Cín – striebro chudobných

Toto pomenovanie vzniklo v 19. storočí, kedy rozvojom strojovej výroby sa stala produkcia cínových predmetov lacnejšia a tým dostupná širokým vrstvám konzumentov. To však už boli počiatky úpadku kedysi jedinečnej umelecko-remeselnej práce cinárskych majstrov.

V praveku mal cín oveľa vyššiu hodnotu ako striebro, celé tisícročia patril k vzácnym kovom. Za najstaršie predmety z cínu sú považované dva náramky z ostrova Lesbos (asi 4 500 rokov).
Cín, latinsky Stannum, je striebristo lesklý, pomerne mäkký, veľmi kujný kov. Cín sa v prírode voľný nevyskytuje, vždy len v zlúčeninách.

Z latinského názvu cínu sa odvodzovali i pomenovania pre cinárskych majstrov. Zlievači cínu sú zaznamenaní ako stannifusor, stannator, výrobcovia cínových kaniev canulator. V prameňoch sa, pravdaže, stretávame aj s nemeckými termínmi Zinngieser a Kannengieser a maďarskými cinöntő a kancsóöntő.
Pôvodne sa cínové predmety vyrábali spôsobom strateného vosku. Na model z hliny sa naniesla tenká vrstva vosku a prekryla sa tenkou vrstvou hliny. Pri vypálení hliny sa vosk odtavil a do takto vzniknutého priestoru nalial majster cín. Keď cín stuhol, hlina sa rozbila a odstránila. Túto prácnu metódu už od 14. storočia postupne vytláčal iný spôsob výroby  cínových predmetov a to cez delené formy, ktoré po odliatí a spojení tvorili celok Pre takto vyrobené nádoby je charakteristický vertikálny šev.
Z dôvodu ľahšej taviteľnosti sa k cínu pridávalo olovo, vo väčšom množstve však pri styku s potravinami bolo škodlivé. Pomer olova k cínu býval približne 1: 10.  Až v roku 1770 vydala Mária Terézia dekrét, v ktorom sa nariaďuje cinárom, aby sa riady vyrábali z čistého cínu, bez prímesí olova. Takto vyrobené predmety boli značené ako Feinzinn a výrobky preliate zo starého (s olovom zmiešaného) cínu ako Vermischtes Zinn.

Cin

Cinárstvo bolo typicky mestským remeslom, konjunktúra ktorého nastala v 17. storočí. Na Slovensku máme doklady o prvom cechu cinárov z roku 1579 z Kremnice, v 17. storočí sú známe cechy v Bratislave, Košiciach, Levoči. Niektoré cechy tvorili len zlievači cínu alebo kanvári, inde sa spájali do spoločných cechov aj s nožiarmi či výrobcami pancierov.
V Čechách existovali cechy cinárov už v 70-tych rokoch 14. storočia (Praha, Brno), čo je pochopiteľné vzhľadom na bohaté ložiská cínu v Krušnohorsku. Tu boli dokázateľne ložiská využívané už v staršej dobe bronzovej.

Najvýznamnejší cinári však boli v Norimbergu, tiež v Prusku, Sasku, Durínsku a Wurtenbergsku.
Rozšírenou činnosťou cinárov bola výroba kanvíc, od čoho aj mali pomenovanie kanvári. Kanvice na vodu, pivo, víno boli rozlične tvarované, od valcovitých s hladkým či rebrovaným plášťom po rozličné kónické, bruchaté, v tvare amfor s plochým dnom, nezriedka na troch tvarovaných nožičkách. Aj forma poklopu bývala rozličná, hladká, vypuklá, zdobená, doplnená plastickou figúrou, erbom, vretenovitým alebo pologuľovitým uškom. Kanvice podľa tvaroslovia mali rozličné pomenovania, niektoré v závislosti od miery objemu (Humpen, Holben, Nischenkannen).

Cin 2 na Obnova.sk

Okrem kanvíc boli častými predmetmi rozličné fľaše (štvor až osemboké) so závitnicovým uzáverom.
Pri zhotovovaní riadu, ktorý v počiatkoch bol určený len šľachte a patriciátu, bola hlavným kritériom funkčná úžitkovosť formovaná praktickými skúsenosťami. I tak sa taniere a misy prizdobovali aspon zvlneným okrajom a iniciálami majiteľa. K použitiu na stolovanie vyrábali cinári aj príbory, poháre, džbány, rozmanité dózy, cukorničky, lavóriky a servisy na kávu.

Súčasťou mobiliáru boli aj cínové svietniky (viacramenné lustre), olejové lampky, sväteničky, soľničky , kalamáre a nádoby na rozličné použitie.

Mnoho artefaktov z cínu tvorilo súčasť cechových inventárov.
Objednávateľmi cínových predmetov bola však aj cirkev. Krstiteľnice, svietniky, krucifixy a liturgický riad bola potrebné stále inovovať alebo dopĺňať.


Cinovy clanok

Cín sa zdobil rytinami, vyrážaním dekoru razidlami, výnimočne maľovaním či zlatením.
Identifikovať predmety z cínu nie je problematické, pretože sú od 17.-18. storočia v prevažnej miere značené. Okrem značky s mestským znakom aj značkou majstrovskou a značkou kvality. Napríklad v nemeckých krajinách je kvalita označovaná rozetou, písmenom X, pre dovozový cín z Anglicka postavou anjela a pod. Značiek a ich variácií je veľmi mnoho.

V prvej polovici 19. storočia prichádza úpadok vo výrobe cínu, predmety dennej spotreby sa vyrábajú továrensky a z lacnejších a hygienickejších materiálov (kamenina, porcelán, smalt).
V Nemecku ( čiastočne i vo Francúzsku) sa výroba cínu preorientovala na historizujúce predmety, ktoré sa stali vyhľadávané ako upomienkové  a doposiaľ sa vyrábajú.


Lit.: Niggl, R. : Zinn nach altem Vorbild. Verlag Schneider – Henn, 1983
A archív autora

Dorotka 2006

Zdroj: www.obnova.sk

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Cín – Argentum Paupeum

Koncepcia: Ágnes Schramm, 15. marec 2005 – 5. jún 2005, SNG -Vodné kasárne, Bratislava, 2. poschodie, sála č. 7
Archeologické nálezy z obdobia antiky i stredoveké artefakty dokumentujú veľkú obľubu a široké možnosti využitia tohto materiálu.

Z kabinetu starožitností – z pozostalosti Rudolfa Justa

Výstava Z kabinetu starožitností /Z pozostalosti Rudolfa Justa/, sa snaží predstaviť fenomén zberateľstva prostredníctvom významného novodobého českého zberateľa Rudolfa Justa (1895-1972), ktorého časť pozostalosti sa SNM – Historickému múzeu (za podpory Ministerstva kultúry SR) v roku 2001 podarilo získať. Predmety pochádzajúce z Justovej zbierky patria k mimoriadne zaujímavým a vzácnym artefaktom.

Z histórie obce Vyhne

Príčinou vzniku obce boli bane, najmä nálezisko bohatej železnej rudy. Podľa niektorých predpokladov ťažili tu železnú rudu už germánske kmene niekedy v 3. – 2. storočí pred naším letopočtom. Neskoršie Slovania vytlačili Germánov alebo títo sa sami odsúvali. Do príchodu Sasov, ktorých uhorský kráľ Ondrej II. Jeruzalemský povolal do Karpatských vrchov na ťažbu kovov, to boli Slováci výrobcami kovov, hoci jednoduchším spôsobom a nie s takou vyspelou zručnosťou, ako to potom robili Sasi.