Pýcha Banskej Štiavnice chátra a upadá

“Kalvária s Kalváriou”
Pred znárodnením mali všetky pamiatky svojich konkrétnych vlastníkov. Sakrálne objekty patrili cirkvi, ale farníci ich prakticky považovali za svoje a aj sa o ne starali. Socializmus i tieto vzťahy zásadne pokrivil – dôsledky cítime dodnes. Dnes sa preto postoju ku kultúrnemu dedičstvu musíme učiť, podobne ako si osvojujeme vedomie občianskej zodpovednosti. Spoločensko-kultúrne elity štátu by v tom mali ísť príkladom. Žiaľ, ako na to poukazuje i článok Dušana Burana Aká si mi krásna… (DF 51-52/2002), pamiatky väčšinou slúžia len ako výkladná skriňa “národnej kultúry”. Naši politici často neberú ohľad ani na ich súčasný stav, nehovoriac o tom, že pamiatková politika je trvalý vzťah a dlhodobý záujem, usilujúci o zabezpečenie “pamiatkového dedičstva” do budúcnosti. Aby bolo našim dedičom ešte čo odkázať.
Vo svojom článku Buran spomína aj barokovú Kalváriu v Banskej Štiavnici. Stav tejto najvýznamnejšej pamiatky svojho druhu na Slovensku je ďalším príkladom zlyhania “dedičov” – od politikov cez odbornú až po širokú verejnosť. Pritom jej príbeh bol, tak ako napokon príbehy väčšiny významných pamiatok, sprvoti veľmi vzrušujúci, primeraný dianiu,. ktoré dáva vzniknúť výnimočnému dielu.

Kalvaria

PÝCHA MESTA
Myšlienka jej vzniku nadviazala na dlhé roky budovanú tradíciu a skúsenosti vytvárania podobných diel v Rakúsku i Uhorsku najmä z podnetu členov Spoločnosti Ježišovej, teda jezuitov. V roku 1744 prišiel do Banskej Štiavnice, najvýznamnejšieho banského mesta celej oblasti, 44-ročný páter František Perger, ktorý sa v takmer všetkých jeho doterajších pôsobiskách mohol stretnúť s podobnými dielami i praktizovaním pašiového kultu. Vo svojich pôstnych kázaniach zapálil srdcia poslucháčov pre myšlienku postaviť Kalváriu a začal aj s verejnou zbierkou. Ešte na jeseň začali so stavbou, ktorá trvala niekoľko rokov. Patronát nad stavbou prebralo mesto, ktoré patrilo tiež k významným finančným prispievateľom. Do roku 1751 tu vzniklo obdivuhodné dielo, na ktorom boli zaangažované skupiny i jednotlivci všetkých spoločenských vrstiev. Jeho výnimočnosť si uvedomovali už jeho tvorcovia a potvrdzovala to aj patričná odozva v okolí. Kalvária sa stala pýchou mesta.
V roku jej dokončenia ju pri príležitosti svojej cesty po banských mestách navštívil dokonca cisár František Štefan Lotrinský, ktorý ju aj hojne obdaroval. Neskôr ju vo svojich cestopisoch spomínajú všetci cestovatelia, ktorí sa tu zastavili. Tí si popri jej dvoch kostoloch a množstve kaplniek všímali najmä v neskoršom období, po upadnutí celospoločenského významu náboženstva, predovšetkým jej nádhernú polohu. Kalvária stojí na vrchu ležiacom oproti mestu, kedysi nazývanom Ostrý vrch (Scharffenberg), najmä pre jeho izolovanosť a pravidelný tvar vystupujúci z kopcovitého masívu. V jezuitskej kronike sa píše, že ho “príroda tak utvorila, že v Nemecku ani v Uhorsku nieto krajšieho kopca”, a to dáva základ jedinečnosti celej Kalvárie. Druhým faktorom jej výnimočnosti je šťastné využitie prírodných daností vytvorením pravidelnej, a predsa pomerne členitej kompozície na západnej strane kopca. Chýrna štiavnická Kalvária, ktorá sa už počas svojej výstavby stala cieľom pútí zo širokého okolia, rozkvitala spolu s uctievaním trpiaceho Krista.
ROZKVET A ÚPADOK KULTU I KALVÁRIE

Vďaka trvalej priazni Banskoštiavničanov a priebežnej údržbe bola Kalvária aj po vyše sto rokoch v dobrom stave. Koncom 19. storočia sa uskutočnila jej dovtedy najrozsiahlejšia obnova. K zhoršeniu jej stavu došlo potom prirodzene vekom a od päťdesiatych rokov 20. storočia tiež najmä upadaním pravidelnej údržby; V sedemdesiatych rokoch pôsobil v meste veľmi činorodý kňaz Karol Benovic SVD, ktorý podnietil aj obnovu Kalvárie.
Uskutočnila sa v rokoch 1978 – 1983 pod metodickým vedením pracovníkov Pamiatkového ústavu. Podarilo sa však len stavebne obnoviť jednotlivé objekty, nie už ich interiéry. Začalo sa aj s reštaurovaním rozmerných drevených reliéfov z kaplniek zastavení, ktoré s prestávkami pokračuje dodnes. Pôvodný plán obnovy pritom rátal aj s upravením celého vrchu do podoby kultivovaného parku, a dokonca s jeho osvetlením. Vo vedľajších priestoroch dolného kostola bol tiež obnovený byt, kedysi určený skôr pre pustovníka, teraz strážcu Kalvárie. K jeho stálemu obývaniu však už nedošlo. Za socializmu však ani nebolo treba. Za čias totality a náboženskej neslobody si siahnuť na Kalváriu nikto netrúfol. Paradoxne, až po roku 1989, keď si ľudia demokraciu vykladali rôzne, začalo sa pre Kalváriu ťažké, od jej vzniku najťažšie až zničujúce obdobie.
Od začiatku deväťdesiatych rokov začal dovtedy takmer intaktne zachovaný inventár pomaly miznúť. Z roka na rok ubúdali menšie sošky anjelov, obrazy, rôzne detaily; K najväčšej strate došlo v roku 1997, keď miestny páchateľ ukradol z Kalvárie väčšie množstvo drevených sôch, z ktorých niektoré boli neskôr zaistené v bratislavskom starožitníctve. Ku krádežiam sa pridávali aj prejavy vzmáhajúceho sa vandalizmu. Kalvária však upadala aj nábožensky. Kedysi miesto pútí a rozvinutého kultu sa postupne stalo miestom stretnutí len počas jediného sviatku za rok.

KALVÁRIA ŽALUJE
Príčinou jej súčasného stavu nie je len nedostatok finančných prostriedkov na jej obnovu. Aj pre ľahostajnosť a nezáujem kompetentných ľudí i širokej verejnosti sa Kalvária stáva obeťou zlodejov a vandalizmu. Podobu jej originálneho a bohatého zariadenia poznáme dnes prakticky už len z fotografií. A to, žiaľ, z fotografií z doby len celkom nedávnej! Je to smutné tým viac, že jedinečnosť banskoštiavnickej Kalvárie vyniká aj v porovnaní s pamiatkami tohto druhu v krajinách celej strednej Európy. Kalvária vznikla ako prejav zbožnosti skĺbením architektúry, sochárstva, maliarstva a umeleckého remesla do súborného umeleckého diela. Preto ju aj dnes považujeme za jedno z najvydarenejších a najpôsobivejších diel obdobia baroka – už v roku 1955 bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Jej zachovanie a ochrana patrí k základným a samozrejmým atribútom našej kultúrnosti. Žiaľ, nie je to tak.
Vzhľadom na to, ako dlho zhoršovanie stavu prebiehalo, dialo sa tak až priveľmi nepozorovane. Nikto situáciu priveľmi nedramatizoval,. nikoho až tak veľmi nepálila. Jednotlivé strany nielenže neťahali za jeden povraz, ale neťahali vôbec. Nedá sa ani povedať, že by si prehadzovali problém Kalvárie ako horúci uhlík. Skôr sa tvária, že nijaký problém neexistuje. Samotný vlastník, teda rímskokatolícka cirkev, ktorému by malo na veci najviac záležať, vykazuje najväčšiu mieru rezignácie. Podobnú pasivitu cítiť aj zo strany pamiatkárov. Prakticky bez povšimnutia ostala napríklad svojvoľná úprava interiéru Dolného kostola, nehovoriac o absencii vlastných aktivít na zlepšenie celkového stavu Kalvárie. A mesto? Medzi jeho predstaviteľmi stále niet nikoho, kto by jasne deklaroval vzťah k pamiatkovému dedičstvu s vedomím záväzkov i perspektív, ktoré z toho vyplývajú.
Iniciatívu svojho času prevzala štátna okresná správa, ktorej pracovníci sa pokúsili koordinovať postup a organizovali stretnutia za širokej účasti povolaných strán a potencionálnych riešiteľov havarijnej situácie. Vzniklo dokonca združenie priateľov Kalvárie. Zdalo sa, že sa predsa len čosi deje. Všetky tieto aktivity sa však končili nanajvýš prehliadkou čoraz horšieho stavu Kalvárie a nijaká zlepšenie nepriniesla.
Pritom už od roku 1993 bola Kalvária spolu s celou mestskou pamiatkovou rezerváciou zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Azda ako prášky na povzbudenie sú v tejto situácii mestu udeľované ceny a uznania za jeho obnovu. To, že nám Kalvária chradne pred očami, nás, zdá sa, páli menej ako napríklad nedávne ničenie sôch Budhu v ďalekom Afganistane.

VŠETKO JE V ĽUĎOCH

Minulý rok pracovníci banskoštiavnického strediska Pamiatkového úradu pripravili ďalšiu analýzu súčasného stavu a návrh obnovy, ktorý predkladali novému ministrovi, vraj keby sa našli peniaze. Pravdepodobne sa nenašli a zrejme sa tak skoro ani nenájdu. Ale kalvária Kalvárie nie je len o peniazoch. Ešte v prvej polovici deväťdesiatych rokov priamo v Banskej Štiavnici istá nadšená Američanka so slovenskými koreňmi, ktorá prišla na Slovensko z entuziazmu pomáhať vlasti svojich predkov, vypracovala komplexný projekt na záchranu a revitalizáciu Kalvárie ako miesta náboženského, kultúrneho a turistického využitia. Pri uchádzaní sa o finančnú pomoc nadácií niekde v Londýne, fondov EÚ alebo Unesca mal veľkú šancu uspieť. Bolo však treba, aby sa o jeho realizáciu na všetkých úrovniach “trhali” samotní Banskoštiavničania.
Pod neúspech projektu sa podpísal práve nezáujem domácich. (v lete 2000 sa aj pre Kalváriu podarilo v Banskej Štiavnici zorganizovať letný medzinárodný mládežnícky tábor dobrovoľnej práce, žiaľ, bez ohlasu i morálnej podpory v domácom prostredí) Nenašiel sa nikto, kto by sa celej veci ujal a priviedol ju do úspešného konca. Nebol tu už otec Benovic, ktorý tak ako kedysi páter Perger dokázal veriacich nadchnúť pre myšlienku Kalvárie a spolu s farníkmi odpracoval pri jej obnove stovky hodín. V Štiavnici chýba osobnosť, ktorá by záujem o Kalváriu opäť vzkriesila, ako napríklad v susednej Kremnici, kde pre obnovu tamojšej Kalvárie získal miestny nadšenec finančné prostriedky dokonca aj v Banskej Štiavnici!
Kalvária potrebuje komplexné riešenie. Začať by sa malo s obnovou interiérov vrátane reštaurovania nástenných malieb a vytvorenia kópií zachovaných originálov a rekonštrukcií sôch a zariadenia podľa existujúcej podrobnej fotodokumentácie. (Ako technologicky i finančne najvýhodnejšie riešenie sa javia epoxidové kópie, napríklad v podobe, v akej ju na poslednom veľtrhu Nostalgia Expo 2002 prezentovala v Bratislave Stredná priemyselná škola z Banskej Štiavnice.) Kalvária si žiada aj obnovu celého územia vrátane zelene – treba naplniť obsahom jej vyhlásenie za prírodný chránený areál.
No najdôležitejšie (aj z hľadiska zmyslu týchto nemalých investícii) je, aby sa Kalvária stala živou súčasťou duše mesta a jeho obyvateľov, ich náboženského a kultúrneho povedomia.
K tomu však nepomôže len jej obnova prinášajúca nový lesk do výkladnej skrine mesta pre chválu miestnych elít pred turistami, ale predovšetkým osveta, alebo inak, ono “pergerovské” zapálenie sŕdc pre tú krásu, ktorá tu už a ešte stále stojí pred očami. Dokedy, záleží aj od toho, či sa zmení vzťah spoločnosti k nášmu pamiatkovému dedičstvu. To je tá kardinálna otázka.

Martin Čičo
Autor je historik umenia a spoluautor publikácie Kalvárie a Krížové cesty na Slovensku.

Zdroj: Domino fórum, č. 16, 17. 4. – 23. 4. 2003

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Činnosť pamiatkovej inšpekcie za 1. polrok 2001

Archívny článok na spestrenie. Prečítajte si čo sa dialo v minulosti z tlačovej besedy MK SR z 28. 8. 2001
V priebehu 1. polroka 2001 vykonala Pamiatková inšpekcia MK SR previerku starostlivosti o kultúrne pamiatky celkovo v 26 prípadoch . Plán dozornej činnosti zahŕňal previerku pamiatkových rezervácií v Brhlovciach, Čičmanoch, Sebechleboch, v Španej Doline, Ždiari a v Osturni.

Na obnovu pamiatok menej peňazí

Na obnovu pamiatok pôjde vinou ministerstva výstavby menej peňazí. Tvrdí to Ladislav Šimko z ministerstva kultúry a odhaduje, že objem peňazí sa zníži o dve až o tri miliardy.

Ministerstvo výstavby totiž zo strategického rámca na čerpanie eurofondov v budúcnosti vypustilo bod týkajúci sa pamiatok.

“Budeme trvať na tom, aby sa tam pamiatky vrátili,” hovorí Šimko.

Koordinátorka strategického rámca Ľubica Sabadošová tvrdí, že pamiatky nevypustili, ale premietli ich do ostatných oblastí, a tak na ne môže ísť dokonca viac peňazí. “Zdalo sa nám účelné nadviazať pamiatky na cestovný ruch.” O nedorozumení hovorí aj minister výstavby László Gyurovszky.

Šimko hovorí, že doterajší systém umožňoval aj obnovu celkom zdevastovaných či nevyužívaných kúrií a kaštieľov miestneho významu. Tie už však podľa neho nebudú mať v konkurencii s turistami navštevovanými pamiatkami šancu.

Martin Kováč, bývalý vyjednávač štrukturálnych fondov za ministerstvo kultúry tiež tvrdí, že pamiatky sa týmto prístupom bagatelizujú. Pripomína, že ministerstvo výstavby odrazu zmenilo to, čo sa pripravovalo a dohodovalo viac ako rok. “Dali odbornú facku kultúrnemu dedičstvu,” tvrdí Kováč.

Strategický rámec sa prijíma až na sedem rokov: “Niektoré pamiatky sú v takom stave, že ak ich nezachránime teraz, tak ich už nezachránime,” hovorí Šimko.