Fajansa z púte do Mariatalu

Sosáčik na ušku čepáka

Marianka, do roku 1927  Mariatal i  Marien Thal, je najstaršie  mariánske pútnické miesto na území bývalého Uhorska. Obec, zopár kilometrov od západného cípu Bratislavy, je však už v okrese Malacky.

O zrode pútnického miesta hovorí legenda, že sošku Panny Márie našiel pustovník v prameni, z ktorého vystupovala jasná žiara. Alebo i taká, že ju v roku 1030 pravdepodobne  vytesal z hruškového dreva pustovník, žijúci nábožným životom v tunajšom lese. Zvesť o zázračnom prameni, soške a mieste sa čoskoro rozšírila. Začali sem putovať ľudia, celé skupiny s prosbami o vyslyšanie, so zámerom napiť sa vody z prameňa, alebo sa ňou umyť. Tradícia mariánskej púte sa datuje od založenia marianskeho Kostola Narodenia Panny Márie v roku 1377.

Legendami sú opradené aj samotné počiatky kláštora v Mariánskom údolí. Kým sem prišiel rád Pavlínov , už tu stál cirkevný objekt a s ním aj osídlenie a farnosť. Dokazuje to  listina uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého, vydaná pravdepodobne v Budíne v roku 1377 pre vtedajšieho generálneho predstaveného Rádu sv. Pavla prvého pustovníka,  Tomáša II. Z tohto textu jasne vplýva, že v Marianke, teda v „zemi zvanej Tál“  už stál kostol s priľahlými objektmi. Do tohto obdobia pravdepodobne spadá aj vznik sošky Panny Márie. Umelecko-historický prieskum naznačuje vznik sošky Panny Márie v ranej gotike. Bezpečne ju však môžeme datovať do prvej polovice 13. Storočia.

O tom, že je to prastarý predmet kultu, niet pochýb.

Pútnické miesto Mariánske údolie je bohaté na sakrálne stavby, najmä z obdobia baroka. Najvýznamnejšou pamiatkou je gotický Kostol Narodenia Panny Márie. Koncom sedemnásteho storočia zrekonštruovaný v barokovom slohu.

Nachádza sa tu rímskokatolícka bazilika Narodenia Panny Márie a kaplnky sv. Anny z roku 1691, Panny Márie z roku 1721, Svätej studne z roku 1696, sv. Floriána z roku 1700 a Kalvária z roku 1936.

Do Mariatálu prichádzali každoročne procesie na čele s modleníkom najmä na sviatok Narodenia Panny Márie (8. septembra).  Návštevnosť, najmä zo západoslovenského regiónu, ale i zo susedných krajín, bola hojná. Len v roku 1862 bolo zaznamenaných 29214 ľudí a v roku 1936, kedy bolo celé údolie ozvučené rozhlasom, 40000 pútnikov.

Do Mariatalu sa však chodili počas celého roku v skupinkách, či individuálne práve kvôli zázračnému prameňu.


Kostkovci
Pre stupavských hrnčiarov a džbánkarov, teda amphorarius dualis , bola blízkosť pútnického Marien Thalu požehnaním. Už od konca 14. storočia navštevovali Marianku pútnici uctievajúc dva zázračné fenomény –  sošku  tróniacej Panny Márie a liečivý prameň. Je pravdepodobné, že i pôvodne sobotištský rod Putzovcov sa po rozpade habánskeho spoločenstva rozhodol vyrábať fajansu v lokalite s pravidelným odbytom. Dielňa Jozefa Putza, ako i jeho syna Jána mala i špecifické postavenie, vyrábala tovar pre Pállfyovcov podľa ich vysokých požiadaviek.

Vnuk džbánkara Jozefa Putza, Ján Putz mladší, si v Stupave zakúpil dom, založil  dielňu a prijal dvoch tovarišov , Michala Odlera z Dechtíc a Jána Kostku z Mástu. Obaja sa priženili do putzovskej rodiny.  Ján Kostka starší/ 1796-1854/, stupavský džbánkar, mal syna Karola /1838-1886/, ktorý prevzal remeslo po otcovi a ďalej ho odovzdával svojim deťom : najstaršiemu synovi Jánovi a najmladšiemu Ferdišovi.

Ján Putz s priženeným zaťom Jánom Kostkom rozvíjali svoje umenie v súlade s požiadavkami odberateľov, návštevníkov Mariatalu a tak je badateľná zvýšená produkcia tzv. vysokého riadu, čepákov , krčahov a džbánov –  nádob na zázračnú vodu i na jej transfer, ale aj holieb na víno ako vinohradnícku mieru.

Ako z iných pútnických miest, tak i z Marianky si veriaci odnášali upomienkové predmety rozmanitého charakteru, z džbánkarskej dielne to boli prevažne plakety, reliéfy, nástenné taniere, obrázky a sväteničky s rôznymi hagiografickými námetmi, ale prevažoval motív mariatalskej Panny Márie. Ján Kostka ml. bol vynikajúci maliar keramiky, jeho mladší brat už v detskom veku zručný modelér. A keďže pútnici chceli darčeky pre deti a hrnčiarsku pec bolo treba doplniť drobnými predmetmi, začali Kostkovci vyrábať tzv. spillerei. Fajansové zvieratká, miniatúrny riad, mištičky na soľ, vozíky s koníkom, figúrky svätcov, postavy z vidieckeho života a mnohé ďalšie, ktoré vytvorili umelecké a remeselné podhubie Ferdiša Kostku, neskôr zúročemé vo svojej

figurálnej tvorbe. Tak začínal národný umelec svetového významu Ferdiš Kostka.

Ján Kostka bol od svojho brata Ferdiša starší o 17 rokov a keď po smrti otca Karola /1838-1886/ prevzal džbánkarsku dielňu, zapojil do práce, ako to bolo zvykom, celú rodinu i tovarišov. Ferdiš sa teda vyučil u brata a spoločne naďalej tvorili pre trh v Bratislave, Viedni a samozrejme pre Mariatal.

V roku 1913 Ján Kostka /1861-1919/ založil novú dielňu v Marianke, kam sa presťahoval, a Ferdiš /1878- 1951/, až do odchodu do Prvej svetovej vojny pracoval v pôvodnej starorodičovskej dielni. Ferdiš po návrate z ruského zajatia a po smrti brata Jána, vzal k sebe do učenia bratovho syna Jozefa Kostku, významného slovenského sochára, národného umelca.

Výrobky stupavských džbánkarov rodu Kostkovcov zožali úspechy a ocenenia na viacerých európskych výstavách už v 19. storočí . Pokračovateľ v rodinnej tradícii,  Ferdiš Kostka, do svojej smrti skromný človek, neprekonaný insitný umelec, preslávil svojimi figurálnymi plastikami, ľahko zrozumiteľnými, stupavskú fajansu v širokom európskom okruhu.

Dva čepáky, súc poškodené, sú nesporne výrobkami bratov Jána a Ferdiša Kostkovcov. Krásna lesklá poleva modrozelenkavej farby, vypálená pod správnym ohňom, je charakteristická pre tvorbu Jána Kostku, ktorý tento kolorit obľuboval. Oba čepáky, technicky a remeselne na vysokej úrovni reprezentujú bežnú úžitkovú tvorbu. Názov Marien Thal a Mariatal na bruškách čepákov jednoznačne lokalizujú fajansu, prílep plastickej tróniacej Madony s dieťaťom na plášti čepáka len provenienciu potvrdzuje.

Datovania 1904 a 1908 uľahčujú stanoviť miesto výroby –  rodinnú dielňu rodu Kostkovcov v Stupave v období pred založením novej dielne v Marianke.

Čepák je džbánkarsky výraz z oblasti západného Slovenska, zaznamenaný už v 18. storočí, pre fajansovú nádobu na tekutinu, s uškom a úzkym hrdlom ukončeným jedným alebo viacerými plastickými prstencami. V iných oblastiach mala podobná nádoba názov i krpka alebo hrkáč a  pôvodne slúžila na prenášanie a uchovávanie chladnej vody v teréne. Proti usádzaniu nánosov sa dávala dovnútra keramická guľôčka, ktorá pri pohybe hrkala. Naše dva mariatalske čepáky guľôčky nemajú. V hornej časti zaobleného uška je však otvor, sosáčik, na pohodlné pitie  vody zo zázračného prameňa v Mariatale,neskôr doma snáď nahradenej i vínkom.

Čepáky nie sú značené ani  signované, ale všetky indície majú jednoznačnú výpovednú hodnotu k určeniu stupavskej džbánkarskej dielne Jána a Ferdiša Kostkovcov.

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Kaštiel vo Svätom Antone 250-rocný ?

Oľga Kuchtová

Kaštieľ so Svätom Antone leží v  kraji pod Sitnom, v  blízkosti starobylej Banskej Štiavnice, na úpätí lesnatých hôr. Má také silné fluidum, že neustále priťahuje návštevníkov aj napriek tomu, že lepšie časy zažil už dávno. Patril známemu šlachtickému rodu Koháryovcov, neskôr Coburgovcov, ktorých príbuzenstvo preniklo do všetkých panovníckych rodov v  Európe. Vyhlásením tejto pamiatky za štátny kultúrny majetok sa v  roku 1951 dostal do správy štátu. V  roku 1962 získal štatút múzea.

České osobnosti v Martine v 2. polovici 19. a začiatkom 20. storočia.

Zdenko Ďuriška, Slovenská národná knižnica, Martin
Z prednesených príspevkov vyplýva, že výraznejší prílev Čechov na
Slovensko nastal až po vzniku spoločného štátu v roku 1918. Ale české
osobnosti prichádzali na Slovensko už aj predtým, niekde ich bolo viac,
inde menej. Medzi mestá, v ktorých pôsobil väčší počet českých
osobností patril aj Martin, ktorý v druhej polovici 19. storočia zaujal
miesto centra slovenského národného života.

Zaujímavosti zo zákulisia Vatikánu a pápežov

„V čom drží súčastný pápež primát?“
Ján Pavol II. je prvým pápežom, ktorý číta bez okuliarov /používa kontaktné šošovky/. Je prvým pápežom, ktorý nosí náramkové hodinky, lyžuje a zdoláva hory. Na konkláve /voľba pápeža/ prišiel s pár drobnými- 15000 lír, iba toľko mu dovolili vyviesť z Poľska. Je prvým pápežom, ktorý nosí oblečenie šité na mieru francúzskym návrhárom, prvým pápežom hospitalizovaným na verejnej klinike. Ján Pavol II drží i primát v počte nalietaných kilometrov.

Kostol ako urbanistický fenomén slovenského vidieka

Ivan Gojdič “… nežne krášli každý rozjasaný štít do výšok volajúcich chmúrnych turní, čo ticho strážia naše rodné valaly, umlčia všetok ľudský nárek vzpurný, i dávne hriechy, ktoré k nebu volali.”
Michal Chuda
Šťastím môžeme nazvať skutočnosť, že na Slovensku ešte máme toľko sídiel – dedín či osád s historickými, novšími alebo úplne novými kostolmi vsadenými do zástavby, ktorá ešte stále nesie nemalé urbanistické kvalitatívne znaky (napriek ich rýchlemu úbytku), a že na rozhraní tisícročí – v roku Veľkého jubilea môžeme konštatovať: je tu čo poznávať, je tu čo chrániť pre ďalšie storočia, ktoré budú tejto krajine dopriate.

Odpovede