Božské vône nad Côte d´Azur

Keď ešte neznámy Pablo Picasso cestoval po južnom Francúzsku, v jednom horskom mestečku sa ubytoval na noc v malom hotelíku. Svoj pôvodný zámer – spať – ale neuskutočnil. Rušili ho totiž biele steny v izbe, a tak budúci slávny umelec celú noc maľoval na steny svoje výtvory. Majiteľ hotela sa však ráno namiesto uznania zhrozil. Picassovi nadal a potom celý deň premaľovával steny opäť na bielo.
Mougins – raj výtvarníkov

Táto príhoda sa odohrala v hoteli Muscadins v mestečku Mougins. Majiteľ si zrejme o niekoľko rokov neskôr, keď sa už Picasso stal slávnym a jeho obrazy sa predávali za horibilné sumy, búchal hlavu presne o tú istú stenu, ktorú v ono ráno po maliarovej bezsennej noci považoval za „čosi príšerné“.

Picasso si na sklonku svojho života kúpil na okraji Mougins domček, kde žil s manželkou Jacqueline. Takže nevedno, či je Mougins pre maliarov príťažlivé kvôli Picassovi, alebo aj jeho pritiahlo svojou malebnosťou. V Mougins hneď udrie do očí, že je to raj pre maliarov, alebo jednoducho pre tých, ktorí pracujú so zrakovými vnemami. Okrem Múzea fotografie, ktoré, mimochodom, založil práve Picassov priateľ, fotograf André Villers, počet galérií a obchodíkov s obrazmi na jeden kilometer štvorcový je štatisticky i na pohľad oveľa vyšší, než v iných podobných juhofrancúzskych mestečkách. Majitelia však nie sú vtieraví, nevnucujú svoje výtvory a mnohí sa veľmi ochotne dajú s cudzincami do reči. Podozrievam ich, že aj príhoda o Picassovi a hoteli je už za tie roky značne prikrášlená. Vyzerá to tak, že sa od práce – alebo skôr od predávania – nepretrhnú. Ospalé Mougins v horách neprepadávajú hordy turistov. Iné je to už o pár kilometrov južnejšie, napríklad v Cannes, odkiaľ sa dá do Mougins najlepšie dostať, a vôbec na celom Azúrovom pobreží.

Sťahovanie národov

Azúrové pobrežie dostalo svoj názov právom. Práve v Hyères v roku 1887 údajne spisovateľ Stephen Liégeard pri pohľade na modré more nadšene vykríkol: „Azúrové pobrežie!“. Toto označenie použil aj ako titul jedného zo svojich románov, čím vraj vyvolal zvýšený záujem ľudí o túto oblasť. Potvrdzujem. Pohľad na jedinečné červené skaly na ceste Corniche de l´Estérel, ktoré patria k jednému z najstarších masívov na svete, tiahnu sa asi 60 kilometrov popri pobreží a vystupujú do výšky až takmer 800 metrov, v symbióze s tmavotyrkysovým morom je skutočne rozprávkový.

Každú sobotu počas leta je Francúzsko svedkom akéhosi malého sťahovania národov. Tí, ktorí končia dovolenku, sa vydávajú smerom na sever, a naopak. Všetky ubytovacie zariadenia majú totiž dovolenkový ubytovací cyklus zariadený od soboty do soboty. Preto cestovať autom v sobotu v tejto oblasti býva mimoriadne zdĺhavé – zápchy na cestách i diaľniciach sú absolútnou pravidelnosťou.

Francúzska Riviéra je od Monaka, cez Nice, Cannes, St.Tropez, Le Lavandou, Hyères až po Toulon preplnená turistami všetkých cenových kategórií. Najmä Francúzmi. Historicky patrí Azúrové pobrežie k Provensálsku, hoci dnes je už umelé rozdelenie na departamenty iné.

Parkovisko na vode

Všeobecne známe mestá ako Nice, Cannes či St. Tropez ťažia viac zo svojej povesti, než z toho, čo skutočne ponúkajú. V Cannes, kde sa každoročne koná svetoznámy filmový festival, väčšinu návštevníkov zaujíma práve Festivalový a kongresový palác. To je ale moderné, sklenené a betónové monštrum, ktoré právom dostalo prezývku Bunker. Pred schodiskom do Bunkra podľa hollywoodského vzoru nechali odtlačky svojich dlaní v betóne napríklad francúzska herečka Cathérine Deneuveová či François Truffaut.

St. Tropez, známe u nás skôr z filmu o žandárovi v podaní nezabudnuteľného Luisa de Funesa, pre fajnšmekrov tiež z filmu Rogera Vadima s mladou Brigitte Bardotovou „A boh stvoril ženu“, nie je podľa smrteľníkov ničím iným, len „parkoviskom na vode“ pre zbytočne obrovské jachty francúzskych i medzinárodných boháčov. Skutočne. V St. Tropez príliš cítiť snobstvo, hoci je to ošarpaná dedina, ktorú v lete obklopujú hordy áut – ani obrovské parkoviská na okrajoch nestačia. Honosné a príliš veľké jachty s koženými sedačkami na palube, pred ktorými stoja luxusné lincolny a livrejovaní strážcovia, si možno pozrieť v priebehu desiatich minút. Pritom tretina návštevníkov St. Tropez sa chodí ukazovať do tých správnych barov a dve tretiny sa prechádzajú a pozorujú ich.

Odborníci tvrdia, že v skutočnosti má oveľa vyššiu úroveň Le Lavandou – stredisko len 26 kilometrov južne od St. Tropez. Stredisko, ktoré dostalo svoje meno po charakteristickej a nežnej rastline tejto oblasti – levanduli. Vôňa levandule charakterizuje spolu s vôňou pínií pobrežie a jej fialové kvety sú často stvárňované akademickými i pouličnými umelcami. Sušená levanduľa v plátenných vreckách, určená do skríň i na odpudzovanie molí, je jedným z najtypickejších suvenírov Provensálska.

Nice a Negresco

V jaskyni neďaleko prístavu v Nice boli objavené stopy prvého ľudského osídlenia v Európe – cromagnonca. Nemenej zaujímavé sú však aj dejiny iného človeka – rumunského imigranta Henriho Negresca. Hotel Negresco otvoril v roku 1913 a urobil z neho nóbl podnik, kam zavítal aj Rockefeller či Vanderbilt. Autorom kupoly nad veľkou sálou je napríklad legendárny tvorca parížskej Eiffelovej veže – Gustave Eiffel. Veľká sála je pokrytá najvzácnejším a najväčším kobercom na svete, ktorý má až 375 štvorcových metrov. A luster pod kupolou má 16 000 brúsených krištáľov. Po prvej svetovej vojne, kedy hotel slúžil ako nemocnica, Negresco skrachoval. Z hotela by možno dnes nebolo nič, keby ho v roku 1957 nekúpila rodina Augierovcov a opäť pozdvihla jeho lesk. Milovníci klebiet určite počuli o búrlivých nociach a pitkách spisovateľa Ernsta Hemingwaya, módnej návrhárky Coco Chanelovej či herečky Marlene Dietrichovej a mnohých ďalších.

Do najnovších dejín sa Negresco zapísal v súvislosti so summitom Európskej únie v decembri 2000 – prichýlil významné delegácie. Summit bol vtedy výnimočný. Pracovalo sa na tzv. zmluve z Nice, ktorá načrtla cestovný poriadok prístupových rokovaní a prijímania kandidátskych krajín do EÚ. Neschopnosť dohodnúť sa na znení zmluvy spôsobili nepredvídané predĺženie summitu, čím nastali obrovské problémy s rezerváciami a prerezerváciami hotelov pre delegácie i akreditovaných novinárov. Najväčšiu radosť mali zrejme obchodníci – účastníci summitu si totiž museli narýchlo pokúpiť čisté košele či ponožky.

Kameň, kvety a vône

Podľa mňa je v horách nad pobrežím trochu pestrejšia atmosféra, než na upravených plážach. Aj kamenné mestečká sú síce veľmi podobné, každé z nich má však čosi osobité.

Prvá francúzska dedina kvetov (Premier village fleuri de France), ktorá tento titul získala, je Bormes les Mimosas. Na to, aby človek videl žltú záplavu mimóz, podľa ktorých dostala dedinka názov, musí prísť vo februári na slávnosti mimóz. Kvety tu však vládnu po celý rok.

Iná atmosféra vládne zasa v Ramatuelle nad St. Tropez, ktorá je od roku 1959 chránenou pamiatkou. Hoci sa tvrdí, že si ju možno prezrieť len peši, úzkymi uličkami prehrmia tu a tam luxusné autá. Ramatuelle sa totiž stáva víkendovým útočiskom pre bohatších. Kupujú tam domy a robia si z nich, po našom povedané, chalupy. Ramatuelle patrí k tzv. villages perchés, teda k bezpečne ohradeným dedinám na strmých svahoch hôr. Pobrežie bolo v minulosti nespočetnekrát vystavené nájazdom pirátov či Saracénov, a preto sa uchýlili do bezpečia svojich „orlích hniezd“. Keď votrelci odtiahli, vrátili sa obyvatelia k poliam a k vode. Už sedemnásť rokov sa v Ramatuelle každé leto koná aj divadelný festival na počesť herca Gérarda Philipa, ktorého pozostatky od roku 1959 ležia na miestnom cintoríne.

Kúsok za Mougins leží mesto vôní – Grasse. V skutočnosti vôbec nevonia, skôr sa všetci obyvatelia dusia výfukmi automobilových plynov a vôbec – na pohľad je Grasse veľmi nevzhľadné, šedivé a rozťahané mesto. Stalo sa však svetoznámym vďaka výrobe parfumov a komponentov na výrobu parfumov. Najskôr preto, lebo slnečné svahy vytvárali veľmi dobré podmienky na pestovanie mnohých druhov voňavých rastlín. Neskôr sa začali dovážať aromatické produkty z celého sveta. Dnes sa vyrobené suroviny, komponenty či vône, z ktorých sa parfumy miešajú, vyvážajú. Okrem toho sa tam, samozrejme, vyrábajú aj samotné parfumy. Práve mestu Grasse vďačia ženy za Chanel 5, ktorý bol v roku 1945 vytvorený špeciálne pre Coco Chanelovú a – mimochodom – je zložený zo 45 vôní. Medzinárodné múzeum parfumov v Grasse dá každému návštevníkovi dokonalý obraz o tvorbe týchto nevyhnutných ženských doplnkov. Okrem toho niektoré zo 40 tzv. parfumérií umožňujú obhliadku zdarma a tie významné, starofrancúzske, majú aj vlastné múzeum. Dokonca s flakónmi zo starého Egypta. Božské vône! – povedia si najmä ženy.

Bojujúce varechy

Mužov zrejme vône parfumov natoľko nezaujímajú, ale božské vône kuchyne – to už áno! Najznámejšou miestnou špecialitou je zrejme ratatouille. Toto zeleninové jedlo sa varí pomaly a dlhé hodiny, až kým nevznikne hustá polievka, či omáčka. Čím viac sa ratatouille prihrieva, tým je lepšie. Použiť sa môžu rôzne druhy sezónnej zeleniny – nevyhnutné sú však paradajky, cibuľa a baklažány a nesmie chýbať tradičné provensálske korenie. Identifikovala som ešte cukinu a uhorky, ale špecialita sem – špecialita tam, nechcem nikoho sklamať – ratatouille je vlastne obyčajné lečo!

Azúrové pobrežie patrí medzi jednotky v kulinárskej oblasti. Napríklad už spomínané Mougins – okrem obrazov ho preslávila aj jedna z najlepších kuchýň na Azúrovom pobreží. V nijakej dedine vraj nesúperí toľko špičkových reštaurácií, ako práve v Mougins. Zúri tam údajne skutočná vojna varešiek.

Nedá sa ochutnať všetko. No z vlastnej skúsenosti viem, že treba pripísať jednotku mušliam. Mušle po provensálsky – s cesnakom, provensálskym korením a bazalkou – si vyžadujú jednoduchšiu prípravu. Plnené mušle sú naopak majstrovským výtvorom. Okrem vlastného obsahu skrývajú aj plnku z mäsa a rozličného korenia. Čierne korýtka sú pozväzované niťou na spôsob našich španielskych vtáčikov. Spolu s varenými zemiakmi s čerstvou vňaťou je to všetko poliate paradajkovou omáčkou ochutenou rozličným korením – niečo na spôsob bolonskej omáčky na špagety. Konzumácia je vzhľadom na nite pomerne zložitá, ale už vôňa z taniera naznačuje, že kvôli obsahu sa námaha vyplatí!

Zuzana Kohútková

Zdroj: http://www.civil.gov.sk/CASOPIS/2001/1708zc.html

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Písmo

1. ÚVOD
Písmo je pamäť ľudstva. Môžeme sa o tom presvedčiť sami. Čo urobíme, keď si budeme chcieť niečo zapamätať? Zaviažeme si uzol na vreckovke? Po čase sa však môže stať, že nám uzol síce pripomenie nejakú povinnosť, ale akú – to nám nepovie. Najlepším spôsobom, ako si niečo zapamätať, je poznamenať si to do zošitu alebo notesu. A ako inak než v písomnej podobe!

Renesančné trulice III

1.1.2. INTARZIA S RASTLINNYMI MOTIVMI
Z obdobia renesancie sa na Slovensku zachovala počtom pomerne rozsiahla skupina intarzovaných truhlíc jednotnej výtvarnej koncepcie pravdepodobne domáceho pôvodu. Jednotlivé práce spája veľa spoločných znakov týkajúcich sa okrem uplatnenia rovnakej techniky výzdoby i dekoratívnych elementov, aj ich celkového usporiadania v architektonickom členení podobnom vo všetkých truhlicach tejto skupiny.