Čo potrebujeme v Štiavnici

V čase, keď vrcholia diskusie okolo nového územného plánu Banskej Štiavnice, najviac však okolo zamýšľanej dopravnej tepny v prostredí zachovanej baníckej architektúry, o automobilovej doprave v meste vôbec a o prípadnej pešej zóne zvlášť, v dňoch, kedy sa dozvedáme aj o tom, že v tomto milom malom mestečku sa bude hýriť naraz až v troch veľkých zábavných centrách, vraciam sa v spomienkach do pokojných a predsa zaujímavých historických miest severozápadného Nemecka, konkrétne Severného Porýnia – Westfálska. Vraciam sa tam preto, lebo tieto mestá majú podobné, ak nie práve také isté problémy už za sebou. Nie je to tak dávno a nebolo to bez hriechov. Historické mestá v Nemecku prešli vývojom, ktorý by pre nás mohol byť zdrojom poznania i poučenia.

DÔSLEDKY POSLEDNEJ VOJNY

Je všeobecne známe, že Nemecko sa po druhej svetovej vojne nachádzalo v neutešenom stave. Zbombardované boli takmer všetky dôležité mestá, historické nevynímajúc. Paradoxom doby však bolo, že viac než hrozná a ničivá sila vojny a následná bytová výstavba po jej skončení, uškodilo obrazu starých nemeckých miest plánovanie v 60-tych a 70-tych rokoch. Všemožne sa vtedy vychádzalo v ústrety rozvíjajúcemu sa automobilizmu a expandujúcim ponukám tovaru a služieb.

Staré úzke parcely, historické pôdorysy a drobná delená zástavba boli najväčšou prekážkou pri prestavbe historických miest. Stála nemálo peňazí a padlo jej za obeť viac starých mestských domov ako počas vojny. Na mieste starých domov sa stavali predimenzované stavby, neustále sa rozširovali cesty. Na ich úkor mizli aj stromy a ubúdala zeleň. Široké asfaltové cesty a betónové fasády modernej výstavby mali za následok, že z historických jadier sa postupne vytrácal nielen šarm priečelí typických hrázdených domov a krivoľakých ulíc a uličiek, ale najmä a predovšetkým kultúrne dedičstvo a živá mnohorakosť miest.

MYSLENIE SA VŠAK RÝCHLO MENÍ

Toto obdobie, totožné s hospodárskym rozmachom a narastajúcim blahobytom, uprednostňujúcim všetko nové a moderné a prejavujúcim sa o. i. vyraďovaním a odhadzovaním všetkého starého (odtiaľ výraz „Wegwerfengesellschaft”), majú nemecké mestá už za sebou. Od začiatku 80-tych rokov sa myslenie Nemcov rýchlo mení. Znovu ich oslovuje architektonická krása historických miest, nachádzajú v nich atmosféru, ktorá chýba novým sídliskám, čoraz viac sa oduševňujú za ich obnovu. Historické mestá dostávajú šancu a ožívajú nádejou a prísľubom mnohostranného využitia. Presadzuje sa nová koncepcia obnovy historických centier. Búranie nahradila modernizácia, vylepšuje sa zázemie starých domova prehodnocuje sa ich využitie. Heslom dňa je: zaobchádzajte so zachovanými pamiatkami a s uchovanými štruktúrami miest opatrne a s rešpektom!

Že v tomto prípade nie je ďaleko od slov k činom, dokazuje príklad 24 historických miest spolkovej krajiny Severné Porýnie – Westfálsko, zapojených do programu záchrany a obnovy historických centier. Program si určil cieľ zachrániť kultúrno-stavebné a architektonické dedičstvo minulých storočí a uchovať ho pre budúce generácie. Jadrá miest sa podľa tohto programu majú vyvíjať tak, aby bol čitateľný ich stavebný vývoj. Historický pôdorys mesta, ako i cestná sieť majú zostať zachované a nebudú sa ďalej rozširovať. Naopak, dôsledne sa využije jestvujúca pôvodná historická zástavba.

Do historických jadier mnohých westfálskych miest sa vracia život. Modernizované byty v najcennejšom bytovom prostredí zapadajú do existujúcej štruktúry a ponúkajú dobrý štandard i cenovo primeranú alternatívu rodinného bývania. Bývanie v historickom jadre miest sa stáva príťažlivým a niekde už i módnou záležitosťou. Rastie záujem aj o nebytové priestory, v ich prospech hovorí jedinečná znovuobjavená atmosféra starých domov. Predtým búranie, ničenie, dnes obnova, reštaurovanie, snaha o čo najvernejšiu historickú podobu. A akoby to nestačilo: do westfálskych miest sa “vracajú” aj potôčiky a potoky, po stáročia ovlažujúce život obyvateľov, donedávna zakryté hrubými betónovými platňami a slúžiace ako odstavné plochy pre autá, opravujú sa romantické mlyny a štýlové domy tradičných remeselníkov. Obnovujú pôvodné studne, ktoré v minulosti ozdobovali mnohé námestia. Mestá sa rozhodli opraviť aj zachované časti mestských hradieb. Plochy zelene v zasypaných vodných priekopách spolu s novo vysádzanými stromami a zeleňou prinavracajú námestiam, uliciam a uličkám ich niekdajšie čaro. Nápomocné sú pritom – metodicky i finančne – samosprávy miest i vláda spolkovej krajiny Severné Porýnie – Westfálsko.

NOVÁ CESTA V BANSKEJ ŠTIAVNICl

Do jednej zo spolkových krajín Nemecka som si „neodskočil” náhodou. Priviedli ma k tomu zámery vybudovať v Banskej Štiavnici v širšej pamiatkovej zóne, takmer v srdci mesta, na mieste porovnateľnom s vilovými šrtvrťami iných miest, „odľahčujúcu” tepnu, ktorá by zaťala do živého a zasiahla mesto na jednom z najcitlivejších miest. Prosto zásah do jedinečnosti jedinečného mesta. Tak, ako by sa zdal nezmyselným obchvat v Bratislave cez Horský Park a povedľa bratislavského hradu, tak pôsobí absurdne návrh cesty naprieč starodávnym baníckym osídlením so zachovaným urbanizmom i cennou architektúrou.

Mestá sú pre ľudí, nie pre autá – tvrdí jedna z občianskych iniciatív v Nemecku. Na druhej strane sa stáva auto neodmysliteľnou súčasťou moderného života. Je preto treba vyvinúť veľa snahy, aby sa zabezpečil dostatok miest na parkovanie, najmä pre obyvateľov mesta. Stavbou podzemných garáží, alebo inými formami a to tak, aby to neuškodilo historickému imidžu Banskej Štiavnice. Nie však stavbou ďalších nových ciest. Skúsenosti z uskutočňovania programu obnovy 24 historických miest Severného Porýnia o tom presviedčajú. V meste Hoxter koncept dopravy počíta s presmerovaním tranzitnej dopravy na odľahčovaciu trasu mimo širšieho centra, s výstavbou parkovacích plôch a podzemných garáží mimo historického jadra a so „stíšením” dopravy. Pre zásobovanie obchodov vymedzili ranné hodiny a vyhradili vedľajšie ulice.

ZABÁVAJÚCI SA ČLOVEK

Život sa vracia nielen do vynovených nemeckých hrázdených domov, ale aj do historického centra Banskej Štiavnice. A nie hocijaký. Ak by malo byť podľa architekta – autora návrhu nového územného plánu mesta, mal by to byť predovšetkým život zábavný. Homo ludus – zabávajúci sa človek už nie je človek pracujúci, ale užívajúci si život. Kam to až môže zájsť, dokazujú alarmujúce štatistiky z USA a zo západnej Európy. Podľa nich viac ako polovica obyvateľov trpí depresiami. Dôvod? Chýba im zmysel života, ľudské slovo, piliere v základných hodnotách, v ľudských vzťahoch. Všetko mať, vrátane zábavy, by však nemalo byť životným cieľom.

Filozof Slavomír, žijúci t. č. v Banskej Štiavnici, o tom hovorí: „Útekom za vidinou zábavy stratíme to, čo nás môže naplniť. Stratíme šťastie. Zábava a iba zábava môže poškodiť i psychiku obyvateľov. Teda i vzťah občanov mesta k ich pamiatkovému dedičstvu.” Aká je skutočnosť? Územný plán mesta ráta nie s jedným, ale hneď s tromi zábavnými centrami. Ak k tomu prirátame zábavu v plánovanom superhoteli na bývalom cirkevnom pozemku rovno pri farskom kostole, vychádzajú nám spolu štyri zábavné centrá v historickom meste UNESCO!

POTREBUJEME UDRŽAŤ UDRŽATEĽNÉ

Banská Štiavnica, klenot medzi mestami, „pútnické” miesto kultúrnych turistov z celého sveta, nepotrebuje „panoramatické” cesty, ktorým by padla za obeť panoráma mesta, nepotrebuje nové „magistrály” a obchvaty. Jeden už má, je potrebné ho iba dôsledne využívať. Životne dôležité nie sú ani „parky nákupu a zábavy”.

Na jednej strane by si mala Štiavnica chrániť svoj originálny urbanistický pôdorys, pôvodnú rozptýlenú zástavbu na priľahlých svahoch a na strane druhej ponúkať aj v budúcnosti kultúrnu kultúru jej občanom i pestrému spektru domácich i zahraničných, zväčša náročných návštevníkov mesta a okolia. K tomu počítam neodmysliteľne aj ponuku veľmi kvalitných služieb, najlepšie už s cudzojazyčnou obsluhou. Banská Štiavnica potrebuje udržať udržateľné a uchovať, čo sa uchovať dá. Potrebuje obnoviť zostávajúce pamiatky – výkričníky, udržať úspešnú činnosť múzeí a galérií, dokončiť obnovu a modernizovať bývanie v historickom jadre. A nakoniec, ale nie naposledy, malo by mesto dať bodku za rozsiahlou úpravou jestvujúcich ciest a chodníkov a po ich dokončení podľa vzoru severonemeckých miest „stíšiť“ dopravu v meste, čo by v pomeroch mesta mohlo znamenať obmedzenie rýchlosti na 30-40 km/hod. a zákaz jazdy hlučným dopravným prostriedkom v nočných hodinách. Vymedziť pešie zóny a dobu pre zásobovanie, najlepšie vedľajšími uličkami.

Je načase spustiť oponu za mnohoročným divadlom, nazývaným parkovanie v Banskej Štiavnici. Jeho záverečným dejstvom by malo byť bezplatné parkovanie pre občanov mesta i pre jeho návštevníkov. Nie v centre mesta, ale na bezplatných odstavných parkoviskách, strážených a vybavených hygienickými zariadeniami. Pretože, a tým by som chcel skončiť, vo všetkých historických mestách Nemecka, ktoré som doposiaľ navštívil, majú perfektné parkoviská, nachádzajú sa väčšinou za hradbami mesta, sú bezplatné, často sú pri nich aj bezplatné hygienické zariadenia otvorené po celý deň. Je to tam úplne samozrejmé a patrí to k službám miest ich občanom i hosťom. Odvšadiaľ je do centra mesta iba na skok. Pre všetkých: občanov, turistov i „radných”.

Tak čo, vezmeme si príklad? Veď sme už predsa v Európe!

Pre Štiavnické noviny (č. 21/XV, 28. 5. 2004) a pre www.obnova.sk
Ivan Lesák

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Regenerácia historických mestských centier v Severnom Porýní – Westfálsku

Viac ako hrozná a ničivá sila druhej svetovej vojny a bytová výstavba po jej skončení poškodilo obraz starých miest v Nemecku plánovanie v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Hlavným zámerom bolo všestranne vychádzať v ústrety automobilizmu a expandujúcej ponuke tovaru a služieb. Tento cieľ sa nedal realizovať v rámci úzkych historických parciel s drobnou delenou zástavbou. Začalo sa preto s prestavbou.

Zásady obnovy fasád architektury 19. a počátku 20. století

Architektura 19. a 20. století je významnou součástí našeho kulturního dědictví. Vyžaduje pozornost, úctu a odbornou péči. Pro její obnovu v obecné rovině platí to samé, co pro obnovu jakýchkoliv jiných stavebních památek. Odlišnost je v tom, že architektonická tvorba dvacátého století začala pracovat s novými materiály a konstrukčními řešeními.

Obnova výplňových prvku historických staveb

Miloš Solař

Dveře, vrata, dveřnice, okenní rámy, okenice, výkladce a další výplně okenních a dveřních otvorů jsou významnou součástí architektonického dědictví. Zároveň však patří k součástem nejvíce ohroženým a zatím nedoceněným. Dlouhou dobu byly předmětem zájmu pouze prvky, které měly umělecko řemeslný charakter. To spolu se skutečností, že výplně otvorů jsou obvykle zhotoveny z méně trvanlivých materiálů než stavby samy a jsou na ně kladeny vysoké uživatelské nároky, vedlo masivním výměnám historických prvků za nové.