Tomáš Garrique Masaryk (7. marec 1850 – 14. september 1937)
V rokoch 1882-1914 profesor filozofie a sociológie na Českej univerzite v Prahe. V roku 1914 emigroval a stal sa hlavou československého zahraničného odboja… …V roku 1916 založil v Paríži Národnú radu československú, od roku 1917 sa podieľal na vytvorení čs. légií. 14. novembra 1918 bol zvolený za prezidenta Československej republiky, opätovne v rokoch 1920, 1927 a 1934. V roku 1935 abdikoval zo zdravotných dôvodov. Zaslúžil sa o vybudovanie Československa ako demokratického a vyspelého štátu.

Edvard Beneš (28. máj 1884 – 3. september 1948)
Bol docentom sociológie na Univerzite Karlovej v Prahe. V rokoch 1918-35 vykonával vo všetkých čs. vládach
funkciu ministra zahraničných vecí. Po Masarykovej abdikácii ho 14. decembra 1935 zvolili za prezidenta ČSR. Tento úrad zastával do mníchovskej dohody 29. septembra 1938, keď odstúpil. Od roku 1940 bol predsedom
československej exilovej vlády v Londýne a od roku 1945 bol znova prezidentom ČSR, na prezidentský úrad rezignoval 7. júna 1948, čomu predchádzalo uchopenie moci komunistami vo februári.

Jozef Tiso (13. október 1887 – 18. apríl 1947)
Bol rímskokatolíckym kňazom, v rokoch 1930-38 podpredsedom, 1938-45 predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), 1938-39 predsedom slovenskej vlády a v rokoch 1939-45 prezidentom Slovenskej republiky. V júni 1945 bol internovaný Američanmi, od roku 1946 bol súdený Národným súdom v Bratislave,
po odsúdení bol popravený obesením. Historici sa zhodujú, že išlo o bábkového prezidenta fašistického režimu.
Skončením druhej svetovej vojny sa skončila de facto i de iure existencia vojnovej SR.

Klement Gottwald (23. november 1896 – 14. marec 1953)
Vyučený stolár. Zakladateľ Komunistickej strany Československa (KSČ), v rokoch 1929-45 generálny tajomník a od roku 1945 predseda KSČ. Počas 2. sv. vojny bol v emigrácii v ZSSR, stúpenec stalinizmu, v rokoch 1946-48 predseda vlády. Od leta 1947 sa usiloval podľa pokynov z Moskvy o stalinský model komunistickej diktatúry v ČSR, vo februári 1948 hlavný stratég komunistického puču a nastolenia totalitného režimu. Od 14. júna 1948 do svojej smrti prezident republiky. Nesie hlavnú zodpovednosť za nezákonnosti, policajný a justičný teror konca 40. a začiatku 50. rokov. Vo funkcii podľahol kultu osobnosti.

Antonín Zápotocký (19. december 1884 – 13. november 1957)
Povolaním kamenár. Politicky činný začal byť v žižkovskej organizácii sociálnodemokratickej strany, neskôr ako
redaktor časopisu Svoboda. Pracoval v Rudých odboroch a od roku 1928 i vo výkonnom výbore Rudej
odborovej internacionály. V roku 1939 bol pri pokuse o útek z ČSR zatknutý a väznený v koncentračnom tábore.
Po 2. sv. vojne stál na čele odborového hnutia. V r. 1948-53 predseda vlády, 1953-57 prezident ČSR.

Antonín Novotný (10. december 1904 – 28. január 1975)
Strojný zámočník. Od roku 1921 bol členom KSČ. V roku 1941-45 bol väznený v koncentračnom tábore Mauthausen. Od roku 1946 člen ÚV KSČ, v rokoch 1948-57 poslanec Národného zhromaždenia, od roku 1953 podpredseda vlády a v rokoch 1957 až 1968 čs. prezident. Podieľal sa na nezákonnostiach v 50. rokoch a až do začiatku 60. rokov brzdil revíziu politických procesov i rehabilitácie. Dogmatickými a subjektivistickými postojmi prispel k vyhroteniu rozporov vo vládnucej garnitúre, ostré spory mal najmä so slovenskou reprezentáciou. V r. 1967-68 ho kritizovalo najprv vedenie KSČ, na jar 1968 tiež široká verejnosť. 5. januára 1968 odstúpil z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ, 22. marca 1968 z úradu prezidenta republiky; v apríli – máji 1968 bol zbavený všetkých ostatných funkcií a odišiel z politického života.

Ludvík Svoboda (25. november 1895 – 20. september 1979)
Od roku 1922 dôstojník Čs. armády. Počas 1. sv. vojny bol príslušníkom čs. légií, v roku 1939 sa postavil do čela čs. vojenskej jednotky, ktorá sa v ZSSR rozrástla na 1. čs. armádny zbor. Od roku 1945 armádny generál, v rokoch 1945-50 minister obrany, v roku 1951 bol odstránený z verejného života, v roku 1952 bol vo väzení. V rokoch 1968-75 bol prezidentom ČSSR. 21. augusta 1968 odmietol menovať robotnícko-roľnícku vládu vnucovanú sovietskymi interventmi, svojimi ďalšími postojmi však obhájil proces normalizácie.

Gustáv Husák (10. január 1913 – 18. november 1991)
Vyštudovaný právnik. Bol činný v Slovenskom národnom povstaní (SNP). V rokoch 1946-50 bol predsedom Zboru povereníkov, prispel k oslabeniu pozícií Demokratickej strany. V roku 1948 hlavný exponent februárového puču na Slovensku. V roku 1950 bol v rámci vnútrostraníckej čistky zbavený všetkých funkcií, v roku 1951 bol zatknutý a obvinený z buržoázneho nacionalizmu, v roku 1954 bol odsúdený na doživotie. V roku 1960 bol amnestovaný, o tri roky neskôr rehabilitovaný. V roku 1968 sa stal podpredsedom vlády ČSSR. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 jeden z popredných predstaviteľov normalizačného režimu. Prvý tajomník ÚV KSČ od apríla 1969, 1971-87 generálny tajomník, od roku 1975 aj prezident ČSSR. Hlavný reprezentant brežnevovskej línie, bránil sa akýmkoľvek zmenám i po nástupe Michaila Gorbačova v ZSSR. V decembri 1987 odišiel z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ, 10. decembra 1989 bol donútený abdikovať z funkcie prezidenta, keď tesne predtým menoval novú Vládu národného porozumenia.

Václav Havel (5. október 1936)
Vyučený chemický laborant si vzdelanie dopĺňal na večernom gymnáziu, štúdiom na ekonomickej fakulte a
Akadémii múzických umení. Stal sa dramaturgom a asistentom réžie pražského divadla Na zábradlí, ktoré
uvádzalo jeho prvé hry. Vstúpil do Klubu angažovaných nestraníkov a pôsobil aj ako predseda Kruhu nezávislých
spisovateľov. V rokoch normalizácie mu zakázali umeleckú činnosť. Patrí medzi zakladateľov Charty 77. V
rokoch 1977-89 bol štyrikrát väznený a za mrežami strávil päť rokov. V novembri 1989 stál na čele Občianskeho
fóra. Za prezidenta do zvolilo Federálne zhromaždenie ČSSR 28. decembra 1989. Po slobodných
parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnili 8. – 9. júna 1990, ho nové FZ 5. júla 1990 opäť zvolilo za prezidenta
Československa. Pol roka pred rozdelením spoločného federatívneho štátu, 20. júna 1992, podal demisiu. V
rokoch 1993-2003 prezident Českej republiky.

Michal Kováč (5. august 1930)
Po ukončení Vysokej školy ekonomickej pracoval v Štátnej banke československej (ŠBČS). V rokoch 1964-65
prednášal na Kube, neskôr bol námestníkom riaditeľa Živnobanky v Londýne. Po vylúčení z KSČ v roku 1970
pôsobil v bratislavskej pobočke ŠBČS. V decembri 1989 sa stal ministrom financií, miezd a cien a rezort viedol
do mája 1991. V júni 1990 bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia a vo voľbách v roku 1992 za
predsedu FZ. 15. februára 1993 ho Národná rada SR zvolila za prezidenta SR. Túto funkciu vykonával do marca
1998.

Rudolf Schuster (4. januára 1934)
Vyštudovaný stavebný inžinier, od roku 1962 bol zamestnaný vo Východoslovenských železiarňach Košice. Od roku 1974 pracoval ako podpredseda Mestského národného výboru v Košiciach. V rokoch 1983-86 bol primátorom mesta Košíc. V rokoch 1964-90 člen KSČ, od roku 1986 bol členom Ústredného výboru KSS a členom Predsedníctva ÚV KSS. Predseda Východoslovenského krajského národného výboru Košice od roku 1986 do 30. novembra 1989, keď sa stal predsedom Slovenskej národnej rady. V júli 1990 bol vymenovaný za veľvyslanca Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) v Kanade. V rokoch 1993-94 pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí SR a v komunálnych voľbách v novembri 1994 a 1998 bol zvolený za košického primátora. V rokoch 1990-97 bol bez politickej príslušnosti a v roku 1998 založil Stranu občianskeho porozumenia (SOP). V máji 1999 bol zvolený v prvej priamej voľbe za prezidenta Slovenskej republiky.

Ivan Gašparovič (27. marca 1941)
Právnik, od roku 1968 pôsobil na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty UK. V roku 1990 sa stal prorektorom UK, od júla 1990 zastával funkciu generálneho prokurátora ČSFR. Člen Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) od roku 1992. V júni 1992 bol zvolený za poslanca SNR za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a stal sa predsedom Slovenskej národnej rady (SNR), neskôr Národnej rady (NR) SR. Po parlamentných voľbách v roku 1994 znovu vykonával funkciu predsedu NR SR. V júli 2002 založil Hnutie za demokraciu (HZD), ktorého sa stal predsedom. Od roku 2002 opäť pedagóg na Právnickej fakultu UK. 17. apríla 2004 bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky. Slávnostne inaugurovaný do prezidentského úradu 15. júna 2004. Jeho funkčné obdobie sa končí 15. júna 2009.