Trpký koniec smolenického kaštieľa (Rekviem pre pamiatku)

5. jún 1999

Časť histórie Smoleníc, mestečka na úpätí Malých Karpát, je úzko spätá s menom grófa Pálfiho. Vari najznámejšou tamojšou pamiatkou na jeho pôsobenie je Smolenický zámok, niekdajší strážny hrad prebudovaný začiatkom 20. storočia na honosné, priam rozprávkové sídlo. Ale po pálfiovskom kaštieli v centre obce čoskoro nebude ani pamiatky…

Po roku 1948 sa do vyvlastneného kaštieľa nasťahovala škola. Pôvodný inventár nahradili lavice, priestranné miestnosti s vysokými stropmi sa zmenili na triedy. Mnohé cenné prvky z fasád či interiérov nenávratne zmizli. Necitlivé stavebné úpravy naštrbili historickú hodnotu budovy vyhlásenej za kultúrnu pamiatku. V roku 1977 v obci vyrástla nová škola, kaštieľ spustol. Plánov na jeho ďalšie využitie bolo mnoho, v osemdesiatych rokoch tu mal byť dom dôchodcov. Všetko zmenila „nežná”. Smolenickí radní sa rozhodli ešte stále zachovaný kaštieľ predať. V roku 1990 budovu vydražila za viac ako päť miliónov korún istá podnikateľka z Bratislavy s úmyslom zriadiť v jej priestoroch hotel. Posledné dejstvo nežičlivého osudu sa začalo…

Falošný sen o hoteli

Podnikateľka získala niekoľkomiliónový úver, dala si vypracovať projekty rekonštrukcie. Do areálu kaštieľa začal prúdiť stavebný materiál. Jedného dňa sa na stavbe zjavila skupina Rómov, ktorých si pani podnikateľka objednala ako stavebnú firmu. V tom čase mal kaštieľ ešte funkčnú strechu so zachovanými miestnosťami a parketovými podlahami. Iniciatívna pracovná čata sa vehementne pustila do demontáže všetkého, čo sa dalo rozobrať. Zmizla strecha, krovy, okná. Peniaze sa však podnikateľke v krátkom čase rozkotúľali nevedno kam. Mesiace plynuli a spravodlivo rozhnevaní „stavbári”, preklínajúc svoju chlebodarkyňu za neplatenie miezd, pobrali, čo vládali odniesť a zdúchli. Znervózneli aj banky. Pani podnikateľka totiž prestala uhrádzať splátky z úveru. Obnažená stavba, pomaly sa meniaca na ruinu, sa stala predmetom exekúcie. V máji 1998 sa napokon po dražbe opätovným majiteľom kaštieľa stáva obec. Za sumu 1 350 000 korún.

Pamiatka na odpis

V januári 1999 sa funkcie starostky Smoleníc ujala Pavlína Hornáčková. Napriek mnohým problémom, s ktorými sa denne v úrade pasuje, osud kaštieľa jej nie je ľahostajný. Aj keď tuší, že na jeho záchranu je už asi neskoro.

“Kaštieľ si boli obzrieť pamiatkári a vyhlásili, že ak nám ministerstvo kultúry odsúhlasí vyňatie budovy z fondu kultúrnych pamiatok, pripoja súhlasné stanovisko aj oni,” hovorí P. Hornáčková. Statický posudok tiež nenabáda k optimizmu. Riešení, žiaľ, nie je veľa. A to najsmutnejšie – asanácia – sa javí čoraz reálnejším. „Do pôvodného stavu sa nám kaštieľ už uviesť zrejme nepodarí. To by stálo strašné peniaze, ani sa neodvážim odhadnúť, koľko,” ťažká si P. Hornáčková. „Momentálne nemôžem konať vôbec. Dosiaľ totiž nemáme v rukách list vlastníctva.”

Ruina – ideálne cvičisko

Nedávno sa na smolenickom obecnom úrade objavili trnavskí záchranári. Ich kuriózny návrh na využitie zrúcaniny kaštieľa vyvolal na tvárach úradníkov trpký úsmev. „Požiadali nás, či by dočasne, kým sa o osude objektu nerozhodne, v ňom nemohli cvičiť záchranárskych psov. Vraj sú v ruinách ideálne podmienky na výcvik,” usmieva sa starostka. Rozhodnutie ešte nepadlo. Ktovie, možno budú záchranné tímy so psami poslednými, komu pred definitívnym zánikom rozpadávajúce sa torzo kaštieľa poslúži. Zatiaľ do voľne prístupnej zboreniny s obľubou chodia deti. Napriek starostkiným výzvam v obecnom rozhlase, že je pohyb po kaštieli nebezpečný, zvedavosť detvákov je stále silnejšia ako dobre mienená rada. P. Hornáčková je však bezmocná. Kde vziať peniaze aspoň na poriadne oplotenie?

Nádej pre park

Pri budove kaštieľa je park s desiatkami drevín. Nezáujem predchádzajúcej majiteľky sa podpísal aj na ňom. Dnes sa ponáša skôr na prales. Celé kolónie vysokých trsov trávy siahajúcich dospelému človeku po pás, ukrývajú najrôznejší odpad a kopce sutiny. Neúspešná hotelierka si tu navyše „zabudla” asi tucet betónových nosníkov, úspešne zarastajúcich burinou. Nevábny vzhľad niekdajšieho parku sa však má čoskoro zmeniť. „Radi by sme tento priestor premenili na mestský park,” uvažuje P. Hornáčková. „Obyvatelia blízkych bytoviek, využívajúci minifutbalové ihrisko v jeho druhej časti, prejavili ochotu pomôcť pri rekultivácii. No najmä musíme nájsť spôsob, ako zamedziť prístup detí do kaštieľa.”

Čo s ním?

Možno v kaštieli mohlo sídliť múzeum. Alebo domov dôchodcov. Starostka obce si ešte i dnes myslí, že bolo chybou, keď sa v ňom centrum sociálnej starostlivosti nezriadilo. Hádam by ani hotel nebol najhorším riešením. Po viac ako ôsmich rokoch sa však do majetku Smoleníc vracia zdemolovaná zrúcanina, s ktorou si obecný úrad nevie rady. Rekonštrukcia je pre obec, žijúcu len z vlastných zdrojov, celkom nemysliteľná. Navyše, pri pohľade na rozvaliny aj laik pochopí, že kaštieľu odzvonilo a budova má dnes už iba hodnotu pozemku, na ktorom stojí. Ani nehovoriac o tom, že dlhodobo hyzdí okolie a každým dňom nad ňou visí hrozba, že v jej útrobách dôjde k úrazu.

Pavlína Hornáčková spomína na časy, keď v kaštieli drala školské lavice. Ukazuje nám, kde bol dvor s veľkým kruhovým záhonom kvetov. Obrovským zívajúcim otvorom, ktorý bol vstupnou bránou, vchádzame do vestibulu. Kde-tu ešte naďabíme na zvyšky mramorovej podlahy. Tamto bol školníkov byt, v tomto krídle na poschodí zborovňa, vysvetľuje starostka. Staré drevené schodisko pre záveje sutiny a spráchnivených trámov takmer nevidno. P. Hornáčková si ešte pamätá, ako vŕzgalo, keď po ňom deti uháňali do tried. Dnes by sa mohlo stať nanajvýš vďačnou kulisou pre nakrútenie hororu. Krehké steny posiate prasklinami a diery v prepadávajúcich sa stropoch neveštia nič dobré. Vonku je predsa len bezpečnejšie. „Zatiaľ je tu pusto, decká sú ešte v škole,” hovorí starostka. „Poobede ich tu máme zase.”

Mohol tu byť domov dôchodcov. Alebo hotel. Ale všetko je inak. Zo šľachtického sídla zostala nevzhľadná ruina a smolenická starostka stále dúfa, že sa jej podarí zohnať peniaze na oplotenie budovy. Financie na asanáciu napokon hádam ani nebudú potrebné. Kaštieľ je na dobrej ceste spadnúť aj sám…

Zdroj: Denník Pravda č. 128/1999, 05. 06. 1999

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články