Kniha: Štiavnické interiéry – recenzia

Keď som prvýkrát videla na internete obal knihy Štiavnické interiéry, povedala som si „Aké krásy sú ešte zachované v mojom meste“. Bývam pár kilometrov od Banskej Štiavnice a banícke domy sú mi viac menej cudzie. Poznám ich len z obrázkov a starých fotografií. Knihu Štiavnické interiéry vydali autorky Andrejka Nižňanská (Photo) a Ivetka Chovanová (Text). Obe vyštudovali dejiny architektúry a ochranu pamiatok na STU v Bratislave. Spolu vydali niekoľko kníh o Banskej Štiavnici. K textom pridali aj anglickú verziu, ktorú spracovali Martina Kurtyová a Pavel Fabian. Ako vydavateľa si vybrali Občianske združenie KRUH Banská Štiavnica ako svoju 239. publikáciu v roku 2010. Kniha je rozdelená do 16 kapitol, ktoré okrem svojich fotografií obsahujú písané slovo. Banská Štiavnica je vďaka stovkám štôlní a šácht zakorenená v zemi. Za fasádami meštianskych domov vibruje svet ľudských osudov. Štiavnické interiéry sa však menia a nenávratne strácajú.“ Cieľom knihy je poukázať na to, ako dôležité je nahliadnuť do zákutí starých domov a spoznať množstvo detailov už pomaly miznúceho sveta. Zobrazuje a opisuje štiavnickú architektúru, tak ako ju vnímajú obe autorky.

V každom kúte tma. Pre úvodné slovo si autorky knihy vybrali pani Magdu Vášáryovú, ktorá si vybrala pre svoj titulok názov „Variácie tmy“. Píše o svojom detstve, o tom, ako jej život sprevádzali tmavé uličky, neosvetlené chodby či tmavé kúty. „Ľudia sa vykláňali z okien, vychádzali spod tmavých brán, žmurkali oslepenými očami v ostrom svetle a ochotne sa zastavovali na kus reči. Svetlo je tu!.“ Prišiel slnovrat, kedy na Banskú Štiavnicu svietilo slniečko najdlhšie. Ale keď ste vošli cez pevnú bránu, nič sa nezmenilo. Tma tu na vás čakala. Aj keď tmy bolo na každom kúte dosť, písať o svetle sa dalo tiež. Bolo ho dostatok na to, aby ste videli celú krásu baníckych domov.

„Kam by sme šli?“ Pestrosť a sýtosť teplých farieb v prítmí nízko stropových izieb. „Labyrint striech, veží, fasád a strmých kamenných chodníkov. Banská Štiavnica“ Odrazu sa začítate do prvých sprievodných riadkov zobrazujúcich život v bizarných domčekoch. Obzriete si pár niekde trošku tmavších fotografií Andrejky Nižňanskej. Pri tých zaujímavejších a dôležitejších pre autorky nachádzate krátky sprievodný text viac či menej charakterizujúci život v baníckych domčekoch. Nie je to. ako keď prezeráte časopis o bývaní. Tam si autori dávajú záležať na poriadok a štýlovosť nábytku. Tu je všetko tak, ako si majitelia želajú. Tak ako sa im najlepšie býva. Nič sa nemení, všetko ostáva na svojom mieste.

Obraciam hrubé a ťažké stránky, až kým nenatrafím na kapitolu s názvom „Koľko je hodín?“. Autorky sa v nej venujú Edkovi. „Má už vyše šesťdesiat rokov, ale po chorobe v detstve zostal večným dieťaťom.“ Jeho život je každý deň zaujímavý, rovnako ako miesto, kde býva. Jeho príbytok bol zvečnený očami fotografky a doplnený jednoduchým textom o jeho prítulnom domčeku. „V dome sú časté návštevy. Susedia, rodina zmámi. V ostrom štiavnickom lete dom ako magnet pritiahne celú rodinu, roztratenú po svete.“ Pohľad na fotografie u mňa zanechal hrejivý pocit pri srdci. Vtedy som si uvedomila, ako veľa pre mňa znamená moje rodisko. Mesto, ktoré už toho toľko prežilo a ktoré má svoje nádherné miesta.

Schody! Všade samé schody, vždy niekam vedú. V zobrazených domoch sú už skoro nepoužívané. Úzke, nebezpečné schody, skoro na každej fotke. Majú niečo do seba. Pravdaže, zanechávajú v sebe kúsok z majiteľov, ktorý po nich skoro každý deň chodievali. Pamiatka na to, ako dávno to bolo, keď aj oni behali po nich ako malé deti. Svižne a rezko vybehli na povalu – „padláš“ ako ju nazývajú miestni. Časy, ktoré sa pominuli. Časy, ktoré vidíte, keď prezeráte stránky Štiavnických interiérov.

Obraciam stránky ďalej a padne mi zrak na fotku pripomínajúcu moje vlastné detstvo. „Kúpeľňa je zariadená so suverenitou a odvahou renomovaného dizajnéra. Ten by napokon len prácne zháňal tie správne elementy a ingrediencie do svojej značkovej inštalácie, aby rezonovala takou silou, ako je presýtená táto zelená kúpeľňa.“ V nej typické umelé nádobky na mydlo v kúpeľni. Možno iba maličkosť, ale už aj to vymizlo z reality modernej doby. Je otázkou krátkeho času, kedy vymizne aj z štiavnických baníckych domčekov. Snaha poukázať na odchádzajúcu dobu sa autorkám dokonale podarila.

Padajúci strop! Nízke stropy, charakterizujúce tú dobu, kedy bolo dôležitejšie prežiť cez zimu než mať viac svetla v izbách. Dom s malými oknami a nízkymi stropmi bol nevyhnutný, rýchlejšie sa vykúril a držal teplo. Niekde padá strop, inde zas kúsok nábytku, ale musíte sa pozorne zadívať na fotografiu, aby ste si to všimli. Atmosféra domčekov pohltí všetky nedostatky.
Luxus! Dnes často skloňujúce sa slovo. No v tej dobe to slovo naozaj aj niečo znamenalo. Bola to vizitka. „Salóny meštianskych domov boli už dávno zriadené tak, že aj dnes poskytujú skvelý komfort a pohodlie.“ Miešajú sa prvky baroka, gotiky, renesancie a modernej doby. Skriňa zo sedemdesiatych rokov a vedľa nej nádherná rokoková skriňa z masívneho dreva.

„Štiavnická archa.“ Klenby, prečačkanosť a preplnenosť v každej miestnosti. Krajšiu atmosféru dotvára azda len písané slovo. „Keby bol Noe Štiavničan a nemal by čas stavať koráb, pokojne by si mohol vziať do prenájmu tento dom. Zišiel sa tu celý svet. Multikultúrne, naprieč históriou, estetikou a konvenciami.“ Žiadne voľné miesto. Všetko je preplnené zberateľskými „gýčmi“. Dom, ako galéria. Na skrini kufre vždy pripravené vyraziť cestu.

Podkrovie! V ňom vidieť pravý obraz plynúcich rokov. Začernená pleseň, spráchnivené drevo. „Akoby ste tam boli. Chýba už len tá typická vôňa. Z drevených špár vidieť prenikajúce lúče slnka, ktoré sa do takýchto domov dostávajú zväčša len z východnej strany a aj to len málo okien je tak orientovaných. Domy sú skôr orientované na sever.“ Sú postavené na kopci. Ako celá Banská Štiavnica.

„Šporhelt!“ Starý šporák alebo kachľové pece. V žiadnom dome nemôže jedno z toho chýbať. Každý je iný, nikde nenájdete rovnaký. Možno podobný, ale každý majiteľ si ten svoj prikrášli podľa seba. Je to predsa len dôležitá súčasť každodenného života. Tak ako aj polička nad šporákom, na ktorej sú uložené nádobky s korením či hrnčeky na čaj alebo kávu.

„Ďalšia kapitola banského mesta píše svoj epilóg. Starí Štiavničania dožívajú. Spolu s nimi odchádza aj životný štýl, zaznamenaný v kamenných klenbách, zošúverených omietkach a drevených dlažbách.“ Taký či onaký bol a bude život každého Štiavničana. Ale stať sa tým pravým štiavničanom nie je ľahké. Tak ako aj nájsť úžasnejšie mesto!

Kniha Štiavnické interiéry je v poradí už štvrtou publikáciou autoriek. Ich spoločná práca začala na knihe s názvom „Detail, v ktorej ožívajú pôsobivé architektonické detaily, tajomné zákutia a zaprášené kúty starých domov. Ďalej je to kniha Tajomstvá Štiavnických domov. Nájdete v nej domy, ktoré sú navonok nenápadné prekvapia silou neopakovateľnej atmosféry, ktorú doposiaľ ukrývali. Ako tretiu v poradí vydali autarky knihu s názvom Štiavnické veže. Banská Štiavnica a jej skrytá krása, ktorá mapovala rôznorodé podoby jednotlivých architektonických prvkov ako sú schodiská, klenby, drevené stropy, dvere okná, podlahy a podobne.“ Každá sa navzájom dopĺňa. Ich cieľom je čitateľa oboznámiť so skvostami Banskej Štiavnice. Na čo jedna zabudla, druhá to doplnila. Štiavnické interiéry prinášajú najintímnejší pohľad života obyvateľom mesta, nazerajú do kuchýň, obývačiek i spální. Takže, prosím nerušiť, len tichučko a s obdivom listovať.

Martina Pauková

Poznámka redakcie –sestry a bratia:
2005 Detail
2007 Tajomstvá štiavnických domov / fotoreport z krstu
2009 Štiavnické veže
2010 Štiavnické interiéry – pozvánka

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.