O Zbierke militárií Oravského múzea

Obrázok k článku

Marek Vengrin
Stručná história zbierky: Militáriami rozumieme všetky predmety zbierkového fondu, pre ktoré je charakteristický vzťah k vojenskej, armádnej činnosti. Možno sem zaradiť zbrane akéhokoľvek druhu a typu, chladné i strelné, ich súčasti a príslušenstvo, armádnu výstroj, uniformy, ich súčasti a doplnky, strelivo, delostrelecký materiál a pod. Stručne povedané, za militárie považujeme všetok vojenský materiál od gombíka na uniforme až po tanky. Z histórie vzniku Oravského múzea je známe, že muzeálna činnosť v regióne sa vo svojich počiatkoch vyvíjala na pôde dvoch na seba nezávislých združení. V 50. rokoch 19. storočia ustanovli v Dolnom Kubíne Spoločnosť Čaplovičovej knižnice s ambicióznym programom starať sa nielen o knižnicu, ale organizovať historický výskum na Orave, v Turci a Liptove a zhromžďovať starožitnosti. Základ muzeálnych zbierok tvorili rozmanité pamiatky a predmety z histórie a prírodných vied, ktoré spolu s knižnicou daroval Orave Vavrinec Čaplovič. V tomto období sa v zbierkach nenachádzali militárie. V 20. rokoch 20. storočia sa z iniciatívy Dr. Pavla Floreka rozprúdila živá zberateľská aktivita. Zbieralo sa všetko, čo malo nejaký vzťah k regiónu. Sám Florek prispel niekoľkými predmetmi, medzi ktorými sa uvádzajú aj “staré zbrane”. Boli to dve pištole (aké?), šable (koľko?) a valaška. Týmto neúplným údajom sa končia informácie o militáriách z prvej polovice 20. stor. Ďalšia zmienka pochádza až z roku 1954, keď sa medzi predmetmi, prevezenými z Čaplovičovej knižnice do múzea v Oravskom Podzámku, nachádzajú aj dve pištole a prachovnica, /pravdepodobne išlo o zbrane, venované Dr. Florekom/. Šable sa tu už nespomínajú. Druhá línia muzejníckych snažení na Orave smerovala k založeniu múzea Oravského komposesorátu v Oravskom Podzámku. Po veľkom požiari v roku 1800, ktorý celý Oravský hrad značne poškodil, boli úradovne administratívnej správy panstva presťahované z hradu do iných priestorov. Z pôvodných interiérov boli čiastočne zachované len objekty horného hradu, archívu a zbrojnice. Presné záznamy o invetári však nie sú k dispozícii. Ďalšou stopou, síce viac zahmlievajúcou než objasňujúcou, ktorá súvisí s históriou zbierky militárií Oravského múzea, je zmienka z roku 1868 pri príležitosti sprístupnenia zbierok Múzea Oravského komposesorátu. Tu sa spomínajú aj “historické predmety”. Asi išlo o pozostatky z rozobraného inventára zbrojnice (v roku 1848), ktorý bol neskôr dopĺňaný replikami a napodobeninami pochádzajúcimi z Viedenského arzenálu. Žiaľ, túto domnienku zatiaľ nie je možné doložiť. Na druhej strane však možno na základe fotodokumentácie jednoznačne potvrdiť, že väčšina chladných zbraní, prilieb a ochrannej zbroje, tak ako ich uvádza nasledujúci inventár, sa v zbierkach Múzea Oravského komposesorátu nachádza už pred rokom 1927.

V 50. rokoch nášho storočia inventár fondu militárií Oravského múzea pozostával z nasledujúcich predmetov: 27 šablí, 33 kópií, 6 halapartní, 3 štíty, 1 brnenie, 2 mažiare s tĺkom (?), 2 železné mažiare, 8 pušiek, 13 delových gulí, 24 prilieb, 2 sekery atď. K tomuto zoznamu je potrebné ešte priradiť už spomenuté dve pištole zo zbierok Čaplovičovjej knižnice v Dolnom Kubíne. Zbierka sa rozširovala aj v nasledujúcom období. Mnohé predmety boli získané kúpou, ale i darmi od jednotlivcov a organizácií. Inventár bol obohatený aj o niektoré predmety, získané pri rekonštrukčných prácach na Oravskom hrade od roku 1953 až do 70. rokov. Ide najmä o materiál objavený pri čistení hradnej studne. Prevládajúci záujem o strelné /palné/ zbrane v tomto období umožnil doplnenie zbierkového fondu ručnými palnými zbraňami z obdobia druhej svetovej vojny s prihliadnutím na bojové aktivity v oravskom regióne. Typickým príkladom sú osobné zbrane veliteľa partizánskej skupiny Signál. Podarilo sa zozbierať značné množstvo artefaktov, takže poskytujú prehľad o základných typoch ručných palných zbraní, použitých v čase druhej svetovej vojny na oboch bojujúcich stranách. S týmto odbobím súvisí i rozširenie zbierky o nábojové pásy, náboje, zásobníky, nábojtašky-sumky, delostrelecký materiál, míny, nábojnice, letecké bomby a iné. Zastúpené sú tiež prilby, uniformy, ich súčasti, padáky a množstvo iného vojenského materiálu. Do zbierky sa dostali aj chladné zbrane, teda bodáky, najmä k puškám Mauser a Manlicher. V 80. a 90. rokoch bol historický zbierkový fond rozširený o pozostalosť Jána Kociána, v ktorej sa nachádzali aj jeho poľovnícke pušky s bohatým príslušenstvom. K tomuto fondu sa vďaka neúnavnej zberateľskej aktivite pracovníka Oravského múzea I. Čerňana postupne pridružili ďalšie ručné palné zbrane i kompletné náradia a nástroje na údržbu poľovníckych zbraní, či prebíjanie nábojov rozličného druhu. Rovnako aj nábojnice a súčasti nábojov, upchávky, tesnenia, zápalky rozličných druhov a typov. (Historický prehľad vzniku a vývinu zbierky militárií Oravského múzea je načrtnutý zhruba, vzhľadom na dostupnosť archívnych materiálov. V odbornej literatúre táto problematika nebola spracovaná a zmienky, súvisiace s predmetom môjho záujmu, sa v nej vyskytujú len veľmi sporadicky a okrajovo).

Charakter a stav zbierky
Zbierkový fond militárií Oravského múzea možno členiť na zbrane chladné, palné a ostatný materiál súvisiaci s armádnou technikou a vojenskou činnosťou. Toto rozdelenie je síce veľmi všeobecné a nepresné, ale na ozrejmenie charakteru zbierky ako celku, postačujúce.
Chladné zbrane tvoria najpočetnejšiu časť zbierky. Sú zastúpené prevažne šabľami (28 kusov), pochádzajúcimi z 15. – 20. storočia. Široký časový záber umožňuje dokumentovať vývin a históriu tejto populárnej chladnej zbrane. Väčšinou ide o zbrane uhorskej, poľskej, rakúskej a nemeckej proveniencie. V oveľa nižšom početnom zastúpení sú ostatné druhy chladných zbraní, ako napr. meče (2 kusy), tesáky (2 kusy), halapartne (6 kusov) a oštepy (kopije, resp. iba ich hroty). Až na rakúske tesáky pre pionierov vzor 1853, resp. 1862, ide o zbrane dekoratívne, k vojenskej činnosti nespôsobilé. Naopak, bodáky používané k armádnym puškám systému Werndl, Manlicher a Mauser, sú zbraňami typicky armádnymi (10 kusov). (V zozname sú evidentné nejasnosti, týkajúce sa jednotlivých predmetov. Napr. brnenie je len časťou plátovej polzbroje ťažkého jazdca. Podobne aj mažiare s tĺkom ťažko zaradiť medzi zbrane). Fyzický stav jednotlivých exemplárov je uspokojivý. Väčšina predmetov prešla konzervačným procesom, ktorý je príležitostne opakovaný. Niektoré chýbajúce súčasti je možné doplniť vhodným zásahom reštaurátora. Pošvy v prevažnej miere chýbajú. (Väčšina predmetov bola spracovaná druhostupňovo a čiastočne priblížená širokej verejnosti formou príspevku v Spravodaji Oravského múzea 1985/2). Ručné palné zbrane tvorli až donedávna menšiu časť zbierky militárií Oravského múzea. Dnes je ich početný stav rovnovážny so zbraňami chladnými. V Spravodaji Oravského múzea č. 1/1985 bolo predstavených 12 exemplárov historických ručných palných zbraní. (Pojem “historická zbraň” v Zákone č. 246/1993 Z.z. O zbraniach a strelive na veľkú škodu všetkých muzejníkov a zberateľov absentuje). Tu uvedené zbrane boli doplnené poľovníckymi puškami (aj z pozostalosti Jána Kociana) a množstvom materiálu z obdobia 2. svetovej vojny. Ide o samopaly sovietskej, talianskej a nemeckej proveniencie, guľomety, armádne pušky československej a nemeckej výroby. Objavujú sa aj pištole a revolver pre náboje systému Lefaucheux. V skoršom období konfiškáciou boli získané dve tzv. pytliacke pušky. Všetky palné zbrane, až na torzá, sú v stave zodpovedajúcom ich veku a spôsobu ich použitia. Väčšina zámkových, resp. uzáverových mechanizmov je afunkčná v dôsledku korózie, prípadne znehodnotenia. (V zmysle Zákona č. 246/1993 Z.z. pre zbrane podliehajúce povoľovaciemu konaniu a evidenčnej povinnosti Oravské múzeum požiadalo o vydanie hromadného zbrojného preukazu pre niektoré predmetné zbrane na základe znaleckého posudku). K ostatným militáriám možno zaradiť 4 mažiare, dva väčšie, a dva menšie, pochádzajúce z 19. storočia a slúžiace na čestné salvy pri slávnostných príležitostiach. Dalej 13 delových gúľ rozličnej veľkosti a hmotnosti. Prilby sú v podstate dva druhy, tzv. pappenheimky a moriony. Pappenheimky používala ťažká útočná jazda – kyrysníci ako súčasť ochrannej zbroje, napr. v období tridsaťročnej vojny. Moriony sa používali približne v rovnakom období, líšia sa však tvarom, najmä charakteistickým hrebeňom. Kým pappenheimky sú originály zo 17. prípadne 18. storočia, nezdobené moriony sú novodobé napodobneniny, ktoré boli s obľubou vyrábané v 19. storočí pod vplyvom romantizujúcich neoslohov. Napodobeninami sú aj masívne oceľové štíty. Naopak, za originál možno považovať plátovú polozbroj. Na rozdiel od úplnej zbroje chránila jazdca len do polovice stehien. Ide o typický komplet zbroje žoldniera z druhej polovice 16. storočia.
Táto časť zbierky je vzhľadom na svoj fyzický stav najzachovalejšia.

Obnova.sk Foto
Ilustračné foto

Šable
Šabľa už na prvý pohľad prezrádza svoj indoeurópsky pôvod. Tvarovo totiž vôbec nekorešponduje so súmernosťou európskeho meča. Jej esovitý tvar a čepeľ s vonkajším ostrím tvoria dozadu zakrivený oblúk, čo ju podstatne zvýhodňuje v porovnaní s mečom alebo kordom. Tento tvar totiž a celková koncepcia šable jej umožňujú nielen sekať a bodať, ale pri spätnom ťahu i rezať. Z histórie jej rozširenia je známe len to, ža na naše územie prenikla z východu prostredníctvom výbojných mongolských hord. Najznámejším hmatateľným dôkazom o výskyte šable na európskom teritóriu v období raného stredoveku je zbraň, o ktorej sa predpokladá, že patrila hunskemu vojvodcovi Atilovi, resp. že bola majetkom Karola Veľkého. Podľa jej tvaru, charakteru a spôsobu výzdoby možno usudzovať, že je východnej proveniencie z obdobia 850 – 950. Medzi touto zbraňou a šabľami z obdobia, keď sa na našom území začali nielen udomácňovať, ale i vyrábať, je odstup temer šiestich storočí. Naši predkovia sa však s novou – orientálnou zbraňou stretli oveľa skôr. Napr. už v 40. rokoch 13. storočia, keď mohutné tatárske hordy vtrhli na územie Uhorska a ich výčiny a drancovanie ohrozovali nejednu slovenskú osadu. Šabľa rozhodne nechýbala na dvore uhoského kráľa Belu IV. (1235-1270), ktorého manželka bola tatárskeho pôvodu. Tiež jeho nástupca Štefan V. (1270-1272) pojal za manželku kumánsku princeznú. V sprievodoch oboch kráľovien sa určite nachádzali ich súkmeňovci opásaní šabľou. V bitke pri Kressenbrunne 24. 6. 1260 sa o účinnom použití šable v priamom boji presvedčil český kráľ Přemysl Otakar II., keď proti nemu na strane Belu IV. stáli i bojovní Kumáni. Široké udomácnenie šable možno pozorovať však až začiatkom 16. storočia v súvislosti s veľkou tureckou inváziou. V permanentných stetoch s Turkami mali obrancovia miest a pevnosti na Slovensku možnosť dôkladnejšie spoznať túto účinnú, ale i krásnu zbrań. Z hohto obdobia poznáme dva základne typy šable – turkotatársky a perzský. Turkotatársky, ktorý je východiskom i základom pre zbrane východoeurópske, má čepeľ priblížene v poslednej štvrtine dĺžky rozšírenú v obojstranne brúsený list s charakteristickou ostrôžkou. Názov jelman alebo tiež jalman, je tatárkeho pôvodu. Turci podobné zbrane nazývali kilij. Perzské šable mali hlbší oblúk čepele, ktorá bola dlhšia a štíhlejšia, postupne sa zužujúca k hrotu. Ich názvy šamšír, simitar, či pala, majú exotický nádych. V počiatkoch udomácnenia šable vo výzbroji vojsk na našom uzemí je pre tieto zbrane charakteristická jednoduchosť, ba až strohosť zhotovenia, minimálne známky výzdoby či použitie luxusnejších materiálov. Takýto exemplár šable sa nachádza aj v zbierkovom fonde Oravského múzea pod inventárnym číslom H – 201. Má oceľovú, hladkú, mierne zakrivenú čepeľ, bez výbrusu. Vo vzdialenosti 300 mm od hrotu je čepeľ tvarovaná do typického obojstanne brúseného listu s evidentnou ostrôžkou. Rukoväť bola pôvodne asi drevená. Dnes je viditeľný len oceľový tŕň, zakončený hlavicou obdĺžnikového tvaru, so zaoblenými hranami, v strede “preštiknutou”. K tŕňu je hlavica upevnená železným okrúhlym nitom. Priečka šírky 145 milimetrov je železná, zdobená tromi linkami. Z nadhľadu má esovitý tvar, na ľavej strane je mierne vyhnutá poškodením.

Rozmery zbrane:
celková dĺžka 1030 mm
dĺžka čepele825 mm
šírka čepele 43 mm
hmotnosť 1000 g

Šabla pochádza pravdepodobne z konca 15. resp. začiatku 16. storočia z územia Uhorska. Zbraň je po konzervácii, jej povrch matný a nerovný. Ďalším impulzom pre zdomácnenie a všeobecné presadenie sa šable na našom území nastáva v období po tridsaťročnej vojne, keď dochádza k novému chápaniu taktiky vedenia boja. S tým súviseli zmeny vo výstroji a výzbroji armády. Zavedenie nových, účinnejších ručných palných zbraní má za následok odloženie plátovej zbroje v oddieloch ľahkej jazdy, kým kyrysníci – ťažká útočná jazda, si ponechávajú aspoň časť zbroje. Za tejto situácie výhody šable v priamom boji sú evidentné.

Je ľahšia, pružnejsia, oveľa odolnejšia než meč a v priebehu 17., resp. 18. storočia ako najúčinnejšia chladná zbraň proti neobrnenej jazde postupne vytláča z výzbroje ostatné chladné zbrane. Jej dizajn sa oproti vyššie opísanému exempláru mení len v niektorých detailoch. Dĺžka čepele je rôzna. Čepeľ býva často odľahčená jedným alebo viacerými výbrusmi rozličnej šírky. Priečka, pôvodne jednoduchá, rovná, je v priebehu 17. storočia doplnená lukovitou záštitou, ktorá lepšie chránila ruku a navyše poskytovala priestor aj pre rozličné dekoratívne techniky. Napriek týmto drobným vylepšeniam sa turkotatársky základ východoeurópskeho typu šable v podstate zachoval. Už v tomto období, ale najmä neskôr, stáva sa šabľa symbolom hodnosti, majetnosti i spoločenského postavenia svojho majiteľa. Kovové súčasti honosných šablí boli zdobené technikou leptu, reliéfne rezané či gravírované figurálnym alebo rastlinným dekórom. Čepeľ mohla byť niekedy taušírovaná zlatom alebo striebrom. Priečky i záštity bývali ozdobne tvarované, prípadne pozlátené alebo vykladané drahými kameňmi. Črienky rukoväte boli vyhotovené z dreva, ktoré zvyčajne pokrývala krokodília či žraločia koža, prípadne zamat. Čepele takýchto zbraní boli spravidla zahraničnej proveniencie. Zvláštne renomé si získali čepele pochádzajúce z dielní v Miláne, Madride a Tolede. Za najlepšie však boli všeobecne považované výrobky pochádzajúce z Damašku. Bežné armádne šable, ktorými boli postupne vyzbrojované novovznikajúce oddiely ľahkej jazdy (husári), vyzerali odlišne, mali iné určenie, ktorému bolo podriadené vyhotovenie zbrane s dôrazom na účelnosť. Tieto zbrane boli ťažšie, mohutnejšie, mali širokú čepeľ opatrenú výbrusom, črienky rukoväte bývali zvyčajne drevené, prípadne potiahnuté rybiou kožou. Priečky a záštity boli oceľové alebo mosadzné, vždy však masívne a účelovo tvarované, aby v maximálne možnej miere chránili prsty a dlaň pred poranením. Samozrejme aj tu existovali rozdiely medzi pobočnou zbraňou radového jazdca a jeho dôstojníka. Aj v rakúskej armáde získala šabľa v priebehu 18. storočia dominantné postavenie, hoci prvé zbrane tohto druhu tu boli zavedené už v druhej polovici storočia predošlého. Zavedené šable plne korešpondovali s modelmi ostatných európskych armád. Navyše niektoré z nich možno pomerne presne datovať aj bez signatúr, udávajúcich letopočet výroby či model zbrane. Napr. šable používané v období panovania cisára Leopolda I., po roku 1658, niesli na čepeli heslo “Consilio et industria”, neskôr, v rokoch bojov o španielske dedičstvo zas “Aut coronam, aut bellum, aut mortem”. Jazdecké šable s nápisom “Vivat husar” na čepeli možno datovať rokmi 1724 – 1746, keď bolo založených (okrem piatich už existujúcich plukov ľahkej jazdy) dvanásť nových husárskych plukov. V duchu celonárodného nadšenia po nástupe Márie Terézie na trón aj husárske šable sú zdobené zodpovedajúcim nápisom “Maria Theresia Rex”. Typickým predstaviteľom jazdeckej – husárskej šable z polovice 18. storočia je zbraň, nachádzajúca sa v zbierke militárií Oravského múzea pod inventárnym číslom H – 477. Na prvý pohľad upúta jednoduchosťou vyhotovenia, ale aj celkovou robustnosťou i masívnosťou jednotlivých súčastí. Široká masívna oceľová čepeľ je mierne zakrivená a opatrená dvomi širšími výbrusmi, z ktorých jeden sa delí smerom k hrotu, v oblasti obojstranného ostia, ešte na dalšie dva. Masívna priečka i hlavný záštitný oblúk sú mosadzné, hladké bez výzdoby, rukoväť je zo svetlého dreva, sekundárne doplnená, pôvodne pravdepodobne potiahnutá kožou, prípadne i s mosadzným nitom. Je zakončená plochým gombíkom. Vo vzdialenosti cca 80 mm od priečky je na ľavej strane čepele nápis čitateľný ako “G. BELEZNAY” v ozdobnej kartuši. Na opačnej strane čepele je zreteľný uhorský znak.

Rozmery zbrane:
celková dĺžka 955 mm
dĺžka čepele 850 mm
šírka čepele 37 mm
hmotnosť 1170 g

Zbraň je v dobrom stave, po konzervácii, avšak sekundárne doplnenie rukoväte mohlo byť realizované s väčším citom pre jej pôvodné zhotovenie. Celkovo možno konštatovať, že ide o šabľu uhorských husárov z rokov 1741 – 1754. Podľa signatúry bola osobnou zbraňou príslušníka husárskeho pluku Č. 10, ktorý bol založený v roku 1740 (1741). Jeho veliteľom, ale i majiteľom bol gróf J. M. Beleznay. (Údaje o dátume založenia pluku sa v dostupnej literatúre rôznia). Slobodný pán Ján Mikuláš Belznay (1673 – 1754) bol rakúskym generálom. Keď sa v roku 1741 organizovali dobrovoľné oddiely na obranu rakúskeho dedičstva, získal si veľké zásluhy zriadením husárskeho pluku č. 10. Ako veliteľ tohto pluku sa vyznamenal o rok neskôr v bojoch o Brno, keď rýchlym a smelým útokom porazil spojené prusko – saské vojská a vyslobodil tak mesto z obkľúčenia. Pod velením generála Františka Leopolda Nádašdyho (1708 – 1783) sa zúčastnil bojov o rakúske dedičstvo a presadenie pragmatickej sankcie v Čechách. V roku 1743 bol vyslaný na nemecké bojiská a v roku 1744 do Belgicka proti Francúzom. Za svoje zásluhy bol poctený mnohými vyznamenaniami a obdarovaný hojným majetkom. Okrem iného získal aj titul rakúskeho podmaršálka. Pozoruhodná je skutočnosť, že prvá konkrétna informácia zo života grófa Beleznaya pochádza až z roku 1741, keď už mal 68 rokov. Že by pán Beleznay za takú dlhú dobu nevykonal nič pozoruhodného, nič, čo by stálo za zmienku, keď na sklonku svojej kariéry i života bol hlavným protagonistom toľkých hrdinských činov? Veľkú medzeru v jeho životopise aspoň z malej časti vypĺňa zistenie historika J. Kočiša: “Povstaleckí kapitáni Adam Javorka a Martin Maselník spolu s nadporučíkom Jánom Beleznayom pokračovali aj vo vyberaní daní pre povstalecké vojsko na základe nariadenia novozámockého veliteľa. Treba poznamenať, že ide o povstalecké vojsko Františka Rákociho II. v období po bitke pri Trenčíne asi v máji, resp. v letných mesiacoch roku 1710. Možno teda s istou pravdepodobnosťou stotožniť osobu kuruckého nadporučíka s pozdejším rakúskym generálom. Na záver možno konštatovať, že postupne so vzrastajúcim šírením a zdokonaľovaním ručných palných zbraní strácajú pobočné chladné zbrane v armádnej výzbroji svoju opodstatnenosť. Šable sa nahrádzajú bajonetmi alebo tesákmi, aj keď v niektorých druhoch vojsk ostávajú nostalgicky zachované. Stávajú sa sybolom hodnosti alebo súčasťou slávnostnej uniformy, či už vojenskej, alebo úradníckej.
Čo sa týka samotného spracovania problematiky chladných zbraní v zbierkových fondoch slovenských múzeí, je to náročná práca, ktorú sťažuje nedostatok erudovaných odborných muzeálnych pracovníkov, nedostupnosť kvalitnej literatúry a neprítomnosť jednotného názvoslovia a terminológie. Situáciu komplikuje aj uloženie mnohých základných archívnych materiálov mimo územia našej republiky. Je to škoda, nakoľko aj zo skromných dosiaľ získaných poznatkov o produkcii chladných zbraní, teda aj šablí na území dnešného Slovenska možno usudzovať, že bola na vysokej úrovni. Kvalita tu vyrobených čepelí zniesla najprísnejšie kritériá hodnotenia v porovnaní s podobnými výrobkami európskej proveniencie. Žiaľ, konkrétne mená vyrobcov zatiaľ nepoznáme.

Obnova.sk Foto
Ilustračné foto: Krátká kulovnice – Praha, Jan Mendel, kolem roku 1660, zbierka Národného múzea v Prahe

Pušky
Ako som už spomínala,. mnohé šable zo zbierok podávajú správu o svojom výrobcovi, či dobe svojho vzniku vďaka nápisom, alebo signatúram, v prípade ručných palných zbraní sú signatúry ešte čitateľnejšie. Rozličné cechové, mestské či majstrovské známky, signatúry výrobcov s ich presnými adresami, či letopočtom výroby tej ktorej zbrane, v neskoršom období skúšobné a tormentačné značky nám môžu poskytnúť cenné informácie o dobe, v ktorej sa zbrane používali, o umeleckej i technickej vyspelosti výrobcu, či osudoch a vkuse ich majiteľa. Sú však aj prípady, keď ani plné meno výrobcu nám veľa neprezradí, ak chýba potrebná dokumentácia. Podobne, ako napr. v prípade dvojhlavňovej pušky – zadovky, uloženej v zbierkovom fonde Oravského múzea pod prírastkovým číslom 63/83.
Dvojka má oceľové, cylindrické hlavne s hladkým vývrtom spojené lištou. Pravá hlaveň vo vzdialenosti asi 175 mm od komory nesie známky poškodenia po explózii. V oblasti nábojových komôr sú obe hlavne zdobené prúžkom žltého kovu (Au ?).
Pôvodná povchová úprava hlavní je po konzervácii, resp. po odstránení nánosov korózie ťažko identifikovateľná. Muška je perličková, zo žltého kovu, typická pre brokové zbrane, je umiestnená na lište spájajúcej obe hlavne. Lišta je v oblasti nábojových komôr gravírovaná jednoduchým rastlinným dekórom.
Lôžkový uzáver je ovládaný spodnou pákou, umiestnenou v prednej časti lučíka, tlakom smerom k ústiu hlavní. Kohútové zámky so zadnou pružinou umožňujú odpálenie nábojov systému Lefaucheux. Oceľové zámkové dosky sú gravírované rastlinným i figurálnym dekórom s poľovníckou tematikou. Pravá doska znázorňuje dva psy, ľavá doska dve líšky. Bicie kohúty, zdobené gravírovaním s rastlinnými motívmi, sú tvarované do podoby zvieracej hlavy (ryba ?) s výrazným okom zo žltého kovu.
Oceľová garnitúra je vo všeobecnosti gravírovaná rastlinným dekórom, baskula navyše postavou poľovníka v rovnošate so sklonenou puškou v rámčeku zo žltého kovu. Lučík a ovládacia páka uzáveru sú zdobené podobne. Lôžko uzáveru sprava zdobia bažanty, zľava zajace, spodnú časť zdobí hlava psa s výraznými očami zo žltého kovu. Botka pažby je pripevnená dvomi oceľovými skrutkami. Puška je opatrená gombíkom a pútkom pre závesný remeň. Delená polopažba s lícnicou je vyrobená z kvalitného orechového dreva. Má naznačenú pištoľovú rukoväť. Drevená, ozdobne tvarovaná opierka pre prsty je vytvorená predĺžením lučíka v jeho zadnej časti. Predpažbie a krk pažby sú zdrsnené rybinou. Na lište v oblasti nábojových komôr sa nachádza signatúra, orámovaná linkou zo žltého kovu: A. KALWODA IN TIRNAU. Celkový stav zbrane, až na poškodenie pravej hlavne a výpadky žltého kovu, je v podstate dobrý. Zbraň je po konzervácii.
Uzáverový a bicí mechanizmus nie sú plne funkčné.

Rozmery zbrane:
celková dlžka 1120 mm
dĺžka hlavní 710 mm
kaliber 16,8 mm (gauge 16)
hmotnosť 3400 g

Popisovaná zbraň je poľovníckou dvojkou systému Lefaucheux a pochádza z tretej štvrtiny 19. storočia. Pravdepodobným výrobcom kvalitnej dvojky bol trnavský puškár (?) A. Kalwoda. Podľa celkového zhotovenia, výzdoby, opracovania jednotlivých súčastí ide o zbraň, vyrobenú na vyššej profesionálnej úrovni. Žiaľ, o výrobcovi, prípadne obchodníkovi so zbraňami menom Kalwovda, nie sú bližšie informácie.
Protipólom tejto dvojky je puška nachádzajúca sa v zbierkach Oravského múzea pod inventárnym číslom H – 528. Ide o jednohlavňovú, jednovýstrelovú predovku s perkusnou zámkou. Hlaveň je oceľová, pri ústí cylindrická, vo vzdialenosti cca 520 mm od ústia smerom k dnovej skrutke prechádza na oktogonálny prierez. Muška je perličková, cieľnik absentuje. V oblasti nábojovej komory je pásik z bieleho kovu (Ag ?). Perkusná zámka na pisón má oceľovú zámkovú dosku, jednoducho gravírovanú rastlinným dekórom, podobne aj bicí kohút. Nálistok pistóna je zo svetlejšieho kovu. Garnitúra je oceľová, jednoduchá, hladká, bez výzdoby. Pútko pre závesný remeň chýba. Jednotná polopažba zo svetlejšieho dreva je bez lícnice a pištoľovej rukoväte. Hlaveň nesie signatúru FRANZ WANGLER a na zámkovej doske je slabšie čitateľný nápis F. WANGLER IN IGLAU. Stav zbrane je uspokojivý – bicí mechanizmus nie je plne funkčný.

Rozmery zbrane:
celková dĺžka 1190 mm
dĺžka hlavne 810 mm
kaliber 16,5 mm
hmotnosť 2750 g

Opisovaná zbraň je poľovníckou jednotkou (hladký vývrt hlavne), solídnej kvalitatívnej úrovne z hľadiska zhotovenia i výzdoby. Bola vyrobená v puškárskej dielni majstra Františka Wanglera v Jihlave, pravdepodobne okolo polovice 19. storočia. František Wangler bol príslušníkom rozvetvenej puškárskej rodiny Wanglerovcov, pôsobiacich v 19. storočí prevažne vo východných Čechách. Josef Wangler (1796 – ?) zo Světlé nad Sázavou sa v dvadsiatych rokoch 19. storočia usadil v Golčovom Jeníkove, kde sa už 23. 2. 1831 podpisuje ako vrchný cechmajster. Puškármi sa stali aj jeho dvaja synovia. Starší Václav sa okolo roku 1862 usadil v Pelhřimove, mladší Ignác – Hynek (1842 – 1890) neskôr presídlil do Kutnej Hory, kde je jeho pôsobenie doložené v rokoch 1858 – 1890. Ignác Wangler bol autorom niekoľkých patentov a vynálezov v odbore ručných palných zbraní. Skonštruoval napríklad dvojhlavňovú pušku, ktorú bolo možné rozobrať bez použitia akéhokoľvek nástroja. Jeho najvýznamnejším vynálezom však bola dvojhlavňová puška s posuvnými hlavňami, ktorej kohúty umožňovali aj vytiahnutie prázdnych, vystrelených nábojníc. Uzáver zbrane bol ovládaný spodnou pákou, po jej odklopení smerom dolu sa hlavne posunuli dopredu. Jednoduchou úpravou bolo možné ako strelivo použiť náboje s centrálnym zápalom, ale i náboje so zápalom ihlovým, systému Lefaucheux. Autor svoj vynáley po prvý raz verejne prezentoval na Zemskej hospodárskej výstave v Prahe – Bubenci v roku 1883, kde ako puškár bol bez konkurencie a hneď v druhý deň výstavy predal viac ako polovicu všetkých svojich vystavených zbraní. Okrem týchto troch príslušníkov rodiny poznáme viaceré práce signované menom Wangler. František Wangler zo Světlé nad Sázavou (brat Josefa?) je prezentovaný v zbierkových fondoch niekoľkých múzeí jednohlavňovými alebo dvojhlavňovými predovkami s perkusným zápalom, teda jeho pôsobenie možno ohraničiť približne polovicou 19. storočia. Asi v tom istom období mohol pôsobiť aj pražský Wangler, ktorého krstné meno je zatiaľ neznáme. O výrobcovi vyššie uvedenej poľovníckej jednotky vieme, že pôsobil v Jihlave v 19. storočí. Žiaľ, jeho životné osudy bližšie nepoznáme. Podľa dochovaných zbraní, signovaných jeho menom, mohol byť činný v prvej alebo v druhej polovicie 19. storočia. Všetky zbrane, ktoré pochádzajú z jeho puškárskej dielne, sú solídnej profesionálnej úrovne. O tom, že bol skutočným majstrom svojho remesla, svedčí pár pištolí s perkusnými zámkami v kazete s príslušenstvom, nachádzajúce sa v súkromenej zbierke v zahraničí. (V Národnom múzeu v Prahe sa nachádza dvojka so skrinkovou perkusnou zámkou, podobná je aj v Mestskom múzeu v Jilemnici v Čechách. Obe sú signované plným menom výrobcu a miestom výroby, obe kvalitného vyhotovenia). Príbuzenský vzťah františka Wanglera z Jihlavy k ostatným členom rodiny nie je jednoznačne objasnený.

Použitá literatúra:
Zborník Oravského múzea 1996 – XIII, vydalo Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava v Oravskom Podzámku

Seminárna práca
Univerzita Mateja Bela, fakulta prírodných vied Banská Bystrica, katedra Ekomuzeológie Banská Štiavnica
Predmet: Zberateľstvo
Spracoval: Marek Vengrin
Ročník: druhý
Semester: zimný

V pripade ze chcete zverejnit svoju pracu a napomoct tak portalu Obnova.sk a mozno aj sebe, poslite nam ju na clanky@obnova.sk.

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Odpovede

  1. O Zbierke militárií Oravského múzea

    Vážený pane
    Obdivujem Vašu odvahu do poslednej bodky odpísať náš článok v Zborníku oravského múzea a vydávať to za svoju seminárnu prácu.
    Počuli ste už niekedy o autorskom zákone ?
    Dúfam že štúdium ste už medzitým zdarne ukončili.

    Ing.L.Šlauka

Comments are closed.