Tretí diel trilógie plynulo nadväzuje na predchádzajúc diel a pokračuje niektorými ďalšími technológiami opravy klenieb. Zvlášť sa ale venuje kontroverzným spôsobom opravy klenutých konštrukcií, ktoré boli na našich vedeckých fórach a v našich odborných zdrojoch viac razy kriticky odmietnuté. Napriek tomu tieto spôsoby opravy klenieb z našej praxe nevymizli a občas je sa s nimi možné stretnúť aj dnes.

Stať o tradičných remeselných nástrojoch, ktoré sa používali aj v poslednej štvrtine devätnásteho storočia opisuje jednak nástroje, ktoré sa používajú dodnes a ktoré sú obsluhované manuálne. Ale opisuje aj nástroje, ktoré boli nahradené modernejšími nástrojmi, založenými na využívaní predovšetkým elektrickej energie.

Dobový materiál, z ktorého táto kapitola čerpala bol vydaný tesne pred prudkým rozšírením výroby a užívania elektrickej energie. Prvý diaľkový prenos elektrickej energie bol u nás realizovaný vo Viedni až v roku 1873 a aj to len vzdialenosť jedného kilometra. Takže doboví autori, ktoré texty písali, napríklad Franz Sax, ktorý pôvodný text písal okolo konca prvej tretiny devätnásteho storočia nemal o elektrine ani potuchy a všetky stavebné práce poznali realizované predovšetkým ručne.

Z toho vyplýva, že stopy ručného opracovania stavebných materiálov bývajú na nich nezriedka vidieť dodnes a môžu byť predmetom pamiatkovej ochrany.

6.1.5 OPRAVA ŠKÁROVANIA

Klenby historických stavieb boli u nás v minulosti vo väčšine prípadov realizované z troch základných druhov stavebných materiálov. Z kameňov, z pálených tehál a z nepálených tehál. Prax typická pre Strednú Európu a odlišná od iných oblastí Európy sa hneď zo začiatku ustálila na ich omietaní, čo bolo podmienené predovšetkým jednoduchšou, lacnejšou a rýchlejšou realizáciou.

Škárované pohľadové murivá klenieb sa u nás vyskytovali zvyčajne len okrajovo a boli viazané buď na určitý špecifický druh stavieb, predovšetkým fortifikácií. Napriek pomerne malému rozšíreniu škárovaných murív v porovnaní napríklad s Nizozemskom, Poľskom, Severným Nemeckom, či Francúzskom a tak podobne je však ich pamiatkovej obnove tiež potrebné venovať primeranú pozornosť.

6.1.5.1 POVRCHOVÉ ŠKÁROVANIE

Pri oprave malty poškodeného, či zvetraného škárovania historického režného tehlového, ale aj kamenného muriva klenieb je potrebné popraskanú, alebo uvoľnenú škárovaciu maltu najprv opatrne odstrániť. Napríklad tesárskou skobou, alebo kladivom a sekáčom do požadovanej hĺbky. Minimálne však dva a pol centimetra pri tehlovom murive, resp. štyri až päť centimetrov pri širších škárach kamenného muriva tak, aby sa predišlo zbytočnému ďalšiemu poškodeniu zachovaného muriva.

Po dosiahnutí vrstvy neporušenej malty je škáry potrebné očistiť od prachu štetcom, kefou, prípadne priemyselným vysávačom a tesne pred škárovaním primerane navlhčiť vodou. Do škár je potom možné vtlačiť pripravenú maltu, ktorú je lepšie používať v hustejšej konzistencii, teda mierne zavlhnutú. Škáry treba maltou dôkladne vyplniť. Teda natlačiť ju tak, aby medzi maltou a pôvodným murivom nezostali dutiny. Do dutín neskôr môže vniknúť voda, ktoré v zime zamrzne a prispeje k tak rýchlejšej degradácii celej klenby. Toto sa samozrejme týka klenieb, ktoré sú vystavené vplyvom poveternosti.

Povrchová úprava škár závisí od spôsobu, akým boli pôvodne upravené škáry na zachovanom murive klenby. Pri starších tehlových murivách sa však šírky súčasných škár pri líci muriva oproti pôvodným vďaka postupnej erózii hrán tehál, väčšinou medzičasom podstatne, niekedy aj dvojnásobne a v ploche muriva ešte aj nerovnomerne rozšírili. Pri realizácii preto treba novú šírku škár vziať do úvahy a vyhnúť sa ich naplneniu maltou až po líce muriva, pretože sa tým výrazne zmení jeho celkový vzhľad. Správnym spôsobom je preto naplnenie škár len po tú hĺbku, v ktorej má škára ešte pôvodnú šírku [Ashurts, J. – Ashurts, N., 1999].

Veľmi dôležité je, aby nové škárovanie vizuálne splynulo so vzhľadom, patinou pôvodného historického muriva. Dosiahne sa to napríklad použitím plniva pochádzajúceho z pôvodnej, alebo identickej lokality odberu, pridaním farebného pigmentu na stlmenie bielej farby vápna a tak podobne. Sivý cement by sa pri historických murivách nemal používať takmer nikdy, pretože sfarbuje obnovenú škáru do siva, čo je v kontraste s pôvodným, zväčša béžovým sfarbením historickej škáry. V prípade, že je potrebné rýchlo zabezpečiť vysokú hodnotu pevnosti muriva, je možné pridať biely cement, alebo iné vhodné hydraulické prímesy.

Keď je malta v škáre zavädnutá môže sa jej povrch upraviť preškriabaním upraveným listom pílky na železo, alebo oceľovou kefou tak, aby v priebehu krátkeho času vplyvom poveternosti stmavla. Rýchlejšie sa tak vizuálne zladí s pôvodným murivom. Keď je malta takmer suchá, môže sa jej povrch tiež preleštiť mäkkou kefou.

Určité výtvarné scelenie celého povrchu pohľadovo exponovanej časti škárovaného muriva klenieb je možné dosiahnuť aj vytvorením umelej patiny. Napríklad natretím roztokom vylúhovaných sadzí, alebo pouličnej špiny vo vode. Pri takomto riešení je však potrebné vyskúšať si jeho pôsobenie, vrátane vyschnutia náteru na malej odľahlej časti muriva tak, aby dosiahnutý vzhľad zodpovedal požiadavkám. Pred samotným rozhodnutím o obnove však treba zodpovedne zvážiť, či je korózia škárovaného muriva taká závažná, aby sa vôbec muselo pristúpiť k obnove škárovania.

Obrázok 6.7. Čiastočne opravené škárovanie muriva baziliky „Nanebevzetí Panny Marie“ v Brne. V pravej časti ilustrácie je novo preškárované murivo, vľavo pôvodné časom patinované.

V prípade, že sú niektoré tehly muriva klenby skorodované je ich možné do určitej miery stabilizovať špeciálnymi chemickými roztokmi, dodávanými na trh napríklad firmami ponúkajúcimi povrchové úpravy. Takáto stabilizácia však zvyčajne zníži paropriepustnosť rádovo až o desiatky %, čo môže zapríčiniť zvýšenie úrovne vlhkosti v murive klenby. Preto je treba zvážiť, či je murivo, resp. niektoré jeho dielce skutočne natoľko skorodované, aby ho bolo potrebné zvlášť renovovať, alebo či skorodovaný povrch muriva, bez toho aby bola znížená kvalita a bezpečnosť užívania objektu, neponúka prezentáciu hodnoty starožitnosti objektu (das Alterswert^[1]).

Možnosťou ako zabezpečiť požadovaný vzhľad a kvalitu historického režného muriva klenieb po obnove je aj nahradiť skorodované tehly inými starými, získanými z inej stavby, či konštrukcie, prípadne získanými reverzívnu metódu [Ashurst, J. – Ashurst, N., 1999].Teda opatrným vysekaním zvetranej tehly z jej uloženia a jej opätovným vložením do muriva opačnou stranou, ktorá zvyčajne býva zachovaná. Táto metóda je však veľmi prácna a jej použitie býva zriedkavé. Inou možnosťou je aj použitie tmelu na zatmelenie (premodelovanie) poškodených miest. Tmel sa dá vyrobiť zo zmesi umelého kameňa plnenej jemnou tehlovou drvinou. V takom prípade hovoríme o umelej tehle.

Pri oprave škárovania historického muriva je dôležité dbať aj na kvalitu prác, najmä na „čistotu“ postupu škárovania tak, aby sa novou maltou neznečistili pohľadovo exponované povrchy starých tehál, alebo kameňov, ktoré je potom často veľmi ťažké opätovne vyčistiť. Môže sa na to použiť napríklad metóda lepiacej pásky, alebo metóda maltového sendviča [Ashurts, J. – Ashurts, N., 1999]. Alebo sa po opatrnom vyškárovaní malta ešte za čerstva z okolitých kameňov, alebo tehál oškrabe a potom okefuje ryžovou kefou na vlhko. Ak nie je istota o výslednom vzhľade materiálov použitých na opravu, tak je dobré požiadať zhotoviteľa o vyhotovenie vzoriek materiálov, ktoré chce použiť a tie potom priamo na stavbe porovnať s originálom.

6.1.5.2 HĹBKOVÉ ŠKÁROVANIE

Účinnou technológiou opravy hlbokých škár v tehlovom, alebo kamennom murive je hĺbkové škárovanie. Ide o vtláčanie škárovacej malty, ktorá sa do muriva transportuje buď ručne, alebo pomocou zariadenia využívajúceho atmosférický tlak, alebo strojmi vytvárajúcimi vysoký tlak. Malta sa do škár môže dopravovať pomocou infúznych, alebo injektážnych otvorov, alebo špeciálnymi tlakovými pištoľami, ústiacimi hlboko do škár ošetrovaného muriva klenby.

Injektážnu maltu tvorí zmes vody, spojiva a plniva, ktorá sa môže miešať aj s aktivizačnými prísadami. Ako spojivo sa u nás vo väčšine prípadov používal cement, čo výrazne obmedzilo reverzibilitu opraveného zásahu. Dnes, keď sa v mnohých prípadoch nasadenie tejto technológie ukázalo chybné, je preto problém hĺbkovo injektovanú veľmi tvrdú maltu zo škár muriva odstrániť. Odstraňuje sa to teda preto len do určitej hĺbky škár namáhavým vysekávaním. Pritom sa poškodzujú aj pôvodné stavebné dielce historického muriva. Je preto vhodnejšie použiť takéto injektážne zariadenie na injektáž škár maltami na vápennej báze.

Povrch hĺbkovo ošetrených škár či trhlín klenby môže mať po injektáži tlakovými pištoľami charakteristický „húsenicový vzhľad“, čo na múroch historických stavieb, ktoré sa už ďalej pohľadovo neupravujú, pôsobí esteticky veľmi rušivo. Takto sa v minulosti, znehodnotilo viacero historických múrov, najmä na hradoch. Pri historických stavbách treba pri použití tejto technológie škáry ešte za čerstva príslušne pohľadovo upraviť. Napríklad škáru zahladiť, maltu rozotrieť cez čelá klenieb a tak podobne.

6.1.6 PREMUROVANIE A DOMUROVANIE KONŠTRUKCIÍ

Pri opravách stabilizovaných porúch historických murív klenieb treba zohľadniť aj možnosť ich rozobratia a opätovného premurovania do pôvodného tvaru. O takejto forme obnovy je možné uvažovať ako pri celej konštrukcií, tak aj len pri jej časti. Čím menšej, tým lepšie.

Táto technológia je vhodná na premurovanie trhlín, alebo doplnení kavern, resp. v situáciách, v ktorých je zásah do murovanej konštrukcie murív nevyhnutnou súčasťou opravy poruchu. Napríklad v prípadoch, keď sú klenby vytláčané z pôvodnej lokalizácie svahovými pohybmi, alebo tlakom zásypov zo zaniknutých konštrukcií stavieb, prípadne časť muriva poklesla ako dôsledok sadania podložia a tak podobne.

Podmienkou nasadenia tejto technológie je samozrejme vyriešenie, čiže odstránenie primárnej poruchy konštrukcií, po ktorom sa aktívna porucha konštrukcií muriva klenby mení na pasívnu.

Premurovanie, či domurovanie kavern a chýbajúcich piet klenieb je technicky aj metodicky vhodným spôsobom stabilizácie. Treba pri tom však pamätať aj na skopírovanie nerovností, technologických, či iných pôvodných otvorov v pôvodnom murive. Tak aby bol jeho charakter čo najviac zachovaný.

Pri premurovaní trhlín treba dôsledne dbať na previazanie starého materiálu s novým. Pomôže tomu aj dôkladné vyčistenie úložných plôch a káps v murive po odstránených poškodených dielcoch od úlomkov tehál, kameňov a malty. Pri takomto postupe sa však môže stať, že pokým sa odhalí murivo zodpovedajúce predstavám remeselníkov o jeho vhodnej pevnosti, tak sa rozoberie jeho značná časť.

Aby sa tomu predišlo, tak je potrebné uvoľňovať len nevyhnutne potrebné dielce muriva, resp. tie, ktoré sú už uvoľnené. Pri rozoberaní klenby je materiál dobré ukladať na skládku v tesnej blízkosti rozoberanej konštrukcie napríklad na zem, či na lešenie po riadkoch za sebou smerom preč od konštrukcie. Tak aby bola aspoň približne zachovaná postupnosť uloženia materiálu v nej.

Pri opätovnom murovaní sa potom postupuje opačným smerom. Materiál sa zo skládky odoberá smerom ku stene. Najvhodnejšie je však uvoľnený materiál ihneď fixovať na miesto pôvodného uloženia, pretože pri rozobratí aj menšej časti historickej konštrukcie zhotovenej obzvlášť z nepravidelných kameňov je jej opätovné presné zloženie takmer nemožné. Nie vždy je to však možné.

Použitie technológie premurovania nemusí byť chápané v rozpore so zásadami pamiatkovej obnovy, obzvlášť keď sú splnené nasledujúce požiadavky [Ashurts, J. – Ashurts, N., 1999]:

pôvodný stavebný materiál murív (tehly, kamene) možno použiť, teda spĺňa technické nároky na použitie v stavebnom objekte,
pôvodný stavebný materiál murív sa nachádza buď priamo v konštrukciách, alebo v ich tesnej blízkosti, napríklad z deštruovaných murív ruín,
poškodený, či chýbajúci pôvodný stavebný materiál je možné nahradiť analogickým z inej časti stavby, alebo z inej lokality.

Technológia premurovania klenieb je jednou z možných prístupov k riešeniu ich porúch, dokonca aj v extrémnom prípade rozobratia a opätovného vymurovania časti konštrukcie, ktorej stabilita je ťažko narušená a iný spôsob opravy je ekonomicky, technicky, alebo bezpečnostne na okraji možností. Nie je univerzálne použiteľná, pretože zmyslom pamiatkovej obnovy je zachovať čo najviac pôvodných konštrukcií budov a nie stavať ich nanovo.

6.2 KONTROVERZNÉ SPÔSOBY OBNOVY KLENIEB

Okrem opísanej skupiny rôznych spôsobov opravy klenutých konštrukcií uvedených v predchádzajúcej kapitole sa, ako dôsledok technologického a materiálového rozvoja stavebníctva, vyvinuli aj niektoré moderné technológie opráv klenieb. Tieto sú na prvý pohľad realizačne efektívnejšie, najmä ak sa do úvahy zoberú oproti minulosti znížené remeselné schopnosti súčasných stavebných robotníkov. Ich využitie však v praxi vyústilo do viacerých technických aj metodických problémov a tak je ich v praxi, v prevažnej väčšine prípadov lepšie radšej nevyužívať.

6.2.1 SPEVNENIE KLENIEB ŠKRUPINOU – TORKRÉTOVANIE

Klenby sa v minulosti nezriedka opravovali torkrétovaním. Teda vytvorením tenkej betónovej škrupiny predovšetkým ich na rubovej strane. Táto technológia sa realizuje tak, že na očistený a navlhčený rub klenby priloží oceľová sieťová výstuž, ktorá sa môže privariť k oceľovým kotvičkám, napríklad klincom zatlčeným do klenby. Torkrétovaním, teda nástrekom sa na nej vytvorí tenká betónová vrstva.

Torkrétovaný, alebo aj striekaný betón je suchá zmes cementu a piesku s priemerom zŕn je maximálne 0,8 mm, ktorá sa nanáša špeciálnou pištoľou pomocou stlačeného vzduchu. V pištoli sa do suchej zmesi pod tlakom vstrekuje rozptýlená voda, ktorej objem je 10 % hmotnosti zmesi.

Betónuje sa vo dvoch vrstvách. Prvá vrstva je z jemnozrnnej riedkej zmesi, ktorá zabezpečí dobré spojenie obidvoch vrstiev novej konštrukcie. Druhá vrstva je z plastickej hrubozrnnej zmesi. Ku klenbám sa ešte zvyknú pridávať aj stužujúce betónové vence, ktoré sa umiestňujú z ich rubu, do kútov medzi klenbové oblúky a steny, alebo sa priamo zabudujú do zvislých konštrukcií.

Obrázok 6.8. Diamantová klenba zaliata z rubu vrstvou betónu.

Táto technológia je však v príkrom rozpore so základnými zásadami prístupu k pamiatkovej obnove historických stavieb. Jej odstránenie, teda reverzibilita, je zložité, pričom do stavby sa vnáša cudzí prvok, ktorý vyraďuje pôvodné konštrukcie klenieb z ich funkcie. Zároveň, napríklad ak sa používa vo väčšom rozsahu, môže spôsobiť ďalšie poruchy budovy. Napríklad preťažením nosných konštrukcií, prílišným stužením objektu, zvýšením hmotnosti a tým pádom aj zotrvačnosti klenieb pri zemetraseniach, zamedzením prirodzenej difúzie vodných pár a tak podobne.

Torkrétovanie historických klenieb, obzvlášť v pamiatkových budovách, je dnes preto potrebné v absolútnej väčšine prípadov striktne odmietnuť a klenby radšej opraviť niektorých z v predchádzajúcom texte opísaným spôsobom.

6.2.2 ZAVESENIE KLENIEB

Na opravu, či zosilnenie klenieb sa niekedy používa aj technológia zavesenia pôvodnej konštrukcie na novú [Kráľová, E., 1984]. Realizuje sa tak, že sa nad klenbou vytvorí nová, samostatná nosná konštrukcia napríklad z oceľových trámov, železobetónovej klenby, železobetónového stropu, nových klenbových pásov z tehál, oblúkových pásov z kovov, plastov, kompozitov, uhlíkových vlákien a epoxidov a tak podobne. Nová konštrukcia sa s pôvodnou klenbou spojí oceľovými, plastovými, epoxidovými kotvami, či uhlíkovými vláknami zapustenými do konštrukcie pôvodnej klenby. Táto technológia odoberá pôvodnej klenbe časť jej zaťaženia, čím ju celkovo odľahčuje, ale zároveň aj znefunkčňuje.

Pri výbere vhodného spôsobu realizácie a vhodného materiálu treba dbať na to, aby sa už preťažená, či porušená klenba ešte viac nepriťažila. Tiež na to, aby bol spôsob tejto opravy reverzibilný a kompatibilný s pôvodnou konštrukciou. Napríklad z hľadiska tepelnej rozťažnosti. Z tohoto pohľadu je preto pri pamiatkovo hodnotných konštrukciách potrebné minimalizovať používanie železobetónu.

6.2.3 OPRAVY KLENIEB DOPLNENÍM, PREMUROVANÍM ALEBO ZHOTOVENÍM KÓPIÍ

Pri renováciách historických, pamiatkových stavieb treba nezriedka opraviť historické klenby, nachádzajúce sa v rôznom stupni poškodenia od lokálnych prierazov, deštruovaním časti konštrukcií až po úplne chýbajúce pôvodné klenby. Ak sa nepoškodili podperné konštrukcie a poškodená je len hmota klenby, možno jej porušenú časť doplniť, alebo odstrániť a nanovo vymurovať, alebo zhotoviť kópiu klenby realizovanú tradičným spôsobom.

Obr. 6.9. Neakceptovateľná náhrada klenutého nadpražia betónovým odliatkom svedčiaca o nízkej remeselnej úrovni pracovníkov realizátora obnovy kaštieľa.

Ak je rozsah porušenia historickej, pamiatkovo hodnotnej klenby malý, vložia sa na uvoľnené miesta nové murovacie dielce, teda kamene, alebo tehly. Utesnia sa drevenými klinmi, prípadne konopným povrazcom a zalejú maltou. Ak sa poruší rozsiahlejšia časť klenby, treba pod poškodené miesto zhotoviť debnenie, do ktorého sa klenba domuruje.

Okraje novej časti klenby sa zaklinujú do starej klenby a rubová strana celej opravenej časti sa zaleje maltou. Porušené časti klenby sa niekedy opravujú vybetónovaním, čo je však v rozpore so zásadami ochrany pamiatok reflektovanými aj v medzinárodných odporúčaniach.

6.2.4 KAŠÍROVANIE KONŠTRUKCIÍ

V niektorých situáciách môže byť vhodné vytvoriť nové zdanlivo zaklenuté priestory. Najmä tie, v ktorých je zaklenutý podhľad súčasťou riešenia interiéru. Vtedy sa domnelé klenby môžu zhotoviť kašírovaním. Môžu sa na to využiť napríklad maltonosné pletivá, drevené, oceľové, alebo hliníkové profily, či lamely, ktoré sa po omietnutí a ďalšej povrchovej úprave pohľadovo scelia so zvyškom miestností.

Takéto riešenia sa používali aj v minulosti, napríklad v renesancii a baroku. Zachované sú napríklad vo Valdštejnskom paláci v Prahe a vo svojom dnes už slávnom diele ich spomína aj Vitruvius.

Obrázok 6.10. Predpokladaný vzhľad Vitruviom navrhnutej kašírovanej „klenby“ [Vitruvius, asi okolo 20 pred Kristom].

Výhodou kašírovaných klenieb je ich ľahká realizácia, pomerne nízka cena, malé dodatočné zaťaženie iných konštrukcií a ľahká odstrániteľnosť.

Výhody použitia tohto spôsobu sa však nemôžu zneužívať ako zámienka na odstránenie, alebo neopravenie historických klenbových konštrukcií. Najmä ak sa má diať z dôvodu remeselnej neschopnosti zhotoviteľa. Náhrady tradičných klenieb modernými konštrukčno-výrobnými systémami (železobetónom, oceľou a podobne) vyznievajú obzvlášť v prípadoch, kedy je ku klenbe aj tak potrebné zhotoviť úložné debnenie, absurdne.

6.3 PRÍPRAVA MALTY URČENEJ NA RENOVÁCIU PAMIATKOVÝCH MUROVANÝCH KONŠTRUKCIÍ

Maltu vytvára plnivo (piesok, v minulosti väčšinou drobnejšie kamenivo), spojivo (rôzne vápna, cementy, sadry) a zámesová voda. Do malty sa na dosiahnutie zvláštnych vlastností v minulosti pridávali a aj dnes pridávajú tiež rôzne aditíva (prísady a prímesi), ktorými sú napríklad plastifikátory, stabilizátory, prevzdušňovače a tak podobne.

Všeobecne rozlišujeme murovacie malty, omietacie malty, malty na podlahy, škárovacie malty, či malty na ukladanie dlaždíc alebo obkladov a tak podobne.

Pri opravách porúch historických, pamiatkovo chránených budov je pri výbere a realizácii technologických postupov potrebné rešpektovať aj základné zásady realizácie obnovy takýchto objektov. Tie sú vo viacerých detailoch na prípravu a realizáciu stavebných prác náročnejšie. Jednou z významných odlišností oproti opravám nepamiatkových budov je návrh vhodných mált.

Tento problém dnes býva v praxi nezriedka „vyriešený“ prípravou bežnej cementovej malty plnenej vymývaným pieskom malej zrnitosti od najbližšieho dodávateľa a miešanej podľa odhadu remeselníkov. Výsledkom tak ale môže byť oprava, ktorá opravované murované konštrukcie, včítane klenieb, v konečnom dôsledku nielen že poškodí esteticky, ale ktorej dĺžka technického života nemusí byť väčšia než niekoľko rokov.

Dokonca môže opravované murivo z dlhodobého hľadiska aj závažne poškodiť. Napríklad vytvorením podmienok pre skrytú vnútornú koróziu muriva.

Pri výbere, či výrobe mált vhodných na opravu poškodeného muriva pamiatkovo chránených budov je preto dôležité rešpektovať základné zásady prístupu k historickým stavbám – najmä princípy reverzibility a kompatibility stavebného zásahu. Teda najmä zohľadnenie princípu reverzibility a kompatibility stavebného zásahu a to aj v zmysle použitých stavebných materiálov.

Do návrhu prípravy malty sa teda premietajú pravidlá, definované v spolupráci RTAS (Research, Technical and Advisory Services of English Heritage), ICOMOS (International Council on Monuments and Sites), ICCROM (International Centre for the Study of the Preservation and the Restoration of Cultural Property) a APT (Association for Preservation Technology) [Ashurts, J. – Ashurts, N., 1999]:

nová malta musí farbou, štruktúrou, konštrukčným detailom a spôsobom nanesenia ladiť s pôvodnou maltou,
nová malta musí byť mäkšia a pórovitejšia ako použité tehly, či kamene muriva,
nová malta musí byť rovnako mäkká, alebo mäkšia a rovnako pórovitá, alebo pórovitejšia ako pôvodná malta^[2].

Pri mnohých renovačných prácach na klenbách pamiatkových budov sa návrh malty vykonáva na základe odborného odhadu, osobných skúseností, prípadne vizuálnej obhliadky zachovaných konštrukcií stavby. Ak je potrebné pripraviť maltu viac, či menej identickú s pôvodne použitou maltou, tak je pre presnejšie a jednoznačnejšie určenie zloženia pôvodnej malty vhodné vykonať laboratórne rozbory. Pri nich sa sleduje najmä pomer zložiek malty, teda druh vápna, jeho podiel^[3], druh plniva, teda kopaný, či plavené drobné kamenivo^[4], skladba zrnitosti plniva a jeho farebnosť.

Porovnaním viacerých vzoriek z rôznych miest je možné stanoviť rozsah konštrukcie vzniknutej v jednom období stavebnej činnosti. Pre dosiahnutie vzhľadu, približujúceho sa pôvodného môže byť dôležité určiť aj druh horniny plniva a, ak je to možné, tak určiť aj lokalitu jeho pôvodného odberu, alebo nájsť súčasnú aktívnu ťažobnú lokalitu, v ktorej sa ťaží rovnaký, alebo príbuzný materiál. Farebnosť malty je ale možné riešiť aj jej prifarbením vhodnými farbenými pigmentmi.

Vzhľadom na to, že väčšina namiešaných suchých maltových zmesí na trhu dodávaných vo vreciach, alebo v plastových vedrách, do ktorých sa pridáva už len voda je vyrobená na báze cementu, je ich používanie často nevhodné. V prípadoch renovácií pamiatkových budov, pri ktorých treba dodržiavať v predchádzajúcom texte uvedené zásady, teda používať predovšetkým vápno ako spojivo, je lepšie maltu namiešať z jednotlivých zložiek priamo na stavenisku.

Môže to platiť aj v prípade spotreby väčšieho množstva mált, pretože predpripravené maltové zmesi sú drahšie ako ich suroviny. V ich prospech však hovorí rovnomerná kvalita. Namiešaná malta stráca po asi dvoch hodinách použiteľnosť. Preto je potrebné miešať ju len v takých dávkach, ktoré sa do tohto času spotrebujú.

Na miešanie mált pre historické klenuté tehlové, alebo kamenné murivá je možné odporučiť nasledujúce pomery dávkovania jednotlivých zložiek odvodené od už vyššie v texte uvedených pravidiel, ktoré potom určujú pomery vápna, piesku, resp. cementu takto [Makýš, O. 2000,2004, podľa Ashurst, J. – Ashurst, N., 1999]:

Tabuľka 6.1. Odporúčané zloženie mált pre obnovu pamiatkových murív

Murivo	Kryté omietkou	Vystavené poveternosti
Tehlové, alebo vápencové nízkej pevnosti	V 1 : P 4 až 3	V 1 : P 2,5 až 1
Tehlové škárované	V 1 : P 1	V 1 : P 1
Pieskovcové nízkej pevnosti	V 1 : P 4 až 3 : 0,5 Pr	V 1 : P 3 až 2,5 : 0,1 až 0,25 Pr
Vápencové, alebo tehlové strednej pevnosti	HV 1 : P 4 V 1 : P 4 až 2,5 V 1 : P 4 až 3 : 0,5 Pr	HV 1 : P 3 až 2,5 C 0,1 až 0,25 : V 3 : P 12 C 0,5 až 1 : V 3 : P 12
Pieskovcové strednej pevnosti	V 1 : P 4 až 3 : 0,5 Pr HV 1 : P 4 až 3	HV 1 : P 2,5 C 0,1 až 0,25 : V 3 : P 12 C 0,5 až 1 : V 3 : P 12
Vápencové, pieskovcové, alebo tehlové vysokej pevnosti	V 1 : P 4 až 1 V 1 : P až 1 : Pr 0,1 až 0,5 HV 1 : P 4 až 2,5	HV 1 : P 2,5 C 0,1 až 0,25 : V 3 : P 12 C 0,5 až 1 : V 3 : P 12 až 10 C 1 : V 2 : P 8

Legenda:

V – vápno, HV – hydraulické vápno, C – cement, P – plnivo

Z uvedenej tabuľky jednoznačné vyplýva, že pre renovácie historických murív klenieb, ktoré boli pôvodne realizované na vápenné malty, je aj pri ich obnove potrebné uprednostniť vápenné malty. V prípade potreby zaistiť rýchlejší nábeh pevnosti a v prípade exponovanejších exteriérových murív je vápennú maltu možné nastaviť malým množstvom hydraulického aditíva. Použiť je možné napríklad technogénne^[5], či prírodné aditíva, akými sú napríklad metakaolín, cement^[6], či iné materiály. Takáto príprava spojív je v súčasnosti z technického, metodického aj praktického hľadiska, kvôli dostupnosti kvalitných materiálov asi najvhodnejším kompromisom.

Používanie sivého cementu je v niektorých prípadoch tiež možné. Najlepšie je si na malej vzorke vyskúšať zmes s bielym aj sivým cementom a určiť ktorá lepšie ladí s pôvodnou stavebnou úpravou.

Používanie čistých cementových mált, ktoré pri opravách väčšiny pamiatkových múrov u nás v minulosti prevládala, je z viacerých dôvodov, technických i metodických nevhodné. Z technických dôvodom ide najmä o väčšie zmrašťovanie cementových mált a ich náchylnosť na tvorbu trhlín aj mikrotrhlín v historických, najmä kamenných murivách, iná tepelná rozťažnosť, väčšia paronepripustnosť a tak podobne.

Pre potreby renovácie historických murív vzniknutých asi do polovice dvadsiateho storočia, je najlepšie používať mäkko, prípadne stredne pálené, dobre vyhasené a dlhodobo odležané vápna, ktoré majú vysokú objemovú stálosť, výbornú plasticitu (v rozpätí tristo až päťsto, pri hodnote nad päťsto je vápno vhodné na jemné omietky a štukové výzdoby), väznosť a konzistenciu porovnateľnú so zmäknutým maslom.

Rýchlo vyhasené vápna, dnes bežne dodávané na trh, napríklad ako vápenný hydrát, dodávaný v suchom stave sú pre použitie pri oprave historických klenieb menej vhodné. Možno ich použiť len pre malé objemy prác, alebo aj s prípadným nastavovaním cementom.

Na trhu je dnes dostupné aj odležané vápno, dodávané niektorými výrobcami stavebných materiálov a odstupňované podľa rokov odležania, ktoré je tvrdo pálené. Veľmi dobrým riešením je zabezpečenie si kvalitne vyhaseného a odležaného vápna z vlastnej hasiacej jamy. Dobrým, ale náročným riešením je aj vlastné vypálenie si vápna, resp. zaobstaranie si vápna z niektorej z malých prevádzok mäkko páleného vápna neznečisteného pri pálení sírou. Takéto prevádzky pracujú vo viacerých európskych krajinách.

Jednoduchú kontrolu kvality vápennej kaše je možné zrealizovať aj na stavbe podľa týchto kritérií:

konzistencia kaše (tekutosť, priľnavosť, súdržnosť, prípadne odlučovanie vody),
rovnomernosť kaše (obsah a kvalita hrubých častí pri rozplavení kaše v nadbytku vody – hrubé častice, ktoré nie je možné jemným tlakom rozotrieť môžu byť nositeľmi objemovej nestálosti),
rovnomernosť zafarbenia kaše (súvisí s dokonalosťou miešania pri hasení).

Opravy historických klenieb je vhodné realizovať tak, aby sa konštrukcie počas prác zbytočne nevystavovali priamym vplyvom počasia, predovšetkým dažďa, snehu, ľadu a priameho pôsobenia slnka. Predovšetkým počas zrenia čerstvej malty. Najvhodnejšie je pracovať v uzatvorenej miestnosti, čo ale nie je vždy možné.

Ak to nie je možné, je opravované klenby dobré dočasne prekryť napríklad hrubšou plastovou fóliou, v prípade vzácnych konštrukcií aj ľahkou, demontovateľnou, alebo aj prenosnou strieškou. Ak treba opraviť väčší úsek klenby, treba najprv príslušný úsek klenbového oblúka zabezpečiť proti zrúteniu napríklad podoprením. Nové klenbové pásy, či polia treba väčšinou murovať do debnenia tak, ako to bolo spomenuté v predchádzajúcom texte.

7 PRACOVNÉ NÁSTROJE POUŽÍVANÉ V MINULOSTI NA REALIZÁCIU KLENUTÝCH KONŠTRUKCIÍ

Je samozrejmé, každá stavebná práca si vyžaduje použitie určitých, zvlášť pre potreby realizovanej prace vyvinutých a vyrobených nástrojov. V súčasnosti používame veľa nástrojov, ktoré sú založené na využívaní predovšetkým elektrickej, alebo aj iných druhov energií. V minulosti staviteľstva, predovšetkým pred polovicou devätnásteho storočia používali stavební robotníci a remeselníci predovšetkým nástroje závislé od ľudskej energie.

Ručná práca s takýmito nástrojmi, ktoré dominovali stavebníctvu po tisíce rokov, zanecháva na opravovaných materiáloch, či konštrukciách svoje charakteristické stopy. Tieto stopy sú aj preto často predmetom pamiatkovej ochrany, reprezentujúcim okrem vizuálne zaujímavých povrchov, aj dôležité informácie o spôsoboch a postupoch výstavby v minulosti.

Vzhľadom na záber tohto monografického trojdielu, ako aj predchádzajúcich diel zameraných na staviteľstvo osemnásteho a devätnásteho storočia tu preto uvádzame opisy rôznych dobových pracovných nástrojov. Podklady k spracovaniu predloženej kapitoly sme čerpali z dobovej odbornej literatúry, ako aj z priameho terénneho výskumu.

7.1 NÁSTROJE NA ŤAŽBU KAMEŇA

Kamenárska kyjanica (nemecky der Steinschlegel) sa kameňolomoch používa vo všetkých svojich veľkostiach. Zobrazená je na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „11.“. Vyrába sa z kovaného železa a má otvor vo svojom strede, ktorý slúži na osadenie dreveného poriska. Hlava kyjanice je väčšinou trikrát dlhšia než vo svojom štvorhrannom tvare široká a má teda tvar hranola. Jeho dĺžka je síce rôzna, ale vždy v rovnakom pomere šírky k dĺžke. Porisko je dlhšie, alebo kratšie v závislosti od potreby, teda od spôsobu používania. Zhotovuje sa z dobrého jaseňového, lebo platanového, prípadne aj z brestového dreva.

Na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „12.“ je zobrazená typická páka (nemecky die Brechstange), nazývaná aj sochor, ktorá sa síce nepoužíva priamo v kameňolomoch, ale viac na rozoberanie existujúcich starých klenieb. Jej dĺžka predstavuje, podľa okolností zvyčajne päť až šesť stôp (asi meter a päťdesiat až meter a osemdesiat centimetrov). V priereze je jeden a pol palca (asi tri a pol až štyri centimetre) hrubá. Na spodku je vykovaná do tvaru klina a vyrába sa z dobrého štajerského železa. České železo je príliš krehké, pričom to uhorské je zasa lepšie ako české. Na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „13“. je zobrazená taká istá bežná páka z pohľadu, tak aby bolo vidno sformovanie jej ostria.

Na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „14.“ je vyobrazená tyč s rozoklaným ostrím nazývaná aj kozia noha (nemecky der Geißfuß). Týmto názvom sa ale označujú aj bežné tyče, také aké boli predstavené na predchádzajúcich ilustráciách. Používa sa rovnako ako predošlá tyč na posunutie kameňa z jeho predchádzajúceho uloženia. Táto tyč má na svojom pracovnom konci kováčom vyrobené od seba do oblúka ohnuté rozdvojenie ostrie pripomínajúce tvar kopyta kozy, čo tomuto nástroju dalo meno.

Aby to bolo zrozumiteľnejšie tak je na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „15.“ tento nástroj zobrazený z boku tak, aby bolo vidno zahnutie jeho špíc. Podľa svojho účelu sa tento nástroj vyrába buď veľmi tenký, alebo naopak veľmi masívny. A teda buď pol palca (asi jeden a štvrť centimetra), alebo jeden a pol palca (takmer štyri centimetre) hrubý. Dĺžka tohto nástroja tiež závisí od jeho účelu a preto tu nie je možné uviesť jeho presné rozmery. Všeobecne možno uviesť, že máva dĺžku štyri až päť stôp (asi jeden a štvrť až jeden a pol metra). Vyrába sa z kováčskeho železa.

Na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „16.“ je zobrazená špeciálna minérska tyč (nemecky die Sprengstange, alebo die Minierstange), ktorá sa používa v kameňolomoch na oddeľovanie väčších, alebo menších dielcov kameňa z kamenného masívu. Tieto kamene sa zo skalných stien oddeľujú buď odlamovaním, alebo trhaním výbušninou. Teda používa sa buď na strčenie do puklín a lámanie skál, alebo sa ňou vysekávajú diery do masívu, do ktorých sa následne vloží výbušnina. Podľa spôsobu akým sa kamene oddeľujú odstrelom sa tyče vyrábajú v dĺžkach sedem až osem stôp (asi dve až dva a pol metra) a v veľkostiach kruhového priemeru jeden a pol palca (asi tri a pol centimetra). Na pracovnom konci majú tieto tyče zvláštne trojité ozubenie, ktoré slúži na oddeľovanie jednotlivých kameňov z masívu odstrelom výbušniny vloženej do nimi vysekaného otvoru.

Prepichovacia ihla (nemecky der Raumnadel) je nástroj, ktorým sa dokončí rozpojovanie horniny na väčšie, alebo menšie kusy. Do horniny, do ktorej boli už predtým vytvorené jamky, alebo priehlbiny, či pukliny, sa tyč strčí a takto sa hornina tlakom, či páčením ďalej rozruší. Tyč tiež slúži aj na vylamovanie časti horniny z masívu. Táto tyč má kruhový prierez a je tiež osem stôp (asi dva a pol metra) dlhá a na jednom konci má vytvorenú guľovú hlavu, ktorá slúži na jej lepšie uchopenie. Na druhom konci má vytvorenú malú plochú lopatku veľkú asi ¼ palca (približne do trištvrte centimetra), ktorá slúži na zastrčenie tyče do puklín horniny, alebo k ľahšiemu nadvihnutiu jej kusov. Zobrazená je na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „17.“.

Nabijak (nemecky der Ladstock) je tiež sedem až deväť stôp dlhý (asi dva metre a desať centimetrov až dva a trištvrte metra)a je zhotovený z tyčového železa kruhového prierezu hrubého asi jeden a pol palca (takmer štyri centimetre). Je určený na nabíjanie výbušniny do vopred vyvŕtaného otvoru v skale. Do tohto otvoru sa následne touto tyčou zatlačia aj menšie kamene a piesok, tak aby vrt uzatvorili a silu explózie tým zväčšili. Na jeden strane nabíjacej tyče je kováčom vytvorený žliabok, prostredníctvom ktorého sa do výbušniny s pomocou zápalnej ihly zavedenie zápalnica. Tento žliabok je hlboký štvrť palca (menej ako trištvrte centimetra) tak, aby do neho presne vošla zápalná ihla. Nabijak je vyrobený z kováčskeho železa a je na oboch koncoch sploštený. Zobrazený na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „18.“.

Zápalná ihla (nemecky die Zündnadel), zobrazená na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „19.“ je štvrť palca hrubá a osem stôp (asi dva a pol metra) dlhá železná tyč, ktorá sa zasúva do vyššie spomenutého žliabku nabijaku. Ňou sa do výbušniny zavedie zápalnica. Po zatlačení zápalnice do strelného prachu sa ihla vytiahne von.

Na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „20.“ je zobrazený kamenný klin (nemecky der Steinzwickel), ktorý je určený na rozpojovanie ako horniny v lome, tak aj staršieho muriva stavby. Tento klin je zvyčajne deväť až dvanásť palcov dlhý (asi dvadsaťdva až tridsať centimetrov) a v jeho hrubšej hornej časti tri palce (asi sedem a pol centimetra) hrubý. Vyrobený býva z kováčskeho železa. Ilustrácia Bild I., Tafel I., Figur „21.“ zobrazuje čelný pohľad na takýto klin, z ktorého je zrejmé, že spredu na klin tvar obdĺžnika, ktorý je na vrchu hrubý dva palce (asi päť centimetrov).

Ilustrácie Bild I., Tafel I., Figur „22.“ a Bild 1, Tafel I., Figur „23.“ zobrazujú bočný a čelný pohľad na špeciálny dlhý kamenársky klin, ktorý slúži na rozpojovanie horniny jeho zatĺkaním do jej puklín a škár (der langer Steinzwickel). Takýto klin sa používa v kameňolomoch. Dlhý je pätnásť až osemnásť palcov (asi tridsaťosem až štyridsaťpäť centimetrov) a má podobný tvar ako v predchádzajúcom odstavci opísaný klin, len s tým rozdielom, že ej klinovito formovaný aj v čelom pohľade. Na vrchu je preto tri palce (asi sedem a pol centimetra) široký a na spodku len dva palce (asi päť centimetrov). Na spodku má len jednu hranu tvoriacu špicu. Tieto kliny sa vyrábajú z najlepšieho štajerského železa. Podobné kliny zobrazujú aj ilustrácie Bild I., Tafel I., Figur „24.“ a Bild 1, Tafel 1, Figur „25.“).

7.2 MURÁRSKE NÁSTROJE

Murári majú tak ako aj ostatní profesionisti svoje vlastné špecifické pracovné nástroje, ktoré používajú na murovanie aj omietanie konštrukcií. V ďalšom texte sa budeme venovať len murárskemu náradiu, ktoré bude podrobne opísané s cieľom uviesť aké nástroje si murár musí so sebou priniesť na stavbu.

Na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „26.“ je typická murárska kelňa (nemecky die Mauerekelle), ktorá patrí k najdôležitejším murárskym pracovným nástrojom a každý murár ju musí mať. Ide o akúsi malú lopatu, alebo lyžicu pomocou ktorej murár ukladá a vyrovnáva maltu v murive, rovnako ako ju ňou nahadzuje aj na steny. Kelňa sa vyrába z pevného železného plechu a má osadené aj drvenú rúčku z tvrdého dreva. Keďže v súčasnosti^[7] sa muruje s veľmi riedkou maltou tak sa na jej nanášanie používa aj drevená murárska lyžica zobrazená na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „27.“.

Murárske kladivo (nemecky der Mauerhammer), zobrazené na ilustrácii (Bild I., Tafel I., Figur „28.“ je nástroj, ktorým môže murár odseknúť malé časti tehál, alebo pieskovcových kameňov. Tiež ním môže poklepať po murovacích dielcoch, čím ich viac stlačí k sebe. Tým urobí murovanú konštrukciu pevnejšou. Toto kladivo predstavuje nevyhnutne potrebný pracovný nástroj, ktorý musí každý murár vlastniť. Na jeden strane má kladivovú hlavu, ktorá slúži na tlčenie a na druhej má sekáčové ostrie, ktoré slúži na osekávanie murovacích dielcov. Tak ako je viditeľné na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „28.“. Existuje ale ešte oveľa viac druhov murárskych kladív, hoci tu ilustrované kladivo má najideálnejší tvar. Hlava kladiva má vo svojom strede otvor, ktorý sa nazýva oko kladiva a do ktorého sa pevne osádza porisko z dobrého dreva.

Ilustrácia Bild I., Tafel I., Figur „29.“ zobrazuje sekáč nosatec (nemecky der Zweispitz), ktorý má takmer tvar plochejšieho háku. Len je oproti hákom menší, ale zato väčší než murárske kladivo. Používa sa na osekávanie, alebo zmenšovanie väčších kameňov určených na murovanie. Sekať sa ním môže na oboch jeho stranách, ale špicatý nástroj má len na jednej strane. Na druhej starne má plochý sekáč, ktorý je oproti porisku otočený o pravý uhol a je teda kolmý k ose poriska. Jedna, alebo druhá strana sekáča nosatca sa používa pri osekávaní kameňov, alebo tehál podľa potreby. V strede svojej hlavy má tak isto ako predchádzajúci nástroj otvor, teda oko na osadenie poriska. To sa vyrába z dreva hrabu. Tento nástroj sa dá kúpiť v každom obchode so železným tovarom^[8] a murár sám ho nemusí vlastniť, ale jeho zaobstaranie je úlohou staviteľa, alebo majstra.

Na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „30.“ je zobrazená malá kelňa (nemecky die Tünchkelle), ktorá vychádza z veľkej murárskej kelne, je však na svojom konci zašpicatená. Pri omietaní slúži na formovanie kútov miestností ako aj rôznych žliabkov. Používa sa okrem kútov aj na ťahaní rôznych ríms, ako aj priformovaní profilovaných ostení otvorov.

Olovnicu (nemecky das Schussblei, alebo das Senkblei) na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „31.“ ako nevyhnutný pracovný nástroj potrebuje murár na takmer každej stavbe. Vyrobí sa z rúry, ktorá je dlhá šesť až osem palcov (asi pätnásť až dvadsať centimetrov) a má vnútorný priemer trištvrte palca (asi dva centimetre). Do nej sa kvôli váhe naleje roztavené olovo. Na rúrku sa pripevní malý krúžok prostredníctvom ktorého sa závažie olovnice povesí na šnúru. Tá ma na druhom konci upevnenú cievku, na ktorú sa šnúra namotáva. Cievka sa vyrobí z bežného dreva. Olovnicu používa murár na všetky múry a stĺpy, najmä tie, ktoré následne budú niesť konštrukcie klenieb tak, aby boli dokonalo zvislé. Pritom si murár musí dávať pozor, aby boli tieto konštrukcie skutočne zvislé, čo si vyžaduje precíznu prácu, ktorá si žiada určitý čas.

Na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „33.“ je zobrazená krokvica (nemecky die Schrottwage, alebo die Setzwage). Tento nástroj, ktorý je zhotovený na základe dreveného rovnoramenného trojuholníka je potrebný na to, aby sa murovaná konštrukcia zhotovovala aj vo vodorovných líniách riadne. Krokvica sa zvyčajne vyrába zo štyroch kusov tvrdého dreva a to z dlhej pásovej laty, ktorá vytvára základňu trojuholníka a troch ďalších lát, ktoré tvoria tvar trojuholníka doplnený o stredovú stojku. Do tejto stojky sa následne vydlabe úzka ryha a v nej bude visieť šnúrka na konci ktorej bude umiestnené olovené závažie tvaru malej guľky. Táto šnúrka slúži na označenie dokonalo zvislej línie. Pri meraní sa krokvica potom položí dlhou latou na murivo, pričom zvislo visiaca šnúrka označí prípadné odklony od presne horizontálnej línie muriva.

Ilustrácia Bild I., Tafel I., Figur „34.“ zobrazuje drevený uholník (nemecky der hölzerne Winkel), ktorý býva vyrobený stolárom z rovnako hrubých a dobre ohobľovaných lát spojených do pravého uhla. Slúži na presné určenie zvislých línií konštrukcií, ktoré zvierajú s vodorovne uloženými pravý uhol.

Na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „35.“ je zobrazená murárska šnúra (nemecky die Mauerschnur), ktorá má zvyčajne dĺžku dvadsať siah (asi tridsaťosem metrov). Na jednom svojom konci je uviazaná o väčší zašpicatený kolík, do ktorého horného konca je zasunutý krátky priečny kolík. Na väčší kolík je šnúra namotaná. Murárska šnúra je potrebná na určenie línie zhotovenia konštrukcie. Používa sa nielen pri samotnom murovaní, ale určujú sa ňou aj všetky ostatné línie stavby.

Murársku latu (nemecky die Mauerlatte) zobrazená na ilustrácii Bild I., Tafel I., Figur „36.“ používajú murári na presné nasmerovanie konštrukcií, ako aj na sťahovanie čerstvých omietok, či na presné osadzovanie omietkových lát (drevených omietnikov). Táto lata sa používa ohobľovaná zo všetkých strán a jej dĺžka býva šesť stôp (vyše jeden a trištvrte metra).

Na hasenie vápna sa používa drevená, na jednej strane otvorená skriňa, zvyčajne nazývaná hasnica (nemecky die Malterei) zobrazená na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „37.“. Vytvára sa z bežných ohobľovaných dosiek, ktoré sú dlhé sedem stôp (vyše dvoch metrov) a široké šesť stôp (takmer dva metre). Spodok sa zhotovuje zo štvorpätinových až celých palcových dosiek (hrubých asi dva až dva a pol centimetra), ktoré sú hranené tak aby k sebe tesne priliehali. Boky hasnice sú zhotovené len z jednej bežnej dosky a sú teda vysoké desať až dvanásť palcov (asi dvadsaťpäť až tridsať centimetrov). Na spodku jednej strany hasnice sa vytvorí štvorhranný otvor so šupátkovým uzáverom, ktorý slúži na vypustenie vyhaseného vápna z hasnice. Kvôli vypúšťaniu vyhaseného vápna je potrebné postaviť hasnicu v mierne sklonenom tvare tak, aby z nej polotekuté vápno mohlo samospádom ľahko vytiecť.

Fúrik, koliesko (nemecky die Schiebtruhe, alt. die Scheibtrunne, alebo der Schiebkarren) sa používa nielen pri murárskych prácach, ale aj inde na transport menšieho množstva stavebného materiálu. Obsluhuje, teda tlačí, alebo ťahá ho jedna osoba. Má tvar z vrchu otvorenej krabice, do ktorej sa ukladá transportovaný materiál. Tá je osadená jedným kolieskom a dvoma rúčkami. Zmestí sa do neho približne jeden a pol kubickej stopy transportovaného materiálu, napríklad malty.

Vyrába sa ako v železnou pásovinou obitej, tak aj v neobitej podobe. Väčšina týchto nástrojov sa vyrába buď v Berchtesgadene^[9], alebo v regióne Morava. Moravské fúriky sú trocha menšie, ale výrazne lacnejšie. Známe miesto ich výroby bol Barowitz^[10], odkiaľ ich výrobcovia vozili pol hodinu cesty na neďalekú stanicu Auspitz^[11] Severnej dráhy cisára Fedinanda^[12], ktorou sa ľahko dostali minimálne do celej strednej Európy. Zobrazený je na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „38“.

Ohrablo (nemecky die Malterhaue) je nástroj zobrazený na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „39.“, ktorý sa mieša suspenzia v maltovnici a to ako pri hasení vápna, tak aj pri jej miešaní na maltu. Pri hasení vápna sa vďaka miešaniu ohrablom dostane voda ku všetkým častiam vypáleného vápna a pri miešaní malty sa vďaka jeho použitiu zmieša vápno s plnivom, teda kamenivom a alebo pieskom aj vodou. Skladá sa z rúčky dlhej asi päť až šesť stôp (asi stopäťdesiat až stodeväťdesiat centimetrov) a na konci priečne osadeného železného plechu s troma^[13] veľkými kruhovými otvormi, cez ktoré môže pri miešaní miešaná zmes voľne pretekať. Rúčka je k pracovnému plechu prichytené priečnym kolíkom.

Murárska lyžica, murárska naberačka, alt. fangľa (nemecky der Malterlöffel) je nástroj určený na premiestnenie malty z maltovnice do maltovej kade (nádoby, vedra). Preto má tvar polguľovej lyžice priemeru deväť až desať palcov (asi dvadsaťdva až dvadsaťpäť centimetrov) s hĺbkou tri až štyri palce (asi sedem a pol až desať centimetrov). Lyžica je zhotovená z tvrdého železného plechu a má drevenú rúčku dlhú zvyčajne 5 stôp (asi jeden a pol metra). Zobrazená je na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „40.“.

Keďže dnes^[14] sa muruje s veľmi riedku maltou tak murári používajú tieto lyžice aj k samotnému murovaniu, teda ukladaniu malty do škár muriva. Na to sa používa lyžica (fangľa) s priemerom štyroch palcov (asi desať centimetrov) a s rúčkou dlhou šesť palcov (asi pätnásť centimetrov). Takýto nástroj sa dá kúpiť aj v bežných železiarstvách.

Maltovnica (der Mauerkasten) je určená na transport zamiešanej malty priamo k murárovi na jeho pracovisko. Je vyrobená z hrubých dosiek a je dlhá asi dve stopy a šesť palcov (asi štyridsať centimetrov). Široká je osemnásť palcov (asi štyridsaťpäť centimetrov). Ilustrácia Bild I., Tafel II., Figur „41.“ jasne zobrazuje jej tvar v bočnom pohľade. Vyrába ju síce zvyčajne stolár.

Murárska lata (die Abweglatte) je dve siahy a šesť palcov (asi štyri metre) dlhá lata, ktorá musí byť na všetkých svojich stranách ohobľovaná do hladka. Murárska lata musí byť vyrobená z dobre vyschnutého dreva, pričom všetky jej protiľahlé strany musia byť od seba vzdialené rovnako a po dĺžke musia predstavovať dve dokonalo rovnobežné línie. Na oboch koncoch murárskej laty sú vytvorené otvory dlhé osem palcov (asi dvadsať centimetrov) a vysoké asi dva palce (asi päť centimetrov), ktoré slúžia na jej uchopenie. Ide o nevyhnutnú pracovnú pomôcku, ktorá je zobrazená na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „42.“.

Na ilustrácií Bild I., Tafel II., Figur „43.“ je zobrazená lešenárska skoba (die Gerüstklampfe) je vyrobená z kovaného železa v tvare, ktorý je zjavný z pripojenej ilustrácie. Pre jej výrobu sa hodí šestnástkové železo^[15]. Skoba má na oboch stranách zahnuté a zašpicatené konce a slúži na pevné spojenie častí konštrukcie, teda trámov dreveného lešenia. Mimochodom žiadne lešenie sa nedá bez použitia týchto lešenárskych skôb postaviť ľahko. Vyrába ich buď kováč, alebo aj zámočník a používa sa na to štajerské železo^[16].

Stieradlo (das Reibbrett) na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „44.“ používa murár pri omietaní murovaných konštrukcií. Preto sa vyrába z dosky, ktorá je ohobľovaná do hladka a nie je zbytočne veľká aj ťažká, pretože inak by práca s ňou bola ťažkopádna a murára by príliš unavovala. Používa sa potom, čo sa na steny podhľadu klenby nahodí hrubá vrstva podkladovej omietky a táto stvrdne, aby sa na ňu mohla nahodiť jemnejšia štuková omietka, ktorou sa vytvorí želaný hladký vzhľad. Na stiahnutie a teda zarovnanie tejto štukovej vrstvy sa potom používa práve takého stieradlo. Tiež sa môže použiť pri záverečnej povrchovej úprave, kedy sa ním rozotiera jemná malta bohatá na vápno, čím sa vytvorí veľmi hladký a lesklý povrch. Taký povrch sa len samotným natieraním vytvoriť nedá.

Stierací hoblík (das Verreibhobel) sa používa rovnako ako stieradlo, ale vďaka tomu, že je o niečo dlhší a užší, tak sa ním dajú dobre zahladiť záverečné vrstvy omietok nahodených na rôzne lineáre dekoratívne detaily. Takými sú napríklad rôzne rímsy, výčnelky, odskoky, plochy a pod. Zhotovuje sa z tvrdého dreva a je zobrazený na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „45“.

Doska na maltu (der Sparer) je malá doska s kolmo voči svojej ploche osadenou rukoväťou, ktorú používajú murári keď musia pracovať vo výške z rebríka, alebo z iného vyvýšeného pracovného miesta. Napríklad v podhľade klenby, ktorú omietajú. Murár si tak na dosku uloží malé množstvo malty, ktorú si v ruke vynesie do potrebnej výšky. Z neho si potom pomocou kelne odoberá maltu, ktorú spracuje. Zobrazený je na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „46.“.

Hoblík (nem der Hobel) je tiež druh stieradla, len je dva krát tak dlhý ako bežné stieradlo. Vyrába sa stolár z mäkkého dreva, pričom nesmie používať žiadne železné klince. To preto aby nimi nebola čerstvá malta poškriabaná. Hoblík je určený na zahladenie väčších plôch čerstvej omietky. Používa sa tak, že sa na stenu nahodí veľké množstvo čerstvej omietky, ktorá sa ním stiahne ešte pred tým než zavädne. Jeho väčšia dĺžka je dôležitá preto aby sa ním mohla omietka stiahnuť a zahladiť do väčšej plochy. Tiež sa ním naťahuje tenká vrstva jemnej štukovej omietky aj na podhľad klenby. Zobrazený je na ilustrácii Bild I., Tafel II, Figur „47.“.

Maltová kaďa (das Malterschaff) zobrazená schematicky na ilustrácii Bild I., Tafel III., Figur „52.“ je dôležitá kvôli transportu surovín na výrobu malty. Používajú ju nádenníci a jej pomocou nosia na stavbu vodu, piesok (alternatívne kamenivo) a ďalšie materiály potrebné na výrobu dobrej malty. Zvyčajne má priemer pätnásť palcov (asi tridsaťosem centimetrov) a je deväť palcov (asi dvadsaťdva centimetrov) hlboká. Vyrába sa z lipového dreva a najlepšie sú tie, ktoré majú zvonka osadené železné obruče.

Veľká (zdvíhacia) kaďa (der Zugschaff) sa používa ako na transport vápna, tak aj vody. Nosí sa pomocou dvoch nosných tyčí. Jej objem zvyčajne predstavuje jeden a pol kubickej stopy (asi deväťdesiat litrov) vyhaseného vápna. Zobrazená je na ilustrácii Bild I., Tafel III., Figur „53.“.

Tragače (der Steinkarren) vyrába Wagner z hrabového dreva. Ide o káru s jedným kolesom a dvoma rúčkami podobnú fúriku (r Schiebekarren). Používa sa na transport stavebných kameňov, alebo tehál od skládky k murárovi. Zobrazený je na ilustrácii Bild I., Tafel III., Figur „54.“.

Kára (der Steinwagen) je dvojkolesový vozík, ktorý je zreteľne zobrazený na ilustrácii Bild I., Tafel III., Figur „55.“. Slúži na transport väčších kameňov, ktoré následne opracováva kamenár do podoby kvádrov, kociek, klenákov, rebier, svorníkov a tak podobne. Na stavbách sa podľa potreby používajú ako malé, tak aj veľké káry.

Unášavý (aj korčekový) dopravník (die Ziegelaufzugsmaschine) je najnovší^[17] vynález dopravného stroja veľmi vhodného na zvislú dopravu stavebného materiálu. Na ilustráciách Bild I., Tafel III., Figur „56.“ je zobrazený v čelnom a bočnom pohľade. Tento dopravník pozostáva z dvoch štvorhranných bubnov, ktoré sú upevnené medzi dva trámy, alebo kmene na želeným osiach, na ktorých sa otáčajú. Okolo týchto bubnov a po celej pracovnej dĺžke stroja prebieha kožený remeň na ktorom sú v rovnakých rozstupoch pripevnené drevené články. Tie slúžia na transport vždy dvoch tehál. Stroj sa obsluhuje točením horného bubna. Celý stroj musí byť pevne ukotvený do zeme, tak aby sa pri transporte ťažkých tehál neprevrátil. Takisto musí byť aj na svojom vrchu pripevnený k lešeniu. Obsluhujú ho dvaja pracovníci, Kým jeden dole starostlivo nakladá do článkov jednotlivé tehly, druhý ich hore musí vykladať. Vyrába ich^[18] firma Zug et Sohn z Viedne, ktorá sídli na Favoriten Straße^[19]. Na základe skúsenosti možno uviesť, že náklady na kúpu takéhoto stroja sa vrátia za asi šesť pracovných týždňov.

Navijak aj rumpál, rumpang (der Aufzug) sa bežne používa na transport stavebného materiálu (malty, tehál, kameňov) do výšky. Pozostáva z valcovitého hriadeľa, ktorý sa otáča pomocou naňho pripevnenej kľuky, prípadne kolesa. Na neho sa navíja lano, alebo reťaz so zdvíhaným predmetom. Hriadeľ tvorí drevená os priemeru šesť sedmín palca (vyše dvoch centimetrov) na ktorej je umiestnený valec na ktorý sa lano, alebo reťaz navíja. Na valec sú osadené dve kľuky pomocou ktorých nádenníci valcom otáčajú. Tým zdvíhajú zavesené bremeno. Navijak pracuje pomaly a k jeho obsluhe sú potrební štyria pracovníci. Zobrazený je na ilustráciách Bild I., Tafel III., Figur „57.“ a Bild I., Tafel III., Figur „58.“.

Potrebné je ešte spomenúť špeciálnu lešenársku sekeru (die Gerüsthacke) zobrazenú na ilustrácii (Bild I., Tafel II., Figur „50.“) a to preto aby neprišlo k jej zámene za bežnú stolársku sekeru.

A napokon treba ešte uviesť obvyklý dopravný prostriedok, ktorý sa používa na transport zeminy, piesku, štrku, sutiny a tak podobne. Ide o povoz (nemecky der Fuhrwerk), ktorého úložná skriňa je zobrazená na ilustrácii Bild I., Tafel III., Figur „51.“. Používa sa ako pri zemných prácach, tak aj pri murárskych prácach. Ide o bežný roľnícky voz na ktorý sa osadí drevená truhla. Tá sa osadzuje tak, že je k podperám na šasi voza pripevnená len na dvoch stranách, čo v prípade potreby umožňuje je ľahkú demontáž. Bočnice sa dajú aj odňať, čo umožňuje jej rýchle vyprázdnenie. Obzvlášť ak sa v nej transportuje zemina, ale piesok.

Takáto truhla zvyčajne pojme dvadsaťštyri kubických stôp (približne viac ako jeden a štvrť kubického metra) piesku, alebo sutiny. Jej zvyčajné rozmery sú šesť stôp (vyše jeden a trištvrte metra) na dĺžku, štyri stopy (asi jeden a štvrť metra) na šírku a dve stropy (asi šesťdesiat centimetrov) na výšku. Existujú ale aj menšie truhly, do ktorých sa zmesí len šestnásť kubických stôp (asi trištvrte kubického metra) materiálu. Dlhé sú štyri stopy (asi meter a štvrť), široké tri stopy (menej ako jeden meter) a vysoké dve stropy (vyše šesťdesiat centimetrov).

Podľa veľkosti truhly a počtu dovozov potom furman^[20] počíta celkový objem dopraveného stavebného materiálu, z čoho sa vypočíta jeho úkolová mzda (nemecky nach Akkorde). Furman dokáže denne previesť tridsaťšesť fúr hliny, piesku, alebo sutiny na vzdialenosť štyristo siah (asi trištvrte kilometra). Ilustrácia zobrazuje presný tvar takejto truhly doplnený v priečnom reze o podpery. Zhotovuje je stolár a jej kovové časti dodáva kováč.

7.3 MERACIE PRÍSTROJE

Rozumejú sa pod tým také nástroje, alebo prístroje ktoré sa používajú pri vymeriavaní záhrad, polí, lúk, plôch, alebo iných pozemkov bez toho, aby bolo potrebné používať meracie tyče. To isté platí ale aj pre nivelizačné nástroje, ktoré sú potrebné na vymeriavanie vodorovných línií stavieb, ako aj na samotné zhotovenie stavieb.

Keď vychádzame z potreby oddeľovania náročnejšej praktickej geometrie od umenia zameriavania priamo v praxi, musíme začať od základných zásad geometrie. Keďže je ale táto publikácia určená praktickým murárom, tak sa vyhneme všetkým zložitejším opisom a uvedieme len, to, z čoho majú murári dennodenne úžitok.

Na to, aby sa dali merať priamky, plochy, telesá a iné predmety, resp. konštrukcie sú v našom štáte^[21] určené všeobecne platné miery. Dĺžkové sa odvádzajú od základnej viedenskej siahy, ktorá sa delí na šesť rovnakých dielov, ktoré sa nazývajú viedenské stopy. Táto viedenská stopa má voči iným stopám užívaným v zahraničí takéto pomery^[22] v %:

Viedenská stopa samotná (Wiener Schuh^[23]) 100,000

Parížska stopa (Pariser Schuh) 102,164

Londýnska stopa (Londoner Schuh) 96,460

Mníchovská stopa (Münchener Schuh) 92,331

Rýnska stopa (Rheineische Schuh) 99,326

Vratislavská^[24] stopa (Bresaluer Schuh) 91,550

Štokholmská stopa (Stockholmer Schuh) 93,951

Norimbergská stopa (Nürneberger Schuh) 96,109

Drážďanská stopa (Dresdner Schuh) 90,000

Na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „1.“ je zobrazený merací nástroj dĺžky viedenskej siahy (asi jeden meter a deväťdesiat centimetrov). Nástroj je zhotovený z tenkej ohobľovanej laty a v praxi zväčša vyzerá tak, ako je tu zobrazený. V priereze je táto lata hrubá asi jeden palec (asi dva a pol centimetra). Na svojom konci je obitá železom a je delená na stopy a palce. Ak chce niekto mať vlastnú meraciu tyč veľkosti viedenskej siahy, tak si ju podľa tohto vzoru môže nechať ľahko vyrobiť príslušným mechanikom a ciachovať na príslušnom úrade.

Kvôli praktickejšiemu používaniu na stavbe existujú aj skladacie meradlá, ktoré sú zvyčajne dlhé len tri stopy (vyše deväťdesiat centimetrov). Jedno také je zobrazené na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „2.“.

Ilustrácia Bild I., Tafel II., Figur „3.“ zobrazuje dlhšiu meraciu tyč (nemecky die Doppelklafter), ktorá je meracím nástrojom používaným na meranie dĺžky dvoch siah naraz, čo pri meraní ušetrí potrebný čas. Sú na nej vyznačené dve viedenské siahy, ktoré sú tiež delené na stopy a palce.

Meracia reťaz (nemecky die Meßkette) zobrazená na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „4a.“ je nástroj, ktorým sa merajú veľmi dlhé vzdialenosti na pozemkoch, alebo stavbách. Pozostáva z šesť palcov dlhých článkov zhotovených z hrubého železného drôtu. Dlhá je desať viedenských siah. Jednotlivé články sú spojené očkami a každých dvanásť článkov, alebo šesť stôp (asi jeden meter a osemdesiat centimetrov) je väčšie oko, ktoré má presne v strede osadené krátku priečnu železnú tyčku, ktorá presne označuje dĺžku jednej viedenskej siahy. Na oboch koncoch reťaze, ako aj v jej strede sú osadené väčšie oká s priečnym tyčkami, ktoré označujú presný rozmer viedenskej siahy. Aby sa meracia reťaz ľahšie naťahovala, tak sú k tomu výhradne určené dve päť až šesť stôp (asi jeden a pol metra až jeden meter a osemdesiat centimetrov) dlhé tyče, ktoré sa zasunú do koncových ôk reťaze a ktorými sa reťaz natiahne.

K meracej reťazi patrí aj jej napínacia tyč (nemecky der Kettenschlepper), ktorá je zobrazená na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „4b.“. Na svojom spodku je zašpicatený a jeho priemer je jeden a štvrť palca (vyše troch centimetrov). Je zvyčajne dvojakého druhu, konkrétne pre pevnú a pre močaristú zeminu. Pre pevný podklad má na svojom špicatom konci osadený krátky priečny kolík dlhý len tri palce (asi do osem centimetrov), pre močaristý podklad má tento priečny kolík osadený podstatne dlhší, teda až deväť palcov (asi dvadsaťtri centimetrov). Tieto priečne kolíky slúžia na to, aby pri naťahovaní meracej reťaze nemohlo prísť v posúvaniu, alebo vyšmyknutiu väčšieho oka reťaze z naťahovacej tyče.

Tyč pre močaristý poklad je zobrazená na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „5.“. Okrem dĺžky toho spomenutého priečneho kolíka sú obe napínacie tyče rovnaké.

Kolíky, alebo ihly sú pripevnené k otváravej obruči po tucte (dvanásť) kusov. Tieto pomôcky sú na ich vrchnom konci doplnené sponou, ktorá umožňuje otváranie. Každý je dvanásť až osemnásť palcov (asi tridsať až štyridsaťpäť centimetrov) dlhý a sú vyrobené z oceľového drôtu hrubého štvrť palca (asi šesť a pol milimetra). Slúžia na to, že keď sa reťazou odmeria nejaká vzdialenosť, tak sa tým v jej línii označia potrebné odmerané body. Jedna reťaz doplnená ihlami stojí vo Viedni desať zlatých^[25].

Pri meraní s pomocou reťaze (alebo aj šnúry) je ale obvyklé, že sú na stavbe nárožia, či kúty, ktoré nie je možné merať s pomocou šnúry, či reťaze. Preto je vhodné zaobstarať si dvanásť až štrnásť drevených kolíkov, ktoré sú na svojom špici okované a na druhom konci majú osadené železnú krytku. Tieto kolíky sú dvanásť až osemnásť palcov (asi tridsať až štyridsaťpäť centimetrov) dlhé, jeden a štvrť palca (vyše tri centimetre) hrubé a sú ohobľované.

Vypichovacia tyč (nemecky die Außsteckstange) je nástroj zobrazený na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „6.“. Používa na označenie rohov, alebo iných meraných bodov vymeriavanej budovy. Využíva sa pri meraní bez meracej tyče. Vymeriavač nosí pri práci so sebou zvyčajne šesť takýchto tyčí.

Vyrába sa zo drevenej tyče dlhej dve siahy (asi tri a pol metra) s priemerom jeden a štvrť palca (vyše tri centimetre). Na vrchu na kovový krúžok a na spodku železný špic. V kovovom krúžku, ktorý slúži na spevnenie vrchu tyče je okrúhly hlboký otvor veľký v priemere pol palca (asi jeden a štvrť centimetra), do ktorého sa dá zastoknúť vlajka. Tak ako je to zobrazené na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „7.“. Táto vlajka slúži na to, aby bolo možné určité body vymeriavania jasne označiť a spoznať. Vlajka je pripevnená na tyči, ktorý má priemer pol palca (asi jeden a štvrť centimetra). Zvyčajne je vyrobená z trvanlivej ľanovej, alebo aj vlnenej látky a je napoly červená a napoly biela.

Pri vymeriavaní konštrukcií, alebo aj stavieb, či pozemkov kde nie je možné, alebo vhodné použiť meracie tyče sa používajú aj takéto nástroje:

dve jednoduché siahové tyče,
dve dvojité siahové tyče,
jeden drevený uholník,
jedna meracia reťaz dlhá desať siah,
jedna šnúra dlhá dvadsať siah,
dvanásť kusov železných kolíkov,
dvadsaťštyri drevených kolíkov,
jedno drevené kladivo,
dva ťahače reťaze,
šesť vypichovacích tyčí s dvoma vlajkami.

7.3.1 OD NIVELOVACÍCH NÁSTROJOV K NIVELÁCII A O MECHANICKÝCH NIVELOVACÍCH NÁSTROJOCH

Nivelovanie znamená stanovovanie vodorovnej línie.

Na začiatok je potrebné uviesť niečo o vodorovnosti línií. Je známe, že tam, kde končí morská hladina a kde, tak povediac začína obloha sa nám javí dokonalo vodorovná čiara (línia). Táto línia sa nazýva horizontálna línia a chápeme ju ako základnú líniu pre nivelovanie.

Výrazy horizontálne a vodorovné sú synonymá^[26], teda označujú to isté. Keďže naša Zem má na svojom povrchu rôzne deformácie, vyvýšeniny ako pahorky, kopce, či hory, alebo prepadliny ako údolia, či priepasti, tak je dôležité pri stavbách domov, ako aj ciest, kanálov, alebo železníc definovať horizontálne línie. Od tých sa potom odvíja rozmeranie každej stavby.

Pri zhotovovaní stavby sa málokedy používa samotný nivelizačný prístroj, pretože stačí stanoviť len dva okrajové body, z ktorých sa vychádza. Ak sa takéto body, ale aj jeden bod stanoví, tak sa postupuje s použitím špeciálnej murárskej laty (nemecky die Abweglatte), ktorá tu už bola spomenutá a je zobrazená na ilustrácii Bild I., Tafel II., Figur „42.“.

Na latu sa uloží vodováha a podľa potreby sa potom lata podloží tak, aby bola v presnej vodorovnej línii.

Na ilustrácii Bild I., Tafel II, Figur „8a“ a Figur „8b.“ sú zobrazené vodováhy, aké už patria k na obsluhu náročnejším, ale aj presnejším meracím nástrojom. Tu ich uvádzame preto, že aj takéto vodováhy sa používajú na stanovenie vodorovných línií na stavbách.

Pri zobrazenom nástroji ide o mosadzné rúrky na ktorých sú pripevnené ešte menšie sklenené rúrky, v ktorých je voda. Voda ich však nevypĺňa v celom objeme, ale v rúrkach je ešte ponechaná aj menšia bublina vzduchu. Tá slúži na definovanie odklonu od presne vodorovnej línie.

Ak sa takýmito nástrojmi na stavbe označia viaceré presne vodorovné krátke línie, tak ich je potom možné pospájať s pomocou nivelačného kríža zobrazeného na ilustrácii Bild I., Tafel II, Figur „9.“.

Nivelačné kríže majú rameno dlhé tri stopy (asi deväťdesiat centimetrov) a na neho napojenú stojku dlhú osemnásť stôp (asi päť a pol metra). Rameno zo stojkou zviera presný pravý uhol. V stojke je vyfrézovaný žliabok v ktorom visí olovnica. Uvedený kríž je takto zhotovený aj preto, aby hocijaký robotník na stavbe, hoci aj nádenník bez zvláštneho vzdelania s ním mohol presne pracovať. Kríže vyrábajú stolári z dreva hrubého trištvrte palca (takmer dva centimetre). Všetky jeho ramená sú široké tri palce (asi sedem a pol centimetra). Kríže bývajú rôznofarebné tak, aby sa pri zameriavaní dali od seba ľahko odlíšiť. Jeden môže byť červený, druhý biely a tretí čierny.

7.4 KAMENÁRSKE NÁSTROJE

Predtým, ako sa budeme venovať opisu práce dôležitých remeselníkov kamenárov, opíšeme ich pracovné nástroje. Bežný kamenár nevlastní všetky uvedené nástroje, ale chýbajúce si požičiava priamo na stavbe. Bežné kamenárske nástroje sú tieto:

Kamenársky sekáč (nemecky der Steinmeißel) zobrazený na ilustrácii Bild I., Tafel II, Figur „a.“ sa vyrába z tvrdého železa a je pätnásť palcov (asi tridsaťosem centimetrov) dlhý. Na jednom konci je zašpicatený a na druhom má kónicky rozšírenú hlavu tak, aby sa po nej dalo ľahšie tĺcť a aby táto hlava pri tom nepraskla. Kamenár má takýchto sekáčov aj dvadsať. To preto, aby pri ich zatupení používaním nemusel vždy chodiť ku kováčovi si ich dať zašpicatiť.

K sekáču patrí neodmysliteľne aj kamenárske kladivo (nemecky der Eisenschlegel) zobrazené na ilustrácii Bild I., Tafel II, Figur „b.“, ktorým kamenár udiera na sekáč. Kamenárske kladivo má krátku rúčku a nie je príliš ťažké, aby sa pri práci z ním kamenár zbytočne neunavoval. Následkom pravidelného udierania kladivom na sekáč sa na nárazovej plôške kladiva vytvorí malá priehlbina, ktorá potom zabraňuje tomu, aby kamenárovi pri jeho udieraní na sekáč kladivo skĺzavalo. To by ho pritom mohlo zraniť a dokonca aj vážne. Oba tieto nástroje sa používajú na opracovanie najtvrdších kameňov.

Ďalej sa používa nástroj zvaný dvojšpicový krompáč (nemecky der Zweispitz), ktorý má oba svoje konce zašpicatené. Kamenárske krompáče ale musia byť ostrejšie a tvrdšie ako tie murárske, či tie, ktoré sú určené na zemné práce. Používajú sa na opracovanie mäkších kameňov, najmä vápencov.

Zrnovacie kladivo (nemecky der Zweispitzhammer, alebo r Krönel) sa podobá na dvojšpicový krompáč s tým rozdielom, že má oba svoje pracovné konce veľmi široké a v tvare trojbokých špíc. Používa sa tiež na oddeľovanie kameňov, ako aj na ich hladké opracovanie.

Široké dláto (nemecky das Breiteisen) zobrazené na ilustrácii Bild I., Tafel II, Figur „c.“ sa používa ako pri tvrdých, tak aj mäkkých kameňoch na ich osekanie do pravouhlých tvarov. Používa sa tiež na osekanie obvodu kamenných kvádrov do okrajovej plôšky širokej jeden palec (asi dva a pol centimetra). Táto plôška potom pomáha presne zamerať pravouhlé osekanie kamenného kvádra s pomocou železného uholníka (nemecky der Winkeleisen) zobrazeného na ilustrácii Bild I., Tafel II, Figur „e.“. Tento uholník je vyrobený z pásového nerezového železa širokého jeden a pol palca (takmer štyri centimetre) a predstavuje neodmysliteľný pracovný nástroj každého kamenára. Používa sa pri sekaní kvádrov, ríms, ostení, obrubníkov, schodov a ďalších výrobkov na stanovenie pravých, ale aj iných uhlov.

Kamenár používa, tak ako aj murár latu, ktorá je štyri až päť stôp (asi jeden meter a dvadsať centimetrov až jeden a pol metra) dlhá, jeden a pol palca (asi štyri centimetre) široká a trištvrte palca (takmer dva centimetre) hrubá. Slúži na zhotovenie plochých a dlhých dielcov.

Bild I., Tafel II, Figur „i.“ zobrazuje kyjanicu (der Klimpel), čo je druh dreveného kladiva, ktorý má veľa spoločného s debnárskym kladivom (nemecky der Binder Schlegel). Prečo má kyjanica práve takýto tvar nikto nevie. Pochádza to z najstarších čias, čo máme doložené aj na starovekých a stredovekých vyobrazeniach. Vyrába sa z dobrého dreva a slúži kamenárovi ako spoľahlivé kladivo, najmä ak ňou na sekáč udiera jej najširšou časťou. Takto môže ľahko opracovať mäkké kamene na rôzne menšie aj väčšie kamenárske výrobky.

Bild I., Tafel II, Figur „f.“ zobrazuje kamenársku pílu, ktorá je druhom obojručnej píly akú používajú aj stolári, ale s tým rozdielom, že nemá bruchatý tvar. Jej list je preto všade rovnako široký a má aj široké dlhé zuby. Túto pílu používa kamenár na oddeľovanie väčších blokov mäkších kameňov do kvádrov rozličnej veľkosti.

Kamenári používajú aj kratšiu ručnú pílu (die Handsäge) zobrazenú na ilustrácii Tafel II, Figur „g.“ Táto píla má drevenú rukovať a používa sa na zhotovenie všetkých prehĺbení, žľabov, či profilácií.

Bild I., Tafel II, Figur „h.“ zobrazuje železné kružidlo (der eißerne Zirkel), ktoré je deväť až dvanásť palcov (asi dvadsaťdva až tridsať centimetrov) dlhé a kamenár ho používa pri osekávaní oblúkov.

Kamenári pritom majú aj ďalšie nástroje, ktoré používajú pri svojej práci ako napríklad ploché dláta (die Stemmeisen), zaoblené dláta (die Ruindeisen) a ďalšie, ktoré tu ale, kvôli nadmernému rozširovaniu textu nie sú podrobnejšie opísané. Okrem toho kamenári ich nepoužívajú bežne, pričom dôležité je ich používanie len pri jemných kamenárskych prácach.

7.5 ŠTUKATÉRSKE NÁSTROJE

Štukatérska kelňa (nemecky die Stukkaturkelle) je podobná murárskej kelni, len je menšia a ľahšia a lepšie sa s ňou manipuluje. To preto aby ňou štukatér mohol ľahšie nahadzovať maltu na stenu aj na podhľad stropu.

Modelovacia kelňa (nemecky die Tünchkelle) je úzka a dlhá kelňa, ktorá slúži štukatérovi na to, aby sa ňou mohol dostať aj do všetkých užších a hlbších priehlbín profilácie dekoratívnej výzdoby.

Stieradlo (nemecky das Reibbrettel, das Tünchbrettel) používané štukatérmi je v podstate rovnaké ako aj stieradlo používané murármi. S tým rozdielom, že kým to murárske má pracovnú plochu zhotovenú z dreva, tak to štukatérske z plechu.

Maltovnica (nemecky der Malterkasten, aj der Sparrer), ktorú používajú štukatéri je také istá akú používajú aj murári. Má taký istý tvar aj veľkosť.

Štukatéri ďalej používajú aj sito (nemecky der Sieb, alebo aj der Reuter), ktoré je vyrobené zo silného železného drôtu. Slúži na preosiatie plniva a roztriedenie jeho rôznych frakcií. Preto sa používa aj sito, prípadne aj súbor ďalších sít s rôzne veľkými okami.

Ilustrácia Bild I., Tafel III, Figur „59“ zobrazuje sito s malými štvorcovými otvormi (nemecky das Wurfgitter), ktoré sa používa na základné preosiatie bežného plniva malty tak, aby sa z neho oddelili hrubšie zrná. Každý štukatér potrebuje na svoju prácu predovšetkým jemnejšie plnivo, teda najmä piesok, alebo až prach. Toto sito je tvorené jemnou sieťou upevnenou v ráme postavenom šikmo na stojato, cez ktoré sa plnivo preosieva.

Štukatéri používajú aj ďalšie nástroje, ktorými sa zhotovujú napríklad rímsy, rozety, či iné dekorácie. Pretože týchto nástrojov sa používa veľa rôznych druhov, tak tu pre obmedzenia rozsahu nebudú uvedené.

ZÁVER

Poznanie spôsobov a postupov stavania v období, v ktorom stavby vznikli, alebo boli prestavené, či dostavané umožňuje lepšie rozumieť existujúcim starším stavebným dielam, z ktorých je tá najcennejšia časť pamiatkovo chránená. Stavebná obnova pamiatkového fondu si pritom vyžaduje dosahovať najvyššiu kvality realizácie stavebných, ale aj iných odborných prác. To nie je možné zabezpečiť bez adekvátnej úrovne vedomostí.

Tomu, dúfame, pomáhajú aj naše monografie. Vydali sme už publikácie o:

• rímskom staviteľstve,

• budovaní stredovekých kostolov,

• zakladaní budov v novoveku,

• zhotovovaní ríms v novoveku,

• zhotovovaní zvislých murovaných konštrukcií v novoveku,

zhotovvaní plochých stropov v novoveku,

• novovekom pevnostnom staviteľstve 19. storočia.

Touto trilógiu o realizácii klenieb pokrývame ďalší konštrukčno výrobný segment historického staviteľstva. A uvažujeme aj o ďalších.

PRÍLOHY

P.1 HISTORICKÉ MIERY POUŽÍVANÉ U NÁS V MINULOSTI^[27]

(V UHORSKU, V RAKÚSKU, RESP. V RAKÚSKO-UHORSKU)

Problematika historických mier a váh je značne rozsiahla a komplikovaná. Dnes sa takmer celosvetovo používa metrická sústava, ktorá vznikla v roku 1790, keď francúzske Ústavodarné zhromaždenie poverilo vedeckú komisiu stanovením sústavy jednotiek. Táto komisia navrhla stanoviť ako základ jednotiek dĺžky jednu desaťmilióntinu zemského kvadrantu. Na tomto základe bol najprv zhotovený mosadzný etalón metra a potom platinový etalón, ktorý bol nazvaný archívny meter. Jeho dĺžka bola platná pri teplote 0 °C [https://sk.wikipedia.org/wiki/Metrická_sústava].

Predchádzajúce pokusy o zjednotenie mier neboli úspešné. A to ako vo svete, tak aj u nás. V roku 1405 vydal kráľ Žigmund dekrét, ktorý zjednocoval miery a váhy používané na území Uhorska podľa tzv. budínskych mier. Dekrét ale neuvádzal ich konkrétne veľkosti.

Ďalším neúspešným pokusom bol zákon Ladislava II. Jagelonského z roku 1504 o povinnom používaní zákonných mier pri obchodovaní. K zjednoteniu neprispela ani snahy Habsburgovcov o zavedenie rakúskeho merného systému na území celej monarchie. Napríklad v roku 1551 Ferdinand I. zväčšil mericu, ale uhorský snem to vzápätí odmietol.

V roku 1807 uhorský snem s konečnou platnosťou rozhodol o zjednotení merných jednotiek na základe prešporkských (bratislavských) mier. Obsah merice bol napríklad presne určený na 64 holieb (54,297 6 l). Následne v roku 1848 bol obsah holby stanovený na 45,5995 viedenského kubického palca. Od takto upravenej jednotky sa potom vypočítaval obsah ďalších dutých mier [http://www.converter.cz/].

Už v 17. storočí sa začalo uvažovať o metrickej sústave, ktorej definícia sa hľadala geodetickými spôsobmi. Jednou z prvých prác definujúcich tzv. „metrus catholicus“ (všeobecný meter) bola kniha „Misura universale” vydaná Titom Líviom Burattinom^[28] v roku 1675 vo Vilniuse. V nej navrhovaný systém mier je podobný dnešnému.

V Európe sa metricky systém presadzoval postupne od roku 1871. 25. mája 1875 podpísali zástupcovia 18 krajín tzv. Metrickú konvenciu. Tá stanovila založenie Medzinárodného úradu mier a váh^[29], spravovaného medzinárodným výborom. Podľa pôvodného archívneho metra bol vyrobený medzinárodný etalón metra (používaný dodnes). Jeho kópie, ktoré boli odovzdané členským štátom konvencie. Etalóny metra boli zhotovené zo zliatiny platiny a irídia, majú dĺžku 1020 mm a prierez v tvare písmena X. Rakúsko získalo kópie tohto etalónu č. 15 a č. 19, Uhorsko č. 14 [https://sk.wikipedia.org/wiki/Metrická_sústava].

V Rakúsku (od roku 1867 Rakúsko-Uhorsku) bola metrická sústava zavedená zákonom z 23. júla 1871 s platnosťou od 1. januára 1876. Ako etalón bola schválená kópia č. 15, s tým, že je o 0,0000009 metra dlhšia než meter v Sévres^[30].

Do tohto dátumu sa u nás používali staré miery. Tie sa vyvinuli v priebehu storočí a boli regionálne, profesne, či inak podmienené a tiež občas zásahmi panovníka menené. Preto vznikla situácia, že miera, ktorá mala taký istý, alebo príbuzný, či v preklade rovnocenný názov, mala v rôznych európskych krajinách, či regiónoch, či v rôznom čase rôzne hodnoty. Z toho vyplynul riadny chaos, ktorý komplikoval komunikáciu nielen medzi jednotlivými štátnymi celkami, ale aj medzi rôznymi regiónmi, či remeslami v jednej krajine. Tento chaos dodnes nie je prekonaný a je asi aj neprekonateľný, čo robí komplikácie pri odbornej aj vedeckej práci.

Vývoj jednotlivých starých mier je dosť komplikovaný a v mnohých prípadoch siahajúci do hlbokej minulosti Mezopotámie a Egypta. Názvy sústavy takýchto mier sú odvodené napríklad od časti ľudského teľa a od rôznych predmetov (zrno, palec, dlaň, piaď, lakeť, stopa, siaha, palica a pod). Delenie mier bolo u Grékov bežné cez úplné číslo za ktoré považovali 10 (teleón). To bolo odvodené od počtu prstov na ruke. Keďže sa skladá z desiatich jednotiek, tak ho za dokonalé číslo považoval aj Platon.

Opoziční matematici, tak ako píše Vitruvius, považovali za úplne číslo šesť, kde jednotka je jednou šestinou, dvojka jednou tretinou, trojka jednou polovicou, štvorka dvoma tretinami, päťka piatimi šestinami a šestka celou jednotkou, teda úplným číslom. Keď stúpa číslo štyri k dvojnásobku dostaneme osem. Pripočítaním jednej tretiny dostaneme tiež osem. Pripočítaním jednej polovice dostaneme deväť. Keď sa pripočítajú dve tretiny dostaneme desať, pridaním päť šestín dostaneme jedenásť a dva krát šesť je dvanásť. Spojením dvoch úplných čísel desať a šesť do jedného vzniklo najúplnejšie číslo šestnásť.

Dĺžky lokálnych, regionálnych, či profesných mier sa v priebehu času v jednotlivých oblastiach používania menili z rôznych dôvodov. Či už z etnických, ekonomických, regionálnych, profesných a iných. Jedným z dôvodov bolo, že ich používanie malo vplyv na výber daní a rôznych iných lokálnych poplatkov. Napríklad trhových, mýtnych a tak podobne. Miery sa tiež líšili podľa oblasti ich využitia. Existovali stavebné, plátennícke, hodvábne a ďalšie miery. Etalón príslušnej miery bol zvyčajne uložený, alebo umiestnený na radnici, kde zvykol byť umiestnený ako verejný vzor. U nás sa dochoval napríklad na starej radnici v Bratislave, alebo na radnici v Bardejove.

Na stavbách sa používali kovové, alebo drevené uholníky so stranou jeden lakeť. Na ich výrobu bolo odporúčané použiť vysušené živicou nasiaknuté borovicové drevo. Stavba sa na terén vymeriavala a vyniesla pomocou uholníkov. Na ďalšie vynášanie, rysovanie a na geometrické konštrukcie sa používali kružidlá s kovovými hrotmi, alebo celokovové kružidlá, ktoré boli podobné súčasným tesárskym kružidlám.

$G:\Foto\Bratislava\Bratislava Radnica\IMG_20200615_175025_3.jpg$ $G:\Foto\Bratislava\Bratislava Radnica\IMG_20200615_175040.jpg$ Obr. P.1 a P.2 Etalóny starých dĺžkových mier umiestnené pri vstupe do podjazdu Starej radnice v Bratislave.

Na realizáciu fasád sa používali doskové šablóny a to ako pri vynášaní pôdorysu, tak aj pri realizácii. Správna výška a umiestenie ríms sa riešili priebežným prikladaním šablón v priebehu realizácie. Na samotné formovanie rímsy sa tiež používali profilové šablóny. Tie sa používali jednak na profilovanie kamenných dielcov, alebo pri naťahovaní profilov ríms z omietok. Tak ako ostatné časti stavby, aj rímsy mali svoju mieru a členenie rešpektujúce základné proporčné zásady daného obdobia. Rímsy sa tiež zhotovovali podľa predstáv autorov projektov, alebo stavebného spoločenstva, ktoré stavbu realizovalo.

Realizátori stavieb pôsobili tak ako aj dnes často za hranicami svojho regiónu a vtedy si voje miery a šablóny zvykli nosiť so sebou. To spôsobilo veľmi rozšírenú nejednotnosť v mierach a formách zhotovenia ríms, ale aj iných stavebných detailov. Snahy panovníkom zjednotiť merný systém boli úspešne iba čiastočne, keďže len v samotnej Európe bolo niekoľko stovák lokálnych mier ktoré sa v priebehu času používali a menili.

Tak ako pri celej stavbe, tak aj pri jej jednotlivých konštrukciách boli používané rôzne geometrické a aritmetické dobové poznatky. Najčastejšie sa používali pomery vychádzajúce z pytagorejských hudobných pomerov popísaných už v Platónových dialógoch a ďalších prácach. V rámci vzdelávacieho systému od stredoveku až po takmer polovicu devätnásteho storočia bolo vzdelávanie postavené na triviu a kvadríviu. Súčasťou kvadrivia okrem aritmetiky, geometrie, astronómie bola aj musica speculativa. Nešlo o takú hudobnú náuku akú poznáme dnes, ale jej predmetom bolo učenie o harmónii a proporciách medzi veľkosťami.

V stredovekej filozofii predstavovala hudba zvukov len jednu podobu hudby – musica instrumentalis. Všetko muselo mať svoju mieru a správny harmonický pomer, teda harmonické začlenenie v celku. Tomu zodpovedalo používanie historických mierových systémov ako bolo spomínané vyššie. Čiže umiestnenie ríms a iných detailov fasád, ich profil a vzájomný vzťah mal svoje proporcie a vzťahy vyjadrené v pomeroch. Reálna fyzická veľkosť sa dosiahla dosadením dĺžky konkrétnej lokálnej miery. Nemuselo ísť práve o mieru danej lokality ale mohli to byť miery importované staviteľmi, architektmi a podobne od inokade. Ako príklad môžu poslúžiť rímsy a napokon aj celková realizácia v tom čase Jezuitského kostola Obrátenia sv. Pavla – Sirotár na Mariánskom námestí v Žiline. Keďže bol postavený zrejme Jezuitmi z Viedne a podľa vzoru ich Viedenského kostola Mariä Himmelfahrt, použitá dĺžková miera bola Viedenská (Viedenský lakeť 777,5 mm).

Obr. P.3 a P.4. Zobrazenie použitia doskových šablón v pôdoryse a pri realizácii fasády [Śierakowski, S., 1812.]

P.1.1 PREVODY HISTORICKÝCH MIER NA DNEŠNÉ

Prevodmi medzi starými a novými mierami sa zaoberá len malé množstvo odbornej literatúry a zvyčajne len útržkovito, nakoľko ich prepočítavanie je náročné najmä ak berieme do úvahy časový faktor ich výskytu a ich zmeny. Ako príklad mier definovaných na našom území uvádzame dĺžkovú mieru používanú v osemnástom až devätnástom storočí:

Tabuľka P.1. Dĺžkové miery bývalého Rakúsko-Uhorska

[Geodetický a kartografický ústav Bratislava, www.geoportal.sk]

Jednotka	siaha	stopa	palec	čiarka	meter	nemecky
1° (siaha)	1	6	72	864	1,896 484	Klafter
1′ (stopa)	0,166 666	1	12	144	0,316 081	Fuss
1“ (palec)	0,013 888	0,083 333	1	12	0,026 340	Zoll
1“‘ (čiarka)	0,001 152	0,006 944	0,083 333	1	0,002 195	Linie
1 rakúska míľa	400	2400			7585,94	Punkt
1 meter	0,527 291	3,163 749	37,965	455,581	1,0

Tabuľka P.2. Slovenské a uhorské jednotky dĺžky platné v prvej polovici devätnásteho storočia [http://www.geni.sk/stare-slovenske-a-uhorske-miery-dlzka/]

Stará miera	prevod na meter	Delenie
1 ponkt	0,000 182 917 m
1 čiarka	0,002 195 m	12 ponktov
1 palec	0,026 340 1 m	12 čiarok
1 stopa	0,316 080 6 m	12 palcov
1 lakeť	0,737 53 m	2 stopy a 4 palce
1 siaha	1,896 483 m^[31]	6 stôp
1 uhorská míľa	8 533,6 m

Asi najbežnejšou tradičnou dĺžkovou jednotkou bol v minulosti palec, čo v anglofónnych oblastiach (USA a Spojené kráľovstvo) zostalo dodnes. Dokonca aj u nás palec stále prežíva v označovaní napríklad vodoinštalačných súčiastok. Dĺžka palca sa spravidla pohybuje od dva a pol do troch centimetrov. Od roku 1954/1956 platí vo svete tzv. anglický palec s hodnotou 2,54 centimetrov. Pre naše územie bol v minulosti relevantný najmä rakúsky palec (cól) s hodnotou 2,634 centimetra. U nás sa preto palce nazývali aj cólom (z nemeckého Zoll^[32]). V anglofónnej oblasti sa dodnes používa označenie inch (skratka: in). Symbolom palca je ″.

Tabuľka P.3. Porovnanie hodnoty palcov medzi európskymi krajinami

[www.obnova.sk]

Historický palec v mm
Bavorsko	24,32
Francúzsko	27,07
Portugalsko	27,50
Prusko	26,15
Rakúsko	26,34
Sasko	23,60
Španielsko	23,22
Švédsko	24,74

Názvy palca v iných jazykoch:

Anglicky: inch, nemecky: Zoll, francúzsky: pouce, španielsky: pulgada, holandsky: duim, portugalsky: polegada, taliansky: pollice, čínsky: čchul, japonsky: sun.

Tabuľka P.4. Príklady rôznych druhov tej istej mernej veličiny aj s rôznymi hodnotami ako dôsledok nejednotnosti historických mier [www.obnova.sk a iné].^[33]

Cent = 59,95 kg, ale aj 61,724 4 kg	Viedenský = 56,006 kg	Banský: 59,92 kg	Colný = 50 kg
Funt	Viedenský = 0,560 06 kg	Banský: 0,59 kg
Lakeť = 52,5 cm	Viedenský = 0,777 558 m
Lót = 15,343 75 g	Colný = 16,666 g	Rakúsky, Bavorský: 17,50 g
Míľa	Rakúska = 7 586 m	Uhorská = 8 353,6 m	Anglická = 1 609,344 m
Okov = 53, 332 544 l, ale aj 40, 723 2 l	Viedenský = 56,589 0 l	Veľký
Pinta	Uhorská = 1,6968 l	Veľká
Siaha	Kráľovská: 180,051 (do 14. stor.), 212,5 cm (v 15. stor.)	Viedenská: 1,896 48 m

Tabuľka P.5. Plošné a dĺžkové miery zoradené v abecednom poradí

[www.obnova.sk]

Merná jednotka	Latinský názov	delenie	V metrickej sústave
Kráľovská miera	mensura regalis	864 štvorcových siah	2 800,946 53 m²
Kráľovská siaha	ulna regalis		212,5 cm	od 15. storočia
Palec	digitus	12 čiarok	2,634 01 cm
Rakúska míľa			7,585 9 km
Siaha	ulna	6 stôp	1,896 483 8 m
Stopa	pes	12 viedenských palcov	31,608 06 cm
Štvorcová stopa			0,099 9 m²
Štvorcový palec			6,937 9 cm²
Uhorská míľa			8,353 6 km
Viedenská siaha		6 stôp	189,648 4 cm
Viedenská štvorcová siaha			3,596 6 m²
Viedenský cent		100 funtov	56,006 kg
Viedenský funt	libra	32 viedenských lótov	56,006 dkg

Tabuľka P.6. Uhorské jednotky objemu platné do 1. štvrtiny osemnásteho storočia [http://www.converter.cz/]

Objemová miera	Metrický objem	Poznámka
1 holba	0,884 litra	0,848 41 litra v Hronskom Beňadiku 0,848 4 litra v Pezinku
1 pinta	1,696 8 litra	1 pinta = 2 holby
1 bratislavská merica (bratislavský okov, metreta)	54,297 6 litra	1 bratislavská merica = 64 holieb
1 väčšia merica	62,392 5 litra	1 väčšia merica = 74 holieb (platná od roku 1551)
1 bratislavský okov	54,297 6 litrov	1 bratislavský okov = 32 pint = 64 holieb
1 džber	67,872 0 litrov	1 džber = 5/4 bratislavského okovu
1 tretinák	1 085,952 0 až 1 303,142 4 litrov	sud s objemom 20-24 okovov
1 fúr	1 520,- až 1 954,713 6 litrov	sud s objemom 28-36 okovov

P.2 SLOVENSKO-NEMECKO-ANGLICKO-MAĎARSKÝ SLOVNÍK

vybraných termínov z oblasti prípravy a realizácie murovacích prác^[34]

SLOVENSKY	NEMECKY	ANGLICKY	MAĎARSKY
aplikovať, použiť, uplatniť	applizieren, gebrauchen	apply, use	alkalmazni használni
bádanie	die Forschung	research, exploration	kutatás
bádať	forschen	research, explore	kutat
bádateľ	der Forscher	researcher, explorer	kutató
bandáž	die Bandage, die Binde	bandage, swathe	kötés, bandázs
bazilika (chrám)	die Basilika	basilica	Bazilika
bokorys	die Seitansicht	side view	Oldalnézet
debnenie tabuľové	das Schalblech	steel shatter	zsalutábla (acélból)
debnenie zvislé (stojaté)	die Standschalung	vertical shuttering	függőleges zsaluzat
deformácie	die Verformungen	deformations	alakváltozások
detail, podrobnosť	das Detail, die Einzelheit	detail, particular	részlet
detekcia, zisťovanie	die Feststellung	detection	Megállapítás, detektálás
distančná vložka	die Abstandeinlage	distance insert	összeállítás-tartó
dole, dolný	unten, untere	down	lent, alsó
dutý, prázdny	hohl	hollow	üreges, légréteges
fragment, úlomok	der Teil das Bruchstück	fragment, splinter	rész, tӧredék
história	die Historie	history	történet, történelem
historik	der Historiker	historian	történész
hľadať	suchen	look for, search for	keresni
hladký	glatt	smooth	sima
hĺbka, hlboký	die Tiefe, tief	depth, deep	mélység, mély
hore, horný	oben, ober	top, up, upper	Fent, felső
hrdza	der Rost	rust	rozsda
hrdzavieť	rosten, verrosten	to rust, corrode	rozsdásodik
hrozba, ohrozenie	die Drohung	threat	fenyegetés veszélyes
kameň prírodný	die Natursteine	natural stones	terméskövek
kameň stavebný	der Baustein	building stone	építőkő
kameň tesaný, kváder	der Steinblock, Quader	chipped stone	kockakő
kameň umelý	der Kunststein	artificial stone	műkő
kamenár	der Steinarbeiter, der Steinmetz	stonemason	kőfaragó kőfejtő
kamenivo drvené	der Gebrochener Kies (Stein)	aggregate, crushed stone	zúzott kavics (kő)
kameňolom	der Bruch, der Steinbruch	quarry, stone-pit	Kőbánya
kaplnka	die Kapelle	chapel	kápolna
kaštieľ	das Schloß	manor house, mansion	kastély
kladivo	der Hammer	hammer	kalapács
kláštor	das Kloster	cloister	kolostor
klenba	der Bogen,	vault, arch	ívelés
klenutie	die Wölbung	vaulting, arching	bolthajlás
kolík, rozperná kotva	der Dübel	wall plug, peg, stake	csap pecek karó szeg
konečné vyúčtovanie	die Endzahlung	final payment	végelszámolás
kov, kovy	das Metall, die Metalle	metal, metals	fém, fémek
kovaná oceľ	geschmiedeter Stahl	forged steel	kovácsolt acél
kramľa	die Kramme	cramp	kapocsvas kapocsszög
kupola	die Kuppel das Kuppelgewölbe	cupola	kupola
labilita, labilný	die Labilität, labil	instability, unstable	bizonytalanság ingatag
lámať, drviť	brechen	break	eltör tör
lata rohová	die Eckleiste	cornice	Sarokléc
lata, lišta	die Latte, die Leiste	batten	léc
legenda, vysvetlivky	die Legende	legend	jelmagyarázat
likvidácia	die Liquidation	liquidation	likvidálás felszámolás
lišta soklová	di Sockelliste	skirting board	szegélyléc, székléc
Lokalizácia	die Lokalisation, lokalisieren	localization	helymeghatározás
maltovnica, maltovnička	die Mӧrtelpfanne	mortar pan, hod	habarcsláda, keverőláda
most, viadukt	der Viadukt	viaduct	viadukt
náklady a financovanie	die Kosten u. Finanzierung	costs and finance	költségek és pénzelés
náklady stavebné	die Baukosten	building costs	építési költségek
nákres, nárys	der Aufriss	elevation	vázlat
napätie	e Spannung	tension	feszültség
narovnať, vyrovnať	gerade machen	straighten	kiegyenesít, egyenget
návod na osadenie	die Einbauanweisung	fixing instructions	szerelési útmutató
návrh	der Entwurf, der Vorschlag	proposal design	indítvány, javaslat, trev
návrh konečný	endgültiger Entwurf	final design	végleges terv
návrh konštrukčný	konstruktiver Entwurf	structural design	szerkezettervezés
navrhnúť	entwerfen, vorschlagen	propose, design, project	indítványoz, javasol
nedostatok	der Mangel	lack, shortage, absence	hiány
nepoužiteľný	nicht verwendbar	unusable, unfit	nem használható
nepresnosť	die Ungenauigkeit	imprecision, inaccuracy	pontatlanság
nevhodný	unpassend	unsuitable, improper	alkalmatlan, nem alkalmas
Nezmysel	der Unsinn	nonsense, trash	esztelenség, képtelenség
nosník, priečľa, trám	der Balken, der Riegel, der Träger	beams	tartók, gerendák
nosný systém	das Tragsystem	load bearing system	teherhordozó, rendszer
obhliadka	die Besichtigung	inspection, tour	körültekintés
objem, obsah	das Volumen, der Inhalt	volume, content	térfogat, köbtartalom
oblúk	der Bogen der Arkus	Arc, arch, vault	ín, boltív görbület
oblúkovitý	bogenartig, bogenförmig	Arched, arch-shaped	ívalakú
oddebniť	das Ausschalen	demould	kizsaluz
odebňovanie oddebňovanie	die Schalarbeiten	boarding works striping works	zsaluzómunkák
odolnosť	die Widerstandfähigkeit	resistance resilience	ellenalló, képesség
odolný	widerstandsfähig	resistant	ellenálló
odstránenie	die Beseitigung	removal clearing putting away	eltávolítás
odstrániť	beseitigen	remove clear away	eltávolít
odstrániteľný	beseitigbar	removable	eltávolítható
odstraňovanie	die Beseitigung, die Entfernung	removing	eltávolítás
ohnutie, ohyb	die Biegung	bending, flexion	hajlítás
oporná stena	die Stützmauer	retaining wall	támfal, gát
opracovať, osekať	verarbeiten	chip, hack off	megmunkál
opraviteľný	reparaturfähig	repairable	kijavítható
osadenie, umiestnenie	die Versetzung, der Einbau	setting placement	telepítés, beépítés
pamiatka historická	das historische Andenken	historical heritage	történelmi emlék
piesok	der Sand	sand	homok
piesok drvený (z kameniva)	der Sand aus gebrochenem Kies	broken sand from crushing gravel	kavicsból zúzott homok
piesok rečný	der Fluss Sand	river sand	folyami homok
Plnivo	der Füllstoff, der Zuschlag	filler filling	töltelék
podmurovať	untermauern	underpin	aláfalaz
podopretie	die Absteifung	strutting	alátámasztás, dúcolás
podoprieť	absteifen	support, propping	alátámaszt
podpera votknutá	Eingespannte, Abstützung	fixed support	befogott támasz
podpera, vzpera	die Abstützung, Unterstütz	support buttres	támasz, támaszték
podpora voľne stojaca	freie Abstützung	free support	szabadon-álló támasz
Pohľad	der Blick, die Sicht	view	tekintet, kilátás látvány
poznámka, vysvetlenie	die Erklärung	note comment	feljegyzés, felvilágítás
pozostatok (zvyšok, trosky)	der Überrest, die Ruine	remnant ruins	maradék, maradvány, rom
práce opravné	die Ausbesserungsarbeiten	making good (patching)	javítási munkák
práce stolárske	die Tischlerarbeiten	coopers work	asztalos munkák
práce tesárske	die Zimmermannsarbeiten	carpentry works	ácsmunkák
prebúrať, preraziť	der Durchbruch	break through	átvág, áttör, lebont
prestavaný	umgebaut	rebuilt	átépített
prestavba	der Umbau	rebuilding	átépítés
priehyb	das Beulen	bend	hajlás, behajlás, lehajlás
priehyb obojstranný	die Doppelbiegung	deflexion in two directions	kétirányú lehajlás
priehyb, prehnutie	die durch Biegung	deflexion	lehajlás
problém	das Problem	problem, trouble	probléma, feladat, tétel
problém	das Problem	problem trouble	probléma, kérdés
problematický	problematisch	problematic (-al)	problematikus
ramenát	der Lehrbogen	stiffening truss	ívtámasz. ívsablon
rameno	der Arm	arm	kar, gém, szerkezet
rozpad, degradácia	der Verfall	degradation	lefokozás
rozpera	der Abstandhalter	spacer	távtartó, távolságtartó
rozpínanie, roztiahnutie	die Dehnung, die Dilatation	expansion, dilatation	tágulás, nyúlás
stabilizácia	die Stabilisierung	stabilization	stabilizálás
stabilný, stály	stabil, beständig	stable steady	stabilis, állandó, tartós
starožitnosť	die Antiquität	antiquity	régiség, ódonság
starožitný	altertümlich	antique	ódon, régi, ősi
stavať	bauen	build construct	épít, állít
stavbár	der Bauarbeiter	builder construction worker	építkezési munkás
stavebno-technický	bau-technische	building-technical	építéstechnikai
staviteľ	der Baumeister	master- builder constructor architect	építész
staviteľstvo, stavebné inžinierstvo	die Baukunde, das Bauingenieurwesen	civil engineering construction engineering architectonics	építészet, építéstudomány
sutina (stavebná)	die Ruine	debris	rom, roncs
ubúdanie	der Schwund	contraction, shrinkage	zsugorodás
ukladanie	die Verlegung	laying	lerakás, fektetés, depónia
väzák (múr, murivo)	der Binderstein der Binder	binder	kötőtégla
väzba	die Bindung die Verbindung	binding bond	kötés
vybočenie	die Knickung	buckling, lateral flexure	kihajlás, kifordulás
vybočenie, vzperné	die Biegeknickung	flexural buckling	kifordulás, kibicsaklás
vybudovať	erstellen, errichten, aufbauen	build up construct	kiépít, felépít, létesít
zadebniť	einschalen, vorschalen	board up	bezsaluz
zamurovať	einmauern	wall up, wall in	befalaz
zistiť, objaviť	feststellen, entdecken	detect	megállapítás, felfedezés

PRAMENE A POUŽITÁ LITERATÚRA

Nasledujúci zoznam literatúry zahŕňa ako diela, ktoré boli pri tvorbe tejto publikácie použité, tak aj diela, ktoré s uvedenou problematikou súvisia a autori ich odporúčajú čitateľom do pozornosti.

P.1 HISTORICKÉ ZDROJE

Ahnert, R. – Krause, K. H. (1988): Typische Baukonstruktionen 1860 bis 1960, Berlin: Verlag für Bauwesen.
Alberti, L. B. (1956, pôvodne 1512): Deset knih o stavitelství (pôvodne Libri De re aedificatoria decem), Praha: SNKLHaU, 09/13-56/VI-4.
Brenmann. S. A. (1849): Bau Constructions Lehre, Stuttgart: Hoffmansche Verlags Buchhandlung.
Eichler, F. (1955): Tabellen für das Bauwesen, Berlin: Volk und Wissenschaft Volkeigener Verlag.
Gilly, D. (1797): Handbuch der Land-Bau-Kunst, Vorzuglich in Rücksicht auf die Construction der Wohn und Wirtschaftsgebäude, 1. Theil, Berlin: Friedridch Vieweg senior.
Gilly, D. (1797): Handbuch der Land-Bau-Kunst, Vorzuglich in Rücksicht auf die Construction der Wohn und Wirtschaftsgebäude, 2. Theil, Berlin: Friedridch Vieweg senior.
Gilly, D. (1797): Handbuch der Land-Bau-Kunst. Vorzuglich in Rücksicht auf die Construction der Wohn und Wirtschaftsgebäude, 3. Theil, Halle: D.G. Friderici.
Gilly, D. – Entelwein, J. A. (1802): Praktische Anweisung zur Wasserbaukunst, erster Heft, Berlin: Gilly – Entelwein, kráľovskí pruskí tajní vrchní stavební radcovia.
Gottgetreu, R. (1882): Lehrbuch der Hochbau-Konstruktionen, Zweiter Theil – Die Arbeiten des Zimmermannes, Berlin: Verlag von Ernst & Korn.
Heurich, J. (1877): Przewodnik dla cieśli, Warszawa: Gebethner i Wolf.
Hlavaj, O. (1943): O murárskom remesle. Bratislava.
Koller, M.F. (1800): Der praktische Baubeamte, Wien.
Lill, G. a kol. (1941): Praktische Denkmalpflege. Mníchov.
Luger, O. (1893, 1904): Lexikon der gasamter Technik und ihrer Hilfswissenschaften, Stuttgart und Leipzig: Deutsche Verlags-Anstalt.
Makýš, O. (2018): Rímske staviteľstvo, 1. vyd. Pezinok: Renesans, ISBN 80-89983-09-4.
Menzel, C. A., Dr. (1874): Der praktische Maurer. Príručka pre murárskych majstrov, tovarišov, učňov, stavbyvedúcich a architektov. Halle an der Saale: Knapp´s Verlagsbuchhandlung, 6. vydanie.
Menzel, C. A., Dr. (1875): Der Bau der Gewölbe. Príručka pre architektov, stavbyvedúcich, murárov a tesárskych majstrov. Halle an der Saale: Knapp´s Verlagsbuchhandlung, 2. rozšírené vydanie.
Otto, J. (1904): Ottův slovníka naučný. Dvacátýprvní díl, Praha.
Sandrarh von, J. (1768-1775): Architectur oder Bau-Kunst, Teutsche Academie der Bau Bildhauer und Maler Kunst, Nürnberg.
Sax, F. (1833): Bau-Technologie und Bau-Oekonomie, oder Sachliche Belhrung über alle bei einem Gebäude norhwendigen Materialien, Wien: Michael Lechner.
Serlius, S. (1609): Sonder Architectur – Fünf Bücher, Basel: In verlegung Ludwig Königs.
Śierakowsky, S. (1812): Wzory do dzieła Architektury, Kraków: Drukarnia Akademicka.
Titscher, F. (2002): Stavitelství. Tradice C. K. Stavebnictví. Praha: Grada Publishing, 264 pp. ISBN 80-247-0069-7.
Palladio, A. (1958, pôvodne 1570): Čtyři knihy o architektuře (pôvodne I quattro libri dell` architettura di Andrea Palladio), Praha: SNKLHaU, 09/13-56/VI-4.
Vitruvius (asi okolo 20 pred Kristom): De architectura libri X, ROMA – v preklade: Deset knih o architektuře (1979 a 2001) Praha: Svoboda a Praha: Arista, ISBN 80-86410-23-4 – v českom preklade.

P.2 ZBORNÍKY

Kolektív autorov (2011): Laterárius – dejiny tehliarstva na Slovensku, Bratislava: zborník slovenského národného múzea, Archeológia, Supplementum 3, ISBN 978-80-8060-262-8.

Ročenky Společnosti pro technologie ochrany památek (STOP). Praha.

P.3 ZDROJE K METODIKE OCHRANY PAMIATOK:

Dvořák, M. (1991): Katechismus památkové péče, Praha: SÚPP, Praha.
Fanta, B. – Fantová, E. (1999): Introduction to monument care. Praha: ČVUT.
Gregor, P. (1993): Teória ochrany pamiatok. Bratislava: FA STU.
Gregorová, J. a kol. (2003): Prezentácia architektonického dedičstva. Bratislava: STU, ISBN 80-227-1837-8.
Hrivnák, J. – Kloiber, M. (2023): Príloha č. 1, Terminologický slovník, Bratislava: Pamiatkový úrad SR, Plán obnovy a odolnosti SR, Komponent 2: Obnova budov, časť B. Metodika princípov rozhodovania Pamiatkového úradu SR vo veciach stavebnotechnického /alebo reštaurátorského/ zásahu časť 9. Stavebná časť – materiály.
Kolektív autorov (2002): Ochrana kultúrneho dedičstva v medzinárodných dokumentoch – 1. diel: Charty a odporúčania, Bratislava: ICOMOS Slovensko, ISBN 80-88855-45-4.
kolektív autorov (2003): Ochrana kultúrneho dedičstva v medzinárodných dokumentoch – Charty, smernice a rezolúcie. Bratislava: ICOMOS Slovensko.
kolektív autorov (2004): Ochrana kultúrneho dedičstva v medzinárodných dokumentoch – 2. diel: Deklarácie. Bratislava: ICOMOS Slovensko.
Majzlík, D. – Kibic, K.: Vývoj architektúry v renesancii a baroku. Alfa, Bratislava 1992
Šujanová, O. 1982): Ochrana pamiatok – medzinárodné dohovory, odporúčania, charty a rezolúcie. Bratislava: ICOMOS.
Vinař, J. (2023): Príloha č. 8, Historické stavba a její nosné konstrukce, Bratislava: Pamiatkový úrad SR, Plán obnovy a odolnosti SR, Komponent 2: Obnova budov, časť B. Metodika princípov rozhodovania Pamiatkového úradu SR vo veciach stavebnotechnického /alebo reštaurátorského/ zásahu časť 11. Súčasné požiadavky na výstavbu: Statika, technické normy a sanácie, Zabezpečenie statickej funkcie pri zachovaní autenticity.
Voděra, S. (1983): Rekonstrukce a ochrana památek. Praha: ČVUT.
Voldřich, F. (1985): Rekonstrukce a ochrana památek. Praha: ČVUT.

P.4 ZDROJE K STAVEBNO-TECHNOLOGICKEJ PROBLEMATIKE

Ashurst, J. – Ashurst, N. (1989): Practical Building Conservation – Vol. 1. Stone Masonry, Hants: English Heritage Technical Handbook, Gower Technical Press.
Ashurst, J. – Ashurst, N. (1989): Practical Building Conservation. – Vol. 2. Brick, Terracotta and Earth, Hants: English Heritage Technical Handbook, Gower Technical Press.
Ashurst, J. – Ashurst, N. (1989): Practical Building Conservation. Vol. 3. Plasters, Mortars and Renders Hants: English Heritage Technical Handbook, Gower Technical Press.
Ashurst, J. – Ashurst, N. (1989): Practical Building Conservation. Vol. 4. Metals, Hants: English Heritage Technical Handbook, Gower Technical Press.
Čerák, F. – Pume, D. (1993): Průzkumy a opravy stavebních konstrukcí. Praha: Arch.
Fiedler, K. a kol. (1975): Grundlagen der Bautechnologie. Berlín: Verlag für Bauwesen.
Gerner, M. (1998): Fachwerk. Entwicklung Gefüge Instandsetzung. Stuttgart: DVA, ISBN 3-421-03053-7.
Greško, D. – Adamská, G. – Držka, M. (1991): Konštrukcie pozemných stavieb. Poruchy a rekonštrukcie stavieb 1. Bratislava: SvF STU.
Hamák, Ľ. a kol. (1964): Technológia 1. Stavebné látky a dielce. Bratislava: SVTL.
Heimann, E. H. (1995): Renovujeme starou stavbu. Brno: Rovnost.
Herout, J. (1981): Staletí kolem nás. Praha: Panorama.
Herout, J. (1987): Požadavky pro ochranu památek pri opravách a prestavbách. Pardubice.
Hruban, K. (1955): Navrhování konstrukcí zděných. Praha: ČSAV.
Chrobák V. – Tajmír, M. (1979): Poruchy stavieb. Bratislava: Alfa.
Chrobák, V. – Tajmír, M. (1975): Konštrukcie pozemných stavieb 4. Poruchy stavieb. Bratislava: SVŠT.
Klotz-Warislohner, G. – Saar, M. (1999): Reparatur in der Baudenkmalpflege, München Bayerisches Landesamt für Denkmalpflege.
Kohner, V. (1996): Příručka pro vlastníky nemovitostí. Praha: Prospektrum.
Kohout, J. – Tobek, A. – Barták, K. (1998): Zednictví. Tradice z pohledu dneška. Praha: Grada Publishing, ISBN 80-7169-653-6.
Kohout, J. – Tobek, A. (1943): Konstruktivní stavitelství, I. díl: Zednictví, VII. prepracované a doplněné vydání, Praha: 1943
Kolektív autorov (1961): Stavebnícky náučný slovník. 1. zväzok. Látky a dielce. Bratislava: SNTL.
Kolektív autorov (1965): Stavebnícky náučný slovník. 3. zväzok. Technológia. 2. časť – Stavba objektov, výstavba celkov. Bratislava: SNTL.
Kolektív autorov (1991): Poruchy staveb – pomůcka ke cvičení, Praha: ČVUT.
kolektív autorov (1996): Denkmalschutz. Band 52. Bonn: Deutsches Nationalkomitee für Denkmalschutz.
Kolektív autorov (1998): Malý lexikón výrazov v stavebníctve. Bratislava: SKSI.
Kolektív autorov (2000): Slovník pojmů ve výstavbě – doporučený standard, Praha: ČKAIT a SDIC, ISBN 80-86364-08-9.
Kolektív autorov: Poruchy a rekonstrukce staveb, ISBN 80-7388-073-3.
Kos, J. (1999): Rekonstrukce pozemních staveb, Brno: CERM, 512 pp. ISBN 80- 7204-132-0.
Kráľová, E. (1984): Rekonštrukcie a ochrana pamiatok. Bratislava: SVŠT.
Kruft, H.-W.: Dejiny teórie architektúry. Praha: Pallas, 1993.
Kupilík, V. (1999): Závady a životnost staveb. Praha: Grada Publishing, ISBN 80-7169-581-5.
Landa, R. – Kyš, K. – Slavík, O. (1983): Rekonstrukce a opravy budov. Praha: SNTL.
Lipanská, E. (1998): Historické klenby. Praha: EL Consult, ISBN 80-902076-1-8.
Lorenz, K. (1996): Zděné konstrukce. Praha: ČVUT.
Makýš, O. (2000): Rekonštrukcie stavieb – technológie, Bratislava: Jaga group, ISBN 80-88905-31-1.
Makýš, O. (2004): Technologie renovace budov, Bratislava: Jaga group, ISBN 801-8076-006-3.
Makýš, O., sen. (2017): Slovensko-nemecko-anglicko-maďarský stavebno technický slovník, Bratislava: Eurostav spol. s.r.o., ISBN 978-80-89228-49-2.
Měšťan, R. (1964): Přestavba a obnova budov. Praha: SNTL.
Novák, J. a kol. (1997): Nauka o materiálech. Praha: ČVUT.
Novotná, M. – Karhan, J. – Pechová, D. (2001): Metody instrumentální analýzy pri průzkumu památek, Praha: Společnost pro technologie ochrany památek, ISBN 80-902668-7-8.
Palajová, A. (1997): Ťažba a spracovanie kameňa 1 – 2. Levice: SOU Stavebné.
Pendl, K. – Štrop, J. (1990): Príručka pro zedníka. Praha: SNTL.
Pieper, K. (1983): Sicherung historischer Bauten. Berlín – Mníchov.
Pohunek, J. (2021): Bizarní a zaniklá povolání, Brno: CPress, ISBN 978-80-264-3723-9.
Řehák, Š. – Gríger, J. – Šrak, J. (1967): Údržba budov. Bratislava: SVTL.
Sherwood, G. E. (1976): How to select and renovate an older house. New York: Dover publications, ISBN 0-486-23374-X.
Slabihoud, M. (1979): Technológia pozemných stavieb. Bratislava: Alfa.
Škabrada, J. (2003): Konstrukce historických staveb, Praha: Argo, ISBN 80-7203-548-7.
Švastal, J. (1967): Rekonstrukce staveb. Praha: SNTL.
Vlček, K. (1991): Technológie rekonštrukcie budov. Príprava a realizácia stavieb. Bratislava: STU.
Vlček, K. (1998): Stavebnotechnologická príprava stavieb. Bratislava: Jaga group.
Witzany, J. (1995): Konstrukce pozemních staveb. Poruchy a rekonstrukce staveb. 2. díl. Praha: ČVUT, ISBN 80-01-01310-3.
Witzany, J. (1999): Poruchy a rekonstrukce zděných budov. Praha: ČKAIT.

P.5 VEDECKÉ A VÝSKUMNÉ PRÁCE, ČASOPISY

Jazykovedný časopis Jazykovedného Ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej Akadémie Vied č. 2, ročník 41, rok 1990, s. 149.
Klímek, V.: Projekt VEGA – Patológia a deteriológia budov, technologické subsystémy ochrany, SvF STU Bratislava 2000.
Kráľová, E. (1984): Metódy, materiály a konštrukcie používané pri obnove pamiatok. Bratislava: SVŠT.
Láska , V (2000): Hodnota, autenticita a integrita stavebního díla minulosti – teorie a praxe. In: Památky středních Čech, č. 14/2/2000, Praha: PÚ Středních Čech.
Makýš, O. (1990): Metodika výberu optimálnych technológií pre rekonštrukcie budov (ašpirantské minimum). Bratislava: SVŠT.
Makýš, O. (1998): Technológie rekonštrukcií historických objektov (doktorandská práca). Bratislava: STU.

P.6 ZÁKONY

Zákon č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov

P.7 INTERNETOVÉ STRÁNKY

www.pamiatky.sk
www.historia.szm.com
www.geoportal.sk
www.obnova.sk
www.commons.wikimedia.org
www.pinterest.com www.denkmalpflege.tuwien.ac.at/

Das Alterswert (hodnota starožitnosti) definovaná okolo prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia ako hodnota vzhľadu, či pôsobenia pamiatkového objektu. ↑
V prípade posledného uvedeného odporúčania je na zváženie do akej miery ho rešpektovať, keďže v našich historických stavbách sa často používala vápenná malta nízkej až veľmi nízkej pevnosti. ↑
Pri stanovaní podielu jednotlivých zložiek historickej malty analýzou vzoriek zachovanej malty treba vziať do úvahy aj vplyv jej priebežného zvetrávania. Vzájomné pomery miešania jednotlivých zložiek malty sa dnes preto môžu javiť skreslené. ↑
Bežným plnivom historických mált bolo v minulosti predovšetkým drobnejšie kamenivo. Piesok sa používal skôr do jemných mált určených na kvalitnejšie povrchové úpravy. Takáto prax sa dá u nás doložiť ešte aj pred polovicou dvadsiateho storočia. ↑
Technogénny pôvod znamená, že niečo vzniklo, alebo bolo vytvorené ľudskou činnosťou, či ľudskými technológiami na rozdiel od prírodného (geologického) pôvodu. Označujú sa takto teda umelé, človekom vyrobené veci, javy, alebo procesy, ktoré sa týkajú techniky, inžinierstva, výroby a ich vplyvu na prostredie [podľa AI]. ↑
Myslí sa predovšetkým biely cement, ktorý je na trhu u nás dostupný. ↑
Autorom pôvodného textu je myslené v Rakúskej (našej) monarchii v polovici devätnásteho storočia. ↑
Autorom pôvodného textu je myslené v Rakúskej (našej) monarchii v polovici devätnásteho storočia. ↑
Berchtesgaden – je mestečko v najjužnejšej časti Horného Bavorska v Nemecku. ↑
(pôvodne Nemecké / Moravské Bránice / Nové Bránice) ↑
Auspitz (česky Hustopeče) je menšie mesto v okrese Břeclav v Južnej Morave. ↑
Severná dráha cisára Ferdinada (rak. KFNB – Kaiser Ferdinand Nordbahn) je železnica, ktorá bola postavená medzi rokmi 1837 až 1856 a viedla z Viedne do Krakowa, resp. až do Bochnie. V roku 1848 bol na ňu vedľajším ramenom napojený aj Pressburg/Pozsony (dnešná Bratislava). ↑
V pôvodnom texte sa naozaj ríše o troch otvoroch. Pritom na priloženej ilustrácii sú zobrazené len dva otvory. U nás sa tiež zvykne používať ohrablo s dvom otvormi. ↑
Autor pôvodného textu má mysli prvú tretiu devätnásteho storočia. ↑
Šestnáskové železo – výraz prebratý z náuky o materiáloch [Sax, F, 1833]. ↑
Štajerské železo (rak. s Steirisches Eisen) je druh železa, ktoré sa vyrábalo v rakúskom regióne Steiermark. Autor pôvodného textu ma pravdepodobne mysli štajerskú oceľ, ktorá patril medzi najznámejšie európske druhy ocle. Dodávala sa v tyčiach, ktoré boli sedem až osem čiarok (asi osem a pol až šesť a pol centimetrov) a tri, alebo štyri čiarky (asi tri a pol až päť centimetrov) hrubé v dve až tri stopy (asi šesťdesiat až deväťdesiat centimetrov) dlhých debnách. Zrno tejto ocele je okraji biele, v strede je fialové, alebo purpurové, ktoré sa v obchodnom styku sa označuje ako ružová oceľ. Ružová oceľ sa používa len na výrobu väčších nástrojov pre stolárov, tesárov a iných príbuzných remeselníkov. ↑
Autor pôvodného textu má mysli prvú tretiu devätnásteho storočia. ↑
V prvej tretine devätnásteho storočia. ↑
O tejto firme sa nepodarilo zistiť žiaden bližšie informácie. Zjavne už dávno neexistuje. ↑
Povozník alebo staršie furman (z nemčiny der Fuhrmann), alebo staršie aj voziar, či vozár bol človek, ktorý chodil so záprahom koní, alebo volov napríklad zvláčať a odvádzať drevo, alebo na prevážať akýchkoľvek nákladov a tovarov. Príslušné zamestnanie sa nazýva povozníctvo alebo furmanstvo [https://sk.wikipedia.org/]. ↑
Autor pôvodného textu z prvej polovice devätnásteho storočia myslí Rakúsky štát. Na Rakúsko-Uhorský bol zmenený až v roku 1867. ↑
Porovnaj aj s údajmi uvedenými k prílohe P1 tejto monografickej trilógie. ↑
V pôvodnom texte uvádza autor Franz Sachs nemecký výraz pre stopu der Schuh (slovensky topánka). V iných textoch sa stopa označuje ako der Fuß (slovensky noha, chodidlo). ↑
Vratislav je slovenský názov dnes poľského mesta Wrocław (pôvodne nemecky Breslau). ↑
Rakúske zlaté boli menou Rakúskej monarchie v rokoch 1857 až 1892. Po roku 1892 boli nahradené rakúsko-uhorskou korunou. Zlatý bol zavedený na základe colnej libry a v porovnaní s predchádzajúcimi menami používal desiatkovú sústavu (100 grajciarov namiesto 60). Dnes by mal veľmi približnú hodnotu okolo dvadsaťdeväť Euro [https://finanzbildung.oenb.at/, https://sk.wikipedia.org/] ↑
Synonymum (z gr. συν – sýn = spolu + ὅνομα – ónoma = meno) je slovo, ktoré inak znie, ale má rovnaký, alebo blízky význam ako iné slovo [https://sk.wikipedia.org/]. ↑
Text je čerpaný z viacerých webových stránok, napríklad z „historia.szm.com/miery.htm“, alebo „www.geni.sk/stare-slovenske-a-uhorske-miery-dlzka/“, alebo „www.geoportal.sk“, alebo „www.obnova.sk“ a podobne. ↑
Burattini, Tito Livio – pol. Tytus Liwiusz Burattini (1617- 1681) bol taliansky vynálezca, architekt, egyptológ, vedec, cestovateľ, inžinier a pod. Väčšinu svojho života prežil v Litve a v Poľsku, kde aj zomrel. ↑
Medzinárodný úrad pre miery a váhy (franc. Bureau international des poids et mesures – BIPM) je vrcholný úrad svetovej metrológie a jedna z troch medzinárodných organizácií, ktoré udržujú štandardnú sústavu SI. ↑
Sévres – mesto pri Paríži, sídlo Medzinárodného úradu pre miery a váhy, založeného v roku 1875. ↑
Siaha – uvádza sa aj s hodnotu 1,96 m. ↑
https://sk.wikipedia.org/wiki/Palec ↑
Ilustrované nejednotnosti spôsobujú zásadný problém pri súčasnom prevode historických mier do dnešného metrického systému. Obzvlášť, ak tieto miery nie sú v historických podkladoch presnejšie určené. ↑
Zostavené podľa Makýš, O., sen: Slovensko-nemecko-anglicko-maďarský stavebno technický slovník, 2017. ↑

Zhotovovanie klenutých konštrukcií v novoveku 3

ÚVOD

6.1.5 OPRAVA ŠKÁROVANIA

6.1.5.1 POVRCHOVÉ ŠKÁROVANIE

6.1.5.2 HĹBKOVÉ ŠKÁROVANIE

6.1.6 PREMUROVANIE A DOMUROVANIE KONŠTRUKCIÍ

6.2 KONTROVERZNÉ SPÔSOBY OBNOVY KLENIEB

6.2.1 SPEVNENIE KLENIEB ŠKRUPINOU – TORKRÉTOVANIE

6.2.2 ZAVESENIE KLENIEB

6.2.3 OPRAVY KLENIEB DOPLNENÍM, PREMUROVANÍM ALEBO ZHOTOVENÍM KÓPIÍ

6.2.4 KAŠÍROVANIE KONŠTRUKCIÍ

6.3 PRÍPRAVA MALTY URČENEJ NA RENOVÁCIU PAMIATKOVÝCH MUROVANÝCH KONŠTRUKCIÍ

7 PRACOVNÉ NÁSTROJE POUŽÍVANÉ V MINULOSTI NA REALIZÁCIU KLENUTÝCH KONŠTRUKCIÍ

7.1 NÁSTROJE NA ŤAŽBU KAMEŇA

7.2 MURÁRSKE NÁSTROJE

7.3 MERACIE PRÍSTROJE

7.3.1 OD NIVELOVACÍCH NÁSTROJOV K NIVELÁCII A O MECHANICKÝCH NIVELOVACÍCH NÁSTROJOCH

7.4 KAMENÁRSKE NÁSTROJE

7.5 ŠTUKATÉRSKE NÁSTROJE

ZÁVER

PRÍLOHY

P.1 HISTORICKÉ MIERY POUŽÍVANÉ U NÁS V MINULOSTI^[27]

P.1.1 PREVODY HISTORICKÝCH MIER NA DNEŠNÉ

P.2 SLOVENSKO-NEMECKO-ANGLICKO-MAĎARSKÝ SLOVNÍK

PRAMENE A POUŽITÁ LITERATÚRA

P.1 HISTORICKÉ ZDROJE

P.2 ZBORNÍKY

P.3 ZDROJE K METODIKE OCHRANY PAMIATOK:

P.4 ZDROJE K STAVEBNO-TECHNOLOGICKEJ PROBLEMATIKE

P.5 VEDECKÉ A VÝSKUMNÉ PRÁCE, ČASOPISY

P.6 ZÁKONY

P.7 INTERNETOVÉ STRÁNKY

Odpovede

ÚVOD

6.1.5 OPRAVA ŠKÁROVANIA

6.1.5.1 POVRCHOVÉ ŠKÁROVANIE

6.1.5.2 HĹBKOVÉ ŠKÁROVANIE

6.1.6 PREMUROVANIE A DOMUROVANIE KONŠTRUKCIÍ

6.2 KONTROVERZNÉ SPÔSOBY OBNOVY KLENIEB

6.2.1 SPEVNENIE KLENIEB ŠKRUPINOU – TORKRÉTOVANIE

6.2.2 ZAVESENIE KLENIEB

6.2.3 OPRAVY KLENIEB DOPLNENÍM, PREMUROVANÍM ALEBO ZHOTOVENÍM KÓPIÍ

6.2.4 KAŠÍROVANIE KONŠTRUKCIÍ

6.3 PRÍPRAVA MALTY URČENEJ NA RENOVÁCIU PAMIATKOVÝCH MUROVANÝCH KONŠTRUKCIÍ

7 PRACOVNÉ NÁSTROJE POUŽÍVANÉ V MINULOSTI NA REALIZÁCIU KLENUTÝCH KONŠTRUKCIÍ

7.1 NÁSTROJE NA ŤAŽBU KAMEŇA

7.2 MURÁRSKE NÁSTROJE

7.3 MERACIE PRÍSTROJE

7.3.1 OD NIVELOVACÍCH NÁSTROJOV K NIVELÁCII A O MECHANICKÝCH NIVELOVACÍCH NÁSTROJOCH

7.4 KAMENÁRSKE NÁSTROJE

7.5 ŠTUKATÉRSKE NÁSTROJE

ZÁVER

PRÍLOHY

P.1 HISTORICKÉ MIERY POUŽÍVANÉ U NÁS V MINULOSTI[27]

P.1.1 PREVODY HISTORICKÝCH MIER NA DNEŠNÉ

P.2 SLOVENSKO-NEMECKO-ANGLICKO-MAĎARSKÝ SLOVNÍK

PRAMENE A POUŽITÁ LITERATÚRA

P.1 HISTORICKÉ ZDROJE

P.2 ZBORNÍKY

P.3 ZDROJE K METODIKE OCHRANY PAMIATOK:

P.4 ZDROJE K STAVEBNO-TECHNOLOGICKEJ PROBLEMATIKE

P.5 VEDECKÉ A VÝSKUMNÉ PRÁCE, ČASOPISY

P.6 ZÁKONY

P.7 INTERNETOVÉ STRÁNKY

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Súvisiace články

Odpovede

P.1 HISTORICKÉ MIERY POUŽÍVANÉ U NÁS V MINULOSTI^[27]