Pamiatkový ústav sa stal štátnym vedeckým a výskumným pracoviskom v odbore ochrany kultúrnych a prírodných pamiatok. Autormi spomínaného výnosu boli pracovníci pamiatkového oddelenia Povereníctva dr.Vladimír Wagner a dr.Alžbeta Guntherová-Mayerová. Napriek niektorým nepresnostiam bol hodnotným dokumentom, ktorý obsahoval vymedzenie poslania a náplne práce, ako aj organizačný poriadok.

Činnosť ústavu sa dotýkala štyroch okruhov :

a/ súpis a dokumentácia pamiatok,

b/ spolupráca pri praktickej obnove pamiatok, najmä výskumná a metodická

c/ aktívne reštaurovanie kultúrnych pamiatok

d/ poradenská činnosť pre Povereníctvo školstva, vied a umení a Slovenský úrad pre veci cirkevné.

Ústav podával i návrhy na vyhlásenie objektu za pamiatku. Kompetencie ústavu boli charakterizované ako “odborná pomoc v odbore štátnej pamiatkovej správy, najmä pri záchranných prácach a pri propagácii pamiatok, ako aj vedecké hodnotenie kultúrnych pamiatok, štúdium a rozvíjanie konzervátorských metód”.

V decembri 1951 bol ústav premenovaný na Slovenský pamiatkový ústav. Podľa vládneho nariadenia č.112 Zb. z 11.II.1951, nositeľmi výkonu pamiatkovej starostlivosti boli Krajské národné výbory a Okresné národné výbory, v celoštátnych veciach Povereníctvo školstva, vedy a umenia.

Prvým zastupujúcim riaditeľom ústavu bol Dr.Ing.arch. Josef Šebek z pražského pamiatkového ústavu / pôsobil tu do 30. októbra 1954 /. Práca ústavu sa od počiatkov nevyvíjala žiadaným tempom . Obchádzali sa odborné teoretické, metodické a výskumné problémy, zjavný bol sklon riešiť ich prakticisticky a zjednodušene.

Najzávažnejšou bola úloha a potreba celoslovenskej evidencie a súpisu pamiatok. Založeniu ústavu tiež napomohol fakt, že vláda republiky v roku 1950 vzala na vedomie, že osem slovenských miest bude považovať za mestské pamiatkové rezervácie.

Prvým menovaným riaditeľom pamiatkového ústavu sa stal Július Šveda, pracovník pamiatkového oddelenia Povereníctva pre školstvo, vedu a umenie/ 1.12.1954-28.2.1959 /. Ústav začínal s 19 pracovníkmi. V roku 1952 začína vychádzať časopis Pamiatky a múzeá, v ktorom sú uverejnené prvé články o praktickej ochrane pamiatok u nás /J.Šebek a A.Guntherová/, organizuje sa prvá “Výstava štátnej starostlivosti o ochranu pamiatok”. V roku 1953 Splynula Národná kultúrna komisia pre Slovensko v rámci organizačných zmien so Slovenským pamiatkovým ústavom. Komisia vykonáva ďalej činnosť na súpise mobiliárov hradov a kaštieľov a u tých objektov, ktoré tvorili súčasť štátneho kultúrneho majetku /Adamovce, Antol, Betliar, Čakany, Červený Kameň, Červený Kláštor, Dolná Krupá atd./. Výskumné práce ústavu sa zamerali na zátopové územie Oravskej priehrady. Realizujú sa prvé výskumy spolu s projektantami a metodickým usmerňovaním opráv /Bardejov- Rhódyho domy, Prešov-Rákoczyho dom/. V roku 1954 sa začali práce na prvom súpise pamiatok Slovenska, terénne výskumy /Pezinok, Skalica/ a vypracovali sa smernice pre postup a spôsob realizácie súpisu /práce v teréne pokračovali až do r. 1960/. 5.X.1954 bola vyhlásená Mestská pamiatková rezervácia v Bratislave. Oddelenie pamiatkových úprav vydáva metodické pokyny k obnove pamiatok, odborné podklady k smerným a územným plánom, posudzuje a schvaľuje projekty, sleduje pamiatkové akcie. 1. XII. 1954 nastupuje nový riaditeľ Július Šveda, pracovník bývalého Povereníctva pre informácie, vo funkcii zotrval až do r.1959. Pri príležitosti 700-stého výročia založenia mesta, bola Banská Bystrica vyhlásená v r. 1955 za Mestskú pamiatkovú rezerváciu /prvých 8 MPR bolo vyhlásených v r.1950/. Súpis pamiatok sa vykonal v 15 okresoch Prešovského kraja. Schválený bol zákon č.1/55 Zb. O štátnej ochrane prírody. Financovanie pamiatkovej obnovy od 1.I.1956 preberajú referáty kultúry Krajských národných výborov. Ústav spolupracuje na úseku plánovania pamiatkových akcií. Vypracoval sa formulár sprievodného listu pre pamiatky, ktoré sa majú opraviť nazvaný “dokument pamiatky”, ktorý obsahuje umelecko-historické údaje, technický popis jestvujúceho stavu, architektonický zámer, aproximatívny rozpočet, lokalitný program a harmonogram postupu prác. Začína sa špeciálny terénny výskum drevených kostolov na východnom Slovensku.

Podstatne ovplyvňuje pracovnú náplň ústavu. Podľa paragrafu 19 zákona dochádza k zmene názvu ústavu na Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Ústav vykonáva výskum, dokumentáciu, hodnotenie, popularizáciu a reštaurovanie pamiatok, ako aj odbornú a metodickú pomoc pri výkone pamiatkovej starostlivosti, predovšetkým o národné kultúrne pamiatky. Zvýšená starostlivosť sa venuje pamiatkam robotníckeho hnutia, SNP a oslobodenia a dejinám KSČ. Od roku 1958 sa začína prvý historicko-archeologický výskum na bratislavskom hrade. 1.III. 1959 nastupuje do funkcie riaditeľa Ing.arch. Ján Hraško / do 28.II.1966 /.V apríli poriada ústav prvú konferenciu na tému ” Poznanie a záchrana objektov ľudovej architektúry” v Dolnom Smokovci. Určujú sa dva spôsoby záchrany a/ pamiatkársky, b/ muzeálny. Materiál konferencie bol vydaný tlačou v r.1960. Sídlom ústavu sa stávajú priestory bývalých koniarní v areáli bratislavského hradu .

Seriál: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku (2 zo 7)
Nabudúce: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku 1960 – 1970

Zdroj: www.pamiatky.sk | Mgr. Magdaléna Brázdilová