Rímske kameňosochárske pamiatky z Nových Zámkov a ich historické súvislosti

Klára Kuzmová
Mnohé rímske kamenné pamiatky sa počas uplynulých storočí dostali zo svojho pôvodného prostredia do viac či menej vzdialených oblastí. Dnes sa nachádzajú aj na takých miestach, ktorých sa antická civilizácia priamo nedotkla alebo ich zasiahla svojím vplyvom iba okrajovo. Územie dnešného juhozápadného Slovenska, ktoré bolo v rímskej dobe osídlené germánskymi Kvádmi, bezprostredne susedilo s jednou zo severných provincií Rímskej ríše – s Panóniou. Hranicu medzi “barbarským” a “rímskym” svetom v tomto priestore tvoril Dunaj. Hoci historické, epigrafické i početné archeologické pramene svedčia o mnohostranných kontaktoch Rimanov so susedným kvádskym obyvateľstvom, a priamo aj o ich pobyte severne od Dunaja, výrobky rímskych kamenárskych a kameňosochárskych majstrov sa sem dostali omnoho neskôr, zväčša v stredoveku a novoveku. Druhotným premiestnením týchto pamiatok do cudzieho prostredia sa síce znížila ich vypovedacia schopnosť, ale ich pôvodná umeleckoremeselná a umelecko-historická hodnota zostala do značnej miery zachovaná. Nálezy tohto druhu tvorili doteraz na juhozápadnom Slovensku pomerne malú skupinu (asi 20 kusov: architektonické články, sarkofágy, náhrobné kamene a jeden míľnik. Najčastejšie sa používali ako stavebný materiál, najmä pri výstavbe sakrálnych, ale aj civilných stavieb, pričom často zdobili aj parky a záhrady šľachtických sídiel. Našli sa na lokalitách ležiacich popri Dunaji, pri dolnom toku rieky Nitry, Žitavy, Hrona a v blízkosti Bratislavy. Vzhľadom na ich geografickú polohu je zrejmé, že pochádzajú zo severopanónskeho pohraničného pásma, predovšetkým z okolia Brigetia a Gerulaty, prípadne i Carnunta. S výnimkou náhrobnej stély z Boldogu (druhá polovica 1. storočia po Kr.) sú rámcovo datovateľné do 2. – 4. storočia po Kr. Jedným z uvedených nálezísk sú aj Nové Zámky, doposiaľ známe dvoma náhrobnými stélami zamurovanými v budove dnes už asanovaného mlyna. Jednu z nich dal postaviť C. Julius Longus, veterán I. pomocnej légie, svojej manželke Claudii Secundine a sebe ešte za svojho života, v prvej polovici 2. storočia. Druhú náhrobnú stélu datovanú do 2. storočia dali zhotoviť dedičky zosnulého – centuriona I. pomocnej légie M. Fuficia Marcella, syna Marka z Aquileje (v tribue velinskej) – manželka Ulpia Avita so svojou a nebožtíkovou dcérou Fuficiou Marcellinou. Napriek tomu, že tieto nálezy boli v povedomí učencov i miestnych obyvateľov už od 18. storočia, správa o objavení ďalších exemplárov oslovila široký okruh záujemcov. Zistili sa náhodne, v priestore zachovaného mlynského stavidla, a to po opadaní omietky z tehlového muriva, v ktorom boli zabudované. Svojím počtom (35 kusov) i charakterom (architektonické články hrobových stavieb, resp. samostatné náhrobky) predstavujú unikátny súbor nálezov, ktorý oprávnene priťahuje pozornosť bádateľov i kultúrnej verejnosti. Vďaka spoločnému úsiliu zainteresovaných inštitúcií a finančnej podpore Mestského úradu v Nových Zámkoch boli tieto pamiatky v krátkom čase odkryté a vyzdvihnuté z nevhodného prostredia, čím sa zamedzilo ich ďalšej devastácii. Následne boli odborne ošetrené a sprístupnené pre vedecké účely, ako aj pre ďalšiu múzejnú prezentáciu. Získané rímske spólie (druhotne použité kamenné články) významne rozšírili kolekciu týchto pamiatok nielen na juhozápadnom Slovensku, ale v celej naddunajskej oblasti. Príslušné terénne, dokumentačné a reštaurátorsko-konzervačné práce uskutočnila Agentúra ROPO Rybárik z Bratislavy, firma zameraná na rekonštrukciu a obnovu pamiatok. Na tieto aktivity záchranného charakteru priamo nadviazal medzinárodný výskumný projekt “Rímske kamenné pamiatky z Nových Zámkov”, ktorého cieľom bolo komplexné spracovanie a vyhodnotenie nálezov najmä z archeologického, architektonického, epigrafického a petrografického hľadiska. Značná pozornosť sa pritom venovala ich postaveniu v súvekom historickom prostredí a sekundárnemu využitiu v neskoršom období. V tejto súvislosti sa skúmali otázky spojené s pôvodnou funkciou a lokalizáciou týchto artefaktov, ako aj s časom a spôsobom ich premiestnenia a zabudovania do novozámockého mlyna. Výsledkom projektu, na ktorom okrem autorky tohto príspevku spolupracovali DI Dr Christine Ertel (Rakúsko, rímska architektúra/archeológia), Ing. arch. Vladimíra Kotruszová (SR, stredoveká architektúra/história), Prof. PhDr. Radislav Hošek, CSc. (ČR, epigrafika) a RNDr. Ľudmila Illášová, CSc. (SR, geológia), bola odborná štúdia publikovaná v časopise Slovenská archeológia.1 Medzi skúmanými kamennými artefaktami boli najväčším počtom zastúpené stavebné články náhrobných stavieb (tzv. Grabumfassungen), a to nárožné kamene, kamenné platne zo stien a zo soklov. Ďalšie spólie – náhrobná stéla, platňa so štvrťkruhovým oblúkom (časť aediculy?) a fragmenty oltárov – mohli byť rovnako súčasťou týchto stavieb, ako aj samostatne umiestnenými sepulkrálnymi prvkami. Ich funkcia spočívala predovšetkým v ohraničení jednotlivých hrobov alebo hrobových okrskov. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že objekty tohto druhu sa v rôznej forme vyskytujú už od praveku. Ich konštrukciu v rímskej dobe tvorili kamenné stĺpy spojené drevenými doskami, prípadne kamennými platňami, neskôr i viazaným murivom. Hoci v severných provinciách Rímskej ríše sa takéto ohraničenia vyskytovali od 1. až do 4. storočia, z Panónie, najmä z Carnunta a Aquinca sú známe predovšetkým z 2. a 3. storočia. Z podrobného skúmania veľkosti, tvaru a stavebných detailov, ako aj zo vzájomného porovnania rímskych spólií z Nových Zámkov vyplynulo viacero poznatkov. Podľa počtu nárožných kameňov a platní zo stien možno predpokladať, že pochádzajú približne z 10 náhrobných stavieb. Uvedené články boli predovšetkým ich konštrukčnými prvkami, kým stély a oltáre boli skôr prídavným elementom. Vo väčšine analogických prípadov išlo o ojedinelé hroby, tesne zovreté konštrukciou z kamenných platní, ktoré pôsobili dojmom mohutného sarkofágu. Na základe blízkych paralel bolo možné zhotoviť tri varianty grafickej rekonštrukcie týchto objektov. Osobitnú pozornosť si zasluhujú tri reliéfne zdobené exempláre – nárožný stavebný článok, náhrobná stéla a vrchná časť oltára. Na nárožnom kameni sa vyníma neúplný, ale pomerne vysoký reliéf znázorňujúci vpravo vykročenú mužskú postavu na nízkom podstavci. Jej pravá noha bola zobrazená z profilu, kým ľavá v súlade s hornou časťou trupu frontálne. Značne poškodená hlava bola zrejme otočená k pravému plecu. Zdvihnutá, z väčšej časti chýbajúca ľavá ruka držala pravdepodobne koniec palice (pedum?), položenej na ľavom pleci. Na jej druhom konci bol pripevnený bližšie neurčiteľný predmet (ulovené zviera, zvieratá?). V pravej, mierne zdvihnutej ruke sa nachádzal kôš kónického tvaru s krátkym držadlom. Obdĺžnikové obrazové pole opísaného reliéfu bolo pôvodne ohraničené 5 – 10 cm širokou lištou. Z hľadiska jeho interpretácie je zaujímavé, že na priľahlom území severnej Panónie sa podobné vyobrazenia doteraz nevyskytli. Najbližšie paralely zobrazenej postavy sú známe zo susednej provincie (zo severonorickej a juhonoricko-panónskej oblasti), kde ich bádatelia charakterizovali ako poľovníkov alebo Satyrovi podobné bytosti. Pochádzajú z konca 2. až zo začiatku 3. storočia. Do rovnakého obdobia možno zaradiť aj náhrobnú stélu s obdĺžnikovým tvarom s čiastočne zachovaným obrazovým a nápisovým poľom. V prvom z nich je zobrazený manželský pár, ich tváre, ako aj ruky a odev muža boli pri sekundárnom použití stély otesané. Ženská postava bola umiestnená v ľavej časti reliéfu, jej účes (pokrývka hlavy?) a tvár boli značne poškodené. Žena je odetá v tunike alebo šatovej sukni s oblým výstrihom a v kabáte zopnutom na prsiach. Vo svojej ľavej ruke drží azda makovicu alebo vreteno, ktorého sa dotýka prstami svojej pravej ruky. Podľa zachovaných obrysov možno predpokladať, že jej muž bol bradatý, jeho odev pozostával pravdepodobne z tuniky a kabátu, ktorý mal prehodený cez plecia a pripevnený na pravej strane. Muž je zobrazený v pravej časti obrazového poľa, pričom pravým ramenom čiastočne prekrýva svoju manželku. Jeho pravá ruka spočíva na hrudi, ľavá bola druhotne odtesaná. Spôsob zobrazenia tohto manželského páru, najmä ich odevu a snáď aj ženského účesu, sa v mnohom podobá náhrobným stélam z Brigetia. Ich technické a štylistické osobitosti dovoľujú predpokladať istú spojitosť s miestnou kameňosochárskou dielňou. Z nápisu umiestneného v orámovanom poli pod týmto reliéfom vyplýva, že stélu dala zhotoviť bývalá otrokyňa – Avita Threpte, pochádzajúca pravdepodobne zo severoitalsko-panónskej oblasti – svojmu mužovi, rímskemu občanovi, ktorý sa volal C. Iulius Aemilianus. Tretím reliéfne zdobeným exemplárom je monumentálna vrchná časť oltára. Možno ju charakterizovať ako kvalitný kamenársky výrobok zdobený na rohoch akrotériami štvrťguľového tvaru s palmetovou výzdobou na prednej strane. Oltár mohol na základe paralel z Carnunta a Aquinca stáť pred obvodovým múrom náhrobnej stavby ako samostatný prvok alebo mohol byť do neho zakomponovaný. Jeho datovanie možno na základe spôsobu výzdoby určiť na prvú polovicu 2. storočia. Geografická poloha náleziska Sihoť v Nových Zámkoch, pramene dokladajúce postupný transport kamenných pamiatok z bývalej rímskej provincie cez Dunaj ďalej na sever, ako aj skladba nálezov dovoľujú predpokladať, že skúmané artefakty pochádzajú z neďalekého Brigetia. Bola to najbližšia, najrozsiahlejšia a zároveň najvýznamnejšia sídlisková aglomerácia v priľahlej časti Panónie, ktorú tvoril légiový tábor, vojenské a civilné mesto a viaceré pohrebiská. Na túto lokalizáciu poukazuje i použitá kamenná surovina – v prevažnej miere žltohnedý vápenec. Jeho ložiská sú doložené na pravom brehu Dunaja, východne od Brigetia. Nemenej významná je v tejto súvislosti aj spomínaná technická a štylistická príbuznosť, najmä reliéfu na náhrobnej stéle s niektorými reliéfmi z Brigetia. Zaujímavou problematikou bolo i skúmanie kontextu, v ktorom sa rímske spólie našli. Ukázalo sa, že novozámocký mlyn je dôležitou historickou stavbou, ktorej korene siahajú až do stredoveku. Na základe dostupných prameňov však nebolo možné jednoznačne určiť obdobie a okolnosti premiestnenia, ako ani zamurovania spólií do budovy mlyna. Otázka, či sa tak stalo pri výstavbe alebo stavebných úpravách známej protitureckej pevnosti v 17. storočí, kedy už mlyn existoval, alebo v nasledujúcom 18. storočí, prípadne aj neskôr, zostáva naďalej otvorená. V budúcnosti ju však môže objasniť systematický archeologický, architektonický i archívny výskum. Otvorenou zostáva zatiaľ i otázka prítomnosti ďalších rímskych spólií v doteraz neodkrytej časti asanovaného mlyna. Nemožno totiž jednoznačne vylúčiť, že okrem troch evidovaných exemplárov, ktoré zo statických dôvodov bolo treba ponechať na svojom mieste, sa v neskúmanej časti stavidla a zvyškov mlyna nachádzajú ešte ďalšie kamenné články. Tento predpoklad sa vzťahuje predovšetkým na omietnuté múry stavidla, na spevnené brehy pôvodného mlynského náhonu a na základové murivá mlynského komplexu, ktoré sú prisypané hlinou a stavebnou sutinou, avšak prístupné pre archeologický i architektonický výskum. Vzhľadom na veľký počet odkrytých spólií, a to iba v juhozápadnom múre pôvodnej strojovne (?) sa možno oprávnene domnievať, že pri ďalšom terénnom výskume by sa mohli objaviť doposiaľ neznáme kamenné pamiatky a zároveň aj doplniť doterajšie poznatky o stavebno-historickom vývoji novozámockého mlyna. Doterajšie aktivity síce uzavreli jednu etapu záchranných prác i vedeckého bádania, nepredstavujú však definitívne ukončenie výskumu. Význam tohto náleziska, doložený najmä umelecko-historickou hodnotou prezentovaných pamiatok, sa jednoznačne prihovára za jeho ďalšie skúmanie. Všetky kamenné články vybraté z muriva, sú odborne zdokumentované a spracované a dočasne deponované v areáli bývalých vojenských kasární v Nových Zámkoch. Vyriešenie ich adekvátneho uloženia a vhodnej prezentácie zostáva úlohou zainteresovaných inštitúcií. Jeden z prvých návrhov rátal s ich umiestnením v exteriéri, v blízkosti bývalého Forgáchovho bastiónu (dnes Kalvária), pozdĺž frekventovanej pešej komunikácie. Je to síce lákavá alternatíva sprístupnenia pamiatok v centre mesta, avšak nezodpovedá súčasným odborným požiadavkám a hodnotám, ktoré rímske spólie predstavujú. Požitavské múzeum so sídlom v Nových Zámkoch by z priestorových dôvodov mohlo vystaviť nanajvýš časť tohto súboru. Okrem toho sa tu ponúka aj možnosť spojiť prípadný archeologický výskum lokality s výstavbou malého lapidária, prípadne múzea v prírode priamo na mieste nálezu. Tento variant by bol prijateľný aj z hľadiska polohy náleziska v športovo-rekreačnom areáli mesta, neďaleko hlavnej severo-južnej komunikácie, spojenej s medzinarodným hraničným priechodom v Komárne. Vhodná prezentácia by zaiste zvýšila návštevnosť tohto miesta a obohatila by aj skromný pamiatkový fond mesta. Obyvatelia i návštevníci Nových Zámkov by takúto expozíciu zrejme radi uvítali. Poznámky 1/ KUZMOVÁ, K. – ERTEL, CH. – KOTRUSZOVÁ, V. – HOŠEK, R. – ILLÁŠOVÁ, Ľ.: Römische Spolien aus Nové Zámky und ihre kaiserzeitliche und spätere baugeschichtliche Zusammenhänge. Slovenská archeológia, 45 – 1, 1997, s. 35 – 82.


  Publikované na: www.snm.sk

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články