie výdobytky, ktoré posunuli vývoj na prah ďalekosiahlych spoločenských premien. Dejiny doby bronzovej majú materiálny i ideový rozmer, aspekt mocenský, vojenský, umelecký, hospodársky, metalurgický ale aj geologický a mineralogický. Bez ohľadu na ťažisko prístupu k tejto problematike, nikto nemôže spochybniť, že dejiny bronzu sú dejinami medi a cínu.

Meď je mäkký, kujný kov, ľahko opracovateľný aj kamennými nástrojmi. Na zemskom povrchu sa najčastejšie vyskytuje vo forme dvoch hydroxiuhličitanov: modrého azuritu, zeleného malachitu, a červenej metalickej medi. Metalická (rýdza) meď (obr. 1) sa vyskytovala často v prekvapivo veľkých množstvách, napríklad v okolí Veľkých jazier v Severnej Amerike (v Michigane, Wisconsine a Minnesote), kde tvorila balvany o hmotnosti aj viac než 100 kg. Najväčší v rieke objavený balvan mal hmotnosť 635 kg. Našli ho asi 9 km južne od Veľkého jazera v rieke Siux River vo Wisconsine. Na dne Veľkých jazier možno objaviť dokonca aj omnoho gigantickejšie kusy medi. Tak napríklad v Michigan Mineralogical Museum je vystavený 17 tonový balvan rýdzej medi, vylovený zo dna Veľkého jazera. Z obdobia 3000 pr. Kr. tu bolo objavených viac než 10 tisíc ťažobných lokalít. Meď pochádza zo sedimentov, ktoré tvoria preplástky v bazaltových lávových prúdoch. Zvetrávaním a eróziou sedimentov došlo k jej uvoľňovaniu a následnému riečnemu transportu, ktorý dal tunajšej medi názov „plávajúca meď“ („float copper”). V ľadových dobách putovala v čelných morénach zo severu sa plaziacich ľadovcov. Najväčšie balvany a nugety medi sa našli pod hladinou Horného jazera. Ich povrchovú kôru tvorí obvykle zmes oxidického minerálu medi (kupritu) a malachitu. Geochemický výskum ukázal, že početné artefakty, objavené v hrobkách Inkov, vzdialených tisícky kilometrov, boli vyrobené práve z medi od Veľkých jazier.

Už dávne neolitické kultúry sa pokúšali využiť meď na výrobu rôznych nástrojov a zbraní, bola však mäkká, zle si udržovala tvar a ostrie čepelí sa rýchlo otupovalo. Kamenné nástroje poskytovali často oveľa lepšie služby. V dôsledku svojej mäkkosti sa preto meď sprvu viac využívala len ako šperkárska surovina. Starovekí kováči však čoskoro zistili, že spracovaním medi za chladna (alebo po jej opatrnom miernom predhriatí) môžu viac než zdvojnásobiť jej tvrdosť, takže sa vyrovná tvrdosti čistého železa. Uvedený postup umožňoval získať nástroje nečakane dobrej kvality, ktoré bolo možno v prípade potreby vytvarovať aj do tvaru ostrej čepele. Takáto meď bola pevná, zachovávala si ostrie, jej jedinou nevýhodou bola značná krehkosť.
Najstaršie medené výrobky pochádzajú z Mezopotámie z obdobia okolo 8000 pr. Kr. Všeobecne známe sú aj háčiky a šidlá z Çayönü Tepesi vo východnom Turecku. Meď, z ktorej boli vyrobené, pochádzala z 20 km vzdialeného Ergani Madenu, ložiska medených rúd, ktoré sa ťaží dodnes. Artefakty z Çayönü Tepesi patria medzi mimoriadne archaické príklady rýdzej medi spracovanej v ohni pyrotechnológiou. Háčiky a šidlá boli zahriate a vyklepané do požadovaného tvaru avšak kováč zrejme neovládal technológiu stvrdzovania medi. Artefakty z Çayönü Tepesi sú príkladom remeselnej produkcie prechodného obdobia medzi neolitom a bronzovou dobou.

Okolo roku 3800 pr. Kr. kmene usadené na pobreží Stredomoria a Atlantiku už cielene ťažili meď. Prospekcia, ťažba rúd a ich spracovanie kládli značné nároky na reorganizáciu spoločnosti. Začali sa z nej vyčleňovať skupiny špecialistov – baníkov, hutníkov, kováčov a remeselníkov, úradníkov i vojakov, pre ktorých museli roľníci a pastieri zabezpečovať nevyhnutnú výrobu potravín. Po roku 3500 pr. Kr. začala v Mezopotámii spotreba zlata, striebra, olova a medi prudko vzrastať. Oblasť Blízkeho Východu bola bohatá na medené rudy a ložiská farebných kovov, ktoré sa v Iráne ťažia aj v súčasnosti. Cesta k výrobe bronzu napriek tomu nebola jednoduchá. Významným faktorom, ktorý brzdil vývoj v tomto smere bolo skutočnosť, že ložísk cínu je podstatne menej ako ložísk medi a len málokedy sa vyskytujú spolu. Naopak, medenú mineralizáciu často doprevádzajú arzénové rudy (tvorené hlavne arzenopyritom).. Tieto rudy sú neporovnateľne hojnejšie zastúpene ako rudy cínu a prví metalurgovia čoskoro zistili, že prímes arzénu zlepšuje úžitkové vlastnosti medi, najmä tým, že výrazne zvyšuje tvrdosť kovu. Čoskoro preto začali do medi pridávať arzén, čo znamenalo okolo roku 3500 pr. Kr. počiatky výroby „arzénového bronzu”.

Pred rokom 3000 pr. Kr. nie je známy žiadny nález klasického cínového bronzu. V celom západnom Stredomorí a na Kréte bol ešte aj po roku 3000 bronz dlho vyrábaný na báze prídavkov arzénu. Podobne aj bronz v Anatólii sa vyrábal primiešavaním arzenopyritu do medenej rudy. Pokiaľ sa v tomto rannom období stretávame v Anatólii s cínom tvrdeným bronzom, tento vznikol pravdepodobne len náhodným primiešaním cínového minerálu stanínu.

Hlavnými minerálmi cínu sú kassiterit a stanín. Kassiterit sa viaže predovšetkým na granity, na ich vrcholové časti (greizeny) a na kremenné žily. Pri zvetrávaní hornín sa v dôsledku svojej vysokej hustoty uvoľňuje a v dôsledku rezistentnosti voči zvetrávaniu sa (podobne ako zlato) hojne vyskytuje v rozsypoch. Prvé nálezy kassiteritu možno zaiste predpokladať práve v rozsypových ložiskách. Schopnosť starých prospektorov odlíšiť opticky bezmála identické čierne zrnká magnetitu od kassiteritu je pozoruhodná, veď mnohé kassite-ritové rozsypy niesli názov „čierny piesok,” hlavne kvôli prevládajúcemu obsahu magnetitu.
Začiatok bronzovej doby je nejasný. Spravidla sa kladie do obdobia okolo roku 3000 pr. Kr. a jej trvanie možno sledovať až do 1100 pr. Kr. V Británii trvala bronzová doba dokonca oveľa dlhšie. Jej časové rozpätie sa udáva v intervale 2500 – 500 pr. Kr.

Ako prví začali používať bronz Sumeri. Bronzové nálezy z Uru pochádzajú už z obdobia 3000 pr. Kr. Okrem početných iných prvenstiev im treba priznať aj to, že boli prvými mineralógmi. Poznali vyše 150 minerálov, medzi nimi aj kassiterit. Primiešavaním kassiteritu do medenej rudy vznikla tvrdá, takzvaná „ázijská meď.” Tento názov sa objavuje v egyptských textoch okolo roku 2500 pr. Kr.

Prímes cínu v archaických bronzových výrobkoch čo do kvantity kolíše. Tieto bronzy okrem cínu obsahujú aj prídavky iných kovov (olova, zinku a antimónu), ktoré boli pravdepodobne prírodnou súčasťou použitej medenej rudy. Neskôr sa pri výrobe bronzu ustálil pomer 90-95 % medi a 5-10 % cínu. Bronz umožňoval rozvoj obchodu a expanziu civilizácií: získavanie medených a cínových rúd viedlo k rozvoju baníctva, k ochrane nálezísk kovov bolo potrebné postaviť armádu, rozvoj obchodu si vyžiadal vybudovať loďstvo a výrobu bronzových artefaktov dokázali zabezpečiť len rozvinuté remeselné centrá.

Medzičasom sa v Anatólii (v centrálnom Turecku) začali asi 5000 pr. Kr taviť menšie množstvá medi. Aj v Sýrii existovali rieky, v krorých bolo možné nájsť rozsypy medených a cínových rúd. Ťažba v medených baniach je na Balkáne doložená už z roku 4800 pr. Kr., predovšetkým na lokalitách Rudno Glava a Aibumar v Bulharsku a Jarmovac v Srbsku.

Najväčším (dosiaľ nie celkom rozlúšteným) tajomstvom metalurgie bronzovej doby v Stredomorí a na Blízkom východe je pôvod cínu.
V centrálnej časti pohoria Taurus v blízkosti mesta Kestel na lokalite Göltepe objavili geológovia v spolupráci s archeológmi staroveké cínové bane, pozostávajúce viac než zo 40 šachiet, v ktorých sa v období rokov 3290 – 1840 pr. Kr. ťažil kassiterit. Cínové rudy s kassiteritom tu boli doprevádzané rudami zlata a striebra. Baníci pracovali kamennými nástrojmi (našlo sa ich vyše 50 tisíc kusov) a pri lámaní horniny si pomáhali aj ohňom. Na prácu sa hojne využívali aj deti (v banských dielach sa našlo viacero detských kosterných ostatkov). Za tisícročné obdobie banskej aktivity sa tu vyťažilo asi 5 tisíc ton rudy. Starovekí baníci oddeľovali kassiterit od hlušiny ryžovaním. Z cínu a medi, ktorej rudy sa v okolí hojne vyskytovali, sa tu pripravovala zliatina o 5 – 10 % obsahom cínu a prímesou olova a striebra.
Okolo roku 2350 pr. Kr. dobyl Sargon I. mestské štáty Sumeru, ovládol južnú Mezopotámiu a vytvoril Akkadskú ríšu (2340 – 2195), ktorá expandovala až k Stredomoriu a obsadila aj Anatóliu. Zachovali sa údaje o tom, že jediná oslia karavána doviezla z Anatólie do Assuru 12 ton cínu, dostatočné množstvo na výrobu 125 ton bronzu. Toľko bronzu stačilo na vyzbrojenie veľkej armády. Archeológovia odhadujú, že ročne sa v oblasti Göltepe vyťažila v priemere viac než tona cínu, čo umožnilo vyrobiť 10 ton bronzu. Ťažiari predávali cín za striebro a zlato. Göltep sa zmenil na bohaté mesto, politická a vojenská moc však bola sústredená inde.

Vláda Sargonovej dynastie sa zrútila v občianskej vojne okolo roku 2150 a mocenské vákum zaplnila silnejúca Starobabylonská ríša, ktorej zakladateľom bol Chammurapi (1792-1750). Po páde Babylonu sa nad Mezopotámiou rozprestrela vláda prvej skutočnej starovekej veľmoci Blízkeho Východu Asýrie.

Zdá sa, že anatolské ložiská cínu neboli jedinými, ktoré zásobovali staroveký Blízky Východ cínom. Nemohli pokryť všetku spotrebu cínu. Ložiská v Cornwalle a v Krušných horách boli pre obyvateľov blízkovýchodného regiónu nedostupné. Niektorí archeológovia veria, že časť cínu v staroveku mohla pochádzať aj z baní na Kavkaze, zdá sa, však že jediný ďalší región, kde sa ťažba medi a lazuritu vyskytovala v asociácii s ložiskami zlata a cínu, boli náleziská v juhovýchodnom Uzbekistane, v Tadžikistane a v Afganistane. Odtiaľ sa tieto suroviny vyvážali na juh do Mezopotámie.
V údolí rieky Zeferšan v Uzbekistane, ktorá sa najprv prehrýza predhorím Pamíru, potom sa kľukatí cez step a pretína Hodvábnu cestu v Samarkande, aby sa skôr než jej vody dosiahnu Bucharu, stratila v púštnom piesku, v juhovýchodnej časti uzbeckej stepi pri osade Karnab narazili archeológovia na asi 20 starovekých cínových baní. Najlepšie preskúmaná štôlňa mala dĺžku 35 m a hĺbku 15 m. Leží v kontaktnej zóne granitu a vápencov devónskeho veku (starých 415 –355 mil. rokov). Ťažil sa tu hlavne kassiterit. Obsah cínu v rude nepresahoval 2 %. V období rokov 1600 až 800 pr. Kr. mohla dať asi tonu cínu. Ďalšou exploatovaná lokalita bola v Mušistone v Tadžikistane, asi 150 km na východ od Samarkandu a južne od Zaravšanu. Nachádza sa vo výške 3000 m nad morom.

Mušistonské štôlne boli v prevádzke asi od roku 2400 do roku 800 pr. Kr. Pracovali tu príslušníci andronovskej kultúry. Ťažili ľahko rozpoznateľnú rudu olivovozelenej farby. Žily s rudou vystupujú vo vápencoch a bridliciach devónskeho veku. V oxidačnej zóne sa okrem primárneho stanínu vyskytoval aj malachit, azurit, kassiterit a dva zriedkavé hydroxidy varlamofit a mušistonit. Baníci nedokázali rudninu spracovať na mieste (vedeli spracúvať len meď, nie však vyrábať bronz), len ju drvili a exportovali na juh do Mezopotámie.

Významným zdrojom medi starovekého Blízkeho Východu bolo okolie Fenanu (Feinanu) v Levante. Bane vo Fenane tvorila sústava až 55 metrov dlhých štôlní. Známejšími sú však bane na Sínajskom polostrove v údolí Timna blízko zálivu Eilat. Okolo Timny je známych asi 300 výskytov cínovej mineralizácie a ďalších 400 výskytov na Sínajskom polostrove. Na stráňach a vo vertikálnych šachticiach a štôlňach sa tu od neskorého neolitu až do stredoveku ťažili z mäkkého pieskovca kamennými nástrojmi noduly (nepravidelné zhluky oblého tvaru) malachitu, obsahujúce až 55 % medi. Tieto sa tavili vysoko v horách, aby vietor pomáhal rozdúchavať oheň v peciach starovekých metalurgov. V peciach sa kúrilo drevom akácií. Takéto pece sa zachovali už z 5. tisícročia pr. Kr. ale aj z obdobia rokov 1180 – 1350 pr. Kr. Postupne sa podarilo technológiu tavenia zdokonaliť, takže umožňovala priebežne zachytávať z pecí vytekajúcu trosku bez toho, aby sa prerušil proces tavenia rúd a na dne pece potom ostával medený ingot nepravidelného tvaru. Toto vylepšenie umožnilo šetriť vzácne palivo. Pokles a zastavenie ťažby súviseli s vyrúbaním akáciových lesov a s nedostatkom dreva, potrebného na tavenie rúd.

Existujú záznamy o tom, že starí Egypťania ťažili meď a tyrkys na Sínaji už v období 5. a 6. dynastie, za vlády Džedkarého (2414 – 2375 pr. Kr.), Peipho I. (2321-2287 pr. Kr.) a Pepiho II. (2278-2184 pr. Kr.). Prvé nálezy bronzu v Egypte pochádzajú už z obdobia 3000 pr. Kr. avšak až do roku 2000 pr. Kr. šlo výlučne o arzénový bronz. Používanie cínového bronzu sa v údolí Nílu rozšírilo až v časoch 18. dynastie (1550 – 1295 pr. Kr.). Rozvoju metalurgie bránila skutočnosť, že Egypt nemal lesy a preto mu chýbalo k spracovaniu rúd tak potrebné drevo. Už okolo roku 3000 pr. Kr. musel dovážať z Byblosu cédre na stavbu lodí, chrámov i nábytku. Bronz bol v staroveku veľmi drahý a preto sa staré artefakty recyklovali.

V rokoch 1300 až 1100 pr. Kr. sa Egypťania zmocnili baní v Timne. Meď odvážali do Egypta v podobe malachytového prášku, kde z nej vyrábali sekerky, čepele, náramky. Predmety z Timny z obdobia 4000 – 3200 pr. Kr. sa našli napríklad pri vykopávkach v Maadí. Malachytový prášok sa hojne využíval aj ako kozmetický prípravok na očné tiene a zvýrazňovanie očných línií. Spomienkou na banícke aktivity v tejto oblasti je aj chrám bohyne Hathor „Panej tyrkysu“ v Serábet el-Chádin uprostred údolia Timna, ktorý dal postaviť Setchi I. (1318 – 1304 pr. Kr.).

Timna nebola jediným zdojom medi Egyptskej ríše. Domáce zdroje neťažili, ale dovážali ju aj z Cypru, kde existovali veľké náleziská medenej rudy. Okolo roku 1470 platil Cyprus Thutmosisovi III. tribút 108 ingotov medi, z ktorých každý vážil 30 kg. Ďalšie lokality, odkiaľ Egypťania dovážali meď, boli južná časť Pyrenejského polostrova a z takzvaný „africký roh” (neskoršie Britské Somálsko).

V Grécku a predovšetkým na Kréte ranominójská kultúra vybudovala rozsiahlu obchodnú sieť, ktorá zabezpečovala export bronzových výrobkov. Neskôr viaceré klientske štáty minojskej kultúry stratili v dôsledku morových epidémií veľkú časť populácie a obchod upadol. Niektorí odborníci predpokladali, že koniec obchodu s bronzom spôsobilo vyrúbanie cyperských lesov, zistilo sa však, že aj v neskorej bronzovej dobe sa tu hojne pálilo drevené uhlie, takže ostrov zaiste nemohol trpieť nedostatkom dreva potrebného k metalurgii. Iná teória hovorí, že obchodnú sieť s bronzom zničil vzrastajúci význam železa. Počiatky výroby železa možno datovať okolo roku 1400 pr. Kr. Prvé strediská spracovania železnej rudy poznáme z Malej Ázie. Používanie železa sa začalo rýchle šíriť hlavne po roku 1200 pr. Kr. Za začiatok doby železnej v Grécku sa považuje obdobie okolo roku 1100 pr. Kr. Bronz však naďalej zohrával významnú úlohu a „dejiny bronzu“ neskorej doby bronzovej patria medzi najskvelejšie kapitoly jej civilizačných zásluh. Ďalší predpoklad dáva zánik minójskej civilizácie do súvisu s výbuchom sopky Thery, vzdialenej od Kréty sotva 40 km. Predpokladá, že silné vlnobitie zničilo mestá na pobreží Kréty alebo aspoň minójske loďstvo v prístavoch a toto oslabené loďstvo potom podľahlo mykénskemu námorníctvu, takže kolónia si podmanila pôvodného kolonizátora. Nemožno vylúčiť ani vážne politické a obchodné chyby Minójčanov.
Aj obyvatelia Tróje, rovnako ako ich mykénski premožitelia používali bronzové nástroje a zbroj. Homérovi hrdinovia (okolo roku 1100 pr. Kr.) bojovali „cyperským bronzom.“ Mykénci boli okolo roku 1300 pr. Kr. ovládnutí Achájcami.

Geochemický výskum (izotopové analýzy) v niektorých stredomorských bronzových artefaktoch z obdobia okolo roku 1750 pr. Kr. indikujú, že už v tomto období časť cínu použitého pri výrobe bronzu pochádzala z Británie.
Mojžiš (Biblia, 31, 8 21-23) okolo roku 1500 pr. Kr. spomína 6 kovov. Jedným z nich je cín: „Kňaz Eleazar hovoril bojovníkom, ktorí sa zúčastnili na vojnovej výprave: Toto je zákonný predpis, ktorý dal Pán Mojžišovi: Zlato, striebro, meď, železo, olovo a cín, všetko čo odoláva ohňu, musíte prečistiť v ohni.“ Ďalšiu zmienku o cíne nachádzame u Izaiáša (1, 25), kde autor použil metaforu súvisiacu so spracovaním cínu: „Obrátim na teba svoju ruku, vyčistím sťa lúhom tvoju trosku a odstránim všetko tvoje olovo.“ Izraeliti cín predtým, než ho objavili v Palestíne, kupovali v Tyre, kam ho dovážali fenickí námorníci z Tartessusse (Taršišu). Ezechiel (27, 12) píše: „Taršiš bol tvojim kupcom pre množstvo rôzneho bohatstva, dodávali tvoj tovar za striebro, železo, cín a olovo.“ Kráľ Šalamún získaval meď v púšti na juhu blízko Eilatu (bane po tisícročiach nedávno znovu otvoril moderný izraelský štát).
V neskorej dobe bronzovej okolo roku 1000 sa najdôležitejšími výrobcami a obchodníkmi s bronzom v Stredomorí stali Feničania. Ovládli nielen obchod s bronzom, zlatom a striebrom, ale aj s farebným sklom, drevom (hlavne cédrovým) a purpurom. Predávali aj alabastrové nádoby s voňavkami a slávny papyrus, ktorý vyrábali v Byblose. V rokoch 800 – 600 pr. Kr. založili kolónie v Gadire či Gadese (dnešnom Cadize) a Kartágu. Súčasne začali intenzívne kolonizovať juh Pyrenejského polostrova. O existencii fenického prístavu Carteia v Gibraltarskom zálive máme záznamy z roku 850 pr. Kr. a o obchodnej základni v Tartessusse v ústí rieky Guadalquivir z roku 1500 pr. Kr. Feničania tu sprvu obchodovali spolu s Grékmi a Izraelitmi. Mesta sa zmocnili až okolo roku 700.

Časť cínu v Stredomorí pochádzala z lokálnych zdrojov. Tak napríklad malé cínové bane z obdobia 2400 – 1400 pr. Kr. sú známe z Mallorky, kým Etruskovia našli cín v toskánskych horách a železo na Elbe. Zhotovovali krásne bronzové artefakty. Konkurovali Feničanom a Grékom.
Kartágo ťažilo cín a meď hlavne v južnej časti Pyrenejského polostrova v oblasti Rio Tinto, kde sa nachádzalo nielen veľa medi a cínu ale aj striebra, zlata a železa. Zachoval sa údaj o tom, že pri tavení rúd sa tu denne spotrebovalo až 260 ton dreva. Bronzová doba v južnej časti Pyrenejského polostrova sa nazýva podľa lokality El Algar, ktorej najväčší rozmach spadá do obdobia rokov 1700 až 1200 pr. Kr., ako „Algarická kultúra”.
Cín sa tu v takzvanom Iberskom pyritovom pruhu vzácne vyskytoval spolu s mede-nými rudami. Tvoril kassiteritové šošovky, sústavy tenkých žiliek a noduly vo vulkanických horninách a v zónach tektonicky podrvených vápencov, výrazne premenených horúcimi rudonosnými roztokmi a kontaktnou tepelnou metamorfózou na styku s granitovými telesami a greizénmi. Kassiterit lokálne doprevádzali aj iné (mladšie) cínové minerály: stanín, kesterit, stanoidit, prípadne mawsonit, ktoré vznikli ako dôsledok lúhovania kassiteritu mladšími hydrotermálnymi roztokmi, ktoré vytvorili na báze ložiska veľké akumulácie medených rúd. Pôvodné malé akumulácie cínu boli viac-menej vyťažené už v predhistorickej dobe, odhaduje sa však, že len v mineralizovanej zóne okolo Neves-Corvo a Tartessusse je stále asi 105 tisíc ton zásob cínu. Zásoby sulfidických rúd sa tu odhadujú stále na 1 700 miliónov ton.

Záujem Feničanov sa čoskoro sústredil na Britské ostrovy. Cín z tunajších rozsypových ložísk v Cornwalle bol zaiste hojne využívaný v miestnej metalurgii (aj pre Britániu platí, že najstarší bronz neobsahovali cín ale prídavok arzénu), rozsah obchodu s cínom v tomto období však ostáva nevyjasneným problémom.
Kassiteritové ložiská v Cornwalle sú produktom horúcich plynných a plynno-hydrotermálnych mineralizačných procesov. Vyskytujú sa zväčša v najvyšších častiach granidoidných hornín v greizénoch. Greizénové telesá, obsahujúce cínovú mineralizáciu boli pred 290 – 205 miliónmi rokov obnažené intenzívnou eróziou sedimentov (tzv. „killas,”) a pieskovcov (tzv. „culm measures“. Až do stredoveku sa tu ťažilo viac cínu z rozsypov ako z baní. Posledná cínová baňa pri Camborne bola zatvorená roku 1997. Najznámejšími cínovými ložiskami v Cornwalle boli Mousehole, 3 km južne od Penzance a St. Agnes, 9 km severne od Redruthu. Ešte aj dnes lemujú cesty početné zrúcaniny cínových hutí z 18. a 19. storočia.

Strabón (3, 175) roku 7 pr. Kr. uvádza, že na Cassiterides (v Cornwalle) boli náleziská cínu a olova, s ktorými miestni obyvatelia obchodovali a ktorý predtým spravovali výlučne Feničania, ktorí s nim obchodovali v Cadize. Feničania dlho žiarlivo strážili tajomstvo zdrojov cínu. Povesť hovorí, že akýsi fenický kapitán radšej nabehol so svojou loďou na plytčinu než aby umožnil rímskej lodi, ktorá ho sledovala spoznať cieľ jeho plavby. Kartágo obetavému námorníkovi uhradilo cenu lode i strateného nákladu.

Diodorus Siculus (5, 21, 22) roku 68 napísal, že cín z Cornwallu sa vozil loďami cez Severné more do Bretónska a odtiaľ pokračoval do stredomorskej oblasti dvomi spôsobmi: 1. po mori cez Biskajský záliv, popri rozoklanom skalnatom pobreží Galície na juh do Cadizu a 2. po Seine cez Burgundský priesmyk k Saône a po Rhône cez Lyon, Vienne a Arles do Massilia (Marseille). Touto obchodnou cestou sa vozila aj soľ, rôzne kovy, sklo, amber, šperky, potreby pre domácnosť i luxusný tovar. Cesta vnútrozemím Gálie bola rýchlejšia a bezpečnejšia, bolo však treba platiť početné colné poplatky keltským kmeňom a tak ostala námorná doprava cínu do Cadizu konkurencieschopnou. Kartágo disponovalo väčším počtom lodí ako Gréci a malo skúsenejších a obratnejších námorníkov, cesty po súši zase ovládli Gréci. Obchod s cínom v Marseille mali v rukách práve oni a a s podporou Rimanov úspešne konkurovali Feničanom.

Rím neskôr ťažil meď a cin v celom Stredomorí. Julius Caesar vpadol roku 57 pr. Kr. do Galie a roku 54 pr. Kr. podnikol inváziu na britské ostrovy. Skutočná rímska vláda nad Britániou sa však začala až roku 43 pr. Kr. za cisára Claudia. Rimania sa zmocnili Cornwallu a tým aj cínových ložísk. Obchod s cínom dosiahol jeden zo svojich vrcholov. Cínové ingoty v tvare písmena H sa do oblasti Stredomoria hojne dovážali po súši i po mori a hlad po cennom kove bol stále veľmi veľký.

V strednej Európe sa začala meď okolo roku 2500 pr. Kr. ťažiť v Nemecku, v Krušných Horách a v Karpatoch. Od roku 2000 pr. Kr. už poznala bronz celá Európa (obr. 2). Produkciu dobrej kvality poskytovali aj alpské, karpatské a české bane. Najlepšie preštudovaná je produkcia bronzu v regióne Mitterberg v dnešnom Rakúsku, kde sa zachovali až 150 m dlhé staroveké banské diela.

V Strednej Amerike sa cín vyskytuje hlavne v Mexiku v cínovej provincii Zacatecas. Civilizácia Inkov využívala v období svojej hegemónie v rokoch 1476 až 1532 cín predovšetkým z bolívijských ložísk.

V Japonsku existuje menej významná cínová mineralizácia na ostrove Honšú a veľká časť cínu bezpochyby pochádzala aj z Číny. Prvý bronz sa v Číne objavil v provincii Gansu okolo roku 3000 pr. Kr. Neskôr sa objavila produkcia bronzu aj kultúrnom okruhu Qijia v severnej Číne. Ďalší rozvoj výroby bol zaznamenaný za vlády dynastie Xia (2200 – 1760 pr. Kr.) a v provincii Hennan v období dynastie Shang (800 – 1122 pr. Kr.). Z tejto provincie potom expandovala metalurgia olova, medi, cínu a bronzu do celej krajiny. Aj slávna terakotová armáda cisára Qiua z roku 220 pr. Kr. je vyzbrojená bronzovými zbraňami.

Bronzová metalurgia vysokej úrovne sa v Číne zrejme vyvinula nezávisle od západnej civilizácie v oblasti Stredomoria. Bola sofistikovanejšia ako západná. Číňania pridávali do bronzu okrem cínu aj titán, horčík a kobalt, čím podstatne zvyšovali tvrdosť a penetračnú schopnosť kovu.
Mimoriadne veľké ložiská cínu sú známe aj z juhovýchodnej Ázie, hlavne z Malajzie. Cínové výskyty tvoria na polostrove viac než tisíc kilometrov dlhý pruh rozsypových nálezíšť.

Rozlúštiť pôvod cínu v Európe doby bronzovej je značne obtiažne, pretože klasické geochemické metódy tu zlyhávajú. Keďže väčšinu cínu môžeme dnes študovať len v podobe komplexných bronzových zlatin, výskum mikrochemických charakteristických prímesí nevedie k želanému výsledku. Istú pomoc môže poskytnúť izotopové štúdium (hlavne olova a síry). Jeho úspešnosť však v rozhodujúcejšej miere preverí až budúcnosť.

Pre Obnova.sk RNDr. Peter Ľ. Andráš, CSc., Geologický ústav – Slovenská akadémie vied – Banská Bystrica

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Význam archeomineralógie pri poznávaní kultúrneho dedičstva a jej úloha…

Ľudstvo si stále viac uvedomuje nenahraditeľné miesto kultúrneho dedičstva medzi najcennejšími hodnotami civilizácie. Jeho významnou súčasťou sú aj stavebné a výtvarné pamiatky, remeselné a umelecké artefakty. Poznanie ich pôvodu a predpokladov možnosti ich zachovania pre budúce generácie, predstavujú celý rad komplikovaných problémov. Pri riešení týchto otázok môžu nezastupiteľným spôsobom pomôcť aj petrológia, geofyzika, geochémia, mineralógia a ďalšie vedné odbory.

Renesančné trulice III

1.1.2. INTARZIA S RASTLINNYMI MOTIVMI
Z obdobia renesancie sa na Slovensku zachovala počtom pomerne rozsiahla skupina intarzovaných truhlíc jednotnej výtvarnej koncepcie pravdepodobne domáceho pôvodu. Jednotlivé práce spája veľa spoločných znakov týkajúcich sa okrem uplatnenia rovnakej techniky výzdoby i dekoratívnych elementov, aj ich celkového usporiadania v architektonickom členení podobnom vo všetkých truhlicach tejto skupiny.

Písmo

1. ÚVOD
Písmo je pamäť ľudstva. Môžeme sa o tom presvedčiť sami. Čo urobíme, keď si budeme chcieť niečo zapamätať? Zaviažeme si uzol na vreckovke? Po čase sa však môže stať, že nám uzol síce pripomenie nejakú povinnosť, ale akú – to nám nepovie. Najlepším spôsobom, ako si niečo zapamätať, je poznamenať si to do zošitu alebo notesu. A ako inak než v písomnej podobe!

Renesančné trulice VI

2. TRUHLICE CUDZEJ PROVENIENCIE

Truhlice pochádzajúce z oblastí ležiacich mimo nášho územia sa na Slovensko dostali predovšetkým vďaka zberateľskej vášni niektorých predstaviteľov významných šľachtických rodov. Medzi nimi sú touto záľubou známi najmä Pálffyovci, ktorí svojimi zberateľskými aktivitami obohatili o taliansky renesančný nábytok napríklad hrad Červený Kameň, či Bojnický zámok, alebo Andrássyovci, ktorých zberateľstvu podobne vďačí múzeum vytvorené v priestoroch kaštieľa v Betliari.