V prvom rade si treba uvedomiť, že zbrane zohrali a ešte aj dnes zohrávajú rozhodujúcu úlohu v kul­túrnej histórii človeka a preto sa od pradávna stali pred­metom kultového, súkromného a tiež múzejného zberateľ­stva. „Náuka o zbraniach“ bola vždy viazaná na zbraň, zbroj, teda predmet, resp. zbierku a nie na armádu, druh vojska alebo významnú osobnosť dejín vojen­stva. Žiaľ odborníci, bádatelia i kurátori vždy chceli vidieť iba to čo ich zaujímalo a čo im vyhovovalo. Všetko ostatné odsúvali do pozadia a k riešeniu teoretickej problematiky pristupovali a dodnes pristupujú často z romantizujúcich a intuitívnych pozícií.

Hans von und zu Aufseß, zakladateľ nemeckého národného múzea (Germanische Nationalmuseum), Norimberg, 1864.

Tento trend potvrdzuje prednedávnom uverejnený ilustrovaný slovník kastelológie /29 čo je pravdepodobne slovenská modifikácia českej kastellológie – medznej historickej disciplíny zaoberajúcej sa štúdiom feudálnych sídel. Potvrdením spomínaných trendov a varovaním je kastellologická terminológia, ktorá obsahuje okram iného aj termíny – artiléria, balista, baranidlo, bombarda, čabraka, dýka, hákovnica, halapartňa, helma, kopija, kuša, luk, meč, teplé zbrane (!) atď.
Každý kto chce preniknúť ku skutočnej podstate skúmanej skutočnosti, potrebuje teoretické zázemie, ktoré mu sprostredkúva poznanie podstaty a zákonitostí tejto skutočnosti. Sama teória je však iba explikáciou skutočnosti. Verifikácia teoretických záverov je možná až pro­stred­níctvom praxe, praktickej činnosti, ktorou do skutočnosti zasahujeme, operujeme ňou a meníme ju. Teória a prax neexistujú izolovane a pretože poznávanie okolitého sveta priamo súvisí s vývojom spoločnosti jednostranné preferovanie teórie alebo praxe má nielen priamy dosah na ich vlastnú úroveň, ale aj na spoločensko-kultúrny rozvoj spoločnosti.
Treba si uvedomiť, že človek môže prakticky meniť skutočnosť iba do tej miery, do akej túto skutočnosť poznal a odhalil jej zákonitosti.
To sú dôvody, prečo každá ideová oblasť, pokiaľ má spĺňať základnú požiadavku vednej disciplíny musí mať svoje teoretické jadro.
Skôr než prejdeme k novému vymedzeniu starej „náuky o zbraniach“, treba sa aspoň v krát­kosti zaoberať dvoma formálnymi náležitosťami.
Prvou je zaradenie disciplíny v hierarchickom systéme vedy. Hneď na začiatku treba jedno­značne vylúčiť termín „náuka“, pretože tento termín reprezentuje iba zbie­ra­nie a opis faktov. Tak isto treba jednoznačne vylúčiť zaradenie odboru medzi „pomocné vedy historické“. Pod pojem pomocné vedy historické v širokom kontexte sú zaradené všetky disciplíny, ktoré svojimi špeci­fic­kými metódami pomáhajú historikovi hlbšie preniknúť do podstaty javov doterajšieho vývoja ľudskej spoločnosti tým, že po­dro­bujú špecifickej historickej kritike všetky produkty jej činnosti, najmä jej písomnú „pozostalosť“ /30.
Týmto konvenčným, ale nie celkom výstižným a z rôznych strán kritizovaným názvom sa označuje komplex viacerých špeciálnych vedných odborov, z ktorých sa už viaceré vymanili spod vplyvu teoretickej histórie a nastúpili cestu svojbytných vedných disciplín, napr. archeológia. Súhlasíme s konštatovaním, že všetky tieto skutoč­nosti naznačujú, že termín pomocné vedy historické je v pod­state len termín pomocný /31.
Z týchto dôvodov je nevyhnutné konštituovať novú „náuku o zbraniach“ ako svojbytnú vednú disciplínu.
Koniec štvrtej časti.
Literatúra:
29/ KUBANKA, M.: Ilustrovaný slovník kastelológie. – In: Historická revue, Bratislava 2004, č. 5-6, príloha.
30/ ZUBÁCKA, I. – ZEMENE, M.: Kapitoly z pomocných vied historických, Bratislava 1993, s. 3.
31/ HLAVÁČEK, I. – KAŠPAR, J. – NOVÝ, R.: Vademecum pomocných věd historických. Praha 1988, s. 11.