Úvod do vojenstva novoveku 2

Obrázok k článku od zora.

Úvod do novodobého opevňovania (2)
Dobýjanie pevností sa začiatkom 19. storočia začalo úplným, alebo čiastočným obkľúčením a najmä následným dlhodobým systematickým ostreľovaním špecializovaným obliehacím delostrelectvom, ktoré mohlo trvať týždne až mesiace. Zo strany obrancov pevnosti si táto taktika vyžadovala veľkú sebestačnosť v zásobách potravín a zdravotníckeho materiálu pre ľudí aj pre kone, v dostupnosti pitnej vody, v odstraňovaní mŕtvych, v zabezpečení dezinfekcie, v udržiavaní morálky vojska a v neposlednom rade aj vo veľkých zásobách strelného prachu a streliva.

 

Pevnosť v tom období musela disponovať prepracovaným systémom predsunutých pevnostných stavieb smerujúcich veľmi hlboko do predpolia pevnosti a oveľa masívnejšími konštrukciami, schopnými odolávať dlhodobému ostreľovaniu. Jej priestorová kapacita musela byť prispôsobená nielen na uskladnenie dostatočného množstva spomínaných zásob počas dlhodobého obliehania, ale aj na prijatie veľkého množstva vojska na uskutočnenie obrany a hlavne rozhodujúcich výpadov.

 

Pre pevnostné systémy to znamenalo opevňovať rozsiahle plochy bránených miest veľkou kvantitou opevňovacích prvkov, čo však predstavovalo také zásadné zvýšenie nákladov a úsilia, že počet takto – moderne – bránených pevností v krajine musel byť výrazne redukovaný. Staršie pevnosti sa však zvyčajne nerušili, ale zvyčajne slúžili už len ako záložné opevnené zásobárne, kasárne, väzenia a podobne.

 

Riešeniu uvedených požiadaviek zodpovedali na začiatku 19. storočia práve teoretické zásady vypracované de Montalambertom [Kupka, V., 1994]. Ich výstupom bola realizácia opevnenia mnohouholníkového (polygonálneho tvaru), ktorý umožnil s relatívne minimálnou dĺžkou opevnenia (zalomenými líniovými frontami dopĺňanými ďalšími bodovými zosilňovacími prvkami) opevniť maximálnu plochu. Okrem toho systém využíval aj kvalitu a kvantitu dostupnej delostreleckej výzbroje, ktorú umožnil umiestniť čo najbližšie k protivníkovi. Polygonálne opevnenie tiež často redukovalo potrebu vystužovania eskarp polygonálnych frontov murovanými konštrukciami. Tie stačilo ponechať v podobe zemnej valovej konštrukcie, čo ich výstavbu zlacňovalo a zjednodušovalo.


Obrázok k článku od zora.Obr. 4.28 Prierez typickým opevnením z napoleonskej doby (1-zeminový násyp, 2-zeminový val s banketom, 3-nízky tablet, 4-múr eskarpy, 5-kyneta, 6-múr kontreskarpy, 7-krytá cesta s banketom, 8-glacis) [Bruce, R.B. – Dickie, I. – Kiley, K. – Pavkovic, M.F. – Schneid, F.C., 2008].


Obrázok k článku od zora.Obr. 4.29 a 4.30 Umiestňovanie diel s nízkou lafetou na valoch opevnenia. Pod delá sa podkladala naklonená drevená plošina na čiastočné zachytávanie spätného rázu [Bruce, R.B. – Dickie, I. – Kiley, K. – Pavkovic, M.F. – Schneid, F.C., 2008].

 

Vďaka vedúcemu postaveniu rakúskej monarchie v Nemeckom spolku sa na čelo pevnostného inžinierstva dostali aplikácie novopruskej školy, ktorá bola u nás pretavená do zjednodušenej (najmä zlacnenej), ale stále veľmi efektívnej rakúskej školy [Kupka, V.]. Polygonálne línie v nej boli spevňované menšími pevnosťami (fortmi), zvyčajne vybavenými množstvom delostreleckých palebných postavení (napr. tzv. Maximiliánove veže). Forty a pevnôstky boli schopné istej samostatnej existencie aj po prelomení okolitej obrannej fronty. Vytvorením dunajského a vážskeho predmostia a predsunutými fortmi (Sandberg, Igmánd) bolo na polygonálnu pevnosť v Uhorsku prestavané aj Komárno.

 

Súbežne s vývojom obranných opatrení sa však vyvíjali aj útočné zbrane. Hlavnými nedostatkami delostreleckej výzbroje tej doby bola jednak značná nepresnosť, krátky účinný dostrel, nízka kadencia paľby a podobne. Už na konci 17. storočia však začali vznikať delá s drážkovanými hlavňami a strelami, ktoré boli podstatne presnejšie, ako hladkohlavňové delá. Technologicky sa však spoľahlivo doriešili neskôr a od polovice 60-tych rokov 19. storočia sa začali hromadne zavádzať do výzbroje.

 

Zároveň s presnosťou rástol aj ich dostrel (až do 3500m) a kadencia, k čomu prispelo  uzatváranie zásuvnými závermi v zadnej časti hlavne, ktoré umožňovalo nabíjanie diel zozadu. V Británii sa tieto delá označovali ako BL (Breech Loading), čo znamenalo, že boli nabíjané zozadu cez záver, ale stále len oddelenými strelami a vreckami výbušnín. Tento spôsob bol vyvinutý firmou Armstrong v roku 1859. O niečo neskôr bola tieto delostrelecké systémy nahradené systémom QF (Quick Firing), čo znamenalo zavedenie kovových nábojníc, plnených výbušninou a tesne spojených s projektilmi. Umožnilo sa tak rýchlejšie nabíjanie diel. Tento systém sa používa dodnes. 

 

V 19. storočí sa tiež zvýšila balistická krivka delostreleckých striel zvýšením námerových hodnôt diel – húfnic, čo doplnilo dovtedajšiu presnú streľbu mažiarmi skupinou vyšších uhlov po strmej balistickej krivke [Letošťák, Ľ., 2003]. Takže už po polovici 19. storočia padla hlavná výhoda plošne rozsiahlych polygonálnych opevnení – veľká hĺbka obrany a vzájomné výškové krytie sa opevňovacích prvkov, ktoré bolo potrebné prekonávať len postupne. Nové húfnice boli schopné presne zasahovať ciele aj hlboko a v zákryte protivníkovej obrany.

 

K tomu sa ešte pridali konštrukčné zmeny projektilov, ktoré sa z guľového tvaru zmenili na podstatne výhodnejší valcový zašpicatený a zaviedli sa oveľa presnejšie drážkované hlavne. Prínosom tohto riešenia bola vysoká stabilita striel pri lete k cieľu a podstatne vyššia účinná hmotnosť strely. Nastala kríza hladkohlavňového delostrelectva (v literatúre niekedy podivne označovaná aj ako kríza drážkového delostrelectva [Kupka, V., 1994]).


Obrázok k článku od zora.Obr. 4.31 Charakteristické umiestňovanie obliehacích diel s vysokou lafetou, zadným nabíjaním a s plochou dráhou letu strely, kombinované s mažiarmi strieľajúcimi projektily po strmej dráhe letu za zemnými valmi v tretej tretine 19. storočia v Rakúsko-uhorskej armáde [www. sk.pinterest.com].

   
Obrázok k článku od zora.Obrázok k článku od zora.Obr. 4.32 s 4.33 Transport poľných diel CaK armády koncom 19. storočia pomocou kolesového muničného vozíka (kolesne) s pohotovostnou zásobou streliva a konského záprahu. Fotografia dole bola zhotovená v Komárne. [www.google.sk].

   Obrázok k článku od zora.Obrázok k článku od zora.Obrázok k článku od zora.Obr. 4.34, 4.35 a 4.36 Rakúske (Rakúsko-Uhorské) pevnostné delá s vysokou lafetou, výhodné najmä na paľbu v metnej výške zo zákrytu valového opevnenia pevnosti [www.google.sk].

 

Stavebnou odpoveďou na uvedený vývoj bolo ešte väčšie rozšírenie polomeru (a obvodu) pevností a budovanie podstatne väčších samostatných pevností (fortov), ktoré boli schopné kruhovej obrany. Aj v prípade prelomenia obrannej línie polygónu predstavovali forty pre dobyvateľa vážne ohrozenie, ktoré musel eliminovať. Vznikli fortové pevnostné systémy.

 

V mieri boli pritom spočiatku často (najmä z finančných dôvodov) budované len samotné forty s tým, že spojovacie líniové čiary obrany sa doplnia v prípade ohrozenia zemnými konštrukciami. Teoretické modelovanie možných vojenských situácií však odhalilo slabinu tohto prístupu v prípade prekvapivého útoku pri pomerne rýchlom vojenskom ťažení, takže intervaly medzi fortmi sa na začiatku 80-tych rokov 19. storočia začali vypĺňať obrannými postaveniami už v mieri. Okrem toho bol zmenený aj konštrukčný prístup k stavbám v rámci fortov, ktorý sa snažil eliminovať používanie murovaných konštrukcií na stranách privrátených k nepriateľovi.

 

Približne v polovici 80-tych rokov 19. storočia už bola sústava stabilných obranných opatrení skoro po celej Európe prestavaná a modernizovaná. Vylepšený komárňanský pevnostný systém sa podarilo dokončiť v roku 1877. Avšak v roku 1885 prišlo k prelomovej kríze novodobého pevnostného staviteľstva, ktorá rýchlo znehodnotila takmer všetky dovtedajšie obranné opatrenia.

 

Vo výrobe delostreleckého streliva nastal zásadný zlom – strely začali byť plnené vysoko brizantnou kyselinou pikrovou a vybavované presnými nárazovými zapaľovačmi, ktoré sa dali nastaviť aj s oneskorením. Táto kríza sa v literatúre nazýva aj krízou čierneho streleného prachu (alebo trocha podivne aj krízou výbušného granátu [Kupka, V.]).

 

Zo stavebného hľadiska sa všetky dovtedy používané stavebné materiály razom stali ľahko deštruovateľnými, pričom zeminové zásypy a valy výbušné účinky striel v cieli paradoxne ešte násobili. K tomu sa pridal aj dusivý plyn, ktorý po explózii zamoril okolie zásahu. Kritické to bolo najmä v uzavretých kazematách a galériách.

 

Odpovede na tento závažný problém sa sformovali do dvoch variant. Prvou bola tzv. Stará škola, ktorá preferovala revíziu existujúcich opevňovacích konštrukcií (odstránenie zásadne nevyhovujúcich objektov a stavebno-technické zosilnenie existujúcich objektov prostým betónov a železobetónom), sústredenie obrannej výzbroje na určených miestach a jej skrytie pod pancierovanie (tzv. pancierové forty) a budovanie pevnostných objektov vo vencovom, alebo uzáverovom rozmiestnení. Stavby tejto školy sa definitívne prežili počas prvej svetovej vojny, hoci ešte stále dokázali útočníkov riadne potrápiť – viď napríklad príbeh pevností verdunského systému (najmä fort Duamont), alebo pevnosti Przemyśl v Haliči. Po nej sa už bastiónové pevnosti zmenili zvyčajne len na sklady, kasárne a iné príbuzné funkcie, alebo sa definitívne opustili.

   
Obrázok k článku od zora.Obrázok k článku od zora.Obr. 4.37 a 4.38 Schematické znázornenie pancierového fortu (vľavo) a festového nemeckého systému (vpravo) [Kupka, V., 1994].

 

Druhou variantou bola škola, ktorá preferovala budovanie tzv. rozptýleného opevnenia, pri ktorom sa vydelili funkčne príbuzné bloky opevnení, budované rozptýlene v teréne podľa potreby a terénnych daností. Vznikli tak samostatné delostrelecké forty pre ostreľovanie ďalekých cieľov, samostatné objekty pre ostreľovanie blízkych cieľov (delostrelectvom, alebo už aj guľometmi), samostatné objekty podzemných skladov, kasární, tylového zabezpečenia vojska. Tieto objekty bývali všetky prepojené komunikačnými sieťami (nezriedka umiestnenými hlboko pod terénom), pričom jadrové objekty sústavy boli zvyčajne spojené aj podzemnými galériami (chodbami) a niekedy osadené aj úzkorozchodnými elektrifikovanými železnicami. Opevnenia tohto typu boli vybudované aj na veľmi modernej úrovni. Najdokonalejšími boli pred prvou svetovou vojnou nemecké Festy [Kupka, V., 1994].

   
Obrázok k článku od zora.

Obrázok k článku od zora.Obr. 4.39 a 4.40 Kuriózne pohyblivé pancierové oporné body na rumunskej hranici počas prvej svetovej vojny [www. sk.pinterest.com] a železobetónový guľometný zrub ČS opevnenia pri rieke Morave z 30-tych rokov 20-teho storočia (vľavo).

V medzivojnovom období 30-tych rokov 20. storočia sa uvedený prístup vyvinul do výstavby rozsiahlych rozptýlených kordónových opevnení, ktoré obopínali desiatky až stovky kilometrov dlhé bránené línie. Mnohé tieto línie boli vojensky využité počas druhej svetovej vojny a ešte v 50-tych rokoch 20. storočia sa reaktivovali a modernizovali. V niektorých krajinách tvorili zálohu obrany ešte pred nedávnom.

 
Priebeh bojových operácií druhej svetovej vojny však ukázal, že aj najmasívnejšie pevnosti je lepšie obísť a zdolať zozadu, alebo získať diplomatickým spôsobom. Paradoxne sa ako najužitočnejšie napokon ukázali pomerne lacné poľné opevnenia, ktoré dokázali útočníkom spôsobiť značné komplikácie, ako napríklad fínske poľné opevnenia obrovskej prevahe Rusov, ktorí napadli Fínsko.

Väčšina novodobých pevností, či pevnostných systémov je už dnes bez vojenského, ale žiaľ, často aj civilného využitia, zdevastovaná, alebo vo výnimočných prípadoch zmenená aspoň na atraktívne múzeá.


Obrázok k článku od zora.Obr. 4.43 Muzeálny objekt bastiónovej pevnosti Fort George v Škótsku [www.pinterest.se].


Zdroje:
[1] Wurmb, J.: Lehrbuch der Kriegsbaukunst zum Gebrauche der k.k. Genieakademie, Olmütz, 1852.
[2] Bonchenek, R. (1972): Od palisád k podzemním pevnostem. Praha
[3] Brice, M. (1999): Tvrze, hrady a pevnosti, Praha: Mladá fronta, ISBN 80-204-0724-3.
[4] Duffy, Ch.: Kámen a oheň. Brno: Bonus a – memorabilla, 1998.
[5] Gráfel, Ľ (2006): Nec arte nec marte, Komárno: MÚ Komárnom a NEC ARTE s.r.o., 178 pp., ISBN 80-967930–1-2. 
[6] Kol. autorov (2000): Novodobé fortifikace, Vol. 2000, No. 4, Rychnov n.K.: Jan Pavel, 66 pp.
[7] Kol. autorov (2000): Novodobé fortifikace, Vol. 2000, No. 5, Rychnov n.K.: Jan Pavel, 66 pp
[8] Kol. autorov (2001): Novodobé fortifikace, Vol. 2001, No. 6, Rychnov n.K.: Jan Pavel, 66 pp.
[9] Kol. autorov (2005): Novodobé fortifikace, Vol. 2001, No. 12, Náchod: Mgr. Aleš Horák, 70 pp.
[10] Kupka, V.: Pevnost Komárno – habsburský reduit na Dunaji, In: ATM, Vol. No.,
[11] Kupka, V. ( 1994): Fortové pevnosti a jejich místo v dějinách opevňování, Dvůr Králové nL: Fort print, 40 pp., ISBN 80-900299-0-6.
[12] Reško, A.: Komárno – Gibraltár na Dunaji. Komárno 2002.
[13] Tok, V.: Komárňanská pevnosť. Komárno 1974.
[14] Bruce, R.B. – Jestice, P.G. – Reids, S. – Rice, R.S. – Schneid, F.C.: Bojové techniky období kolonializmu 1776-1914, Praha: Deus, 2010, ISBN 978-80-7243-479-4.
[15] Letošťák, Ľ.: Delostrelectvo čierneho streleného prachu, Ružomberok: EPOS, 2003, ISBN 80-88977-72-X.
[16] Pernes, J. a kol. (2003): Pod císařským praporem, Praha: Elak Press, 558 pp., ISBN 80-902745-5-2.

Autor:  doc.Ing. Oto Makýš, PhD.

Recenzoval: Ing.arch. Alexander Németh

 

[mailpoet_form id="1"]

Súvisiace články