Maďari vari za rok zrekonštruovali a sčasti dokonca aj zreštaurovali (zastrešili) kráľovský palác vo Visegráde. U nás by to nestačilo ani na získanie úradného súhlasu na stavbu. Tento štát je taký zbyrokratizovaný, že už len dodržiavanie predpisov niečo podobného asi vylučuje.

To tvrdí Pavel Dvořák, muž na okraji šesťdesiatky, ktorý si zakladá na podrobnom skúmaní a preverovaní faktov. Za objekt svojho celoživotného profesionálneho novinárskeho záujmu si zvolil históriu Slovenska. Poznatkov z prípravy tisícok reportáží bolo za tri desaťročia toľko, že mohli slúžiť aj ako podklady k tvorbe dvadsiatich kníh, stovky televíznych filmov a takého istého množstva rozhlasových relácií.

S mikrofónom pred televíznou kamerou stojí pravidelne na miestach, kde sa písala história tejto krajiny. Pred vynovenými múrmi i na rozvalinách a pláňach, kde zemina, tráva i stromy zakrývajú stopy dávnej minulosti. V akom stave nachádzajú miesta, ktoré by mali byť kultúrnemu národu vecou srdca?

“Väčšinou v hroznom,” vraví. “Z povrchu zemského zmizli celé mestá, niekde som čítal, že v 70. a 80. rokoch sa zbúralo 80 percent historických centier, nemám možnosť si toto číslo overiť, ale bude to asi pravda.”

Straty do nenávratna.
Tento názor môže ilustrovať aj vo svojom bydlisku, západoslovenskej dedinke Budmerice. Keď sa tam pred tridsiatimi rokmi prisťahoval, urobil s vtedajším riaditeľom Etnografického ústavu súpis objektov ľudovej architektúry. Bolo ich viac než päťdesiat, dnes ich nie je viac ako päť. Zmizol napríklad nádherný barokový mlyn, unikátna poschodová fara a most, ktorý mal tri piliere, kamenné oblúky a profilovaný kamenný nos na rozrážanie ľadu, bola to jednoducho krása. Zmizla aj škola z 19. storočia alebo potok so pstruhmi, ktorý tiekol cez dedinu a mal po oboch brehoch obrovské stromy. Zato dnes je tam skládka chemického odpadu a o tridsať kilometrov ďalej atómová elektráreň.

Namieta, že ochrana a záchrana pamiatok na minulosť našej krajiny nie je len otázka peňazí, ako sa to často zvykne hovoriť. “Je to otázka vzťahu k pamiatkam,” tvrdí. “Napríklad v Seredi sa na sklonku komunizmu staticky zabezpečil nádherný renesančný zámok, niekdajší vodný hrad, dostal aj novú strechu, a dnes je to ruina. Vandali sa napríklad zabávali tak, že vyliezli na strechu a zhadzovali dolu nové škridle. Iní ich zasa kradli. Narobili škody za milióny a mesto nemalo peniaze na strážcu, ktorý mohol stáť zopár tisícok.”

Pokusy o nápravu.
Pozná niekoľko príkladov, keď dostali pamiatky v ostatnom čase novú tvár. “Občas zájdem do Rimavskej Soboty, za komunistov kruto rúcanej. Jej námestie vstáva z mŕtvych. V Pezinku, kde sa tak strašne búral historický stred mesta, vrátili radnici krásu, ktorú sa doteraz dala len tušiť. Nedávno sme nakrúcali na Beckove, jeho konzervácia začatá za komunistov (zvykne sa vravieť, keď boli peniaze) sa celkom ani nedokončila, a predsa je to nádherný objekt, kde sa vyberá vstupné, stále tam niekto je, mestečko je na svoj hrad pyšné a chráni si ho. Tú istú filmársku sezónu som strávil aj v Červenom kláštore, kde vstáva z mŕtvych barokový kostol, na Ľubovnianskom hrade, ktorému vrátili vežu, vo Svidníku, kde je v krásnom kaštieli krásna galéria.” Zázraky sa dejú aj na Pustom hrade pri Zvolene, na svoj nedávno neviditeľný hrad sú pyšní Tisovčania. Upozorňuje však, že takmer všade stále padajú kaštiele a historické domy.

“Ešte aj slávny Antol je staticky ohrozený, ale tam sa vraj v budúcom roku bude pracovať. Dúfajme. Keď už som spomenul tohtoročnú filmársku sezónu, tak poviem, že do Ľubovne sme cestovali popod hrad Plaveč, z ktorého sa zrútila jeho najtypickejšia časť. Bolo mi do plaču, keď som to videl. Čosi podobné sa deje v Čachticiach. Vstup do hradu začína byť vyslovene nebezpečný. Predpokladám, že do sto rokov z hrebeňov slovenských hôr zmiznú všetky typické hradné zrúcaniny až na výnimky, ktoré možno porátať na prstoch.”

Nápady nadšencov.
So sympatiami sa Dvořák pozerá na rozličné podujatia na slovenských hradoch, inscenácie z ich histórie, predstavenia historického šermu či koncerty. Tvrdí, že sú významné už len tým, že upozorňujú na výnimočnosť objektu. Súkromná iniciatíva môže pamiatkam pomôcť a podľa neho je to dokonca najdôležitejší spôsob záchrany pamiatok. “Treba to, pravda, robiť s citom, ale to je dobre, lebo vlastniť krásnu pamiatku je isteže lepšie než sfušovanú. Nedávno som bol na víne u Masaryka v Skalici, ktorý na vináreň, sklad a výrobu vína zreštauroval starobylý pivovar a to isté robí aj Mikuš s Pálfyho domom a pivnicami v Častej. Majú nielen skvelé víno, ale ochutnávať ho v takomto prostredí je rozkoš navyše.”

Tvrdí, že ak sa niekde deje niečo pozitívne, vždy sa to spája s iniciatívou nadšencov. Žiaľ, nie všade majú podporu. Podľa neho by nemalo byť úlohou štátu hľadať miliardy na obnovu pamiatok, lebo tie nikdy nenájde, ale dávať neporovnateľne skromnejšie peniaze ľuďom, ktorí s nimi dokážu urobiť zázraky.

Čo medzi staré múry?
Pamiatky nikdy neslúžili ako pamiatky, vždy mali nejaký účel, a ten mu podľa Dvořáka treba vrátiť. “Zámky a kaštiele boli objekty na bývanie, prečo by sa teda nemohli vrátiť k svojmu pôvodnému poslaniu? Ak sú príliš veľké, prečo by z nich nemohli byť hotely, ako je napríklad magálovský hotel v kaštieli na Čiernej vode? Žiaľ, ľudia, ktorí majú peniaze, zväčša kultúrnosťou nevynikajú (myslím si, že to nie je náhoda). Choďte sa napríklad pozrieť do Limbachu na príšerné novotvary, ktoré tam vyrástli, a o niekoľko kilometrov ďalej vo Vinosadoch padá prekrásny kaštieľ uprostred historického parku, kaštieľ, ktorý ešte za druhej svetovej vojny patril Vojtechovi Tukovi, premiérovi, ministrovi a rektorovi. Nepoznám konkrétne okolnosti, ale keby som mal zbytočné milióny, určite by som si nestaval pseudohrad pri ceste, ale usiloval sa získať takúto stavbu, ktorá vonia skutočnou, nepredstieranou panskosťou.”

Je to o vzťahu k našej vlastnej minulosti.
Buď sentimentálne a účelovo preháňame, alebo ako keby ju tento malý národ bez svojich vlastných kráľov s niekoľkoročným vlastným štátom ani nemal. Možno je to aj preto, že s tým, čo sa na našom území stáročia dialo, sa v histórii “hauzírovalo” podľa potrieb mocipánov, cudzích i domácich. Publicista, spisovateľ a historik preto dostáva pravidelne otázku, či vieme hovoriť pravdu o vlastnej histórii a aká tá pravda vlastne je.

“Pravda o histórii Slovenska je veľmi relatívna, ako každá pravda, ktorá sa vzťahuje na konkrétnych ľudí, ale myslím si, že história sa v zásade zbavila povinnosti plniť politické úlohy, a to je dobre,” domnieva sa Pavel Dvořák. “O histórii človek nikdy dosť nevie, ale ak sa o ňu začne zaujímať, je na dobrej ceste. História je podľa mňa predovšetkým zaujímavá, vzrušujúca, túto vlastnosť treba využiť na získavanie sympatií k nej. Sú aj atraktívne knižky (vychádza napríklad dielo Vojtecha Zamarovského), ale určite je ich málo. S knižnou produkciou v Maďarsku alebo v Česku sa to nedá ani porovnávať. No nielen s knižnou produkciou, ale predovšetkým s jej vplyvom. Uvediem príklad z môjho vydavateľstva Rak. Kronika anonymného notára kráľa Bela je dobrodružným románom, jej novodobé osudy sú uchvacujúce, naše vydanie získalo cenu UNESCO za najkrajšiu knihu roka 2001 a my sme z nej predali za dva roky asi dvetisíc kusov. Čo myslíte, o čom to svedčí?”
Ján Blažej

Zdroj: Týždenník Formát, 23. 12. 2002