Stredoslovenské múzeum pokračuje v odkrývaní depozitných záznamov

Obrázok k článku

Stredoslovenské múzeum v Banskej Bystrici pripravilo ďalšie pokračovanie zo seriálu s názvom Čo sa skrýva v depozite. V utorok 23. augusta o 17-tej hodine vyrozpráva riaditeľ múzea historik Roman Hradecký príbehy rodín z obce Kalište, ktorých osudy kruto poznačili zverstvá druhej svetovej vojny. Ešte začiatkom roku 1945 bola obec na úpätí svahov Nízkych Tatier plná života. Najstaršie zmienky o nej pochádzajú zo 17. storočia. Obyvatelia v nej žili a zveľaďovali ju dlhé tri storočia. Spoločnými silami si postavili Robotnícky dom, v ktorom sa stretávali, učili sa i zabávali. Neskôr si postavili vlastnú školu, aby ich deti získali základné vzdelanie vo svojej rodnej obci. Vojna však zmenila nielen poslanie školy, z ktorej sa stala nemocnica, ale aj sny a túžby Kališťanov. Za pomoc partizánom ju nacisti vypálili. „Pripomínať osud, ale najmä koniec Kališťanov je potrebné najmä preto, aby sme pochopili, že išlo o konkrétnych ľudí s ich životmi, snami a túžbami, ktoré vojna tak kruto preťala,“ zdôrazňuje autor prednášky.

 

V archívnych záznamoch sa zachoval aj osud rodiny Bučkovcov. Ako jednej z mála rodín sa jej podarilo postaviť kamenný dom na okraji dediny. V neľahkých časoch, keď rodina už nedokázala splácať úver za dom, sa Júlia Bučková obrátila so žiadosťou o pomoc na samotného prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka ako zúfalá matka dvoch detí, ktorá ponúkala prezidentovým deťom letný pobyt v Kališti. Aj napriek tomu, že sa rodina finančnej pomoci nedočkala, o dom neprišla. Čo sa nepodarilo finančnej kríze v rodine, to zavŕšila vojna vo svojej najkrutejšej podobe. Dňa 18. marca 1945 nacisti zastrelili Júliu Bučkovú spolu s manželom, staršieho syna odvliekli do koncentračného tábora a len tomu mladšiemu sa podarilo zachrániť si holý život. Zostal však sám na priedomí zhoreného domova. „Vojna vstúpila do života každej jednej rodiny v Kališti. Vypočujme si preto ich spovede, aby sme na nich nezabudli, pretože aj vďaka odvahe týchto mužov a žien sa našim predkom podarilo vyhrať nerovný boj s nacizmom,“ pozýva na prednášku Roman Hradecký.

 

Obec Kalište mala v roku 1940 presne 209 obyvateľov. Počas SNP sa stala jedným z centier takzvanej Partizánskej republiky v Nízkych Tatrách. Za pomoc partizánom nacisti obec 18. marca 1945 prepadli a zavraždili 13 obyvateľov. Vypálili 42 domov aj s hospodárskymi budovami. Ide o jednu z viac ako sto slovenských obcí a osád, ktoré boli vypálené počas 2. svetovej vojny. Život v nej ako v jedinej obci však dodnes nebol obnovený. Po oslobodení obyvateľov obce presídlili do Banskej Bystrice, do časti Fončorda, kde pre nich boli vybudované domy na ulici Nové Kalište. V roku 1961 bolo Kalište vyhlásené za Národnú kultúrnu pamiatku. V súčasnosti sú zrekonštruované dva domčeky, malá zvonička a základy zhorených domov. V roku 2007 Múzeum SNP sprístupnilo v dvoch domčekoch novú expozíciu pod názvom Partizánska republika. Spolu s expozíciou bol sprístupnený aj nový pamätník. O rok neskôr dalo múzeum do užívania náučný chodník s názvom Ako žili Kališťania. Tvorí ho 17 informačných tabúľ, ktoré sú umiestnené v areáli celej Národnej kultúrnej pamiatky. Návštevníci môžu vidieť aj zrekonštruované bunkre Partizánskej republiky, repliku miliera, ktorý symbolizuje spôsob obživy obyvateľov osady z čias, keď sa v Kališti vyrábalo drevené uhlie. Súčasťou areálu je Sad života, ktorý vysadili zástupcovia obcí, rovnako ako Kalište vypálených počas nacistických represálií v rokoch 1944 a 1945.

 

 

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Kaštiel vo Svätom Antone 250-rocný ?

Oľga Kuchtová

Kaštieľ so Svätom Antone leží v  kraji pod Sitnom, v  blízkosti starobylej Banskej Štiavnice, na úpätí lesnatých hôr. Má také silné fluidum, že neustále priťahuje návštevníkov aj napriek tomu, že lepšie časy zažil už dávno. Patril známemu šlachtickému rodu Koháryovcov, neskôr Coburgovcov, ktorých príbuzenstvo preniklo do všetkých panovníckych rodov v  Európe. Vyhlásením tejto pamiatky za štátny kultúrny majetok sa v  roku 1951 dostal do správy štátu. V  roku 1962 získal štatút múzea.