Územie dnešného mesta bolo osídlené už od strednej doby kamennej (2 600 až 2 300 pred Kristom), archeologické výskumy odkryli na území Martina tiež pamiatky zo strednej doby bronzovej (1 500 až 1250 pred Kristom), bohaté sú aj pohrebiská lužickej kultúry v Martine, Jahodníkoch a vo Vrútkach. Významná cesta z Ponitria cez Turiec do Poľska spôsobila, že sa v Martine usadilo nové etnikum, ktoré prenikalo do strednej Európy- Slovania. Z veľkomoravskej doby pochádza mohyla v Priekope.

Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1284, keď sa v Donačnej listine uhorského panovníka Ladislava IV. Kumánskeho spomína ako “Villa Sancti Martini”. Prvá priama písomná zmienka týkajúca sa Martina je v donácii magistra Donča z júla 1315, keď farnosti Kostola sv. Martina z vlastných majetkov udelil územie Riadku, ktoré bolo na severe ohraničené kostolom a na juhu Jahodníkmi.

Kráľ Karol Róbert z Anjou udelil Martinu v roku 1340 mestské výsady podľa krupinského práva.

Sľubný rozvoj mesta zabrzdili vpády husitských vojsk v roku 1431 a najmä v roku 1433, keď mesto vyhorelo a požiar zničil aj výsadnú listinu. Roku 1434 ju mešťanom obnovil cisár Žigmund. Mesto postihovala jedna pohroma za druhou, či už to boli zemetrasenia v roku 1443 až 1445 a 1453, alebo morová epidémia v roku 1452. V 15. storočí sa Martin dostal na úroveň zemepanského mestečka a podliehal Sklabinskému hradnému panstvu.

Od roku 1535 pripadlo mesto Révaiovcom a postupne sa stalo sídlom Turčianskej stolice. Zostalo ním až do likvidácie župnej organizácie roku 1923. V 16. storočí sa väčšina obyvateľov mesta prihlásila k reformácii. Táto situácia trvala do roku 1639, keď turčiansky župan František III. Révai v rámci rekatolizácie násilne odňal evanjelikom kostoly a školy. Náboženská sloboda pre evanjelikov bola opäť zabezpečená až roku 1645, po uzavretí Lineckého mieru. V 16. storočí nezaostával ani vývoj remesiel. Z tohto obdobia sú v meste doložené cechy zámočníkov, kováčov, krajčírov a obuvníkov.

V období stavovských povstaní obyvateľstvo mesta trpelo obrovským daňovým zaťažením a drancovaním. Táto skutočnosť spolu s inými nepriaznivými udalosťami bránili Martinu v rozvoji. Mesto až do sklonku 19. storočia postihovali časté požiare.

Okrem živelných pohrôm a vojnových udalostí nepriaznivo pôsobil aj fakt, že mesto patrilo do područia majiteľov Sklabinského hradu Révaiovcom a nepomáhali mu nijaké odvolávania sa na staré privilégiá. Od polovice 18. storočia Martin viedol s Révaiovcami spory, ktoré sa neskončili ani do zrušenia poddanstva r. 1848.

Vďaka tomu, že mesto tvorili- s výnimkou vyšších župných úradníkov- zväčša etnickí Slováci, v časoch národného sebauvedomovania sa Martin stal jedným z centier, neskôr priamo hlavným strediskom slovenského kultúrneho a hospodárskeho pohybu. Už v roku 1848 na Ľudovom zhromaždení tu zaznela požiadavka uznať slovenčinu za rovnoprávnu úradnú reč. Do Slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849 sa v meste prihlásilo 1 000 dobrovoľníkov.

V roku 1861 sa Martin stal dejiskom prvého celoslovenského národného zhromaždenia, na ktorom bolo predložené Memorandum národa slovenského žiadajúceho územnú autonómiu pre slovenské stolice- tzv. Okolie, a stal sa aj sídlom Slovenskej národnej strany. V roku 1863 bola v Martine založená Matica slovenská, ktorá sa stala základom múzea, knižnice a jej vydavateľstvo šírilo po slovensky písané slovo medzi široké vrstvy slovenského ľudu.

V roku 1834 bola do Martina z Necpál preložená latinská škola Seniorale institutum Hungaricum a v roku 1866 zásluhou Karola Kuzmányho vzniklo v meste evanjelické gymnázium, ktoré sa v roku 1867 zmenilo na jeden z troch povolených slovenských vzdelávacích ústavov. Druhé slovenské gymnázium (katolícke) bolo v neďalekom Kláštore pod Znievom. Slovenský živel sa v meste na prelome 60. a 70. rokov 19. storočia prudko rozvíjal. V roku 1869 bola založená Živena, prvý ženský spolok na Slovensku a v tom istom roku aj Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, o rok neskôr tu vznikol Slovenský spevokol, ktorý sa stal základom ochotníckeho divadla, začali vychádzať Národnie noviny. Žiaľ, maďarské vládne kruhy nestrpeli rozvoj inonárodných kultúr, a tak v roku 1875 slovenské kultúrne ustanovizne- Maticu slovenskú a tri slovenské gymnáziá- úradne zrušili. Do mesta sa začiatkom 80. rokov začal sústreďovať aj podnikateľský život, v roku 1884 tu vznikla Tatrabanka a účastinárska spoločnosť Lipa, prezentujúca a predávajúca najmä slovenské výšivky aj v zahraničí. Rozšírili sa aj domácke remeselnícke dielne zaoberajúce sa farbením plátna a modrotlačou. Pred rokom 1890 vznikla továreň na ohýbaný nábytok- Tatranábytok, v roku 1893 pivovar, v roku 1902 celulózka a tehelňa. V tomto období v Martine začali okrem spomínaných Národných novín vychádzať aj Orol, Národný hlásnik, Slovenské pohľady a aj Živena vydávala svoju tlač. Snahy slovenských národovcov o znovupovolenie Matice slovenskej u uhorskej vlády z politických dôvodov neuspeli, a tak založili roku 1893 Muzeálnu slovenskú spoločnosť (MSS), ktorá sa stala predobrazom akadémie vied, vydávala vedecké periodiká (Časopis MSS a Zborník MSS).

Začiatok 20. storočia bol poznamenaný silnejúcou maďarizáciou a stým spojeným útlmom národných aktivít. Koncom I. svetovej vojny sa začína oživenie národného života a slovenského politického hnutia. V roku 1918 sa v Martine obnovuje činnosť Slovenskej národnej rady, ktorá sa po rozpade Rakúsko- uhorskej monarchie rozhodla pre život v spoločnom štáte s Čechmi, čo deklarovala na svojom zasadnutí 30. októbra 1918. Svoju činnosť obnovila Matica slovenská, vzniká Slovenské národné múzeum s galériou a Ústredie slovenských ochotníckych divadiel. Vzniklo tu prvé celoslovenské združenie spisovateľov, skladateľov a výtvarníkov, ktoré sa v roku 1920 zoskupilo do Spolku slovenských umelcov.

V 30. rokoch vzniklo a sídlilo v Martine niekoľko inštitúcií s celoslovenskou pôsobnosťou, napr. Štátny archeologický ústav, divadlo a Turčiansky filharmónia. Okrem už existujúcich polygrafických závodov Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, Gašparíkova tlačiareň, sa buduje Neografia a mesto sa tak stáva jedným z centier slovenského polygrafického priemyslu. Po roku 1938 sa do mesta z okupovaných Košíc presunula SVŠT.

Koncom II. svetovej vojny sa Martin stal jedným z ohnísk Slovenského národného povstania. Martinské komorné divadlo sa v tomto období zmenilo na Frontové, vychádzajú noviny a v miestnych tlačiarňach sa tlačí revolučná tlač. Najväčšie boje s nemeckými jednotkami s aodohrali v meste, v Priekope, Košútoch a vo Vrútkach. Nakoniec bol Martin v roku 1945 oslobodený.

Po skončení vojny sa v meste v rámci programu rozvoja začali budovať nové závody: Turčianske strojárne, tepláreň, mliekáreň, pekáreň, zmodernizovala sa tehelňa a začal sa budovať farmaceutický a papierenský priemysel. Vzrástol aj počet škôl, okrem strednej školy ekonomickej a zdravotníckej vzniká aj stredná škola priemyselná strojnícka. Okrem stredných škôl pôsobí v Martine najprv vysunuté pracovisko Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktoré sa postupne rozrastá na dnes už samostatnú Jesseniovu lekársku fakultu UK.

Mesto sa okrem novej výstavby sídlisk obytných domov (sídliská Sever, Košúty, Jahodníky, Záturčie, Priekopa, Ľadoveň) v rokoch 1949 až 1971 rozrastalo územne aj postupným pripájaním dovtedy samostatných osád (Tomčany, Jahodníky a Vrútky, ktoré sa v priebehu 20. storočia dvakrát k Martinu pripojili a dvakrát sa osamostatnili).

V meste sa narodilo alebo tu strávilo značnú časť svojho života mnoho slovenských umelcov a vedcov. Medzi najznámejších patrili spisovatelia ako: Janko Jesenský, Hana Gregorová, Július- Barč Ivan, František Hečko, Jozef Cíger Hronský, Svetozár Hurban Vajanský, Jozef Gregor Tajovský, Mária Rázusová- Martáková, Elena Maróthy- Šoltésová, básnik Janko Kráľ, publicista Jozef Škultéty, výtvarníci Miloš Bazovský, Martin Benka a sochár Fraňo Štefunka. V posledných rokoch svojho života tu pôsobil aj zakladateľ slovenskej archeológie, spisovateľ, etnograf a botanik Andrej Kmeť.

Zdroj: TIK Martin

Zaujimavý kontakt
Turisticko- informačná kancelária
Divadelné námestie 1
036 01 Martin
Pondelok- Piatok 9:00- 17:00
Tel.: ++421 / (0)43 / 4238776, 16186
e-mail: tik@martin.sk
internet: www.martin.sk

Fotografie z Martina