Podtatranské múzeum v Poprade dnes predstavilo verejnosti tri najstaršie zreštaurované knihy zo svojej historickej knižnice. Ide o dve Biblie z rokov 1506 a 1507 a knihu saského práva z roku 1517, tzv. postinkunábuly (, ktoré sú zároveň najstaršími exemplármi z muzeálnej knižnice. Knihy a postup ich reštaurovania predstavila samotná reštaurátorka Alexandra Šamková. Knihy sa podarilo zreštaurovať vďaka grantu 4 000 eur z ministerstva kultúry. Získanie grantu na obnovu týchto vzácnych tlačí umožnilo hlavne to, že v roku 2010 vyhlásilo ministerstvo kultúry tlače zo 16. storočia v knižnici Podtatranského múzea v Poprade za historické knižničné dokumenty.

Obnova troch kníh trvala približne tri mesiace. Každá z nich bola pred reštaurovaním v rôznom stupni poškodenia. V lepšom stave boli oba diely Biblie, v horšom saské právo, v ktorom chýbali niektoré strany a mnohé zo zachovaných strán boli značne poškodené aj so známkami skoršieho neodborného reštaurátorského zásahu zo začiatku 20. storočia. Napriek tomu sú podľa Alexandry Šamkovej knihy zo 16. storočia v oveľa lepšom stave, ako niektoré knihy z konca 19. a začiatku 20. storočia.

V knižničnom fonde Podtatranského múzea sa nachádza spolu 13 kníh zo 16. storočia. Vedenie múzea plánuje postupne zreštaurovať všetky historické knižničné dokumenty. Podľa Šamkovej sú historické knihy v Podtatranskom múzeu ešte v relatívne dobrom stave. „V praxi som sa stretla s knihami aj v horšom stave. Dokonca s úplne plesnivými, keď som ani sama nevedela, čo sa z tej knihy podarí oddeliť, aby sa kniha dala normálne listovať,“ uviedla Šamková. Z toho, čo mala možnosť vidieť v slovenských inštitúciách uchovávajúcich staré knihy, Slovensko sa podľa nej z tohto pohľadu málo stará o svoje kultúrne dedičstvo. Slovenské múzeá, archívy či iné kultúrne inštitúcie bojujú s nedostatkom financií, takže v niektorých prípadoch nemajú knihy správne uložené, aby nedošlo k ďalšiemu poškodzovaniu.

Digitalizácia predstavuje podľa Šamkovej spôsob na zachovávanie kultúrneho dedičstva, nie však starých tlačí, ale skôr nových tlačí. Tlače a písomnosti novšieho dáta sú podľa nej veľakrát v oveľa horšom stave, ako staré tlače. Súvisí to hlavne s papierom. Kým staré tlače boli robené na ručnom papieri, od 19. storočia nastúpila masová výroba papiera rôznymi chemickými procesmi. Ten je oveľa nekvalitnejší, takže sa skôr rozpadáva a tlač z takéhoto papiera sa oveľa skôr stráca. Pre novšie tlače a písomnosti je preto digitalizácia jedna z foriem ich zachovania pre budúcnosť.