Renesančné trulice VI

2. TRUHLICE CUDZEJ PROVENIENCIE

Truhlice pochádzajúce z oblastí ležiacich mimo nášho územia sa na Slovensko dostali predovšetkým vďaka zberateľskej vášni niektorých predstaviteľov významných šľachtických rodov. Medzi nimi sú touto záľubou známi najmä Pálffyovci, ktorí svojimi zberateľskými aktivitami obohatili o taliansky renesančný nábytok napríklad hrad Červený Kameň, či Bojnický zámok, alebo Andrássyovci, ktorých zberateľstvu podobne vďačí múzeum vytvorené v priestoroch kaštieľa v Betliari. Počtom najväčšiu skupinu predstavujú v našich múzeách talianske truhlice. No práve vďaka spôsobu, akým nábytok z iných krajín na Slovensko prichádzal, prezentujú dnes slovenské múzeá len pomerne obmedzený výber talianskych renesančných truhlíc, ktoré nemôžu byť svedectvom postupného vývoja cassoni v jednotlivých oblastiach Talianska, ale vypovedajú viac o možnostiach a estetických hodnotách zberateľov, ako aj doby, v ktorej boli ich zbierky zhromažďované. Preto nenájdeme v slovenskom múzeu najstaršie typy maľovaných či intarzovaných talianskych renesančných truhlíc, ale až truhlice pochádzajúce z neskoršieho obdobia, počnúc záverom 15. storočia a mladšie, medzi ktorými prevládajú najmä typy s čelnou doskou bohato členenou rezbársky utváranou reliéfnou výzdobou. Slovenské zbierky takisto neobsahujú vzácne slávnostné typy svadobných truhlíc (cassone da nozze), ktoré sa však aj v svetových zbierkach zachovali len ojedinele. Napriek tomu predstavuje pozoruhodnú zbierku na Slovensku nábytkové múzeum na Červenom Kameni, zahŕňajúce pomerne rozsiahlu škálu rôznych typov talianskeho renesančného nábytku.

Menej početnú skupinu predstavujú v slovenských múzeách práce pochádzajúce z iných oblastí Európy. Truhlice sú medzi nimi zastúpené iba niekoľkými príkladmi, pri ktorých je stanovenie lokality vzniku často veľmi neisté, prípadne vymedzené len značne širokým územím.

2.1. TRUHLICE POCHÁDZAJÚCE Z TALIANSKA

2.1.1. TALIANSKE TRUHLICE ZDOBENÉ INTARZIOU

Medzi najstaršie talianske renesančné truhlice v slovenských zbierkach patrí sedacia truhlica zo záveru 15. storočia, dnes umiestnená na Červenom Kameni (inv.č. N-669, obr. 31). Jej výzdobu tvoria intarzované palmety v dvoch architektonicky vyčlenených poliach.

Počiatky intarzie siahajú až do 13. storočia, kedy začali vytvárať prvé takto zdobené nábytky v Siene83. V Toskánsku, odkiaľ pravdepodobne uvedená truhlica pochádza, došlo k rozšíreniu výroby intarzovaných truhlíc v poslednej tretine 15. storočia. Pre určenie lokality vzniku je rozhodujúci motív striedavo orientovaných palmiet, ktoré boli pre túto oblasť typické a objavovali sa aj v plastickej rezbárskej forme84. Z hľadiska časového zaradenia je rozhodujúce architektonické členenie na dve horizontálne výplne uplatňované až v závere 15. storočia.

Truhlica dosadá na nohy v podobe levích láb, ktoré predstavujú veľmi obľúbený a často uplatňovaný typ nôh talianskych renesančných truhlíc. Nízka a dlhá forma truhlice je typická pre Taliansko. Jej základný tvar vychádzal z antických rímskych sarkofágov a jej rozmery tak rešpektovali rozmery ľudského tela. Štíhle proporcie talianskych renesančných truhlíc patria medzi charakteristické znaky pre ktoré sú tieto truhlice pomerne ľahko rozpoznateľné od masívnych typov, vytváraných na sever od Álp. Naviac boli v Taliansku najrozšírenejšie sedacie truhlice s hladkým vekom, ktoré sa vyznačovali menšou výškou okolo 50 cm. V porovnaní s talianskou tvorbou, sa napríklad medzi slovenskými prácami objavujú truhlice s hladkým vekom umožňujúcim sedenie veľmi zriedkavo, najčastejšie sú ich veká členené plastickými dekoratívnymi kazetami.

Truhlica s intarzovanými palmetami patrí spolu s dvoma truhlicovými lavicami85 zdobenými geometrickou intarziou (rovnako zo zbierky Múzea Červený Kameň) k jedným z mála príkladov použitia tejto techniky vo výzdobe talianskych renesančných truhlíc, ktoré sa dnes nachádzajú na Slovensku. Avšak talianske intarzie sú predovšetkým v červenokamenskej zbierke doložené inými takto zdobenými typmi nábytku.

83 Togner, M..: Historický nábytok, Bratislava 1982, s. 58.
84 Krampl, J.: Italský renesanční nábytek na Červeném Kameni. Umění a řemesla, 1/1980, s. 33-39.
85 Truhlicové lavice sa v Taliansku označovanli pojmom cassapanca. Podrobnejšie sú popísané v
kapitole „Osobitné typy talianskych truhlíc“.

Okrem uvedených intarzovaných prác z Červeného Kameňa je v súvislosti s intarziou potrebné spomenúť i truhlicu nachádzajúcu sa dnes v priestoroch kaštieľa v Topoľčiankach (č.ÚZKP. 10460, obr. 32). V evidencii Pamiatkového Úradu v Bratislave je táto truhlica označená ako slovenská práca vytvorená v prvej polovici

17. storočia. Truhlica má však viaceré znaky talianskej tvorby. Členenie čelnej dosky na dve polia troma kazetovými výplňami, spodná bohato profilovaná rímsa a hrana veka zdobená perlovcom, sa identicky uplatnili aj na truhlici talianskej proveniencie z Múzea Červený Kameň (obr. 38). Formu nôh v podobe symetricky obrátených volút, typickú pre severné Taliansko, má napríklad i truhlica z Múzea Bojnice (obr. 40). Bohužiaľ, fotografia v dokumentácii Pamiatkového Úradu v Bratislave neumožňuje rozpoznať formy intarzie, ktorá podľa záznamov archívu Pamiatkového Úradu tvorí výzdobu dvoch polí čelnej dosky s motívmi rozvilín, dubovými a akantovými listami. Truhlica je zároveň označená ako slovenská práca prvej polovice

17. storočia86. Na základe uvedených podobností s talianskymi prácami, sa však pravdepodobne jedná o truhlicu pochádzajúcu zo severotalianskej oblasti, vytvorenú v prvej polovici 16. storočia.

Zbierka na Červenom Kameni zahŕňa aj truhlicu zdobenú inou, no intarzii veľmi blízkou technikou, nazývanou pastiglia (inv.č. N-683, obr. 33). V Toskánsku sa táto technika rozvíjala od začiatku 15. storočia, avšak jej korene siahajú až do obdobia antiky. Pastiglia predstavuje výzdobnú techniku, pri ktorej sa do rezbársky vytvoreného pomerne plytkého ornamentu vtierala pastovitá hmota z gypsu, mramorovej múčky a drevných tehál, ku ktorým sa najčastejšie ako spojivo pridávala glejová voda. Povrch dosky sa potom zarovnal stierkou a po zaschnutí zabrúsil a začistil87.

Takýmto spôsobom je vytvorený motív jemných arabesiek na fasáde toskánskej truhlice z Múzea Červený Kameň. Plošný arabeskový ornament dopĺňa plastická rezbárska výzdoba spodnej rímsy s perlovcom, akantových listov na bočných hranách a erbu v strede čelnej dosky. Nohy majú charakteristickú formu levích láb. Truhlica nebola určená na sedenie, o čom svedčí veko zdobené plastickou kazetovou výplňou. Datovanie prvou polovicou 16. storočia určujú použité architektonické formy i vyváženosť plastickej a plošnej dekorácie.

86 Truhlicu určila Cónová. Archív Pamiatkového Úradu, Bratislava.
87 Togner, M.: „Cassoni“ v zbierkach Múzea Červený Kameň. Pamiatky a múzeá, 4/2001, s. 43-45.

2.1.2. TALIANSKE TRUHLICE ZDOBENÉ MAĽBOU

Maliarska dekorácia patrila k najstarším technikám uplatňovaným pri výzdobe truhlíc. Spočiatku pokrývala všetky steny truhlice, nerešpektujúc jej architektonickú formu. Postupne, s pribúdajúcim dôrazom na architektonické členenie truhlice, sa maľba v druhej polovici 15. storočia obmedzila na vyčlenené plochy pravouhlých výplní či kruhových medailónov a bola kombinovaná s inými výzdobnými technikami, často s pozlátenými štukovými reliéfmi.

Jediným príkladom maliarskej výzdoby na Slovensku talianskych renesančných truhlíc je truhlica dnes umiestnená na hrade Červený Kameň (inv.č. N-685, obr. 34), ktorá predstavuje pomerne neskorý typ tohoto spôsobu výzdoby a pochádza z druhej polovice 15. storočia. Hustý ornament čiernych maľovaných rozvilín sa zachoval v dvoch horizontálnych pravouhlých výplniach, vymedzených pozlátenými lištami, s okrúhlym štítom v strede. Pôvodne boli aj plochy okolo výplní pokryté maľovaným negatívnym ornamentom zlátených rozvilín na tmavom pozadí, tie sú však dnes už zotreté.

2.1.3. REZBÁRSKY ZDOBENÉ TALIANSKE TRUHLICE

Od druhého desaťročia 16. storočia narastal význam plastickej rezbárskej dekorácie, ktorá sa stala najrozšírenejšou technikou výzdoby talianskeho renesančného nábytku a prirodzene i truhlíc v 16. storočí. V priebehu tohoto storočia nadobúdali reliéfne zobrazenia na plasticite, postupne hraničiacej až s voľnou plastikou. Významnou a vplyvnou sa stala oblasť stredného Talianska, najmä Ríma, kde vytvárali návrhy truhlíc i umelci zvučných mien, medzi nimi napr.

G. Romano, J. Sansovino, či G. Vasari. Ich návrhy boli v rôznych častiach Talianska často napodobované.

Príkladom rezbárskej výzdoby prvej polovice 16. storočia je truhlica z Múzea Červený Kameň (inv.č. N-675, obr. 35) s pomerne jednoduchou výstavbou. Čelnú dosku rámujú profilované lišty a jej ornamentálna výzdoba sa obmedzuje na veľké stredné kruhové pole s rodovým erbom v kartuši a symetricky po stranách umiestnené vyrezávané polovičné rozety. Nohy nemajú v tomto prípade formu levích láb, ale sú tvorené symetricky orientovanými volútami. Oba prvky patria medzi obľúbené výzdobné motívy rozšírené v severotalianskej oblasti, odkiaľ pochádza aj táto pomerne masívna truhlica.

Pred polovicou 16. storočia vznikla pravdepodobne aj truhlica patriaca do zbierky Múzea Bojnice (inv.č. N-279, obr. 36). Hladkú čelnú dosku jednoduchého kvádra lemuje rastlinný ornament v úzkom páse, centrálne oválne pole vypĺňa dvojica anjelov pridržiavajúcich kartušu v strede. Pomerne plytký reliéf vytvorený v hĺbke čelnej dosky dopĺňajú plastickejšie figúry na postranných pilastroch, stvárňujúce postavy žien odeté v antických rúchach. Podobné figurálne motívy rámujúce po stranách čelnú dosku truhlice boli v Taliansku veľmi obľúbené a rozšírili sa aj v iných európskych krajinách.

Medzi stredotalianske práce prvej polovice 16. storočia patria azda aj dve truhlice s výzdobou sústredenou vo vymedzených pravouhlých poliach čelnej dosky. Prvá je súčasťou expozície Múzea Bojnice (inv.č. N-38, obr. 37) a jej fasádu členia tri rovnaké kazetové výplne s rezbárskou figurálnou výzdobou v bočných poliach a s erbovou kartušou s mušľami v strede. Rámovanie polí tvorí bohatá rezbárska ornamentálna výzdoba. Aj v tomto prípade je čelná doska truhlice po stranách rámovaná plastickými ženskými figúrami.

Druhá truhlica, z Múzea Červený Kameň (inv.č. N-679, obr. 38), je vertikálne členená pozdĺžnymi profilovanými kazetami na dve veľké reliéfne polia zrkadlovo zobrazujúce identický výjav s hadom medzi bohatými vetvičkami akantu. Pôsobivú rezbársku výzdobu dotvára i forma troch predných nôh v podobe levích láb s maskarónmi a s bohato ornamentálne prerezávanými výplňami, ktoré vytvárajú dojem vzdušnej soklovej základne truhlice.

Príbuzným spôsobom je vyľahčený sokel stredotalianskej truhlice z Múzea Červený Kameň (inv.č. N-678, obr. 39), ktorý však tvorí plná podnož volútovite vyrezávaná v prednej časti. Nad ňou prečnieva mohutná spodná rímsa s vajcovcom, ktorá spolu s ústredným erbom v kartuši tvorí plastickú rezbársku dekoráciu a s inak hladkou plochou čelnej dosky vytvára vyvážený celok. Truhlica vznikla okolo roku 1550 a vychádza z rímskych prác s vysokoreliéfnou rezbárskou výzdobou.

Veľmi rozšíreným typom rezbárskej dekorácie v 16. storočí bol reliéf symetricky rozložených rozvilín, pokrývajúci takmer celú plochu fasády truhlice. Pomedzi rastlinné bývali často včleňované aj figurálne motívy a takmer vždy boli, rovnako ako ostatné truhlice, doplnené v strede erbom majiteľa. Tieto truhlice vytvárané v rôznych oblastiach Talianska, vznikali v pomerne veľkom časovom rozpätí okolo polovice 16. storočia. Aj v slovenských zbierkach patria k najpočetnejšie doloženému výzdobnému typu, pričom jednotlivé kusy sa nachádzajú na rôznych miestach. Okrem Červeného Kameňa ich nájdeme na Bratislavskom hrade, Bojnickom zámku i v Betliari.

Truhlica z Múzea Bojnice (inv.č. N-14, obr. 40) pochádza pravdepodobne z oblasti Toskánska. Typická pre túto oblasť je forma nôh, tvorených symetrickými volútami prekrytými rozetou88. Okraje truhlice tvoria dva široké stĺpiky s reliéfne vyrezávaným motívom listov. Častejšie sa na týchto plochách umiestňovali figurálne reliéfy, obyčajne ženské postavy alebo maskaróny, ako napríklad na truhlici z Historického múzea na Bratislavskom hrade (inv.č. UH 2322, obr. 41). Jej fasáda s rozvilinami nesie vlastne motív kytice kvetov vo váze, obľúbený i v slovenskej nábytkovej tvorbe v 17. storočí najmä v intarzovanej podobe. Maskaróny rámujú aj čelnú dosku truhlice z Múzea Betliar (inv.č. N 25, obr. 42). Pre určenie lokality je rozhodujúci toskánsky motív prepojených roziet lemujúci ústrednú plochu s akantovými rozvilinami a kvetmi a so stredovým erbovým štítkom. Na Betliari je umiestnená aj ďalšia z truhlíc tohoto typu (inv.č. N 23, obr. 43), pomerne malých rozmerov. Je široká iba jeden meter, no v celej šírke je zdobená iba rozvilinovým motívom s erbom, ktorý lemuje len jednoduchá profilovaná lišta. Obvyklé maskaróny alebo pilastre po stranách fasády sú v tomto prípade z výzdoby vylúčené. Keďže nohy, spodná rímsa a niektoré ďalšie časti nie sú pôvodné, je možné, že truhlica vznikla nápodobou tohoto v renesancii rozšíreného typu až v období 19. storočia, ako uvádzajú archívne záznamy múzea. Avšak nie je ani vylúčené, že truhlica v dnešnej podobe bola vytvorená s použitím starších častí a jej pôvodný vzhľad mohol byť dokonca bohatší o výzdobu postranných polí, a tak by sa aj rozmermi viac približovala iným talianskym prácam. No rozšírené bočné polia s reliéfnou výzdobou neboli nevyhnutnou súčasťou tohoto typu truhlíc, ako to ukazuje príklad inej talianskej truhlice s rozvilinovým dekorom, patriacej do červenokamenskej zbierky (inv.č. N-703, obr. 44). Truhlica, vytvorená až v druhej polovici 16. storočia, by mohla pochádzať zo Sieny, kde sa dlho udržiavala jednoduchá forma truhlice s profilovaným soklom a rímsou a s charakteristickým rámovaním perlovcom. V rovnakom múzeu je umiestnená aj stredotalianská truhlica z prvej polovice 16. storočia (inv.č. N-676) 89, na ktorej je použité zlátené pozadie reliéfu, čo býval nielen v tomto type výzdoby bežný spôsob zvýraznenia rezbárskej dekorácie. V Múzeu Červený Kameň sa nachádza aj zaujímavý príklad využitia bežnej truhlice s rozvilinovou výzdobou, ktorá bola neskôr zmenená na truhlicovú

88 Krampl, J.: c.d.., s. 38.
89 Zobrazenie truhlice uvádza Krampl. Krampl, J.: c.d.., s. 34.

lavicu (inv.č. N-113, obr. 45). Vzdialene môže pripomínať renesančnú cassapancu s ornamentálne prerezávaným vysokým operadlom a s bočnými opierkami. Tieto časti boli však boli pridané sekundárne.

Okrem truhlíc s rastlinnou ornamentikou sa v 16. storočí rozvíjali aj reliéfne zdobené truhlice s figurálnymi motívmi. Tento typ výzdoby je v slovenských zbierkach zastúpený iba dvoma truhlicami, ktoré možno podobne ako predchádzajúci výzdobný typ datovať v širšom rozmedzí polovice 16. storočia. Na Červenom Kameni sa nachádza truhlica, pochádzajúca zrejme zo stredného Talianska, s bojovým výjavom zobrazujúcim bitku pod múrmi hradu (inv.č. N-705)90. Mnohofigurálna scéna, zachytávajúca pohyb postáv v rôznych postojoch je vytvorená v pomerne vysokom reliéfe a doplnená o samostatné figúry bojovníkov na skalách pod hradom v dvoch úzkych kazetách po stranách ústredného výjavu. Jednotlivé polia bohato lemujú renesančné ornamentálne motívy.

Námetom i členením čelnej dosky je druhá z truhlíc, dnes v Múzeu Betliar (inv.č. N 24, obr. 46) takmer identická s predchádzajúcou truhlicou. Téma bitky v prírodnom rámci, pohyb postáv, hrad a dokonca i bojovníci v bočných úzkych kazetách, to všetko nachádzame aj v Betliari. Figúry koní a postavy jazdcov na koňoch sú však väčšie, plastickejšie poňaté, no celková scéna, smerujúca k symetrickému zobrazeniu, vyznieva statickejšie a menej reálne. Rovnako ako skôr uvedená truhlica z Múzea Betliar s rozvilinami na fasáde (obr. 43) boli aj v tomto prípade sekundárne pridávané novšie doplnky v 19. storočí a u oboch truhlíc, nie je s istotou stanovené obdobie ich vzniku. Zaujímavé však je, že obe truhlice majú hornú lištu fasády zdobenú rovnako utváraným zuborezom.

Zaujímavým dokladom juhotalianskej produkcie sú tri sicílske truhlice v zbierke Múzea Červený Kameň. Nábytok pochádzajúci z južného Talianska, Sicílie a Sardínie sa výrazne odlišuje od tvorby severnejšie položených oblastí Talianska, a to nielen z hľadiska výzdoby, ale aj konštrukčne. Charakter nábytkovej tvorby v tejto časti Talianska je výrazne ovplyvňovaný španielskou tvorbou, prinášajúcou prvky maursko-orientálneho umenia, ktoré dodávajú osobitý charakter prácam pochádzajúcim z tejto oblasti. Pre truhlice je charakteristická bohatá rezbárska výzdoba v nízkom reliéfe, rytmicky preavidelne opakujúca motívy váz, kvetov, vtákov, cyprusových stromov, ktoré oživuje pestrá polychrómia (inv.č. N-1895, obr.

90 Zobrazenie truhlice uvádza Togner. Togner, M.: c.d., pozn.č. 87, s. 45.

47). Sicílske truhlice, ktoré dnes môžme nájsť na Červenom Kameni, pochádzajú z prvej polovice 16. storočia.

2.1.4. OSOBITNÉ TYPY TALIANSKYCH TRUHLÍC

Zvláštnym typom talianskej truhlice bola cassapanca, truhlicová lavica s rovným vekom a operadlami, určená na sedenie. V renesancii bola typická pre oblasť Toskánska a jej definitívna podoba sa ustálila v druhej polovici 15. storočia. Pôvod truhlicovej lavice možno hľadať nielen v klasických typoch truhlíc určených na sedenie, ale aj v trónnych kreslách s baldachýnom, ktorý sa však pri tomto type sedacej truhlice neuplatňoval. Zadná stena má rovnakú výšku ako postranné operadlá a býva členená pilastrami. Architektonická rezbárska dekorácia určuje celkovú výstavbu truhlice, pričom zdôrazňuje jej horizontálny charakter. Na vyčlenených plochách prevládajú spočiatku geometrické intarzované motívy a plastická ornamentálna výzdoba sa objavuje najmä na blokovo rozšírených postranných operadlách. Neskôr aj v tomto type truhlíc vytlačila intarziu rezbárska technika.

Na Slovensku nájdeme tri kusy tohoto nábytkového typu, všetky v Múzeu Červený Kameň. Dve z nich (inv.č. N-901, N-902) majú značné rozmery s dĺžkou takmer 2,5 m. Ich výzdoba, uplatňujúca prvky geometrickej intarzie, zodpovedá staršiemu typu takto zdobených toskánskych truhlicových lavíc zo záveru 15. storočia (obr.48, 49). Tretia cassapanca (inv.č. N-782, obr. 50) predstavuje typ menších rozmerov určený pre dve osoby. Čisto rezbársky tvorená výzdoba zodpovedá toskánskej tvorbe prvej polovice 16. storočia. Čelá bočných operadiel všetkých lavíc zdobia plastické maskaróny a kartuše, tradičné motívy umiestňované na toto miesto. Podobne bývali aj na klasických typoch truhlíc vyčleňované rozšírené postranné polia, dekorované rovnakými výzdobnými motívmi, ktoré akoby tu nahrádzali skôr zaužívané a menej dekoratívne pilastre, či stĺpy.

Celkom výnimočne sa v červenokamenskej zbierke dochoval aj typ cestovného kufra (inv.č. N-674, obr. 51) pochádzajúci pravdepodobne z Talianska zo záveru 16. storočia. Typ truhlice, ktorý slúžil na cestách nielen ako úložný priestor, ale niekedy aj na sedenie, či dokonca ako odpočívadlo sa v Taliansku označoval pojmom forzierea podľa zámožnosti majiteľa mohol mať formu od jednoduchej cestovnej truhly nazývanej madia, až po rozmernejšie typy reprezentatívneho charakteru. Výzdoba cestovných truhlíc bola v porovnaní s inými typmi jednoduchšia. Často boli potiahnuté textíliou alebo kožou a aj ich vnútro bývalo vykladané textíliou, prípadne tapetou91. Nevyhnutnou súčasťou tohoto typu truhlíc boli prirodzene i kovové držadlá uľahčujúce prenos.

Truhlica z Červeného Kameňa predstavuje typ s oblúkovitým vekom. Drevený základ je pokrytý zamatom a gravírovaným plechom, upevneným klincami s rozetovými hlavičkami. Kovové časti zdobí gravírovaný dekor viniča a maskarónov, vnútorný priestor je vylepený bordovou tapetou s kvetinovým vzorom.

2.2. TRUHLICE POCHÁDZAJÚCE Z INÝCH
EURÓPSKYCH KRAJÍN

Taliansky renesančný nábytok sa stal vzorom pre nábytkovú tvorbu v krajinách ležiacich na sever od Álp, i keď prirodzene, s istým časovým oneskorením. Veľmi dlho tu pretrvávali neskorogotické formy nábytku a prvky renensančného slohu sa presadzovali len postupne. V jednotlivých krajinách nadobúdali rôzne typy nábytku, ako aj ich výzdoba osobitý charakter. Vznikali však i práce, ktoré talianske vzory napodobovali do takej miery, že dnes môžu byť nesprávne označované ako talianske.

Znaky talianskych rezbársky zdobených truhlíc s reliéfnou figurálnou výzdobou má truhlica z Múzea Červený Kameň inv.č. N-757, obr. 52). Na fasáde vytvorenej vo vysokom reliéfe je zobrazená alegorická postava ženy s rohom hojnosti a ríšsky orol s korunou. Zobrazenie po stranách rámujú dva pilastre s karyatídami a predné nohy sú utvárané vo forme levích láb. Hoci je takáto skladba výzdobných prvkov typická pre talianske truhlice 16. storočia, jedná sa o prácu vytvorenú mimo územia Talianska, i keď zrejme pod priamym vplyvom tvorby tejto oblasti. Už celkové vyznenie dané masívnejšími rozmermi truhlice, naznačuje, že vznikla na sever od Álp. No predovšetkým zobrazenie ríšskeho orla viedie k stanoveniu nemeckej proveniencie vzniku. V záznamoch muzeálneho archívu označil Togner truhlicu pomerne neurčito ako prácu stredoeurópskej proveniencie vytvorenú v období 17. storočia. Isté časové oneskorenie v porovnaní s talianskymi prácami síce možno predpokladať, no charakter práce sa natoľko približuje talianskym vzorom, že je možné i pomerne skoré obdobie vzniku, azda už na prelome 16. a 17. storočia.

91 Cimburek, F. a kol.: Dějiny nábytkového umění I. Praha 1995, s.154-156.

Medzi truhlice, vytvorené pod priamym vplyvom talianskej tvorby, avšak zrejme v inej oblasti Európy, patrí azda truhlica z hradu Červený Kameň (inv.č. N756, obr. 53), ktorej fasádu i bočné steny pokrýva na celej ploche vyrezávaný reliéf akantových listov a postavičiek putti, doplnený po stranách čelnej dosky o figúry atlantov. V záznamoch archívu múzea uvádza Félová túto truhlicu ako príklad talianskej nábytkovej produkcie. No rozmery truhlice (v. 123, š. 119, hl. 66 cm), ktorá predstavuje v porovnaní s talianskymi prácami mimoriadne masívny typ, toto tvrdenie do veľkej miery spochybňujú. Presnejšie stanovenie proveniencie však neumožňujú z tohoto hľadiska určujúce znaky, ako je to v prípade predchádzajúcej truhlice z Červeného Kameňa (obr. 52). Súčasťou jej reliéfnej výzdoby je zobrazenie ríšskeho orla s korunou, ktorý predstavuje pre určenie pôvodu truhlice veľmi dôležitý motív.

Medzi práce, ktoré boli jednoznačne vytvorené v oblastiach ležiacich mimo územia Talianska, možno zaradiť truhlicu zdobenú kombináciou intarzovanej a reliéfnej rezbárskej výzdoby, nachádzajúcu sa dnes v zbierkach Múzea Červený Kameň (inv.č. N-686, obr. 54). Jej výstavba i výzdobné motívy sú už vzdialené talianskym prácam a naznačujú vplyv juhonemeckého prostredia alebo jemu blízkych oblastí, ktorých tvorba uplatňuje podobné formy výzdoby nábytku.

Truhlica dosadá na značne vysoký sokel a je vertikálne členená na tri polia pilastrami, pričom stredné pole je v porovnaní s bočnými výrazne širšie. Podobne je na tri polia rozdelená i soklová časť so zásuvkami dekorovanými reliéfnymi boltcovými výplňami. Plochy pilastrov rámované lištami vypĺňa plastická rezbárska výzdoba akantových rozvilín. Postranné polia medzi pilastrami tvoria hladké výplne. V dominujúcom strednom poli je vpadnutá, zalamovanou lištou rámovaná kazeta oválneho tvaru, zdobená maureskovou intraziou. Plochu okolo nej vypĺňa intarzia geometrických foriem s motívom diamantov na dekoratívnej dyhe škvrnitého jaseňového dreva.

Lokalita pôvodu truhlice nie je v záznamoch archívu múzea uvedená, jej zobrazenie je však súčasťou obrazovej prílohy Güntherovej-Mayerovej práce, zaoberajúcej sa slovenskou nábytkovou tvorbou92. Autorka teda zaradila truhlicu ako slovenskú, hoci v texte sa ňou bližšie nezaoberala. Práca sa však vyznačuje prvkami, ktoré nie sú pre slovenský nábytok obdobia renesancie charakteristické. Pilastre pokryté rastlinným reliéfom sa síce uplatnili na kežmarskej truhlici XVIII., no jej rezbárska reliéfna výzdoba bola výrazne ovplyvnená juhonemeckým prostredím a vychádzala zrejme priamo z Flötnerovych predlôh. Truhlica z Červeného Kameňa sa podstatne odlišuje od slovenských prác i členením čelnej dosky s mimoriadne širokou strednou časťou. Bočné polia nevytvárajú dostatočný priestor pre ďalšiu výzdobu, pričom slovenské truhlice so širším stredným poľom, bývajú i v tejto časti primerane široké a pomerne bohato zdobené. Na Slovensku sa častejšie objavuje typ členenia členej dosky na dve širšie a stredné úzke pole93, ktorý však uplatňuje dekoratívne motívy i na obmedzenej ploche v strednej časti. Medzi ďalšie znaky odlišujúce truhlicu od slovenskej tvorby patrí i komplikovaný tvar vpadnutej kazety v strednom poli, ako aj mauresková intarzia v pomerne striedmych líniách. Obvyklé členenie oblúkmi či edikulami je na slovenských prácach vypĺňané hustou kresbou či už intarzovaných alebo maľovaných motívov podobného charakteru.

Pri porovnaní s juhonemeckými, ale aj švajčiarskymi typmi truhlíc, nachádzame podobnosti v členení, výzdobe pilastrov, ale i v intarzovaných motívoch. Reliéfne zdobené pilastre a intarzie podobného charakteru má napríklad východošvajčiarska truhlica zo Švajčiarskeho Krajinského múzea v Zürichu z roku 156594. Rastlinné reliéfy na pilastroch patria ku všeobecne rozšíreným motívom uplatňovaným na rôznych typoch nábytku v uvedených krajinách a truhlica z Červeného Kameňa pochádza pravdepodobne z tejto oblasti Európy. Güntherová-Mayerová datovala truhlicu, rovnako ako je uvedené v záznamoch archívu múzea, polovicou 17. storočia. Avšak na základe porovnania s nábytkom juhonemeckým a švajčiarskym, mohla práca vzniknúť už v druhej polovici 16. storočia.

Zvláštny typ výzdoby truhlíc predstavuje práca z Múzea Betliar (inv.č. N 18, obr. 55). Podobne ako niektoré ďalšie exponáty vystavené v tamojšom kaštieli, patrila pôvodne do vlastníctva šľachtického rodu Andrássyovcov. Truhlica dosadá na štyri hranolovité nohy a podstavec, tvorený vlnovité vyrezávanou doskou s motívmi volút a štylizovaných kvetov. Fasáda je rozčlenená na dve edikulové polia, ktoré rámuje trojica pozdĺžnych výplní delených do troch štvorcových polí nad sebou. Jednotlivé polia lemujú vystupujúce dekoratívne lišty. Tento netradičný členiaci prvok nahrádza zvyčajne na tomto mieste uplatňované architektonické motívy pilastrov či stĺpov, prípadne jednoduché pozdĺžne výplne bez ďalšieho členenia. V štvorcových poliach sú na svetlej jaseňovej dyhe zobrazené pohľady na horskú krajinu, vytvorené vypaľovanou a škriabanou kresbou a doplnené polychrómiou. Takto sú zdobené aj výplne oblúkov v edikulách, lemované reliéfne vyrezávanými

92 Güntherová-Mayerová, A.: c.d., s. 1009, obr. 1172.
93 Pozri truhlica XII, kapitola „Intarzia s figurálnymi námetmi“.

rastlinnými motívmi. V oblúkoch sú spomínanou technikou vytvorené mestské veduty situované do prostredia kopcovitého terénu vysokohorskej krajiny na pozadí. Detailné zobrazenie jednotlivých stavieb, doplnené figurálnymi výjavmi skupiniek väčšieho počtu postáv, dodávajú zobrazeniam žánrový charakter. Podľa záznamov archívu múzea patrí truhlica medzi práce pochádzajúce z územia Rakúska, azda z tirolskej oblasti a vznikla v období druhej polovice 17. storočia.

94 Jej zobrazenie uvádza Falke. Falke, O.: c.d., s.156.

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Renesančné trulice III

1.1.2. INTARZIA S RASTLINNYMI MOTIVMI
Z obdobia renesancie sa na Slovensku zachovala počtom pomerne rozsiahla skupina intarzovaných truhlíc jednotnej výtvarnej koncepcie pravdepodobne domáceho pôvodu. Jednotlivé práce spája veľa spoločných znakov týkajúcich sa okrem uplatnenia rovnakej techniky výzdoby i dekoratívnych elementov, aj ich celkového usporiadania v architektonickom členení podobnom vo všetkých truhlicach tejto skupiny.

Renesančné trulice II.

SLOVENSKÉ RENESANČNÉ TRUHLICE

Na Slovensku bola truhlica, podobne ako v iných krajinách, pre svoje univerzálne využitie niekoľko storočí najrozšírenejším typom nábytku. Práve truhlica je zrejme aj najstarším zachovaným slovenským nábytkom. Spočiatku bola vytváraná z jedného kusa vydlabaného pňa bez nôh, s vekom a železným kovaním s držadlami uľahčujúcimi jej uchopenie, keďže tieto truhlice boli prenosné. Najstaršie zachované typy prenosných truhlíc pochádzajú zo 14. storočia.

Renesančné trulice na Slovensku 1

Problematika vývoja renesančnej nábytkovej tvorby na Slovensku
dosiaľ nebola zdokumentovaná v práci takého rozsahu, ktorý by
zohľadňoval pomerne veľké množstvo renesančných nábytkových kusov roztrúsených
v múzeách a cirkevných objektoch na rôznych miestach Slovenska. Cieľom diplomovej
práce bolo doplniť a rozšíriť dnešné poznanie renesančných truhlíc, ktoré
predstavujú veľmi obľúbený a dnes najpočetnejšie zachovaný typ renesančného
nábytku.

Písmo

1. ÚVOD
Písmo je pamäť ľudstva. Môžeme sa o tom presvedčiť sami. Čo urobíme, keď si budeme chcieť niečo zapamätať? Zaviažeme si uzol na vreckovke? Po čase sa však môže stať, že nám uzol síce pripomenie nejakú povinnosť, ale akú – to nám nepovie. Najlepším spôsobom, ako si niečo zapamätať, je poznamenať si to do zošitu alebo notesu. A ako inak než v písomnej podobe!

Renesančné trulice V

1.3. REZBÁRSKY ZDOBENÉ TRUHLICE
S kežmarskou nábytkovou tvorbou prvej polovice 16. storočia je spätá aj ďalšia z truhlíc, truhlica XVIII. (obr. XVIII) z Národného múzea v Budapešti (inv.č. 61.90.c.) pochádzajúca zo Slovenska. I keď intarzia iba jemne dopĺňa širšie koncipovanú rezbársku výzdobu, uplatňuje geometrické motívy charakteristické pre kežmarský okruh. Do súvislosti s týmto okruhom ju zaraďuje Kovalovszki aj ZlinszkySternegg 64.