Fajansa z púte do Mariatalu

Sosáčik na ušku čepáka

Marianka, do roku 1927  Mariatal i  Marien Thal, je najstaršie  mariánske pútnické miesto na území bývalého Uhorska. Obec, zopár kilometrov od západného cípu Bratislavy, je však už v okrese Malacky.

O zrode pútnického miesta hovorí legenda, že sošku Panny Márie našiel pustovník v prameni, z ktorého vystupovala jasná žiara. Alebo i taká, že ju v roku 1030 pravdepodobne  vytesal z hruškového dreva pustovník, žijúci nábožným životom v tunajšom lese. Zvesť o zázračnom prameni, soške a mieste sa čoskoro rozšírila. Začali sem putovať ľudia, celé skupiny s prosbami o vyslyšanie, so zámerom napiť sa vody z prameňa, alebo sa ňou umyť. Tradícia mariánskej púte sa datuje od založenia marianskeho Kostola Narodenia Panny Márie v roku 1377.

Legendami sú opradené aj samotné počiatky kláštora v Mariánskom údolí. Kým sem prišiel rád Pavlínov , už tu stál cirkevný objekt a s ním aj osídlenie a farnosť. Dokazuje to  listina uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého, vydaná pravdepodobne v Budíne v roku 1377 pre vtedajšieho generálneho predstaveného Rádu sv. Pavla prvého pustovníka,  Tomáša II. Z tohto textu jasne vplýva, že v Marianke, teda v „zemi zvanej Tál“  už stál kostol s priľahlými objektmi. Do tohto obdobia pravdepodobne spadá aj vznik sošky Panny Márie. Umelecko-historický prieskum naznačuje vznik sošky Panny Márie v ranej gotike. Bezpečne ju však môžeme datovať do prvej polovice 13. Storočia.

O tom, že je to prastarý predmet kultu, niet pochýb.

Pútnické miesto Mariánske údolie je bohaté na sakrálne stavby, najmä z obdobia baroka. Najvýznamnejšou pamiatkou je gotický Kostol Narodenia Panny Márie. Koncom sedemnásteho storočia zrekonštruovaný v barokovom slohu.

Nachádza sa tu rímskokatolícka bazilika Narodenia Panny Márie a kaplnky sv. Anny z roku 1691, Panny Márie z roku 1721, Svätej studne z roku 1696, sv. Floriána z roku 1700 a Kalvária z roku 1936.

Do Mariatálu prichádzali každoročne procesie na čele s modleníkom najmä na sviatok Narodenia Panny Márie (8. septembra).  Návštevnosť, najmä zo západoslovenského regiónu, ale i zo susedných krajín, bola hojná. Len v roku 1862 bolo zaznamenaných 29214 ľudí a v roku 1936, kedy bolo celé údolie ozvučené rozhlasom, 40000 pútnikov.

Do Mariatalu sa však chodili počas celého roku v skupinkách, či individuálne práve kvôli zázračnému prameňu.


Kostkovci
Pre stupavských hrnčiarov a džbánkarov, teda amphorarius dualis , bola blízkosť pútnického Marien Thalu požehnaním. Už od konca 14. storočia navštevovali Marianku pútnici uctievajúc dva zázračné fenomény –  sošku  tróniacej Panny Márie a liečivý prameň. Je pravdepodobné, že i pôvodne sobotištský rod Putzovcov sa po rozpade habánskeho spoločenstva rozhodol vyrábať fajansu v lokalite s pravidelným odbytom. Dielňa Jozefa Putza, ako i jeho syna Jána mala i špecifické postavenie, vyrábala tovar pre Pállfyovcov podľa ich vysokých požiadaviek.

Vnuk džbánkara Jozefa Putza, Ján Putz mladší, si v Stupave zakúpil dom, založil  dielňu a prijal dvoch tovarišov , Michala Odlera z Dechtíc a Jána Kostku z Mástu. Obaja sa priženili do putzovskej rodiny.  Ján Kostka starší/ 1796-1854/, stupavský džbánkar, mal syna Karola /1838-1886/, ktorý prevzal remeslo po otcovi a ďalej ho odovzdával svojim deťom : najstaršiemu synovi Jánovi a najmladšiemu Ferdišovi.

Ján Putz s priženeným zaťom Jánom Kostkom rozvíjali svoje umenie v súlade s požiadavkami odberateľov, návštevníkov Mariatalu a tak je badateľná zvýšená produkcia tzv. vysokého riadu, čepákov , krčahov a džbánov –  nádob na zázračnú vodu i na jej transfer, ale aj holieb na víno ako vinohradnícku mieru.

Ako z iných pútnických miest, tak i z Marianky si veriaci odnášali upomienkové predmety rozmanitého charakteru, z džbánkarskej dielne to boli prevažne plakety, reliéfy, nástenné taniere, obrázky a sväteničky s rôznymi hagiografickými námetmi, ale prevažoval motív mariatalskej Panny Márie. Ján Kostka ml. bol vynikajúci maliar keramiky, jeho mladší brat už v detskom veku zručný modelér. A keďže pútnici chceli darčeky pre deti a hrnčiarsku pec bolo treba doplniť drobnými predmetmi, začali Kostkovci vyrábať tzv. spillerei. Fajansové zvieratká, miniatúrny riad, mištičky na soľ, vozíky s koníkom, figúrky svätcov, postavy z vidieckeho života a mnohé ďalšie, ktoré vytvorili umelecké a remeselné podhubie Ferdiša Kostku, neskôr zúročemé vo svojej

figurálnej tvorbe. Tak začínal národný umelec svetového významu Ferdiš Kostka.

Ján Kostka bol od svojho brata Ferdiša starší o 17 rokov a keď po smrti otca Karola /1838-1886/ prevzal džbánkarsku dielňu, zapojil do práce, ako to bolo zvykom, celú rodinu i tovarišov. Ferdiš sa teda vyučil u brata a spoločne naďalej tvorili pre trh v Bratislave, Viedni a samozrejme pre Mariatal.

V roku 1913 Ján Kostka /1861-1919/ založil novú dielňu v Marianke, kam sa presťahoval, a Ferdiš /1878- 1951/, až do odchodu do Prvej svetovej vojny pracoval v pôvodnej starorodičovskej dielni. Ferdiš po návrate z ruského zajatia a po smrti brata Jána, vzal k sebe do učenia bratovho syna Jozefa Kostku, významného slovenského sochára, národného umelca.

Výrobky stupavských džbánkarov rodu Kostkovcov zožali úspechy a ocenenia na viacerých európskych výstavách už v 19. storočí . Pokračovateľ v rodinnej tradícii,  Ferdiš Kostka, do svojej smrti skromný človek, neprekonaný insitný umelec, preslávil svojimi figurálnymi plastikami, ľahko zrozumiteľnými, stupavskú fajansu v širokom európskom okruhu.

Dva čepáky, súc poškodené, sú nesporne výrobkami bratov Jána a Ferdiša Kostkovcov. Krásna lesklá poleva modrozelenkavej farby, vypálená pod správnym ohňom, je charakteristická pre tvorbu Jána Kostku, ktorý tento kolorit obľuboval. Oba čepáky, technicky a remeselne na vysokej úrovni reprezentujú bežnú úžitkovú tvorbu. Názov Marien Thal a Mariatal na bruškách čepákov jednoznačne lokalizujú fajansu, prílep plastickej tróniacej Madony s dieťaťom na plášti čepáka len provenienciu potvrdzuje.

Datovania 1904 a 1908 uľahčujú stanoviť miesto výroby –  rodinnú dielňu rodu Kostkovcov v Stupave v období pred založením novej dielne v Marianke.

Čepák je džbánkarsky výraz z oblasti západného Slovenska, zaznamenaný už v 18. storočí, pre fajansovú nádobu na tekutinu, s uškom a úzkym hrdlom ukončeným jedným alebo viacerými plastickými prstencami. V iných oblastiach mala podobná nádoba názov i krpka alebo hrkáč a  pôvodne slúžila na prenášanie a uchovávanie chladnej vody v teréne. Proti usádzaniu nánosov sa dávala dovnútra keramická guľôčka, ktorá pri pohybe hrkala. Naše dva mariatalske čepáky guľôčky nemajú. V hornej časti zaobleného uška je však otvor, sosáčik, na pohodlné pitie  vody zo zázračného prameňa v Mariatale,neskôr doma snáď nahradenej i vínkom.

Čepáky nie sú značené ani  signované, ale všetky indície majú jednoznačnú výpovednú hodnotu k určeniu stupavskej džbánkarskej dielne Jána a Ferdiša Kostkovcov.

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Archeológovia našli pod kostolom v Socovciach strieborné mince

Niekoľko unikátnych nálezov sa podarilo nájsť archeológom pri záchrannom výskume v areáli kostola Narodenia Panny Márie v Socovciach v okrese Martin. Šesť strieborných mincí z rokov 1430-1434 objavili priamo pod základmi gotického presbytéria. Ako pre agentúru SITA povedal vedúci výskumu Marián Samuel z Archeologického ústavu SAV v Nitre, ide o razby hlavného komorského grófa Sedmohradska Mikuláša Redwitza, ktorého povolal z územia rádu nemeckých križiakov v Pobaltí kráľ Žigmund Luxemburský na obranu južných hraníc Uhorska pred Turkami. Na udržanie posádky razil Redwitz v rokoch 1430-1434 značné množstvo mincí, ktoré sa neskôr dostali aj do iných častí Uhorska. Nález zo Socoviec je prvým z územia severného Slovenska, zároveň sa tieto mince prvý raz našli v sakrálnom areáli.

Trenčín: Vyhliadkový múr ohrozuje voda

TRENČÍN – Múr na nádvorí farského kostola nad Trenčínom ohrozuje vlhkosť, mesto musí preto celý areál odvodniť. Múru zo 14. storočia hrozí podľa primátora Trenčína Branislava Cellera podobná situácia, aká v roku 2003 postihla narušenú hradbu západného opevnenia Trenčianskeho hradu.

Odpovede