Noviny z Kvačianskej doliny – Jar 2007 (odchod)

Titulny obrazok blogu uzivatela: harp

Pred odchodom

Dorobili sme s Martinom pracovný stôl do podpílnice, vybielili sme horný mlyn a vydrhli podlahu, aby sa do neho mohol Martin nasťahovať. Skúrili sme hromadu jaseňových haluzí a iného bordelu, všetky odkôre sme napílili na skládku metrovíc, odkôrili a uložili na povalu jaseňové päťky, označili a uložili dosky z ráštubne, odkopali jaseňový peň a spílili pod úrovňou zeme, k čomu nám Zdeno požičal motorovú pílu. A nahobľovali sme hranolček, ktorý by mal ísť ako prah pod koncové ložisko transmisie.

Práce budiž pochválena.

Sobotu poobede som sa balil a vyšlo mi to do troch ruksakov, jedného kufra a ešte kadejaké veci do ruky, ako fujara, spacák a pod. Musím však podotknúť, že som si bral aj väčšinu svojho náradia. V nedeľu ráno 1. 4. 2007 mi Martn pomohol všetko odniesť do auta a už som prdkal do Považskej Bystrice. Na záver môjho pobytu na mlyne som si urobil vyhliadkovú jazdu cez Kláštor pod Znievom, Vrícke sedlo, Kľačno, Fačkovské sedlo a Rajec. Nádherná cesta…

No a 13.4 (piatok) v Považskej Bystrici sa mojej žene Katke a mne narodil syn Matúš…

Na mlyn som sa dostal až koncom júna na jeden víkend. Zatiaľ, čo som tu nebol sa dosť veľa zmenilo. Rudo nám vyrobil pánty na okienko aj s peknou ozdobou na konci a Dlhý Martin na ne okienko aj zavesil. Pedro a jeho kamaráti manažéri spravili za víkend kamenné dláždenie pred mlynom, kde sme večne mali blato. My sme za tento víkend vymúrali klenbu v mlynici pomocou šalungu, ktorý som nachystal už pred zimou a Martin ho potom podľa Pedrových rád ešte spevnil. A kosili sme celé Oblazy. Dlhému Martinovi som odporučil nech pokosí aj u Salajovcov na Borovom, lebo by bola škoda tam opäť nechať ľahnúť starú trávu, keď sme to už minulý rok pokosili (po siedmich rokoch nekosenia). Rudo dopratal aj opravené a nové súčiastky na fúriky a tak máme konečne opäť všetky tri fúriky funkčné (jeden opravil Pedro).

Jesenná brigáda, ktorá zachraňovala česť letnej brigády (žiadna nebola) sa konala v zložení Ja, Rudo, Dlhý Martin, Matiáš a Zuzka a na dva dni Dino s Mirandou.

Sústredili sme sa na pílenie na gátri, čo obnášalo opravu zubov palečného kolesa, napnutie hnacieho remeňa (čiže prešitie) a opravu naštiepnutého chladiaceho žľabu ložiska vodného kolesa, ktorý cez leto niekto odstránil a nahradil opäť tou hnusnou gumovou hadicou, a na vybetónovanie základov na ďalší oporný múrik v nešťastnej mlynici. Oboje sa podarilo. Ako prídavok sme s Martinom osadili naše červenáčové rámové dvere s filungami, keďže Pedro doručil krásne kované pánty a Martin ich obrúsil a nastriekal.

Na gátri sme pílili už s Rudovými novými goravišmi (systém bitia píl) a išlo to vcelku dobre. Skoro sa nám podarilo dopíliť všetko, čo bolo na dvore. Upratovanie ostalo na Dlhého Martina.

Ten cez leto pokosil a nasušil seno u Salajovcov, čím ma veľmi potešil.

A pochutnávali sme si na čerstvej kozacinke, keďže Mica mala tri kozľatá a nechali sme si iba jedno. Aj gulášik aj rezníky spravila Zuzka na jedničku. A to ešte stíhala pomáhať Matiášovi a Rudovi pri kopaní a betónovaní základu. Tejto robote som sa ja úmyselne vyhol, čo Rudo skomentoval svojím obľúbeným: „Jasánku! Mně se zdá, že vám se nechce makat!“

Dino s Mirandou sa tu stavili iba na dva dni. Možno by ostali dlhšie, no keď Dino zistil, že neuznávam jeho minulé zásluhy na rozvoji mlyna a požadujem od neho, aby hrdlačil aspoň 6 hodín denne, označil ma za otrokára (doteraz patril tento titul iba Pedrovi, čiže som povýšil) a vyparil sa. Tiež podotkol niečo o tom, že keď už beriem mlyn ako povinnosť, tak je to zle.

Mňa však táto povinnosť dosť teší. Neviem ako berie mlyn Dino, ale keby sme ho napodobnili, tak by už na mlyne dávno rástla žihľava a okná by mal porozbíjané.

Bohužiaľ, neviem sa tváriť spokojne, keď niekto príde na mlyn a nejaví ochotu niečo urobiť. Mám na to aj historku. Prišli sem traja týpci s piatimi kozami a dvoma somármi, ktorí im niesli veci. Vraj sa vracajú z Kráľovej Hole domov na Moravu.

            „A prečo s kozami?“ opýtal som sa naivne a nevinne.

Týpek mi však odpovedal dosť agresívne:

            „No proč, proč, mně se v dnešní době zdá chodit bez koz nezodpovědné.“

Potom z nich vyliezlo, že by u nás chceli prespať, ale že im je to v podstate jedno, keďže sú už tri mesiace na cestách.

            „Prespať sa dá za pol dňa roboty,“ povedal som, „Ak nechcete, nechajte tak.“

Vybrali si teda, že budú robiť. Robili hodinu do zotmenia. A ráno už neurobili nič.

            „Vyzerajú ako šupáci a správajú sa ako šupáci,“ povedal Rudo.

A vraj on to hneď vedel, že majú ručičky dozadu.

            „Podľa čoho?“ pýtal som sa.

„No vtedy, keď som sa ich opýtal, či chcú robiť, tak ten ich vedúci začal koktať: no, hm, možno, teda, že by sme…mne to bolo hneď jasné. Keby povedal: zložíme si veci a porobíme, to by bola reč!“

A mal pravdu. Na jednej strane to boli zaújmaví ľudia, na druhej lenivci a flákači, ktorí nevedeli dodržať slovo. Fakt je, že nám dali veľa kozieho mlieka. Lenže ja som od nich nechcel mlieko, ale robotu! No na niečo bola ich návšteva predsa len dobrá. Naša Mica konečne zistila, že nie je najväčšia a najmocnejšia koza na svete.

Piatkový seriál Kreše mlynár, kreše kameň (noviny z Kvačianskej doliny) Stavebné práce a iné poznámky o živote na Oblazoch od 12. 9. 2005, zapísal vtedajší stály obyvateľ mlyna Miro Čársky

[mailpoet_form id="1"]

Súvisiace články