V januári 2006 sa v niektorých slovenských médiách objavila správa o nepovolenej nadstavbe domu na Hviezdoslavovom námestí 25 v Bratislave. Verejnosť je doteraz informovaná ako keby išlo iba o svojvoľné konanie stavebníka v rozpore so stavebným povolením. Túto informáciu poskytla svojim čitateľom aj obnova.sk. Podľa našich nových zistení však k tomuto konaniu otvorili vlastníkovi dvere predovšetkým pamiatkári.

Zaplachtované lešenie prikrýva pôvodne barokový dvojposchodový dom, národnú kultúrnu pamiatku na území pamiatkovej rezervácie, v centrálnom priestore Bratislavy, blízko historickej budovy Slovenského národného divadla. Podarilo sa nám zistiť, ako to s ním v skutočnosti je:

Stavebný úrad nadstavbu v tejto podobe naozaj nepovolil, pretože s ňou nesúhlasil sused. Pamiatkári z Krajského pamiatkového úradu v Bratislave (KPÚ BA) však postupne odsúhlasili nadstavbu značne staticky narušeného dvojposchodového barokového meštianskeho domu o nové 4 poschodia! Najprv, ešte pre predchádzajúceho vlastníka domu, KPÚ BA odsúhlasil nadstavbu jedného nového podlažia a obytného podkrovia. Potom už pre nového vlastníka odsúhlasil zvýšenie tejto nadstavby o ďalšie 2 podlažia, teda spolu o 4 nové podlažia, ukončené plochou strechou. Akurát, že najvyššie podlažie vraj malo byť zasunuté hlbšie oproti hlavnému priečeliu, čo podľa nášho názoru v kontexte celej tej katastrofy už nehrá žiadnu rolu. Nadstavaný objekt úplne stratil svoj pôvodný komorný charakter meštianskeho domu a v dôsledku novej záťaže boli jeho konštrukcie podrobené totálnej výmene alebo prestavbe. Nuž, aj takto sa “metodikuje” v Bratislave…

Otázne je, či dom po takejto zásadnej a nezvratnej zmene svojho vzhľadu i hmotnej podstaty má zmysel naďalej chrániť ako národnú kultúrnu pamiatku a devalvovať takto ostatné súčasti pamiatkového fondu. Otázne, ale najmä neisté je aj to, či a aké dôsledky smerom dovnútra bude mať rozhodnutie KPÚ BA, ktoré sa dá považovať za vážne zlyhanie orgánu zodpovedného za ochranu pamiatkového fondu.

Podľa nášho názoru je aj táto kauza štatisticky nevyhnutným dôsledkom nedostatkov zabudovaných v systéme štátnej pamiatkovej ochrany. Aj keď je po formálnej stránke úradovanie Pamiatkového úradu SR a krajských pamiatkových úradov v poriadku, obsah ich rozhodnutí je zaťažený subjektivizmom: odbornou a morálnou úrovňou toho-ktorého pamiatkára (alebo jeho šéfa), na schopnosti rozlíšiť podstatné od nepodstatného, na odvahe odolávať alebo ochote podliehať rozličným tlakom a podobne. Ukazuje sa, že aj v oblasti výkonu ochrany pamiatok treba prijať morálny kódex, “pamiatkárske desatoro”, a na úrovni Pamiatkového úradu SR pravidelne organizovať odborné metodické podujatia. Neprítomnosť prehľadných pravidiel, podľa ktorých by sa mala (v duchu medzinárodných dokumentov, počnúc Benátskou chartou) posudzovať prípustnosť alebo neprípustnosť plánovaných zásahov pri obnove, resp. reštaurovaní pamiatok, otvára cestu pre osobnú bezzásadovosť a absenciu osobnej zodpovednosti.

Tak či tak, dovolíme si tvrdiť, že v okolitých štátoch by bol okolo takéhoto zlyhania štátneho orgánu pre ochranu pamiatok, resp. zlyhania konkrétnych ľudí, riadny “poprask”, ak nie trestné podanie za vedomé zničenie pamiatky a zneužitie právomoci verejného činiteľa. Tu je zatiaľ ticho.

Dnešný zákon o štátnej službe jednoznačne umožňuje voči zlyhaniam konkrétnych štátnych zamestnancov, ktoré mali za následok konkrétne škody, straty, zničenia (a nielen ak sa toho domáhajú účastníci konaní), postupovať až k trestnému stíhaniu, súdnemu konaniu a k finančnej náhrade škody (o čo ide samozrejme až v poslednom rade).

I keď si to hádam mnohí myslia, pamiatkári nechránia pamiatky pre seba. Ako hovorí Ústava Slovenskej republiky aj Zákon o ochrane pamiatkového fondu, ochrana kultúrneho dedičstva a pamiatok je predmetom verejného záujmu. Verejnosť má preto právo žiadať, aby kompetentné štátne orgány zabezpečili jej výkon na náležitej úrovni. Preto aj zo strany tretieho sektora a tzv. radových občanov treba viac upozorňovať na neduhy, chyby, zlyhania, zneužitia moci a žiadať od zodpovedných skladanie účtov.

Tiché prehliadnutie prípadu “Hviezdoslavovo námestie 25 v Bratislave” bude mimoriadne zlým precedensom s nedozerným dopadom na prax ochrany pamiatok: Keď je možné takto naložiť s národnou kultúrnou pamiatkou na území pamiatkovej rezervácie, v jednej z najexponovanejších situácií v epicentre historického jadra hlavného mesta – tak potom tu môžeme celú štátnu pamiatkovú starostlivosť “zabaliť” a všetko nechať iba na voľnej úvahe investorov, developerov, projektantov a stavebných úradov.

Pavel Fabian