Viera Vojtková
Pred piatimi rokmi spracovalo banskoštiavnické stredisko Pamiatkového ústavu podklady potrebné na zaradenie Hellovho domu do Zoznamu 100 najohrozenejších pamiatok sveta. Zoznam pravidelne zostavujú v organizácii World Monuments Fund v New Yorku. A hoci na zaradenie do zoznamu býva nával, Hellov dom sa doň dostal na obdobie 1998 – 1999. Žiaľ, skôr než mu to nejako pomohlo, o miesto v zozname zasa prišiel. Dnes je opäť nádej.
Hellov dom v Banskej Štiavnici je meštiansky dom zo 16. storočia, do dnešnej podoby prestavaný na rozhraní 16. a 17. storočia. Z pôvodného domu sa zachovali už len neskorogotické kamenné detaily. Býval tu veľký hostinec a v 18. storočí aj dostavníková poštová stanica. Dostavníky prepravovali ľudí a zásielky, pokým v meste neotvorili úzkokoľajnú železnicu (1873). Preto sa domu dlho hovorilo Stará pošta. Hellovci ho vlastnili v období pred druhou svetovou vojnou. Ťahačky o vlastníctvo domu počas vojny i po nej odrážajú dobové slovenské pomery. Listiny zaznamenávajúce zmeny by už zaplnili hrubý fascikel. Boli tu byty i predajňa papier – hračky – drogéria. Existovali plány vytvoriť z budovy kultúrno-spoločenský stánok pre fabriku v Žiari nad Hronom i mestské kultúrne stredisko. Z plánov však zišlo a dom pustol. Už roku 1980 z neho ľudí vysťahovali kvôli statickým poruchám a príprave komplexnej obnovy.
Keď sa dom v rámci reštitúcií na jeseň 1991 vrátil Ing. Ladislavovi Hellovi (niekdajší vlastník mal vtedy vyše 80 rokov), na jeho obnovu bolo treba nemalý peniaz. Napriek tomu sa ho L. Hellovi podarilo predať organizácii so zahraničnou účasťou, ktorá v ňom plánovala zriadiť rekreačno-rehabilitačné zariadenie pre rakúskych dôchodcov. Ani tento plán sa neuskutočnil. Poštovej banke, a. s., ktorá na obnovu poskytla úver, ostala namiesto požičaných financií budova, ktorú nepotrebuje. Na jar 1993 sa zrútila časť renesančnej klenby v jednej zo siení a vandali zničili renesančné balustrády – kamenné zábradlie na schodišti. Ako vlastník si teda banka neplnila povinnosti, dom – nechcené dieťa – bol voľne prístupný.
Poštová banka o historické “bohatstvo” prirodzene, nestála, chcela sa objektu zbaviť, hoci istý čas vraj koketovala s myšlienkou zriadiť v Hellovom dome poštové múzeum. Malo by to svoju logiku a lepší historický rámec ako dostavníkovú stanicu si na takýto zámer sotva možno predstaviť. Aj nový majiteľ nehnuteľnosti si ho v prvej etape osvojil. “Chceli sme vybudovať komplex. V obnovenom Hellovom dome zriadiť historickú expozíciu, spoločenské miestnosti, zvyšok prenajať na drobné luxusné predajne a parkovisko oproti využiť ako stavebný pozemok na ubytovacie zariadenie hotelového typu,” hovorí Ing. Jozef Ružanský, CSc. Tvrdí, že to bol dobrý podnikateľský zámer (vtedy spoločnosti Movita, s. r. o.), len mali smolu. Pod parkoviskom sú zakonzervované pozostatky niekdajšieho dominikánskeho kláštora. Stavať sa tam nedá, aspoň nie bežným spôsobom.
Hoci v Banskej Štiavnici je podľa J. Ružanského návratnosť investovaných prostriedkov pre podnikateľa nízka, tvrdí, že je priaznivcom pamiatok a v lepších podmienkach by rád pre ne niečo urobil. Ako dôkaz spomína rekonštrukciu budovy dnešného hotela Salamander, kde kedysi nocovali bezdomovci.
“Problém tohto mesta je v tom, že turisti si za dva dni prezrú všetko, čo ich zaujíma, a odídu. Neubytujú sa tu na dlhšie.” Každý, kto má aký-taký prehľad o kultúrnohistorických bohatstvách Banskej Štiavnice, vie, že pre hostí by sa tu dal vytvoriť zaujímavý program aj na mesiac. Ibaže by sa do toho musel niekto pustiť. Pojem “kultúrny manažment” sa u nás zatiaľ stráca v hmlách.

Nechcem ísť do basy
Už prinajmenšom dvadsať rokov ohrozuje stav Hellovho domu okoloidúcich. Chodník popri ňom muselo mesto uzavrieť. Ak by sa čosi stalo, zodpovedný je vlastník budovy. Banskoštiavnický okresný úrad to pripomenul už niekoľkokrát. Dom treba zabezpečiť proti zrúteniu, táto povinnosť majiteľovi vyplýva zo zákona. A tak pamiatka opäť zmenila majiteľa. “V snahe získať investičné prostriedky sme ju darovali nadácii na záchranu tejto pamiatky,” hovorí Ing. J. Ružanský. Nadácia Hellov dom však po márnych pokusoch objekt odpredať požiadala o odstránenie stavby. “Som statik, takže viem, o čo ide,” vraví jej predstaviteľ Jozef Ružanský. “Nechceme budovu zničiť. Ale ani ja nechcem ísť do basy. Na zabezpečenie budovy sme využili dvestotisíc, ktoré nám na viaceré žiadosti o podporu poskytol fond Pro Slovakia. Viac nemôžeme urobiť. Sumu na rekonštrukciu odhadujeme na 40 až 60 miliónov. Bez vnútorného vybavenia. Statické zabezpečenie si žiada 5 až 10 miliónov. Ani tie nemáme.”
Pre jednu z najhodnotnejších pamiatok meštianskeho staviteľstva v meste, ako Hellov dom pred rokmi ocenil náš pamiatkar Alex Tahy, to znamená súmrak jej niekoľkostoročnej existencie.
Maličkú nádej vidia ľudia z nadácie v zahraničí. Okrem Zoznamu 100 najohrozenejších pamiatok sveta sú to nadácie a fondy, na ktoré sa obrátili s pomocou Henryho M. Siegela z USA. Siegel pôsobil na Slovensku v deväťdesiatych rokoch v rámci dobrovoľnej pomoci a naša krajina ho zaujala. Tak, že dnes je prezidentom medzinárodnej Spoločnosti priateľov Slovenska a pomáhal napríklad pri rozbehu zatiaľ neukončenej rekonštrukcie židovskej synagógy v Spišskom Podhradí. “Ak by sa našla nejaká cesta, sme ochotní vzdať sa vlastníctva a dohodnúť len dočasné využívanie nejakej časti obnovených priestorov,” tvrdí J. Ružanský.
Aj Národný trust Slovenska zainteresovali do záchrany Hellovho domu. Zatiaľ je však všetko bezvýsledné. Najnovšia korešpondencia so zahraničím priniesla správu, že v septembri sa bude v New Yorku rozhodovať o Zozname 100 najohrozenejších pamiatok sveta v roku 2002. Čo značí, že v budove na Madison Avenue 95 bude na stole opäť ležať i historická stanica dostavníkov z ďalekého Slovenska.
Ing. arch. Viera Dvořáková, vedúca odboru ochrany pamiatok v Pamiatkovom ústave, je dosť skeptická. Ešte sa vraj nestalo, aby niektorej zo slovenských pamiatok podali pomocnú ruku práve odtiaľto. Vo vzťahu k sponzorom je fond sprostredkovateľom, a tých málo známe Slovensko ťažko osloví. So zreteľom na rozsah práce, aký si žiadosť o podporu zo zahraničia obvykle vyžiada, neraz sa jej zdá zmysluplnejšie zorganizovať napríklad priamo na mieste letný tábor mladých. Študenti z Fakulty architektúry STU už v Banskej Štiavnici odviedli kus práce.

Pomohla kauza Rezeš?
“Ideálnym riešením by podľa mňa bola významnejšia slovenská firma, finančne stabilizovaná, ktorá by si mohla dovoliť podporiť obnovou Hellovho domu svoj imidž, svoju prestíž,” vytrvalo presviedča Ing. Jozef Ružanský. Problém je v tom, že Hellových domov je na Slovensku veľa, a firiem, ktoré by si to mohli dovoliť, pomenej. Ešte menej pravdepodobne bude tých, v ktorých rozhodujú ľudia s takým vysokým kultúrnym povedomím.
Sú už u nás vo firmách aspoň niekde takí ľudia? “Nie je ich veľa, ale sú,” vraví Viera Dvořáková. “Stalo sa už, že sa na nás obrátili s prosbou o radu, čo by stálo za investíciu, keby si chceli firemný imidž podporiť záchranou cennej stavebnej pamiatky.”
Stretla som sa i s názorom, že starej Štiavnici najviac pomohol Alexander Rezeš. Len čo sa vraj rozkríklo, že VSŽ kupujú dom v historickom jadre, sľubne sa rozbehli i ďalšie obchody tohto typu. Ktovie. Keby sa tí, čo preň dom prestavovali, boli správali ako kultúrni ľudia, mohol vyvolať obdivuhodnú módnu vlnu pre príslušníkov horných desaťtisíc – milionársky klub záchrancov historického dedičstva. Ing.arch. Pavel Fabián, pamiatkar a pedagóg v Banskej Štiavnici, však objasnil, že k plánovanému výmennému obchodu mesta s VSŽ napokon nedošlo, lebo ho napadli mestskí poslanci. Za hýbateľa v tejto sfére pokladá skôr JUDr. Dušana Kollára, vedúceho predstaviteľa firmy Spektrum a dnes už občana Monaka. Jemu pripisuje zásluhy na tom, že dnes majú “svoje domy” v meste viaceré veľké štátne firmy, hoci s ich obnovou zatiaľ viditeľne nepohli. Stále je tu však na predaj množstvo veľkých domov, o ktoré akoby nik nemal záujem. “Tortúra s pamiatkarmi”, o ktorej sa medzi podnikateľmi rozprávajú horory, spočíva podľa neho v tom, že investori zásadne menia funkciu budovy, neberú do úvahy, na čo má stavba prirodzené predpoklady. Nečudo, že potom sú úpravy náročné a veľmi drahé. Okrem toho si mnohí investori, projektanti i stavebné firmy myslia, že okrem fasády všetko treba zhodiť a postaviť nanovo.
Ing. arch. Viera Dvořáková premýšľa v tejto súvislosti skôr o hypotekárnych úveroch. “Mrzí ma, že práve tie banky, ktoré sa orientujú na stavebné sporenie a hypotekárne úvery, neuvažujú o spojení svojich aktivít s pamiatkarskou sférou. Práve hypotekárne úvery by predsa mohli pomôcť pri rekonštrukcii pamiatok. Keby sa našiel spôsob, ako oceniť pamiatkovú kvalitu a vhodné modelové riešenie.”
Pravda, je to hra o čas, a čas je neúprosný. Nik nevie, či Hellov dom ešte chvíľu vydrží, alebo padne a pochová v sutinách posledné nádeje. Pokrčíme potom plecami, že nám naň zahraničie včas neprispelo?

---

  Zdroj: Hospodárske noviny – Denník o ekonomike a politike – príloha Copernicus Pondelok, 27. august 2001