Viera Obuchová
Nenápadný prízemný domček neďaleko Ondrejského cintorína v Bratislave na Lazaretskej ul. č. 9 upútava pohľady okoloidúcich plastikou svätca v nike na fasáde. Vzhľadom na osobnosť jeho stavebníka a majiteľa si zaslúži byť zapísaný do Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok ako pamätný dom významnej osobnosti dejín Bratislavy a Slovenska. Pred sto rokmi, 3. marca 1900 popoludní bolo nevľúdne počasie so snehovými prehánkami. Napriek tomu sa na Ondrejskom cintoríne v Bratislave zišlo veľa smútiacich hostí, aby preukázali poslednú poctu zaslúžilému všestrannému občanovi Bratislavy tej doby. Dokazovala to prítomnosť vzácnych osobností. Smútočnej rozlúčky, ktorú viedol mestský farár Edmund Zandt, sa zúčastnili T. Brolly, zástupca mešťanostu, člen magistrátu J. Kumlik, mestský archivár J. N. Batka, dr. T. Ortvay, mestský lekár dr. J. Kováts, riaditeľ Obchodnej akadémie pán Péterffy, ale aj mnoho zástupcov škôl a najmä žiačky Štátneho učiteľského ústavu, žiaci reálky, členovia mnohých bratislavských mestských spolkov a samozrejme smútiaca rodina – manželka Ida, rodená Lackovičová, syn Alojz (od roku 1899 vedúci Výskumného ústavu chemického v Rjeke) s manželkou Matildou rodenou Szilassyovou, mladší syn Karol (diplomovaný architekt, inžinier v Budapešti) s manželkou Irmou rodenou Czésohnerovou. 1. marca 1900 sa skončil 71 rokov trvajúci zaujímavý a bohatý život Jozefa Könyökiho. Narodil sa 19. februára 1829 pravdepodobne v obci Moča v komárňanskom okrese. Pôvodné priezvisko Ellenbogen si v roku 1869 zmenil na Könyöki. Roku 1833 po otcovej smrti sa dostal do Bratislavy, do domu svojej starej matky. V Bratislave absolvoval šesť tried gymnázia a štyri semestre filozofie. Pretože bol veľmi dobrým žiakom, dostal podporu z dotácie arcibiskupa Lippayho a pre veľké nadanie na kreslenie dal sa zapísať do kresliarskeho krúžku profesora Kramsa. Neskoršie sa stal žiakom akad. maliara Bernhofera, potom Ehringera a v roku 1846 sa dal zapísať najprv na Vysokú školu technickú, neskôr aj na Umeleckú akadémiu vo Viedni. Avšak v roku 1849 odišiel ako vojak do severného Talianska. Zúčastnil sa dobýjania Benátok a bol povýšený na poručíka. Už roku 1853 sa vzdal vojenskej kariéry a ostal v Taliansku, kde žil takmer dva roky ako súkromný učiteľ kreslenia a maľovania v rodine grófa Tolomeina. V Benátkach a Padove pokračoval vo svojich umeleckých štúdiách a vo Florencii sa stal žiakom vynikajúceho maliara Giovanna Baptistu Goriho. Precestoval celé Taliansko, dlhší čas sa zdržiaval najmä v južnej časti na Sicílii – v Palerme a Messine. Veľké nadanie na kreslenie a takmer šesťročný pobyt v kolíske umenia v Taliansku predurčil jeho životnú dráhu. Pravdepodobne kvôli sobášu sa vrátil na Slovensko a tu od marca 1855 až do júna 1861 pôsobil v Trnave u pani Du Dodon Didierovej, ktorá mala výchovný ústav pre dievčatá. V roku 1856 sa v Trnave narodil jeho starší syn Alojz a v roku 1858 Karol. V živote Jozefa Ellenbogena-Könyökiho nastal v roku 1861 ďalší významný zlom. Pozvali ho ako učiteľa kreslenia na vtedajšiu reálku do Bratislavy. Okrem reálky vyučoval kreslenie, písmo, maľbu (Zeichnen, Kaligrafie, Malerei) tiež na Filozofickej katedre Kráľovskej akadémie, na vyššej dievčenskej škole a spolu s manželkou učil až do svojej smrti v roku 1900 aj na Štátnom učiteľskom ústave na bývalej Széchényiho (dnes Lazaretskej) ulici. S príchodom do Bratislavy sa Jozef Könyöki rázne začal angažovať vo verejno-spoločenskom živote. V roku 1865 zorganizoval veľkú výstavu umeleckých diel, dal podnet na vybudovanie pomníka J. N. Hummmelovi, významnému hudobnému skladateľovi, ktorý sa narodil v Bratislave. Jozef Könyöki má hlavnú zásluhu na založení Mestského múzea v Bratislave, ktoré vzniklo v roku 1868 v tej pravej chvíli, pretože v tom čase sa rušili cechy a množstvo vzácnych umeleckých predmetov sa vďaka Könyökiho aktivite sa zachránilo práve v zbierkach Mestského múzea, kde zhromaždil tiež významnú zbierku obrazov, sôch, grafík a umeleckoremeselných pamiatok. Tridsať rokov bol jeho riaditeľom. V roku 1872 na podnet Könyökiho nechala I. bratislavská sporiteľňa reštaurovať historické priestory radnice. Sám vyhotovil aj návrh na obnovenie vzácneho historického arkiera nad vchodom do Starej radnice. Zúčastnil sa tiež na reštaurátorských prácach v Dóme sv. Martina v Bratislave (Zur Erinnerung an die feierliche Consecration des neurichteten Hochaltars des Krönungsdomes, Pressburg 1867). Problémy pamiatkovej starostlivosti mu boli blízke celý život. Spolu s V. Myskovszkým patrili medzi najhorlivejších korešpondentov Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie. Z poverenia vlády, na priamy príkaz uhorského ministerstva kultu a výučby, odkreslil stredoveké kostoly, kaplnky, zámky a hrady v Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Turčianskej, Tekovskej, Hontianskej, Zvolenskej a Novohradskej župe. Časť dokumentov z tejto jeho činnosti vyšla v publikácii A középkori várak, különös tekintettel Magyarországra, Budapest 1905. Jeho bohatá a kompletná kresbová dokumentácia k slovenským pamiatkam (najmä hradom a kaštieľom) je uložená v Országos Müemlékvédelmi Hivatal Budapešť, časť tejto dokumentácie na negatívoch získali pracovníci archívu Pamiatkového ústavu v Bratislave do svojho fondu. Z vyše 150 kresieb kostolov, hradov, domov, kaštieľov z celého Slovenska je tu takmer 30 kresieb nehnuteľných pamiatok Bratislavy. Sú to pôdorysy, situácie, rezy, detaily, pohľady na Bratislavský hrad i hrad Devín, Starú radnicu, meštiansky dom na Michalskej ulici, františkánsky a klariský kostol, Dóm sv. Martina, kostol v Podunajských Biskupiciach. Uhorské ministerstvo vyslalo Könyökiho v rokoch 1871 – 1873 na štúdium stredovekého umenia do Nemecka, odkiaľ sa vrátil s bohatým náčrtovým materiálom stavebného umenia, dejín odevov, zbraní a knižného umenia. Jeho náčrtníky s kresbami a maľbami sa dostali čiastočne do archívu Štátnej reálky a Právnickej akadémie, veľká časť sa zachovala v majetku rodiny. Hneď po príchode z Nemecka sa pustil J. Könyöki do ďalšej práce v prospech Bratislavy. Predstavitelia mesta chceli využiť tú skutočnosť, že vo Viedni sa mala konať svetová výstava a očakávali, že do neďalekej metropoly príde veľa zahraničných návštevníkov, ktorí budú zvedaví aj na jej blízke okolie a teda by mohli zavítať aj do Bratislavy. Könyöki prijal ponuku zástupcu rady mesta T. Edla a spracoval malého sprievodcu pre zahraničných návštevníkov tak, aby sa rýchlo oboznámili s tým najvzácnejším, čo sa v Bratislave nachádza. A tak v roku 1873 vychádza publikácia Kleiner Wegweiser Pressburg s und seiner Umgebung mit einer Karte von Pressburg, kde na vyše 30 stranách stručne opisuje dejiny mesta a postupne predstavuje 115 pamiatok vtedy 46-tisícového Pressburgu – kostoly, významné verejné a súkromné stavby, školské ústavy, komunikačné a dopravné inštitúcie, múzeá, peňažné ústavy, banky, fabriky, ale aj výletné miesta, sochy, studne, cintoríny. Každá spomínaná lokalita je zachytená aj na priloženom pláne Bratislavy a tak možno lokalizovať aj zaujímavosti mesta, ktoré dnes už v takej podobe ako ich uvádzal Könyöki, neexistujú. Tak napríklad pod číslom 92 sú zachytené tzv. Púčikove domy (Batzenhäuzel 1,2,3), pod č. 94 kúpele Máriine ? Mariánske kúpele (Marienbad), ktoré pozostávali z kúpelného domu s letnými bytmi a železnými kúpeľmi, nachádzali sa v blízkosti Horského parku. Dnes už neexistuje Čokoládová ani Strasserova ani Gaštanová záhrada. Zaujímavý údaj si môžeme prečítať pri Grassalkovichovom paláci – v roku 1873 tento krásny palác slúžil podľa Könyökiho ako Učiteľský ústav a na súkromné bývanie. Pred výstavbou budovy školy, dnes Zochova ul. č. 9, sa v uvedenom priestore bývalej Pálffyho záhrady nachádzala Letná telovýchovná škola (Sommer – Turnschule), ktorú viedol priekopník modernej telovýchovy u nás Ferdinand Martinengo. Socha sv. Martina na koni od G. R. Donnera sa v tom čase nachádzala podľa autora spomínaného Wegweisera mimo kostola (na severnej strane). Z uvádzaných kostolov už nestojí lazaretský kostol, ktorý sa nachádzal na Dunajskej ulici. Nestojí už ani Robotáreň na dnešnej Radlinského ulici, ani vtedajší mestský pivovar na Rybnom námestí, plynáreň na Kollárovom námestí, strelnica na Štefánikovej ulici. V letnom arcibiskupskom paláci bola v tom čase vojenská nemocnica. Na Františkánskom námestí oproti kostolu stál Szirányiho dom, kde vraj býval v roku 1806 Napoleon I., ktorý v Bratislave podpísal mier. Pri Archeologickom múzeu, ktoré sa nachádzalo v Radnici, Könyöki uvádza, že ho založil on v roku 1869, hoci v literatúre sa uvádza rok 1868. Zaujímavý údaj sa dočítame aj k lokalite dnes známej ako Pallehnerova záhrada. Könyöki uvádza, že to bol namáhavo zriadený záhradný sad Rudolfa Scherza, ktorý tu pestoval najkrajšie ovocie a kvety každého druhu. Autor vo svojej práci uviedol tiež päť peňažných ústav, ktoré fungovali v tom čase v našom meste. Na Mlynských Nivách sa v roku 1873 nachádzala fabrika na súkno, vybudovaná v roku 1871, vyrábajúca látky pre armádu, papiereň, rafinéria cukru a továreň Spodium. V blumentálskej továrni na cigarety, ktorej budovy ešte stoja na Radlinského ulici, pracovalo vraj v tom čase 1 200 robotníčok. Keďže v 70. rokoch 19. storočia kúpeľne s vaňami a sprchami neboli samozrejmou súčasťou bratislavských domácností, ľudia využívali na očistu aj verejné kúpele, ktoré autor uvádza na strane 26. Dve strany svojho sprievodcu venuje Jozef Könyöki aj okoliu Bratislavy – zmieňuje sa o Hainburgu, Deutsch-Alternburgu, Carnunte, ale aj o Devíne, Marianke, Lamači, Sv. Jure, Pezinku, Modre a Červenom Kameni. Nevynechal ani zoznam novín, hostincov, pekární. Pre návštevníkov uvádza aj ďalšie dôležité informácie súvisiace so životom v Bratislave: výšku poštovného, cestovného, odchody dostavníkov do Hainburgu, “cestovný poriadok” železnice (aj koňky) a lodnej dopravy. Keďže si mestská rada a miestni podnikatelia uvedomili, že tento sprievodca je príležitosťou urobiť si reklamu, veľkú časť publikácie tvoria inzeráty. Uvedený sprievodca nebol dôležitou pomôckou len pre návštevníkov Bratislavy v poslednej tretine 19. storočia. Dnes je zaujímavým prameňom poznávania rozvoja a premien nášho mesta. Súčasťou bohatého tvorivého života Jozefa Könyökiho je aj množstvo akvarelov, ktoré vytvoril, ale aj ďalšie jeho odborné aktivity, ako napríklad členstvo v archeologických inštitúciách. Zaujíma nás, kde, v akom prostredí tieto diela písal, maľoval, skicoval, kde sa stretával s tými mnohými spolupracovníkmi. Práve na túto otázku aspoň čiastočne odpovedajú plány domu Jozefa Könyökiho, ktoré doteraz neboli známe ani publikované. V spisoch z 9. a 11. decembra 1885 projektant, architekt Ignác Feigler oznamuje mestskému úradu, že staviteľ Ludwig Eremit vybudoval pre profesora Jozefa v. Könyökiho obytný dom na Széchényiho ulici č. 9 podľa priložených plánov. Aj na základe týchto plánov (situácia, pohľad na uličnú fasádu, pôdorys pivnice, prízemia) bolo možné identifikovať, že dom J. Könyökiho sa nachádza na dnešnej Lazaretskej ulici v takmer nezmenenom výraze ešte aj dnes. Bližšie tak bolo možné spoznať jednak bytové podmienky tejto známej osobnosti, a jednak sme zistili aj konkrétnu predstavu o rôznych typoch bývania v Bratislave na konci 19. storočia. Dom, ktorý sa nachádza na starom parcelnom čísle 1483/2 so záhradou (parc. č. 1483/1), ako to dokumentuje katastrálny plán Bratislavy z rokov 1894 – 1897, bol podľa projektu postavený ako jednopodlažný teda prízemný, čiastočne podpivničený. Mal tri okenné osi, vstup bol umiestnený vľavo a v nike nad ním bola bližšie neidentifikovaná (iba naskicovaná) plastika. Súčasná plastika svätca má ľavú ruku položenú na srdci, pravou rukou pridržiava pílu. Domnievame sa, že znázorňuje sv. Jozefa – pestúna Pána, patróna stavebníka a majiteľa domu. Tri malé okienka v streche presvetľovali povalu. V suteréne, kam viedlo točité schodisko, bola predizba, z nej sa vchádzalo do izby pre sluhu, resp. slúžku (Dienerzimmer), ďalej potom do kuchyne so sporákom, odkiaľ sa dalo prejsť do práčovne a z nej do pivnice s rozmermi 4,36 x 4,92 m. Oproti kuchyni bola ešte jedna pomerne veľká miestnosť s rozmermi 5,96 x 4,92 m. Na prízemí 18,85 m dlhého a 10,5 m širokého domu bola okrem podbránia 1,90 m širokého a 5,16 m dlhého aj predizba s točitým schodiskom do pivnice a na povalu, WC a 5 izieb (5 x 4,60, resp. 4,87, resp. 5,30 m), ktoré však nie sú na pláne ani v spisoch bližšie určené. V zadnej časti domu smerom do záhrady bola pravdepodobne spálňa i pracovňa, vpredu hosťovská izba, obývačka. Môžeme len dedukovať, keďže v roku 1885 mali synovia Alojz 29 a Karol 27 rokov, že profesor Könyöki tu býval asi sám so svojou manželkou Idou, a synovia s rodinami k nim chodili iba na návštevu. Alojz pracoval od roku 1881 v chemických podnikoch v Čechách, od roku 1888 v Budapešti a od roku 1899 bol vedúcim výskumného ústavu chemického v Rjeke. Karol pracoval ako architekt v Budapešti. V dome na dnešnej Lazaretskej ulici dožil pán profesor Jozef Könyöki svoj plodný život zasvätený histórii, poznávaniu a ochrane pamiatok Bratislavy a Slovenska. Preto by si tento objekt zaslúžil, aby bol zaradený do zoznamu nehnuteľných pamiatok Bratislavy ako hmotná pamiatka na významnú osobnosť. Žiaľ, hrob J. Könyökiho na Ondrejskom cintoríne, kam ho 3. marca 1900 pochovali, sto rokov neprežil. Hoci ešte v 70. rokoch 20. storočia sme ho mohli na spomínanom cintoríne nájsť, teraz sa nám to už nepodarí.