Druhý diel trilógie je zameraný na rozdiely viacerých klenutých konštrukcii. Okrem známych informácií, bežne uvádzaných v dnes ľahko dostupných textoch, sa v historickej odbornej literatúre nachádzajú aj iné informácie. Tie niekedy výrazne rozširujú chápanú problematiku a stoja za pozornosť aj ďalších autorov, ktorí by ich mali ďalej rozpracovať.

Na mysli máme rôzne druhy a teda aj tvary, či konštrukcie, ale aj spôsoby realizovania klenutých konštrukcií. U nás bežné rozdeľovanie klenutých konštrukcií dostatočne pokrýva ich výskyt v našom stredoeurópskom priestore. Lenže v iných oblastiach sveta sa v minulosti zhotovovali aj iné druhy klenutých konštrukcií, ktoré naša odborná literatúra nereflektuje.

Spomedzi bežne dostupných odborných podkladov je potrebné vyzdvihnúť prácu autorov Encyklopédie Belliany, ktorí, azda ako zatiaľ u nás jediní, rozšírili vnímanie klenutých konštrukcií aj o iné, u nás bežne neznáme typy.

Táto monografia sa preto snaží byť ďalším príspevkom k rozšíreniu vnímania rôznych druhov klenieb o ďalšie druhy. Autori si ale pritom uvedomujú, že téma klenieb ešte stále nie je dokonalo spracovaná a poskytuje námet ďalšieho výskumu aj ďalším špecialistom.

3.3 DEBNENIA POD KLENBY

Ak sa má zhotoviť bežný oblúk, tak je vopred potrebné postaviť drevené debnenie. To bude slúžiť dovtedy, kým všetka malta v klenbe nestvrdne natoľko, že konštrukcia klenby dokáže stáť sama bez podpery. Teda aj dokým sa v nej pevne neosadí záverový klenák. Tento prvok konštrukcie klenby je pre jej stabilitu kľúčový. Bez neho totiž nie je do celej konštrukcie vnesené vzopätie, ktoré zabezpečí jej stabilitu a po odstránení debnenia by sa celá konštrukcia klenby zrútila.

Konštrukcia debnenia je zložená zo skruží na ktorých sú upevnené dosky tvoriace ukladaciu plochu kameňov, alebo tehál. Zospodu je podopretá stojkami, ktoré sú navzájom spojené, čím je zabezpečená ich stabilita aj pri zaťažení čerstvým a ťažkým murivom.

Ku každému debneniu pod klenby sú potrebné minimálne dve skruže, na ktoré sa priečne umiestnia podkladové debniace dosky konštrukcie. Dosky môžu byť nahradené aj latami, fošňami, polguláčmi, alebo okrajovými odrezkami kmeňov stromov. Hrúbka tejto konštrukcie, ako aj vzdialenosti skruží od seba závisia od hrúbky a teda váhy čerstvého muriva klenby. Pri menších a ľahším klenbách stačia len bežné debniace dosky.

Hlavná požiadavka na debnenie klenby, ktorú táto konštrukcia musí splniť je jej stabilita a aj primeraná nosnosť. Skruže debnenia sa preto nesmú pri zaťažení prehnúť, ani vybočiť do strán. To zabezpečí jednak úložná plocha debnenia umiestnená na vrchu skruží, alebo v náročnejšom prípade aj priečna zvislá konštrukcia, ktoré spojí jednotlivé skruže.

Stabilná skruž, ktoré znesie aj veľké zaťaženie sa zhotoví z plných fošní ukladaných nad seba a spojených jednou, alebo aj viacerými zvislo umiestnenými doskami doplnenými diagonálne umiestnenými doskami. Tak ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 6.

Figur 46. Skruž debnenia pod menšiu klenbu.

Ak sú rozpory klenby, ako aj jej váha väčšia, tak sa k jej realizácii musia pripraviť aj primerane veľké skruže. Vtedy nestačí vyrobiť skruž len z jedného radu dosiek, ale je potrebné to isté skopírovať dva aj tri krát. Takto pripravené skruže sa potom umiestnia tesne vedľa seba a ďalšie zostavy skruží sa umiestnia v primeranej vzdialenosti od prvej. Tieto zostavy skruží sa ešte musia priestorovo spevniť osadením priečne vložených spojovacích zostáv dosiek, alebo fošní.

Ak je ale potrebné zhotoviť veľmi veľkú klenby, aké sa zhotovujú najmä pri stavbe mostov, tak je potrebné, aby tesári pracovali obzvlášť dôsledne a všetky spoje debniacej konštrukcie zhotovili veľmi pevné. V uvedenom prípade treba pri príprave debnenia rozlíšiť dve základné možnosti osadenia debnenia. V prvom prípade sa skruže zospodu podoprú zavetrovanými stojkami a v druhom prípade sa skruže umiestnia na výstupkoch muriva pilierov mosta, alebo na ich pevne zhotovenej korunnej rímse.

Ak je klenbovú skruž mosta možné podprieť zospodu tak ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 47, tak je to je v každom prípade bezpečnejšie. Stojky sa v takomto prípade zatlčú do zeme a na tie sa položí rám, na ktorý sa priečne uložia trámy, ktoré sa pevne spoja s rámom a aj so stojkami. Na to sa položia spojovacie trámy, ktoré budú dlhé tak, aby to zodpovedalo rozporu pilierov mosta. Do trámov sa začapujú šikmé aj kolmé stojky, ktoré budú spojené priečne do nich upevnenými trámami. Na vrch celej konštrukcie sa uložia fošne podoprené priečnymi nosnými trámami. Na takto pripravenú konštrukciu je následne možne hneď murovať.

Potom, čo sa klenba zhotoví sa jej debnenie môže hneď demontovať. Koľko takýchto zostáv debnenia je potrebné zhotoviť závisí od šírky klenby budúceho mosta.

Figur 47. Skruž debnenia mosta.

Ak však ramenáty nie je možné zospodu podoprieť, tak je potrebné zhotoviť veľmi pevnú samostatnú nosnú konštrukciu siahajúcu od jednej podpery po druhú. Ramenáty sú v nej priestorovo stužené a tým pádom samonosné. Opreté sú do podpier mosta.

Debnenia klenieb sa musia zostaviť aj tak, aby sa po ukončení prác mohli ľahko, teda bez otrasov a naraz uvoľniť, čím sa zabráni vzniku trhlín pri sadnutí čerstvého muriva klenby. Na zabezpečenie ľahkého uvoľnenia je vhodné medzi podpery a ramenáty vsadiť kliny. Použité kliny musia byť vyrobené z tvrdého dreva tak, aby zniesli váhu debnenia aj čerstvého muriva klenby bez toho, aby sa deformovali. Okrem toho musia byť schopné vydržať aj pomalé postupné vytĺkanie z ich uloženia pod stojkami v priebehu procesu odstraňovania debnenia.

Alebo je tiež možno postaviť stojky debnenia na zvláštne odskružovacie stolice. Tie môže nahradiť aj osadenie stojok do hrncov naplnených pieskom, ktorý sa pri oddebňovaní z hrncov uvoľní. Stolice, alebo hrnce nemusia podopierať všetky stojky debnenia, stačí, aby sa umiestnili aspoň pod jednu jeho stranu. Vlastné oddebnenie možno realizovať až po úplnom zatvrdnutí muriva, keď už je konštrukcia celistvá. Alebo sa debnenie postaví na skrutkovnice umiestnené pod stojky, alebo pod samotné debnenie.

Ak sa to takto nepripraví už pri stavbe debnenia, tak bude po zhotovení klenby nové murivo tlačiť na debnenie takou silou, že sa bude dať len kompletne zničiť. Pritom sa ale môže poškodiť aj samotná čerstvo zhotovená klenba. Tá sa môže v okamihu zrútiť, čo sa už aj viackrát stalo^[1] a stálo to nemálo ľudských životov.

Keďže každá klenba sa po oddebnení začne stláčať, či si mierne sadne ide prirodzený proces. Preto má postavenie debnenia na klinoch svoj význam. Pri pomalom oddebňovaní, ktoré opatrné odstraňovanie klinov umožňuje sa k malte použitej pri zhotovení klenby dostáva vzduch, čo zrýchľuje jej tvrdnutie. To zabezpečí, že klenba sa spevňuje a tak ani horšie vymurovanej klenbe nehrozí náhly kolaps.

Keďže veľké klenby sadajú viac než malé klenby, je potrebné zhotoviť debnenia pod nimi včítane ich vyklinovania oveľa pevnejšie.

Pri stavbe klenieb je lepšie postaviť pod nimi plné debnenie, do ktorého sa potom jednotlivé dielce klenby postupne ukladajú. Existujú ale aj také konštrukcie klenieb, na podopretie ktorých stačí pri ich murovaní použiť len samotné ramenáty. S tým súvisí aj iný spôsob ich murovanie, ktorý je založený na zhotovovaní radu samostatných uzatvorených oblúkov, ktoré stačí pri murovaní podpierať len lokálne. Výhodou takéhoto postupu je, že sa pri ňom ušetrí veľké množstvo dreva, ako aj času a práce, čo sa napokon prejaví aj v znížených nákladoch.

Takto sa môže postupovať pri stavbe kupol, krížových klenieb, českých klenieb, alebo kupol nad štvorcovými pôdorysmi. Pri zhotovovaní liatych klenieb je ale použitie plného debnenia pod klenutú konštrukcie nevyhnutné.

Malé klenby, najmä lunety, alebo niektoré zvláštne tvary klenieb sa nemusia realizovať do debnenia. Na ich zhotovenie stačia ramenáty. Klenby sa tak klenú bez podpery. Niekedy, najmä pri objektoch ľudového staviteľstva, alebo pri malých pivniciach môže ako debnenie slúžiť aj vytvarovaný a upravený povrch zeminy, ktorý sa spod klenby následne odkope.

Pre určité zjednodušenie prípravy debnenia na renovácie, či rekonštrukcie klenieb možno tam, kde sa tvar klenby opakuje v dostatočnom počte pracovných záberov použiť aj posuvné debnenie. Zaujímavé je, že napriek určitej realizačnej výhode sa v minulosti posuvné debnenia asi používali len zriedka, pretože stopy po debnení na mnohých historických klenbách ukazujú na použitie jednorázových pevných konštrukcií.

3.5 VALCOVÉ (SUDOVÉ) A VALENÉ KLENBY

Tieto klenby majú zvyčajne tvar dlhého valca, ktorý je v polovici po svojej dĺžke rozrezaný na dve časti, z ktorých spodná chýba. Preto je prierezom tohto druhu klenby polkruh. Predstaviť si túto konštrukciu sa dá aj tak, že sa tvar archivolty predĺži do veľkej vzdialenosti. Valená klena bal môže mať tiež prierez špicatého, či lomeného, alebo aj eliptického oblúka.

V minulosti sa na podpivničenie budov veľmi často používali valené klenby. V novšej dobe^[2] sa zhotovujú čoraz menej, To ale neplatí pri klenbách zhotovovaných z lomového kameňa. To preto, že ich prierez je polkruhový, čo znamená, že klenba tak zablokuje polovicu výšky miestnosti. Vďaka tomu je potrebné stavať príliš vysoké pivnice, čo sa dnes^[3], kvôli zvýšeným nákladom nerobí.

Figur 49. Valená klenba v pohľade z vrchu.

Okrem toho nie sú pohodlné ani pre hospodárne využívanie a to preto, že vo svojom strede síce sú dostatočne vysoké, takže sa v nich dá pohodlne pohybovať, či stáť, ale to neplatí pri ich bokoch. Tam ich bočná strana tvorená klesajúcim oblúkom často siaha až k podlahe. Dôsledkom je, že sa tu nedajú umiestniť žiadne skrine, či zostavy políc, ba ani sudy. Ak sa umiestňujú, tak len ďalej od steny, čo znamená stratu priestoru.

Figur 50. Rezopohľad na tú istú klenbu.

Zaklenutie okenných lunet je pri valených klenbách ťažké. Valené klenby sú zasa, na druhej strane, veľmi trvácne, pevné a nespalné. Nezničia ich ani pri požiari padajú trámy stropov. Preto sa hodia na zastropenie takých priestorov, v ktorých sú uložené cenné predmety. Lenže existujú aj iné konštrukcie klenieb, ktoré majú tiež tie isté výhody ako valené klenby a k tomu sú na efektívne využívanie priestoru oveľa vhodnejšie.

Ilustrácia Figur 49 zobrazuje polovičný pôdorys valenej klenby s okennými lunetami, z ktoré sú vymurované trom rôznymi spôsobmi. Ilustrácia Figur 50 zobrazuje pozdĺžny rez vrcholom valenej klenby spojený s pohľad na bočnú stenu s otvormi a ilustrácia Figur 51 zobrazuje priečny rez po línii „c-d“ pôdorysu uvedeného ako Figur 49. Táto línia prechádza práve cez miesto, kde je situovaný okenný otvor.

Figur 51a. Rez tej istej klenby.

Figur 51b. Luneta v reze a z vrchu.

Figur 52. Detail lunety v reze.

Tam, kde majú byť v klenbe situované okenné a dverné otvory, musia byť zhotovené malé klenby zvané lunety. Tie sa môžu zhotoviť rôznym spôsobom. Na ilustrácii Figur 51a je luneta zhotovená nad oknom zobrazená v pravej časti obrázka v reze a ľavej časti obrázka nad dverami. Na ilustrácii Figur 52 je luneta nad oknom zobrazená vo väčšom rozlíšení. Na ilustrácii Figur 51b je táto luneta zobrazená v priečnom reze a v pohľade z vrchu.

Podobná luneta je zobrazená na ilustrácii Figur 49 značkou „n“ a na ilustrácii Figur 52 v reze. Vymurovaná je tu so skladbou tehál priečne k skladbe tehál valenej klenby a s vencom v mieste styku lunety s väčšiu valenou klenbou. Oveľa častejšie sa však lunety realizujú podľa zobrazenia Figur 49 označené značkou „m“ v pôdoryse a podľa ilustrácie Figur 54 v reze, teda bez venca, len s murivom priamo zaviazaným do seba. Tak ako je to zobrazené medzi bodmi „p-q“ a „q-r“.

Tu zobrazená valená klenba je hrubá len polovicu tehly (asi pätnásť centimetrov). To preto, že je plánovaná na zaklenutie pivnice a v takom prípade neponesie žiadne významné zaťaženie. Tým pádom nie sú ani spevňovacie pásy zobrazené na ilustráciách Figur 49 v pôdoryse označené značkou „s“ a v pozdĺžnom reze na ilustrácii Figur 50 potrebné. Tieto pásy bývajú od seba vzdialené zvyčajne okolo jeden a štvrť metra. Hrubé, ako aj široké bývajú jednu tehlu, teda asi tridsať centimetrov.

Figur 54. Lunet bez venca v reze. Figur 55. Zamurovaný klenbový kút.

Ak si okolnosti vyžadujú zosilnenie klenby, tak sa rovnako ako murivo klenby musí zosilniť aj murivo stužujúcich oblúkov. A to tak aby bolo vždy hrubé aspoň o pol tehly (asi pätnásť centimetrov) viac než je hrúbka muriva samotnej klenby. Tieto zosilňujúce klenbové pásy sa zvyčajne majú zhotovovať výhradne len na rubovej strane klenby. Tak aby na jej lícovej strane nič podobné nekazilo správny vizuálny dojem z klenbovej konštrukcie. Na ilustrácii Figur 49 je značkami „v-v“ označený skrátený stužujúci klenbový pás, ktorý slúži na to, aby poskytol väčšiu stabilitu vencu lunety „l“.

Klenbové kúty musia byť v miestach, v ktorých sa klenba dotýka zvislých nosných múrov, vymurované na rube klenby do výšky aspoň dvoch tretín výšky tohto klenbového oblúka. Tak ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 55 v reze a označené značkami „w-w“.

Zo zobrazenia jednotlivých tehál na ilustrácii Figur 49 je jasne viditeľná ich skladba v murive. A to ako v hlavnej klenbe, tak aj v jej lunetách, pričom viditeľné jej aj previazanie murív v styku týchto častí konštrukcie klenby.

Každá valená klenba si vyžaduje murovanie do úplného debnenia, pričom jednotlivé lunety si vyžadujú ďalšie doplnkové debnenie, ktoré je s hlavným debnením spojené.

Ak sú zaklenuté lunety ohraničené vencom tak, ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 49 písmenami „n“ a „l“, tak sa budú murovať až po dokončení a stvrdnutí hlavnej valenej klenby, jej stužujúcich pásov, ako aj vencov. Ak ale lunety nemajú žiadny veniec tak, ako je to na tej istej ilustrácii označené značkou „m“, tak sa lunety musia vymurovať súčasne s murovaním hlavnej klenby.

Tam, kde sú k dispozícii lacné lomové kamene, bridlica, alebo pieskovce, tam sa z nich v budovách pod obytnými priestormi bežne realizujú valené klenby. Používajú sa pritom tie najpravidelnejšie kamene, takzvané klenáky, ktoré sú až tridsať centimetrov dlhé aj široké a asi dvadsaťtri centimetrov hrubé. Pri nerovnako hrubých kameňoch sa tieto najprv rozdelia podľa ich veľkosti tak, aby sa v jednom pracovnom závere osadzovali hrubšie kamene. V druhom potom tenšie tak, aby sa zachovala približne rovnaká šírka stykových škár muriva a aby tieto škáry viedli viac, či menej rovnobežne.

Aby to bolo možné dosiahnuť, tak si murári pomáhajú murárskymi kladivami, sekáčmi, či kladivami nosatcami. Vždy ale musia z kameňov osekať ich špicaté výbežky. Kamene, ktoré by sa len ťažko dali obrobiť do vhodného tvaru sa podkladajú odlomkami bridlicových kameňov. Do škár muriva sa miestami môžu zatĺcť aj kliny, ktoré do konštrukcie vnesú napätie.

Prierez klenby je bežne sformovaný v tvare polkruhu, alebo čiastočného kruhového oblúka, ktorý je vyšší než jedna tretina šírky klenutého priestoru, pričom vtedy je polomer tohto oblúka väčší než asi polovica hĺbky miestnosti. Vo výnimočných prípadoch tvorí prierez klenby stlačený, alebo zložený oblúk.

Po uzavretí klenby sa táto konštrukcia stlačí, alebo „sadne“. Na to sa poleje vodou, nepravidelnosti jej tvaru sa osekajú, alebo doplnia odlomkami kameňov s maltou, doplnia sa prípadné podpery aj preklady a domuruje sa priťažovacie murivo k kútoch jej rubu. Potom, čo malta ako tak stuhne a stvrdne, približne tak po troch dňoch, hoci niekedy až po ôsmych týždňoch, čo závisí nielen od hrúbky muriva, ale aj od počasia, sa z jej škár môžu vybrať vložené kliny.

Pri sadnutiach veľkých valených klenieb, ktoré nemajú žiaden štítové steny, akými sú napríklad mostové oblúky, sa z temena klenby vynesie zvislá línia, ktorej dĺžka sa odmeria pri päte klenby. Podľa jej skrátenia je potom vidno koľko si klenba sadla. Pri suterénnych klenbách sa to dá zistiť na väčšom stlačení, alebo vytlačení drevených klinov v murive.

Čo sa týka hrúbky valenej klenby suterénu, ktorá je do svojich dvoch tretín zozadu primurovaná a ktorá nie je okrem podlahy prízemia ničím ďalším zaťažená, tak tá sa odvedie od nasledujúcich vzťahov:

klenba s rozponom do piatich metrov bude vo svojom temene hrubá pol tehly (asi pätnásť centimetrov),
klenba s rozponom nad päť metrov bude vo svojom temene hrubá jednu tehlu (asi tridsať centimetrov).

Pričom smerom k podperám sa hrúbka klenieb bude zväčšovať.

Okrem toho sa k takýmto klenbám každých asi jeden a štvrť metra primurujú zosilňujúce pásy muriva hrubé jednu tehlu (asi tridsať centimetrov). Pri hrubších klenbách hrubé dokonca jeden a pol tehly (asi štyridsaťpäť centimetrov).

Hrúbka podperných múrov sa odvedie od tvaru klenby a to takto:

pri polkruhovej klenbe v reze bude predstavovať jednu štvrtinu až jednu pätinu rozponu klenby,
pri prevýšenej, alebo lomenej klenbe bude predstavovať jednu pätu až jednu šestinu rozponu,
pri priamom klenbovom oblúku tvoriacom preklad bude predstavovať dve tretiny svetlej šírky otvoru.

Ak nie sú päty klenby opreté o zem, ale sú vysoké asi dva až tri metre, tak bude hrúbka podperných múrov zväčšená o jednu šestinu až jednu osminu rozponu klenby.

3.5.1 VALENÁ KLENBA

To isté, čo bolo popísané v predchádzajúcej kapitole je možné uviesť aj pri valenej klenbe.

Ak je medzi dvoma rovnobežne postavenými múrmi, alebo klenutými pásmi potrebné uzavrieť nejaký priestor, ktorý tvorí predĺžený štvorhran, teda obdĺžnik a ktorý je vhodné zastropiť konštrukciou polkruhového prierezu, tak sa volí tvar valenej klenby. Obrysová čiara oblúka tejto konštrukcie tvorí takzvaný segmentový oblúk.

Figur 57. Priečny rez valenou klenbou.

Pri rovnakom rozpätí má plochejší oblúk menšiu pevnosť, než keď je strmší. Z toho vyplýva, že valená klenba s nepolkruhovým prierezom, ktorá má rovnakú hrúbku ako valená klenba sudového tvaru, teda klenba s polkruhovým prierezom, by mala byť slabšia než tá druhá spomenutá. Tak to aj v skutočnosti je.

Valená klenba s hrúbkou muriva pol tehly (asi pätnásť centimetrov) bude pri požiari menej dolná voči prerazeniu padajúcimi trámami, než sudová klenba. Z toho vyplýva, že ak je potrebné zhotoviť v suteréne budovy absolútne proti požiaru bezpečný priestor, tak je potrebné zhotoviť sudovú valenú klenbu.

Bežná valená klenba s nepolkruhovým prierezom je tiež oveľa slabšia, než tá s polkruhovým. Preto ak je potrebné mať pevnejšou klenbu, tak je treba zhotoviť jej murivo hrubšie o jednu tehlu (asi tridsať centimetrov^[4]). Preto sa v poslednom čase^[5] oveľa viac rozšírilo budovanie hrubších valených klenieb s nepolkruhovým prierezom. A to aj napriek tomu, že konštrukcia valenej klenby s polkruhovým prierezom je síce pevnejšia, ale aj drahšia.

Klenba sa nepolkruhovým prierezom potrebuje na svoje zhotovenie menej stavebného materiálu a tiež sa ňou menej zmenší vnútorný objem zaklenutého priestoru. To opreto, že podperné múry môžu mať pri tejto konštrukcii vyššiu konštrukčnú výšku a tak neobmedzujú využitie priestoru tesne pri nich.

Figur 58. Pôdorys klenby.

Ilustrácia Figur 57 zobrazuje priečny prierez konštrukciou na klenby línii medzi bodmi „C-D“. Ilustrácia Figur 61 zobrazuje polovicu pozdĺžneho prierezu na línii medzi bodmi „E-F“. Ilustrácia Figur 59 zobrazuje priečny prierez klenby zhotovený na línii „A-B“. Jednotlivé uvedené body vychádzajú z pôdorysu zobrazeného na ilustrácii Figur 58.

Ak má byť zaklenutá pozdĺžna miestnosť so štyrmi kútmi valenou klenbou, tak je potrebné osadiť do klenby každé dva až štyri metre zosilňovacie pásy. Pri ich šírke jeden a pol až dve tehly (asi štyridsaťpäť až šesťdesiat centimetrov) bude ich výška jeden a pol až dva a pol tehly (asi štyridsať päť až sedemdesiatpäť centimetrov).

Figur 59. Pravá polovica pozdĺžneho rezu klenbou. Figur 60. Priečny rez klenbou.

Zosilňovacie pásy slúžia ako oporné piliere pre lunety, ktoré sú zvyčajne len pol tehly (asi pätnásť centimetrov) hrubé.

Je zjavné, že tieto lunety majú byť o to hrubšie, čím viac stúpajú. Toto stúpanie je ale len zriedkavo väčšie než jedna šestina svetlej šírky lunety, ale nie menšie než jedna dvanástina tejto šírky. Bežne je to ale jedna osmina výšky lunety.

Keď základy pod klenbou siahajú až po úroveň podlahy suterénu a sú aj riadne zarovnané, tak sa na nich najskôr založia pivničné dvere, ako aj múry pod pivničné okná „D-F“, zobrazené na ilustrácii Figur 58. Na to sa potom vymurujú piliere „a-a“ pod klenutý oblúk klenby. Následne sa vymurujú aj ostatné múry, ktoré budú siahať do výšky asi šestnásť centimetrov nad svetlou výškou oblúka klenby.

Ak je šírka pivnice menšia než päť metrov a zároveň sú jej základy dostatočne silné na to aby zamedzili bočným posunom celej konštrukcie, tak je možné bočné podperné piliere klenbových oblúkov vynechať. To by mohol byť napríklad ten prípad, v ktorom sú múry pivnice natoľko pevné, že predstavujú hrúbku rovnú jednej štvrtiny rozponu klenbového oblúka.

Ak ale základy nie sú tak pevné, tak musia byť piliere klenbových oblúkov podľa možností hrubé pol, alebo aj celú tehlu, prípadne jeden a pol tehly (asi pätnásť, tridsať, či štyridsaťpäť centimetrov). Tak aby bola celková hrúbka murovanej konštrukcie v týchto miestach tak veľká, že bude rovná jednej štvrtine svetlej výšky klenbového oblúka.

Keď sú múry pivnice vymurované do výšky šestnásť centimetrov nad svetlú výšku klenbových oblúkov, tak sa už môžu uložiť aj ramenáty debnenia stlačenej klenby.

Figur 56. Ramenát debnenia klenby.

Tie budú zhotovené v tvare elipsy a to tak, že sa najprv spoja dve dosky v pravom uhle. Označené sú na ilustrácii Figur 56 písmenami „G-G´“ a „H-I“. Na ležatú dosku sa potom pribijú dva klince v bodoch označených značkami „K-K´“. Tieto body budú v rovnakej vzdialenosti od stredu spodnej dosky, označený značkou „H“. Teda vzdialenosť „H-K“ sa rovná vzdialenosti „H-K´“.

Na body „K-K´“ sa upevní šnúra, ktorá po napnutí vytvorí trojuholník s vrcholom v bode „T“. Posúvaním šnúry od vrcholu k stranám sa potom opíše tvar oblúka. Jeden bod takéhoto opísaného oblúka je označený značkou „L“.

Ramenáty ale musia byť zhotovené o asi dva centimetre nižšie, preto sa na ne následne pripevnia dosky, ktorých hrúbka bude práve tieto dva centimetre. Takže celok debnenia bude potom mať ten správny rozmer. Tak ako je to zobrazené na reze v ilustrácii Figur 56.

Klenba sa zhotovuje až potom, čo sa budova zastreší. Lepší spôsob murovania valenej klenby, teda lepší spôsob kladenia tehál je v tvare lastovičieho chvosta. Tak ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 58 bodmi „Q“ a „Q“. Murári môžu pri jej zhotovení začať murovať naraz v jej štyroch kútoch „m-m-l-l“.

Dôsledkom takejto organizácie práce je, že sa pri nej postupuje podstatne rýchlejšie než keby muroval jeden, alebo dvaja murári. Tak ako je to pri zhotovovaní bežnej valenej klenby zloženej z takmer samostatných priečne situovaných oblúkoch, čo je schematicky znázornené na ilustrácii Figur 58 a označené značkami „R“ a „R“.

Murivo takto zhotovovanej klenby, teda zo štyroch kútov súčasne, sa musí vždy stretnúť v jej pozdĺžnej osi, označenej na ilustrácii Figur 58 značkami „E-F“, ako neskôr aj priečnej osi označenej značkami „A-B“. Tým vznikne v strede klenby štvorrohý priestor, ktorý sa postupujúcim murovaním bude stále viac zmenšovať, až sa napokon zmenší na otvor veľkosti celej, alebo čiastočnej tehly, resp. tehál. Tým sa potom celá konštrukcia klenby uzavrie a práca murárov na murovaní klenby sa tým končí.

Figur 62. Priečny rez klenby s priečne ukladanými dielcami.

Murári stoja a pohybujú sa pri murovaní klenby priamo na drevenom debnení. Pri murovaní podperných klenutých oblúkov klenby ale stoja mimo oblúka na lešení.

Existuje ešte jeden spôsob murovania valenej klenby a tým je ukladanie tehál priečne na smerovanie oblúka. Tak ako je to zobrazené na ilustráciách Figur 62 v priečenom reze, Figur 63 v pozdĺžnom reze a Figur 64 v pôdoryse.

Figur 63. Pozdĺžny rez klenby s priečne ukladanými dielcami.

Týmto spôsobom sa vytvára rad samostatných úzkych klenieb, ktoré ale v pozdĺžnom smere nie sú nijako previazané.

Uvedený spôsob murovanie je vhodný realizovať len z tehál, alebo z tesaných kameňov. Zhotovenie z lomového kameňa nemá v tomto prípade zmysel, keďže sa pri ňom nadajú zhotoviť dostatočne veľké stykové škáry každého jedného oblúka, ktoré by zabezpečili jeho stabilitu.

Takáto konštrukcia klenby vyvoláva pri čerstvom murivo, teda s nestvrdnutou maltou väčší tlak na bočné podperné múry, než v iných prípadoch. Ale po tom, čo malta stvrdne je klenba neobyčajne pevná.

Hlavná výhoda tohto spôsobu murovania valenej klenby spočíva v tom, že k jej zhotoveniu nie je potrebné žiadne celoplošné debnenie, ale stačí k nemu len jeden posuvný ramenát, ktorý sa premiestňuje po vymurovaní každého jednotlivého klenbového oblúka. Preto sa tento spôsob murovania v poslednej dobe^[6] využíva najmä pri murovaný menších a užších klenbových oblúkov.

Figur 64. Pôdorys klenby s priečne ukladanými dielcami.

Je výhodné a dokonca aj nevyhnutné, aby všetky valené klenby mali smerom od podpier, zobrazených na ilustrácii Figur 58 značkami „C-D-E-F“, smerom ku stredu zhotovené mierne stúpanie. Stačí aby prevýšenie v strede klenby bolo pri jej temene len niekoľko centimetrov.

Tým sa takéto klenby stanú pevnejšími, pretože sa nich napätie rozloží nielen priečne, ale aj pozdĺžne. Zároveň sa takto zhotovené klenby približujú konštrukcii českých klenieb.

Tam, kde sa valené klenby dotýkajú priečnych obvodových, alebo štítových múrov budovy, tam sa do nich vysekajú asi trinásť centimetrov hlboké záseky, vysoké ako tehly klenby do ktorých sa boky klenutých oblúkov zapustia. Týmto detailom sa celá konštrukcia dotknutej časti objektu významne spevní.

3.5.2 KRÍŽOVÉ KLENBY NAD PRAVIDELNÝM PÔDORYSOM

Krížová klenba vznikne nad miestnosťou tak, že sa prekrížia dve valené klenby. Tak ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 69 a Figur 71. bežné pritom je, že sa jej štítové múry nezhotovujú, ale na ich mieste sa ponechá otvorený priestor. Svojim spôsobom ide o rozvinutie konštrukčného princípu lunetovej klenby. Spája sa pri ňom otvorenosť lunet s pevnosťou valenej klenby.

Takéto klenby znesú aj veľkú záťaž a sú pritom bezpečné voči požiaru. Vhodné sú preto do takých miestností, v ktorých sa vyžaduje vytvorenie veľkého vnútorného priestoru potrebného napríklad na komunikácie, čiže chodby, alebo na skladovanie veľkých predmetov, napríklad sudov. Stavajú sa preto napríklad pod varňami piva, alebo v pivniciach, v ktorých dozrieva ležiakove pivo a ktoré bývajú prekryté aj šesť metrov hrubou vrstvou zeminy.

Krížová klenba pozostáva predovšetkým z dvoch, nad štvorcovým pôdorysom diagonálne sa krížiacich klenutých oblúkov. Táto zostava je ale, na rozdiel, od kláštornej klenby, doplnené ešte ďalšími štyrmi klenutými oblúkmi situovanými na stranách pôdorysu zaklenutej miestnosti. Tieto oblúku môžu byť voľné, teda nezamurované a priechodné, alebo aj zamurované, čím sa vytvoria obvodové steny zaklenutej miestnosti.

Figur 69. Krížová klenba pri pohľade z vrchu

Figur 71. Krížová klenba v axonometrickom pohľade.

Krížová klenba sa dá bez veľkých ťažkostí realizovať nad štvorcovými, ale aj nad obdĺžnikovými miestnosťami, alebo aj nad miestnosťami s nepravidelným pôdorysom. Jej hlavnou výhodou je, že sa ňou dajú zaklenúť aj miestnosti veľkých rozmerov bez toho, aby boli jej podpery zaťažené príliš veľkým bočným tlakom. Lenže ak je miestnosť príliš dlhá, tak vzniknú pri jej zaklenutí problémy so stabilitou celej tejto stropnej konštrukcie, ktoré sa dajú ťažko riešiť.

Figur 78. Ukladanie tehál do krížovej klenby v pohľade z vrchu.

Najvhodnejším riešením je preto rozdeliť krížovú klenbu na viacero menších krížových klenieb, čo znamená, že sa medzi nimi musia vymurovať podperné oblúky. Tak ako je to naznačené na ilustrácii Figur 78 medzi bodmi „a-a“, medzi ktorými sa zhotoví samostatný klenutý oblúk. Na základe skúseností možno uviesť, že sa neoplatí robiť krížovú klenby oblúkového prierezu dlhšiu ako jeden a pol násobok jej priečneho rozponu.

Figur 72. Rez klenbou podoprenou rebrami.

Prienikmi valcových plôch v klenbe vznikajú hrany, ktoré môžu byť podopreté rebrami.

Figur 73. Pôdorys krížovej klenby.

Hrany môžu mať oblúkový, alebo lomený tvar a slúžia ako podpery klenutej konštrukcie. Tak ako je to zobrazené na ilustráciách Figur 72 a Figur 73, kde je značkou „b“ označené rebro klenby. Rôzne tvary prierezov krížových klenieb sú zobrazené na ilustráciách Figur 74, Figur 75, Figur 76 a Figur 77.

Figur 74. Rôzne prierezy krížovou klenbou.

Ak nie je dĺžka a šírka miestnosti väčšia ako päť metrov, tak stačí, ak sa rebrá klenby „b-b“, osadené na jej rube zhotovia hrubé jednu tehlu (asi tridsať centimetrov), pričom hrúbka polí klenby „d-d-d-d“ bude stačiť len pol tehly (asi pätnásť centimetrov). Tak ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 78.

Figur 75, 76 a 77. Ďalšie prierezy krížovou klenbou.

Rebrá krížovej klenby vystupujú buď priamo z kútov miestnosti tak, ako je to zobrazené čiarkovanými uhlopriečnymi čiarami na ilustrácii Figur 79, alebo vychádzajú z výstupkov vymurovaných pre tento účel. Tie sú zobrazené na ilustrácii Figur 78 značkami „a-a“.

Figur 79. Schéma rebier krížovej klenby.

Ilustrácia Figur 80 zobrazuje prierez stredom klenby zobrazenej v pôdoryse na ilustrácii Figur 78 medzi bodmi „A-B“. Na ilustrácii Figur 80 označujú písmená „d-c-d“ prierez konštrukciou klenby, ktoré mierne stúpa smerom od podpier k jej vrcholu. Preto je bod „c“ umiestnený vyššie než body „d-d“. Toto vzopätie zvyčajne predstavuje jednu šestinu dĺžky klenby a je ho možné aj zväčšiť, ale nie znížiť.

Figur 80. Prierez stredom krížovej klenby.

Ilustrácia Figur 81 zobrazuje prierez iným druhom klenby, než v predchádzajúcej ilustrácii Figur 80, kde rez prechádza jej temenom „c“. Klenba tu má nadmurovanú ďalšiu odľahčujúcu klenbu a rez tu vedie opäť líniou „C-D“ pôdorysu Figur 78. Ilustrácia Figur 82A a B zobrazuje rez spojom klenbových polí so stužujúcim rebrom vo väčšom rozlíšení. Iné možnosti zhotovenia tohto detailu sú zobrazené na ilustráciách Figur 85 a Figur 86.

Figur 81. Priečny rez klenby s nadľahlou odľahčovacou klenbou.

Figur 82A, 82B, 85 a 86. Rezy rôznymi spôsobmi zhotovenia detailu klenby s rebrom.

3.5.3 Krížová klenba nad nepravidelným pôdorysom

Na ilustrácii Figur 92 je zobrazený nepravidelný pôdorys miestnosti, ktoré je zaklenutá. Stužujúce pásy, alebo rebrá klenby „b“ vychádzajú zo všetkých kútov miestnosti a spájajú sa v ústrednom bode klenby „C“, v ktorom môže, ale nemusí byť osadený svorník. Na to, aby bola klenba stabilná a bezpečná je dôležité aby tento bod „C“ ležal presne v ťažisku celej nepravidelnej konštrukcie. Vďaka tomu sa záťaž z klenby rozloží na všetky podperné konštrukcie rovnomerne. Murivo klenbových polí je zhotovené s klasovým vzorom^[7].

Figur 92. Zaklenutie nepravidelného pôdorysu.

Aby sa ťažisko stanovil matematicky presne, tak by bolo potrebné ho zvlášť vypočítať pre každý spôsob konštrukcie klenby a pre každý použitý stavebný materiál, včítane použitej malty. Na to je potrebný zložitý výpočet.

V praxi preto stačí, ak sa ťažisko stanoví graficky na pôdoryse miestnosti a to tak, že sa z každého kúta miestnosti narysuje línia zodpovedajúca osi uhla kúta, ktorá spája kút so stredom protiľahlej línie steny. V mieste, v ktorom sa tieto línie pretú je potom ťažisko konštrukcie. Tak ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 93, kde body „a-b-c“ schematicky označujú kúty miestnosti a bod „S“ ťažisko klenutej konštrukcie.

Figur 93. Grafické znázornenie určenia ťažiska nepravidelného pôdorysu.

Overiť sa to dá na trojuholníkovom modely pôdorysu miestnosti tým, že sa trojuholník osadí na ostrý predmet dotýkajúci sa ho v bode „S“. Ak je trojuholník stabilný, tak je ťažisko určené správne. Podobne sa postupuje aj pri zložitejších pôdorysoch.

K tomu ale treba ešte poznamenať, že skutočné ťažisko konštrukcie takejto klenby zhotovenej z čerstvého muriva nie úplne geometricky dokonalo nebude nikdy presne nad týmto bodom. Tieto odchýlky ale nebudú veľké a v praxi to nie je dôležité.

Čo sa týka stanovenia hrúbky podperného rebra klenby nad nepravidelným pôdorysom, tak to záleží od jeho dĺžky. Stanovenie hrúbky klenutých rebier je pritom možné si zjednodušiť tým, že sa oblúkové rebrá, napríklad „e-S“, alebo „c-S“, zobrazená na ilustrácii Figur 95 sa budú považovať na rovné. Bod „S“ je pritom stred, resp. vrchol klenby.

Figur 95. Perspektívny pohľad pod krížovú klenbu chodby, alebo miestnosti.

Ak by sa pri výpočte malo postupovať úplne presne, tak je každé rebro potrebné považovať za štvrťkružnicu a podľa toho vypočítať jeho hrúbku. Lenže bežne sa stáva, že rebrá nie sú všetky rovnako klenuté a teda aj rovnako dlhé. To by potom znamenalo, že by z výpočtov vyšli viaceré rôzne hrúbky rebier, čo by bolo zbytočne komplikované a nepraktické. Preto je vhodnejšie, ak sa výpočet urobí len pre najdlhšie rebro.

Pri zhotovení krížovej klenby sa najprv musí postaviť debnenie. To sa zhotoví v polkruhovom tvare čo bola prax, ktorá sa používala už v ranných dobách zhotovovania klenieb. Do neho sa najprv osadia rebrá klenby, ktoré sú zhotovené z pomerne veľkých, do profilu otesaných kameňov, alebo vymurované z tehál, či z k tomu vyrobených tvaroviek. Tieto rebrá budú z plochy klenbových polí vyčnievať.

Kvôli zreteľnosti je na ilustrácii Figur 95 v popredí zobrazený čelný nosný oblúk „a-b-c“. Ďalší oblúk v rade je označený značkami „d-f-e“. Bod „g“^[8] označuje vrchol klenby a body „d-f-g-s“ označujú veľké klenbové pole, ktoré je ďalšími rebrami rozdelené na niekoľko menších. Na to aby bola tejto klenbe zabezpečená väčšia stabilita, tak je vo svojom vrchole zjavne sformovaná do špice, teda lomená. To je najlepšie vidno v bode „b“.

�

a!)

Figur 96. 97 a 98. Rôzne lomené klenbové oblúky.

Ilustrácie Figur 96, 97 a 98 zobrazujú viacero lomených klenbových oblúkov, zhotovených s rôzne veľkým rozpätím. Realizácia takýchto a podobných lomených oblúkov sa v poslednej dobe^[9] opäť rozšírila v rámci neogotickej architektúry.

3.5.4 KLÁŠTORNÉ KLENBY

Ako už bolo predtým spomenuté, tak sa prienikom valcových klenieb do seba vytvorí okrem krížovej klenby aj klenba kláštorná. Tá sa od krížovej odlišuje predovšetkým tým, že je na všetkých stranách podpretá múrmi. Ilustrácie Figur 100 a Figur 101 zobrazujú kláštorné klenby v pôdoryse aj v reze. Prierez medzi bodmi „A“ a „B“ tvorí polkruh, avšak línie styku klenbových polí „e-o-d“ a „c-o-b“ tvoria elipsy.

Konštrukcia polí klenby býva hrubá pol tehly (asi pätnásť centimetrov) a jej dielce sa ukladajú rovnobežne s podpernými múrmi. Klenbové kúty sa pri tejto konštrukcií musia vymurovať až do výšky dvoch tretín klenby. Keďže ale tento druh klenby vyvíja na všetky svoje podperné múry rovnaký tlak, podobný tomu, ktorý vyvíjajú na svoje podpery bočné strany valenej klenby, tak stačí aby sa aj tu podperné múry zhotovili v takej istej hrúbke ako pri valenej klenbe. Lenže to nie je potrebné, pretože podpier je tu dvakrát viac, takže vyvolávajú len polovičný tlak a tak sa tu podperné múry môžu zhotoviť o niečo tenšie.

Treba ešte uviesť, že rebrá tu nemusia byť tak masívne ako pri krížovej klenbe, ale stačí aby len formovali jej hrany a kúty. Postačujúce je preto aby mali hrúbku pol tehly (asi pätnásť centimetrov).

Kláštorné klenby je možné zhotoviť nad rôznymi miestnosťami, pričom takto zhotovená stropná konštrukcia má tvar akejsi trojbokej valby, ktorá sa môže opakovať podľa počtu stien miestnosti.

Ak sa majú kláštorné klenby použiť na zastropenie pivničných priestorov, tak vyvolávajú tie isté komplikácie, ktoré sú spojené aj s valenými klenbami. Čiže také, ktoré výrazne obmedzujú využívanie miestností pivnice kvôli obmedzenému rozsahu zvislých stien. Okrem toho sa všetky strany kláštornej klenby zbiehajú do jedného bodu stropu, čo užívanie pivnice ešte viac komplikuje. Preto je v takomto prípade vhodnejšie zhotovovať krížové klenby.

Figur 100 a 101. Pôdorys a rez kláštornou klenbou.

Často sa možno stretnúť s kláštornými klenbami vo forme osemuholníka. Najčastejšie pri krížení lodí románskych chrámov.

3.5.5 KUPOLY

Ak sa namiesto osemuholníkového pôdorysu klenby použije kruhový, tak sa kláštorná klenba zmení na polguľovú kupolu zobrazenú v reze na ilustrácii Figur 103. Tá sa vytvorí na murovanej základni kruhového tvaru, aký je zobrazený na ilustrácii Figur 102. Kupola vznikne postupným ukladaním riadkov muriva do kruhu až po svoj vrch, kde sa murivo uzavrie vloženými tehlami, alebo kameňmi, alebo záverovým klenákom. Smerom hore sa polomer kruhu stále viac zmenšuje, čím sa počet potrebných tehál v konštrukcii znižuje. Ľahko je ale možné prehliadnuť, že okrem kruhového pôdorysu a polkruhového prierezu je možné použiť aj iné tvary tejto konštrukcie, napríklad elipsový tvar.

Ak sa kupola zhotoví z pálených tehál, tak je ju možné vymurovať do rozponu šiestich metrov v hrúbke pol tehly (asi pätnásť centimetrov). Pritom ale treba počítať s tým, že vrchné riadky muriva sa budú murovať len z polovičných tehál. Pri väčších rozponoch ale musia byť spodné riadky hrubé aspoň jednu tehlu (asi tridsať centimetrov). Záverový klenák sa pri týchto klenbách často zhotovuje z otesaného kameňa, alebo z presne na tento účel vyrobenej a vypálenej tehly.

V oboch prípadoch ale klenba nebude bezpečná pred požiarmi a v takom prípade sa ľahko stane, že jej časť, alebo aj celok sa zrúti následkom lokálneho zaťaženia padajúcimi horiaci trámami stropov, aj krovu. Preto sa aj menšie klenby zhotovujú z muriva hrubého jednu tehlu (asi tridsať centimetrov).

Keďže jednotlivé riadky muriva kupole sa vždy viažu do seba vo vodorovnej úrovni a do kruhu je možné zhotovenie klenby kedykoľvek po ukončení ktoréhokoľvek riadku ukončiť. Vďaka tomu je možné vytvoriť akýkoľvek veľký stabilný kruhový otvor, ktorý môže slúžiť aj ako svetlík. Táto charakteristika robí kupolu obzvlášť vhodnú na uzavretie takých priestorov, ktoré potrebujú zabezpečiť prirodzené osvetlenie. Napríklad v kostoloch, v schodiskách, vo výťahoch zaklenutých skladov a podobne.

Figur 102 a 103. Pôdorys a rez kupolou.

Murivo päty kupoly je všade na jej spodku rovnako hrubé. Päty kupolovej klenby sa okolo jej rubovej strany priťažia aj primurovaním bloku (skruže) muriva. Tak, ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 103 medzi bodmi „a- b-c“ a „d-e-f“. Aby neboli múry kupole príliš oslabené, tak je účelné zosilniť ich pätu v kútoch klenby dodatočným murivom zhotoveným s horizontálne situovaných škárami.

Keďže kupolová klenba tlačí a posúva murivo podpier tým menej, čím je ľahšia, tak sa podľa vzoru Rimanov klenby murované tesaných kameňov, tehál, alebo liate vyľahčujú pravidelne zahĺbenými otvormi. Tieto zahĺbenia sa nazývajú kazety (Figur 113). Bežne majú štvoruholníkový tvar sa najväčšou plochou na líci klenby.

Figur 113. Odľahčenie kupoly interiérovými kazetami.

Smerom do vnútra klenby sa tieto kazety pyramídovo zužujú, ale len toľko, aby na ich zadnej strane zostala zachovaná minimálna hrúbka konštrukcie klenby. Takéto kazety sa vyvárajú vo viacerých pravidelných radoch nad sebou, pričom smerom hore sa čoraz viac zmenšujú. Medzi kazetami zostávajú takzvané mostíky muriva, ktoré majú takú hrúbku, akú má hrúbka celej klenby bez kaziet a šírku v rozsahu asi tretiny otvoru kazety.

Najvyššia časť konštrukcie kupoly je tvorená veľmi plochým oblúkom s malým stúpaním, čo je dôvodom prečo sa pri veľmi veľkých kupolách na tomto mieste radšej ponecháva veľký otvor, ktorý sa uzavrie len vencom. Tieto vecne sa pri veľkých kupolách zhotovujú z tesaných kameňov. Pri tehlových kupolách sa uvedený veniec zhotovuje z jadrového dubového dreva.

Ak majú byť kupole rozprestreté cez veľmi veľké rozpory, tak sa aspoň na ich vrchné riadky muriva používajú ľahšie kamene, alebo ľahčené tehly, Tie sa vyrábajú tak, že sa hlina určená na výpal zmieša s rastlinným materiálom, ktorý pri pálení tehly zhorí a v tehle po ňom zostanú dutiny. Takýmto organickým materiálom býva napríklad drevné, či kamenné uhlie, slama a tak podobne.

Iný spôsob výroby ľahčených tehál je použitie dutých tehál, ktorými môžu byť keramické nádoby, takzvané džbány majúce valcový tvar. Tento spôsob zhotovovania ľahčených klenieb bol známy už aj Rimanom a je opísaný v ďalšom texte.

Kupola potrebuje kvôli svojej stabilite nosné múry hrubé asi jednu osminu jej priemeru. Pritom je samozrejmé, že čím sú podperné konštrukcie pod kupolou vyššie, tým hrubšie musia byť.

Významnou prednosťou zastropenie stavby kupolou je ešte aj to, že k jej realizácii nie je potrebné žiadne rozsiahle podperné debnenie. Samozrejme s výnimkou realizácie liatej kupoly. Stačí aby sa k jej zhotoveniu vztýčili len dva, do kríža situované ramenáty potrebné na to, aby sa murovaním od ruky vytvoril žiadaný tvar tejto konštrukcie. Tieto ramenáty môžu byť zhotovené aj ako otočné, čim sa presnosť murovania ešte viac zvýši.

–

Zaujímavý spôsob murovania plášťa kupoly zvolili Rimania pri zhotovení kupoly Jovovho^[10] chrámu v Diocletianovom paláci v Spalathe^[11]. Keď murivo plášťa kupoly ukladali do série zmenšujúcich sa malých klenieb. Tak ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 104. Vďaka použitému konštrukčnému riešeniu je táto kupola obzvlášť pevná.

Figur 104. Rímska konštrukcia plášťa kupoly.

Kupoly sa z vnútornej strany buď hladko omietnu, alebo sa v ich podhľadoch vytvoria kazety. Tak, ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 113.

Figur 111 a 112. Dva rôzne spôsoby zhotovenia kupoly s tamburom.

Na ilustráciách Figur 111 a Figur 112 je klenba umiestnená na tambure, ktorý je podopieraný pandatívmi. Tambur môže mať ľubovoľnú výšku a nemusí byť ani zhotovený. V takom prípade je kupola osadená priamo na pandatívoch. V kostoloch, kaplnkách a podobných stavbách sa tambury často zhotovujú veľmi vysoké a mávajú pravidelne aj okenné otvory. V schodiskových šachtách meštianskych domov sa takéto kupoly s tamburmi nezvyknú realizovať, pretože svetlo do tohto priestoru vniká cez svetlíky.

‚ ‚ ‚,

‚ ··,

‚-.

Figur 114. Kladačský plán ukladania tehál kupole v pôdoryse.

Figur 115. Rez pätou kupoly.

Ilustrácia Figur 114 zobrazuje kladačský plán tehál konštrukcie kupole zhotovenej nad štvorcovým pôdorysom. Takisto, ako pri krížovej klenbe, aj tu je možné zhotoviť namiesto podperných múrov podperné oblúky. To sa takto realizuje vtedy, ak je v kútoch konštrukcie takejto miestnosti potrebné odsadiť stĺpy.

Pri tejto konštrukcii klenby sú najviac zaťažené jej kúty, pretože tu sa koncentruje bočný tlak vyvolaný jej konštrukciou. Ak je preto potrebné tieto kúty dostatočne zosilniť, tak sa nezhotovia tak, ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 114, teda ich postupný murovaním do kruhu, ale do kútov sa radšej osadia otesané kamene. Alebo sa tieto kúty vymurujú murivom s vodorovnými úložnými škárami tak, ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 115, kde je to označené značkou „H“.

Pre zhotovenie kupoly nad štvorcovým pôdorysom takisto nie je potrebné zhotoviť si debnenie. Stačia len dva ramenáty umiestnené do kútov miestnosti.

3.5.6.1 Česká kupolová klenba

České klenby sú v podstate ploché kupoly s veľkým priemerom. Zhotovené sú zvyčajne medzi podpernými oblúkmi, ktoré ich môžu deliť na menšie plochy. Tým sa dajú zastropiť aj veľmi dlhé miestnosti. Tak, ako je to zobrazené ma ilustráciách Figur 116 a Figur 117 v pôdoryse a reze.

Figur 116 a 117. Pôdorys a rez rozsiahlej miestnosti zastropenej radom českých kupol.

Česká klenba sa dá dobre využiť ako na zastropenie pravouhlých pôdorysov, tak aj na zastropenie nepravidelných pôdorysov. Od konštrukcie kupoly sa tento druh klenutej konštrukcie odlišuje spôsobom zhotovenia. Tehly, alebo kamene sa pri nej neukladajú do kruhu, či elipsy, ale do klasového vzoru lastovičieho chvosta.

Spôsob zhotovenia českých klenieb je veľmi jednoduchý. Tak ako pri zhotovení kupoly nad štvorcovým pôdorysom, ale s tým rozdielom, že prierez klenby vedený nad diagonálou miestnosti nie je polkruhový, ale segmentový.

Z toho vyplýva, že aj rezy vedené po stranách klenby nebudú polkruhové, ale tiež len segmentové. Pritom klenba aj tak vytvára tvar odrezaného vrchlíka kupole.

České klenby sa často používajú namiesto bežných pruských klenieb. Aj preto, že české klenby sú najmä pri väčších rozponoch pevnejšie a stabilnejšie. Ako aj preto, že na ich zhotovenie nie je potrebné celoplošné debnenie.

Najtenšie české klenby bývajú hrubé pol tehly (asi pätnásť centimetrov), pričom tehly sa pri murovaní ukladajú aj v klasovom vzore. K ich zhotoveniu stačí tak, ako pri kupole, osadiť v miestnosti len dva ramenáty situované po uhlopriečkach miestnosti a v ich krížení podoprieť stojkou.

Aby sa ale dalo túto klenbu efektívne a bezpečne vymurovať, tak je vhodné osadiť aj na podpery, teda na štyri obvodové múry, alebo klenuté preklady ďalšie menšie ramenáty.

V Sliezsku sa na niektorých miestach kvôli murovaniu českých klenieb vyrábajú^[12] zvláštne tvarovky, ktoré sú dlhé aj široké dvadsaťtri centimetrov pričom hrubé sú šesť centimetrov.

Ramenáty sa pri zhotovovaní českej klenby používajú skôr ako šablóny, než ako nosníky debnenia. Táto klenba sa môže murovať od ruky s tým, že práca môže postupovať do kruhu. Tak ako pri budovaní kupoly je možné prácu prerušiť pri ktoromkoľvek riadku tehál., ktorý je uzatvorený sám do seba s tým vytvára akúsi obruč. Táto obruč sa ešte môže stabilizovať vencom z dubového dreva.

České klenby sú tým odolnejšie voči požiaru, čím viac sa ich uhlopriečny prierez blíži polkruhu. Teda čím viac sa blížia tvaru kupole.

Tieto klenby sa zhotovujú ľahšie než krížové klenby a preto sú vhodnejšie na realizáciu. Treba len uviesť, že je škoda, že veľa murárov nezvláda ich realizáciu a to najmä na vidieku v regióne severného Nemecka a preto sa tu vyskytujú len málo.

Krížové kleny sú ale jednoduchšie realizovateľné a vhodnejšie pri malých rozponoch do piatich metrov, pričom stačí, aby hrúbka ich muriva bola len trinásť centimetrov.

Zaujímavé sú ešte aj klenby, ktoré sa zhotovujú v južnom Francúzsku. Tie sa zhotovujú z tenkých dlaždíc spájaných sadrou. Podľa vynálezca tohto typu konštrukcie grófa d´Espie^[13] sa celá takáto klenba musí na svojom rube ešte pokryť vrstvou sadrovej malty. V južnom Francúzsku sa vyskytuje veľmi kvalitná sadra, ktorá umožňuje takúto realizáciu.

V Nemecku ale taká sadra nie je k dispozícii a tiež tu panuje značná nedôvera v trvanlivosť konštrukcie klenby spájanej týmto materiálom. Okrem toho nie sú takto zhotovené konštrukcie veľmi odolné voči požiaru, pretože sadra pri požiari stráca svoju pevnosť a tenká hrúbka konštrukcie neodolá padajúcemu stavebnému materiálu. Nehovoriac o nízkej odolnosti voči vode.

3.5.7 NIEKTORÉ ĎALŠIE DRUHY KLENUTÝCH KONŠTRUKCIÍ

Pri ďalej opísaných druhoch klenieb je vždy účelné zhotoviť strmo stúpajúcu časť ich konštrukcie s dvojnásobne hrubého muriva než bude zhotovená plochšia časť.

3.5.7.1 Korytová klenba

Korytová klenba (das Muldengewölbe) je trocha modifikovaná kláštorná klenba, zobrazená na ilustrácii Figur 125, s oblúkovo tvarovanými bočnými stranami „a-b“, „c-d“, „a-c“, ako aj „b-d“, ktoré zároveň tvoria podpery klenby.

Figur 125. Schémy korytovej klenby.

3.5.7.2 Valbová klenba

Figur 126. Schémy valbovej klenby.

V prípade, že klenba nevytvorí v strede plochejšiu časť, ale jej boky označené „a-b“ a „c-d“ sa stretnú v strede, zobrazenom na ilustrácii Figur 126 bodmi „m-n“ tak, medzi týmito bodmi vznikne vodorovná priama línia. Línie „a-m“, „b-m“, „c-n“ a „d-n“ pritom vytvoria zahĺbené obrátené úžľabia. Takto vznikne variant korytovej klenby, ktorý sa nazýva valbová klenba (das Walmgewölbe).

3.5.7.3 Zrkadlová klenba

Na ilustrácii Figur 127 je zobrazené zrkadlová klenba (das Spiegelgewölbe), ktorá vyniká podobným spôsobom, ako predchádzajúce klenby. Z obvodových múrov sa v tomto prípade vychádzajú klenby s prierezom v tvare štvrťkruhov , ktoré na podhľade stropu ohraničujú rovnú plochu označenú značkami „m-n-o-p“, ktorá sa nazýva zrkadlo.

Figur 127. Schémy zrkadlovej klenby.

To, že tieto klenby nie sú príliš stabilné znamená, že váha zrkadla nemôže byť veľmi veľká. Šírka zrkadla by preto nemala prekročiť dva až dva a pol metra. Tiež je potrebné domurovať nad štvrťkruhové bočné klenuté oblúky zosilňovacie pásy, alebo na ich okraje domurovať zväčšené obrúbenie.

Okrem Talianska, kde sa tieto klenby zhotovujú liate, sa inde málokedy vyskytujú iné, než zhotovené z dreva. Ak sa murujú z kameňov, tak sa tieto ukladajú na výšku a spájané sú buď sadrou, alebo cementom. Zrkadlo „m-n-o-p“ sa potom muruje na klasovú väzbu.

3.5.7.4 Pruská klenba

Podobne ploché klenby ako zrkadlové sú pruské klenby (nemecky das Preußische Gewölbe, die Preußische Kappe, die Kappendecke). Tie bývajú, kvôli vyššie uvedenému, lepším a veľmi pevným spôsobom realizované s pomocou osadených oceľových nosníkov, do ktorých sa muruje [Menzel, C. A., Dr., 1875]^[14].

3.5.7.5 Kruhová klenba

Ak sa Polkruhový prierez valenej klenby premietne aj na jej spodnú časť, tak vznikne klenba s kruhovým prierezom. Takéto klenby sa používajú predovšetkým v takých prípadoch akými sú napríklad veľké mosty postavené v menej nosnom podloží. Obrátená časť klenby zabezpečí rovnomernejší roznos zaťaženie mosta v jeho podloží. Aj takýmto spôsobom zakladali mosty už Rimania.

Okrem toho je tento druh klenby vhodný aj na zakladanie iných budov, pri ktorých tiež slúži na rovnomerné zaťaženie podzákladia. Obzvlášť ak sú tieto budovy postavené na drevených pilótach umiestnených pod základmi, ktoré nezabezpečujú rovnomerné rozloženie zaťaženia. Tiet totiž prenášajú zaťaženie len bodovo.

Okrem toho sa použitím takejto konštrukcie získa vyššie pevnosť takejto konštrukcie a zároveň sa ušetrí na výplňovom murive pod klenbou.

Ak sú základové múry veľmi vysoké, tak je možné spodný polkruh klenby oddeliť od jeho vrchného medzi klenby vloženými piliermi. To pritom zabezpečí pri takmer rovnakej pevnosti aj menšiu spotrebu materiálu a tým pádom aj nákladov.

3.5.7.6 Vajíčková klenba (kalota)

Tento druh klenby má podobné využitie ako plne kruhové klenby. Tvar vajíčka je popri guľovom tvare jeden z najpevnejších.

Figur 128. Schéma vajíčkovej klenby v reze.

Pri stavbe tunela popod Temžou^[15], ktorý je dlhý tisíc dvesto anglických stôp má stena tunela hrúbku len päťdesiat centimetrov. Vymurovaná je z troch na sebe uložených vrstiev tehál, ktorú sú hrubé vždy pol tehly (asi pätnásť centimetrov). Tunel tvoria dve tunelové rúry, ktoré sú na dvoch miestach, v bočných stenách prepojené. Tento detail j zobrazený na ilustrácii Figur 128.

V Prusku sa tunely tiež stavajú z troch vrstiev tehál, ale jedna vrstva má hrúbku jednej tehly, teda asi tridsať centimetrov. Vrch klenby má v tejto konštrukcii tvar polkruhu a smeruje vždy nahor oproti najväčšiemu tlaku. Vajíčkový tvar sa veľakrát osvedčil pri stavbe železničných tunelov.

3.5.7.7 Šikmé klenby

Zhotovenie takýchto klenieb prichádza do úvahy predovšetkým pri dopravných stavbách, obzvlášť železničných. To preto, že trasovanie novej komunikácie sa s existujúcou cestou, alebo vodným tokom kríži v inom ako pravom uhle.

Tieto klenby sa väčšinou zhotovujú z tesaného kameňa, niekedy aj z tehál. Čelný oblúk má zvyčajne tvar polkruhu. V prípade, že pravouhlý prierez konštrukcie má tvar poloblúka, tak bude maž čelný oblúk tvar elipsy. Pre ľahkú predstavu tvaru takejto konštrukcie je na ilustrácii Figur 129 zobrazený jej pôdorys.

Figur 129. Schematický pôdorys šikmej klenby so znázornením stykových škár muriva.

Ak je dĺžka „b-c“ väčšia než polovica dĺžky klenbového kameňa, tak pozdĺžne škáry nemôžu byť zhotovené rovnobežne s podperami tak, ako sa to zhotovuje v prípade valených klenieb. Pretože vtedy môžu kamene klenby osadné pri bode „a“ pri zatrasení celej konštrukcie, napríklad pri zemetrasní, vypadávať. To preto, že línia „a-c“ je voči línii podpery síce v pravom uhle, ale jej priemet sa s predĺženou líniou podpery „b-e“ nestretne priamo v konštrukcii, ale mimo nej. To isté sa udeje pri bode „e“. Aby sa tomu bolo možné vyhnúť, tak sa pozdĺžne úložné škáry zhotovia kolmé na líniu „a-b“.

Pri realizácii takejto klenby sa postupuje podobne ako pri realizácii valenej klenby. Nie je pri tom ale potrebné stavať celoplošné debnenie, ale používajú sa len ramenáty, ktoré sa ale v tomto prípade umiestňujú bližšie k sebe. Vždy sú situované rovnobežne k okrajom klenby „a-b“ a „d-e“. Ak je takáto klenba v porovnaní s jej šírkou veľmi dlhá, tak sa jej stredná časť klenie tak ako pri bežnej valenej klenbe.

3.5.7.8 Lomené oblúky

Tieto oblúky sa nazývajú aj špicaté oblúky (nemecky die Spitzbogen), staronemecké oblúky (nemecky die Altbogen), alebo gotické oblúky (nemecky die Gotischebogen). Tvar takéhoto oblúka tvoria dva segmenty kruhu, ktoré sa vo svojom vrchole pretínajú. Tak ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 130 v pôdoryse a ilustrácii Figur 131 v reze. Z uvedeného vyplýva, že tieto konštrukcie majú veľa spoločného s krížovými klenbami. S tým rozdielom, že ich prierez nie je polkruhový, ale zahrotený.

Figur 130 a 131. Schematický pôdorys a rez lomenou klenbou.

Lomený oblúk je už zo svojej podstaty pevnejší, než zaoblený polkruhový. Bočný posun takejto konštrukcie je sám o sebe menší než pri klenbe s polkruhovým prierezom a je tým menší, čím strmší lomený oblúk je. Vďaka tomu môžu byť podpery významne slabšie. Tým sa zabezpečí významné šetrenie nákladov.

Ak sa pri zhotovení lomenej krížovej klenby použijú ramenáty, tak je klenby možné klenúť aj od ruky. V tomto prípade preto nie je potrebné zhotoviť celoplošné debnenie.

Bočný posun klenby smeruje v tomto prípade do kútov jej pôdorysu tak, ako pri krížovej klenbe. Bočné múry tu preto, keďže na nich nepôsobí žiadny bočný tlak, nemusia vôbec byť, alebo môžu byť výrazne tenšie. Jediné zaťaženie, ktoré múry ponesú bude totiž spôsobené len nimi samými. Predpokladá to ale, že kútové nosné piliere budú dostatočne mohutné. Často sa to rieši tak, že tieto piliere sa rozšíria z ich vonkajšej strany ako podperné piliere.

Strmosť lomených oblúkov umožňuje zhotoviť polia klenby veľmi tenké. Existujú príklady v starých nemeckých kostoloch, kde je toto murivo hrubé len desať centimetrov. Pretože váhu pri nich nesú nosné rebrá, tak sa tieto len občas zhotovujú tenšie než tridsaťjeden centimetrov. Ak je klenba vymurovaná z kameňov, tak sa jej polia bežne murujú len pol tehly (asi pätnásť centimetrov) hrubé, pričom jej rebrá sú hrubé celú tehlu (asi tridsať centimetrov).

Lomené kamenné klenby tehly sa často zhotovujú z tesaných kameňov bez použitia spojovacej malty, alebo z tehál s použitím malty. Overenie časom v priebehu ktorého bezchybne fungujú čo je viac ako šesťsto rokov, dokazuje, že tento dôsledný spôsob zhotovenia klenieb, ako aj výpočty a predpoklady s ním spojené boli správne. Napriek tomu sa takáto konštrukcia klenieb vôbec nevyužíva pri budovaní pivníc. To preto, že aby boli účinné, tak potrebujú veľmi veľkú výšku konštrukcie, či nie je v pivniciach možné dosiahnuť.

Predtým sa takýmito klenbami často zastropovali aj horné podlažia budov, čo zabezpečilo dokonalú ochranu budov pred požiarom. To sa ale časom zmenilo a v budovách sa začali používať drevené ploché stropy. Aj keď je takýto strop v podobe povalového stropu s tesne vedľa seba umiestnenými trámami prikrytý hrubým protipožiarnym zásypom, tak nie je voči požiaru tak odolný, ako zaklenutý.

Preto je možné predpokladať, že v budúcnosti^[16] sa budú na zastropenie miestností oveľa viac používať oceľové nosníky doplnené tenkými murovanými valenými klenbami z tehál umiestnenými medzi nimi^[17].

Krížová klenba zašpicateného tvaru, teda lomená klenba sa môžu zhotoviť nad každým pôdorysom. Zastropiť štvorcový pôdorys akoukoľvek klenbou je ľahké. Ťažkosti začnú s inými druhmi pôdorysov, akýsi sú obdĺžnikové. Nehovoriac o iných nepravidelných tvaroch z viacerými kútmi. Tieto sa všetky dajú lomenými klenbami zastropiť ľahšie než oblými.

Figur 132 a 134. Priečny a pozdĺžny rez loďou gotického kostola zaklenutou lomenou klenbou.

Ako príklad tu uvedieme malý kostol zobrazený na ilustráciách Figur 132 a Figur 134. Pri súčasnej^[18] analýze jeho stavby z pohľadu aktuálneho vývoja staviteľského odvetvia je možné konštatovať, že stavba takéhoto kostola by nečinila žiaden zvláštne problémy a dala by sa realizovať aj rýchlejšie aj hospodárnejšie.

Figur 137. Pôdorys rebrovej klenby s označených hlavným svorníkom „M“.

Na ilustrácii Figur 137 je v strede poľa klenby osadený svorník „M“. Ten tvorí uzáver celej tejto konštrukcie a je kľúčovým prvkom jej stability. Lenže na tom istom mieste „M“ nemusí byť osadený len svorník, ale môže tu byť zhotovený aj otvor. Ten ale musí mať okolo seba zhotovený kruhový veniec z kameňov. Tento veniec dokáže zachytiť všetky tlaky, ktoré na vrch klenby pôsobia zo všetkých strán. Takéto ukončenie vrcholu klenby sa vyskytuje vo viacerých stredovekých gotických kostoloch stojacich na celom území strednej Európy.

Figur 138. Schematický rez rebrovou klenbou s umiestneným železným závesom voľne visiacej päty.

Potrebné je tu ešte spomenúť aj klenby s visiacimi rebrami. Schéma takejto klenby je znázornená v reze na ilustrácii Figur 138. pri jej zhotovení sa vynechá posledný záverový klenák v mieste „s“ a na jeho miesto sa osadí klenák s otvorom, cez ktorý sa z neho smerom nadol spustí železná tyč „s-a“.

Takéto riešenie ale nie je nič viac než len hranie sa konštrukciami klenieb. Nemá žiadny praktický význam, je len čisto dekoratívny. Pritom zvyšuje zaťaženie konštrukcie klenby a zmenšuje aj vnútorný priestor takto zaklenutej miestnosti.

3.5.7.9 Vejárová klenba

!! .

‚I

Figur 139. Schematický pohľadorez na normanskú klenbu.

Ilustrácie Figur 139 a Figur 140 zobrazujú zvláštny druh klenby, ktorá sa volá vejárová. Hovorí sa jej aj normanská klenba. To preto, lebo ju s obľubou zhotovovali potomkovia Normanov v Anglicku.

Figur 140. Schematický pôdorys tvaru normanskej klenby.

Používali ju najmä v menších stavbách, alebo pri menších rozponoch. Teda napríklad v kaplnkách a menších sálach, v ktorých tenšie rebrá vytvorili tvar vejára.

Ako odlišnosť od štíhlych gotických klenieb je možné uviesť, že pri normanských klenbách je oblúk tvorený dvoma pretínajúcimi sa štvrťelipsami. Tieto klenby sa môžu zhotoviť aj v pôdorysných pol, alebo švrťkruhov tak, ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 140.

Ilustrácia Figur 139 predstavuje rez takouto klenbou a ilustrácia Figur 140 zasa jej pôdorys. Klenby sa rozširujú smerom od podperných pilierov do tvaru kruhov dovtedy, kým sa tieto kruhy nestretnú. Predstaviť si to je možné s využitím plochách pohárov na šampanské, ktoré sú osadené na vysokých stopkách. Poháre je potrebné postaviť tesne k sebe, čo vytvorí geometrický tvar takejto akoby normanskej klenby.

Medzi štyrmi takýmito klenbami (alebo pohármi) vznikne voľný priestor, ktorý je potom vyplnený obzvlášť plochou klenbou, takzvaným zrkadlom. Aby táto časť konštrukcie klenby bola pevnejšia a aby sa do celej stropnej konštrukcie vnieslo potrebné napätie, tak sa do voľného priestoru medzi štyrmi kruhmi „L“ vmuruje ešte aj samostatný veniec. Ten sa tiež dotkne klenbových oblúkov, tak ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 140 a označené písmenom „k“.

Stredové piliere, alebo stĺpy sa zhotovujú hrubé v rozmeroch jednej desatiny, až jednej dvanástiny rozponu medzi nimi. Vďaka tomu je celá konštrukcia štíhla a s vystupujúcimi rebrami pôsobí ako vejár. Kútové a okrajové piliere musia byť pritom kvôli vodorovnému tlaku primerane hrubšie. Treba ale tiež uviesť, že kvôli svojej tenkej konštrukcii a najmä kvôli takmer plochému murivu umiestnenému v medziľahlých priestoroch vejárov nie je uvedený druh klenby dostatočne odolný voči požiaru. Väčšiu pevnosť je možné dosiahnuť ak sa klenby namiesto s eliptickým prierezom zhotovia s kruhovým, alebo dokonca lomeným prierezom.

Normanské klenby sa v novších časoch použili napríklad na zaklenutie budovy burzy vo Frankfurte nad Mohanom^[19]. Bežne sa tieto klenby zhotovujú len pri malých rozponoch z kameňov, ale aj z tehál. Pri veľkých rozponoch sa zhotovujú z dreva.

Ak sa zhotovujú z kameňov, tak nepotrebujú k tomu, tak ako aj krížové klenby, žiadne plné debnenie. Stačia k tomu len osadené ramenáty, ktoré slúžia na to, aby sa pri klenutí dodržiaval tvar tejto konštrukcie.

3.5.7.10 Džbánková klenba

Hlavný dôvod vývoja džbánkových, alebo aj liatych klenieb bola nepopierateľne snaha zhotoviť túto konštrukciu čo najľahšiu. Preto sa muruje nie z tehál, ale zo zvlášť k tomuto účelu vyrobených keramických džbánov, ktoré sú duté. Vďaka tomu je možné zhotoviť aj podpery klenby tenšie, než by to bolo treba pri klenutí z plných tehál, alebo z tesaných kameňov.

Takéto klenby zhotovovali už Rimania a používali ich napríklad pri stavbe archivolt, kupol a aj iných klenieb. Džbánky mali zvyčajne tvar valca, pričom na jednom konci boli otvorené a na druhom mali vyrobenú špicu. Takto sa dali do seba ľahko zasunúť. Ich rozmery boli rôzne. Najmenšie boli len päť centimetrov široké a pätnásť až osemnásť centimetrov dlhé. Ale boli aj také, ktoré boli deväťdesiat centimetrov dlhé.

Figur 142. Rez pätou džbánkovej klenby.

Ilustrácia Figur 142 zobrazuje polovičný rez strednej kupoly kostola svätého Vitála v Ravenne, ktorý bol postavený v šiestom storočí po Kristovi. Stredový priestor kostola, ktorý má v pôdoryse tvar pravidelného osemuholníka je zastropený polguľovou džbánkovou klenbou priemeru asi pätnásť a pol metra. Klenba tu pozostáva na vrchu z dvoch a na spodku pri podperách z troch vrstiev džbánkov, ktoré sú do seba osadené špirálovito. Tak ako je to zobrazené na ilustrácii Figur 143.

Figur 143. Pohľad na džbánkovú kupolu z vrchu.

Jednotlivé džbánky majú priemer päť centimetrov a sú dlhé pätnásť až osemnásť centimetrov. Na svojom povrchu sú špirálovito ryhované a na svojom otvorenom konci doplnené zúženým hrdlom. Vedľa hrdla bývajú umiestnené aj dve uchá. Tak ako je to zobrazené na ilustráciách Figur 144 „a“ a „b“ v pohľade a v reze. Tieto majú priemer dvadsaťjeden centimetrov a dĺžku šesťdesiatdva centimetrov.

Figúre 144. Možný tvar džbánku.

Z džbánkov osadených na stojato sa môžu vymurovať aj podpery klenby a priestor medzi jednotlivými džbánkami sa zaleje maltou plnenou puzolánom. Celok tejto konštrukcie sa zvykne zalievať maltou.

V poslednej dobre^[20] sa vo Francúzsku znovu začala používať technológia zhotovovania džbánkových klenieb. To preto aby sa nimi dali vytvoriť pomerne ploché ohňovzdorné stropné konštrukcie. Keďže ale tieto konštrukcie nie sú vhodné na zastropenie veľkých miestností, tak sa doplnili oceľovými nosníkmi a z vrchu sa zaliali sadrou. Vďaka veľmi rýchlemu tvrdnutiu sadry získavajú tieto konštrukcie pevnosť a sú hneď odolné voči vodorovným posunom.

3.5.7.11 Liate klenby

Zhotovenie liatych klenieb je podobné zhoveniu džbánkových klenieb, len s tým hlavným rozdielom, že sa v tomto prípade nepoužívajú keramické džbány, ale malta sa leje priamo do debnenia. Debnenie je pre tento druh klenieb kľúčové a zhotoviť sa musí celoplošne tak, aby sa na neho dal liať betón.

Tento betón sa vyrába s plnivom z ľahkého kameniva. Preto ním býva pemza, tufy, škvara, či troska. Spojivom býva vápenná malta s primiešaným puzolánom. Na debnenie sa nanáša po vrstvách zospodu na vrch v hrúbke, ktorá je zvolená podľa rozmerov klenby.

Pri zhotovení tejto klenby treba dávať veľký pozor aby sa na výrobu betónu nepoužilo príliš veľa malty a príliš málo kameňov. Tých je vhodné použiť čo najviac, pričom je ale dôležité aby boli všetky kamene zo všetkých ich strán obalené maltou.

Pri postupnom liati betónu do debnenia treba dbať an to, aby sa vrchnejšia vrstva uložila na spodnejšiu až potom, čo táto spodnejšia vrstva stuhla a vyschla. Pri veľmi rýchlo tuhnúcich maltách to nastane už po niekoľkých dňoch. Ak sa nová vrstva malty uloží na staršiu príliš skoro, alebo ak sa betón vyleje na celé debnenie v jednom zábere, tak sa v ňom pri schnutí ľahko vytvoria trhliny.

V Kalábrii^[21] sa oblúky mostov, ak teda nie sú príliš veľké, zhotovujú celé z liateho betónu. Mostu sa tu stavajú tak, že sa najprv vymuruje spodný rad klenutého mostového oblúka z tesaných kameňov. Na tie sa potom uloží vrstva menších kameňov, ktoré je napokon zaliata puzolánovou maltou. Po tom, čo celok vyschne, tak sa spodná vrstva kameňov odstráni a most je hotový.

Takisto sa táto technológia používa pri stavbe príbytkov chudobných ľudí. Postupuje sa pritom rovnako ako pri mostoch. Najprv sa z veľkých kameňov sformuje tvar kužeľa, na ktorý sa naleje niekoľko vrstiev hustého málo zavlhnutého betónu. Ten je plnený malými puzolanickými kameňmi. Keď už je betón suchý, tak sa z vnútra stavby odstránia tie veľké kamene a odhalí sa tak kužeľovitý tvar zastropenia interiéru, ktorý sa podobá na včelí úľ.

Spomedzi všetkých liatych stropných konštrukcií predstavuje konštrukcia zhotovená z liateho betónu tú najvyspelejšiu. Na jej výrobu sa použije zmes:

šiestich objemových dielov cementu,
tridsaťpäť objemových dielov uhoľného prachu
sedem dielov piesku,

alebo jedna sedmina dielu cementu na jeden diel uholného prachu a piesku.

Alebo tiež aj:

jeden objemový diel cementu v skyprenom stave,
dva diely piesku,
štyri diely kameniva.

Ďalej tiež:

jeden objemový diel, alebo jedna tona dobre zabaleného cementu,
tri objemové diely, alebo tri tony piesku,
šesť objemových dielov kameniva.

Pri použití takýchto zmesí je už po ôsmych dňoch možné oddebňovať. Lepšie ale je, ak sa debnenie nechá na mieste štrnásť dní. Zaťažiť je takéto klenby dobré až potom, čo úplne stvrdnú. To trvá asi štyri až šesť týždňov.

3.5.7.12 Klenby zo zhutnenej malty

Tieto klenby sa zhotovujú zo zmesi vápna a kameniva, ktorá sa zhutňuje. Používali sa napríklad v Prusku po polovici devätnásteho storočia.

V priestoroch určených na zaklenutie sa zhotovia tehlové podperné oblúky vo vzdialenosti dva a pol metra od seba. Ale zhotovovali sa aj klenby, ktorých podpery boli od seba vzdialené aj štyri metre.

Hoci sa raz už zhutnená masa hmoty klenby v prípade, že príde k zrúteniu klenby, dá znovu použiť, tak aj tak odporúčame pristupovať k zhotoveniu zhutnenej klenby veľmi starostlivo. Veľmi mylné by bolo očakávať, že ak by sa zväčšením podielu vápna v malte zvýšila aj pevnosť malty, tak že nepríde ku kolapsu celej konštrukcie.

Väčšie množstvo vápna prispeje k väčšiemu zmrašťovaniu malty a to by ľahko vyústilo v katastrofu. Zvýšiť pevnosť konštrukcie, ako aj predísť jej zrúteniu sa dá čeliť použitím cementu ako spojiva malty. Dobré skúsenosti sa získali použitím zmesi jedného diela cementu a šiestich dielcov piesku.

5 PORUCHY KLENIEB

Klenby musia byť vždy pevne a stabilne podopreté nosnými podpernými konštrukciami, teda stenami, pásmi, stĺpmi, alebo prekladmi, do ktorých sú pevne zakotvené. Klenby sú na pohyby týchto podpôr, resp. aj na stratu funkcie pôvodného stabilizujúceho ťahadlového systému citlivé. Ten býva zhotovený z kovových ťahadiel umiestnených v ich pätách, alebo z drevených ťahadlových konštrukciách na ich rube a tak podobne.

Následkom vynúteného pretvorenia klenieb sú zvyčajne deformácie, sprevádzané trhlinami, ktoré vznikajú kolmo na smer zakrivenia konštrukcií. Vtedy sa staticky neurčitá konštrukcia mení na staticky určitú a trhliny sú prejavom vzniknutých kĺbov. Zjednodušene možno povedať, že trhliny nachádzajúce sa na líci klenby značia jej rozostupovanie, trhliny na rube zasa jej stláčanie.

Obrázok 5.1. Zaniknutý klenutý preklad nad dverným otvorom ako dôsledok samovoľného rozpadu konštrukcie.

Výskyt trhlín v klenbách však nemusí vždy znamenať ich havarijný stav, pretože klenby sú schopné deformácie do určitej miery zniesť a to aj bez straty stability. Dokonca po realizácii vhodnej opravy môžu opäť nadobudnú svoju pôvodnú funkciu, hoci aj v mierne deformovanom tvare.

Obrázok 5.2. Ťažké poškodenie klenby podjazdu ako dôsledok nevhodne použitého ťažkého dopravného prostriedku.

5.1 NAJČASTEJŠIE PRÍČINY PORÚCH KLENIEB

Pri oprave porúch klenutých konštrukcií treba v prvom rade presne určiť ich prvotný (primárny) zdroj. Teda pôvod poškodenia (zväčša deformácie) klenby, jeho príčinu a odstrániť ju. Napríklad stabilizáciou podpier, základov, alebo podložia stavby a tak podobne. Pohyby podpery či podpier patria medzi primárne poruchy klenieb a treba ich vždy odstrániť ako prvé. K oprave samotnej klenbovej konštrukcie možno pristúpiť až potom.

Ďalším dôležitým faktorom poškodzovania klenieb sú vplyvy počasia, teda dažďa, snehu, mrazu, slnka a podobne. Tieto vplyvy sú najvýraznejšie na konštrukciách, ktoré nie sú chránené proti vplyvom poveternosti, teda predovšetkým pri zachovaných klenbách zrúcanín. Vplyvy počasia narušujú nielen samotné stavebné dielce, teda kamene, či skôr tehly, ale narušujú predovšetkým spojovaciu maltu murovaných konštrukcií. Podobne sa prejavuje aj zatekanie klenieb z poškodených inštalácií, obzvlášť ak sú na rube klenieb zásypy, v ktorých sa vlhkosť môže dlho udržať.

Obrázok 5.3. Poškodené kamenné klenáky klenby požiarom spôsobeným násilnými vojnovými aktivitami.

Okrem toho sú viaceré historické klenby postihnuté mladšími úpravami, pri ktorých sa odstránili časti ich konštrukcie, alebo ktoré v nich zanechali diery a prierazy. Tieto poškodenia, hoci aj rozsiahlejšie, možno pomerne ľahko opraviť, hoci oprava je v podstate dostavbou klenby do pôvodného tvaru. Takýto postup je žiadúci najmä pri opráva klenieb pamiatkových budov.

Ak nie sú klenby vystavené vplyvu poveternosti, ani pohybu podperných konštrukcií, či prílišnému preťaženiu, boli dobre navrhnuté, kvalitne a z kvalitných materiálov zhotovené, tak je ich technický život veľmi dlhý.

Dôležité je preto upozorniť, že väčšina porúch klenutých konštrukcií si nevyžaduje ich odstránenie, či nahradenie novými konštrukciami. Prevažnú väčšinu porúch klenutých konštrukcií, či ich dôsledkov, včítane takých, ktoré na prvý pohľad vyzerajú kriticky, možno vhodne zvoleným spôsobom a postupom opraviť. To významne prispieva, okrem technickej stránky problému, najmä k zachovaniu pamiatkových hodnôt historických budov.

Obrázok 5.4. Ťažké poškodenie klenutého nadpražia vstupného otvoru jeho rozpadom urýchleným použitím technológie hĺbkovej injektáže aktivovanou cementovou maltou na základe zlého návrhu a bez riadneho vedenia prác.

6 SÚČASNÁ REALIZÁCIA RENOVÁCIE KLENIEB

Z hľadiska ochrany pamiatkových hodnôt je dobré, ak možno k doplneniu poškodených klenieb, najmä takých, ktoré sú pohľadovo exponované použiť pôvodné, alebo podobné dielce. Najlepšie rovnakého tvaru, z rovnakého materiálu, rovnakej farebnosti a tak podobne. Možno ich získať z pôvodnej konštrukcie, z inej časti budovy, napríklad z vybúraných otvorov, alebo odstránených prístavieb, alebo z inej budovy v lokalite.

Okrem zabezpečenia základných stavebných prvkov, teda tehál, či kameňov je dôležitá aj voľba spojovacieho materiálu, malty. Historické klenby sa pôvodne realizovali na vápennú maltu, preto je použite takejto malty vhodné aj pri ich obnovách. Pre výber a prípravu malty určenej na renovácie klenieb platia, tak, ako aj pre výber a prípravu malty na rekonštrukcie múrov a stĺpov, tie isté všeobecné zásady, ktoré sú uvedené v ďalšej kapitolke zameranej na prípravu malty vhodnej na obnovu historických murovaných konštrukcií.

Obrázok 6.1. Oprava ťažko poškodených klenutých oblúkov ich rekonštrukciou s pomocou dvoch dvojíc ramenátov.

6.1 SPÔSOBY OPRAVY KLENUTÝCH KONŠTRUKCIÍ

Existuje viacero rôznych spôsobov ako napraviť poruchy klenieb a ich následky. Niektoré sú pomerne jednoduché, na prvý pohľad až primitívne, ale sú účinné. Lenže aj takéto spôsoby opravy sa často ukážu realizačne značne náročné najmä preto, že mnoho murárov dnes nie je dostatočne zručných v realizácii klenutých konštrukcií. Takýto pracovníci si prácu občas zdanlivo zľahčujú odliatím klenutého tvaru z betónu. Či je takýto prístup skutočne realizačne jednoduchší, najmä ak sa do úvahy vezme aj potreba zhotovenia betonárskeho debnenia, zostáva sporné.

Okrem toho sa občas v praxi realizujú, či v staršej odbornej literatúre spomínajú aj iné „modrené“ spôsoby opravy klenutých konštrukcií, ktoré by mali byť najmä realizačne efektívnejšie. Takéto spôsoby opravy klenieb sú ale nezriedka kontroverzné. A to nielen z pamiatkového hľadiska, keď znefunkčňujú tradičné konštrukčne riešenia pamiatkovo chránených stavieb, ale môžu spôsobovať aj rad ďalších technických problémov tradične postavenej budove.

6.1.1 OPRAVY NEROVNOMERNE KLESAJÚCICH KLENIEB

Klesanie podpier je jednou z najzávažnejších porúch stability klenbových konštrukcií. V praxi väčšinou dochádza ku klesaniu len jednej z podpier, vďaka čomu je klenba namáhaná nerovnomerne.

Oprava takejto poruchy sa preto realizuje predovšetkým stabilizovaním klesajúcej podpery, alebo podpier. Teda múra, alebo stĺpa niektorým z vhodných spôsobov stabilizácie. Až následne je vhodné pristúpiť k oprave samotnej klenutej konštrukcie.

Pri oprave podpier premurovaním týchto konštrukcií je v priebehu takýchto stavebných prác potrebné klenby dočasne zabezpečiť dodatočným podoprením, alebo podpery opravovať v užších pracovných záberoch.

6.1.2 OPRAVY ROZOSTUPUJÚCICH SA KLENIEB

Veľmi častý prípad porúch klenutých konštrukcií je ich rozostupovanie. Vzhľadom na to, že klenby sú schopné zniesť určitú úroveň deformácii je ich možné opraviť, teda vrátiť im funkcie aj v novom, mierne zdeformovanom tvare. Avšak až po vyriešení primárnej poruchy napríklad stabilizáciou podpier, znížením zaťaženia a podobne. K tomu je možné použiť viacero tradičných technológií, ktoré sa na opravy porúch klenieb používajú oddávna, ale je možné použiť aj niektoré moderné spôsoby. Všetky stavebné zásahy do klenutých konštrukcií by ale mali byť realizované v duchu všeobecných zásad obnovy pamiatok.

6.1.2.1 Opravy ťahadlom umiestneným na spodnej strane

Opravu, teda stabilizáciu samotnej klenby, či jej podpier možno realizovať aj stiahnutím piet klenby železným, alebo oceľovým ťahadlom. Je to účinný spôsob, ktorý sa používal už v staroveku. Vzhľadom na to, že ťahadlo prechádza otvoreným priestorom, treba zohľadniť aj jeho primeranú pohľadovú úpravu. V pamiatkovo chránených budovách sú veľmi vhodné ťahadlá z kovaného železa, čo je úprava identická s historickým prístupom realizácie tejto technológie.

Obrázok 6.2. Stabilizácia klenby modernými ťahadlami spájajúcimi päty klenieb.

Ak nemožno umiestnením ťahadla blokovať priestor pod klenbou, možno ťahadlá umiestniť v čelných stenách najmä valenej klenby. Ak ani tento spôsob nemožno použiť, treba klenby opraviť prenesením funkcie ťahadiel do stabilizovaných podpôr klenby, prípadne do nad klenbou umiestnenej ťahadlovej konštrukcie.

6.1.2.2 Opravy ťahadlom na rubovej strane

Niektoré historické klenbové konštrukcie majú, alebo mali roznos zaťaženia posilnený zvláštnym ťahadlovým systémom, ktorý sa nachádza na ich rubovej strane. Tento systém zväčša tvorí sústava drevených a kovových prvkov ukotvených do muriva podpier a prenášajúcich vodorovné zložky zaťaženia. Drevené prvky takéhoto systému sú ale náchylné na poškodenie napríklad pri nefunkčnej ochrane interiéru budovy proti zatekaniu.

Obrázok 6.3. Zakotvenie historického železného ťahadla umiestneného na rube klenby a doplneného napínacími klinmi.

Pri oprave takýchto klenieb je potrebné opäť sfunkčniť pôvodný systém, čo na stabilizáciu vývoja poruchy môže stačiť, alebo vytvoriť novú podobnú konštrukciu napríklad z dreva, alebo z ocele. Vhodným spôsobom opráv klenieb pamiatkových budov je nové vytvorenie takéhoto systému aj tam, kde pôvodne nebol a kde to situácia dovoľuje, teda napríklad v podkroví.

Uplatnenie takéhoto riešenia sa zároveň núka aj ako dobrý súčasný spôsob opravy porúch niektorých klenieb, pri ktorom môže byť do systému prenosu vodorovných účinkov zaťaženia zapojená aj časť konštrukcie stropu, alebo krovu nad klenbou.

6.1.2.3 Podoprenie klenieb

Klenby možno niekedy spevniť aj podoprením primurovanými klenutými pásmi z ich lícnej, teda spodnej strany umiestnenými napríklad pri pilieroch, alebo v pravidelných či nepravidelných rozstupoch v poli klenieb.

Tento spôsob patrí medzi historické, ktoré sa na spevňovanie klenieb používali už v minulosti a tak môže byť zhodný aj dnes a to napriek tomu, že výrazne vizuálne zmení vzhľad interiéru zaklenutej miestnosti.

Samozrejmým predpokladom úspešného využitia opísanej technológie opravy je ale dostatok voľného miesta, teda dostatočná svetlá výška miestnosti pod klenbou.

Inou možnosťou je dočasné havarijné podopretie klenieb drevenými podperami, alebo sústavou podpier, ktoré budú slúžiť až do doby ich riadnej opravy

Obrázok 6.4. Stabilizácia klenby dočasne umiestnenými drevenými podperami.

6.1.3 OPRAVY STLÁČANÝCH KLENIEB

Klenby sa môžu deformovať aj tlakom na ich konštrukcie zboku. Tento tlak môžu zapríčiniť susedné klenby, alebo tlak zeminy na obvodové múry v podzemných častiach stavieb. Tiež aj jednostranný tlak zosúvajúcej sa zeminy na klenby z boku budovy zapustenej z jednej strany do terénu.

Pri takomto zaťažení konštrukcií dochádza k stláčaniu klenieb, ktoré môže zapríčiniť až drvenie jej dielcov, napríklad záverového klenáka v ich líci, k roztváraniu konštrukcií zvrchu a k trhlinám pozdĺž ich podpôr. Vtedy je pred opravou tejto poruchy klenieb nutné odstrániť zdroj bočného tlaku napríklad stiahnutím susedných klenieb klieštinami, alebo odkopaním zeminy, či násypu, ktoré na klenby tlačia.

Po odstránení prvotných príčin poruchy možno poškodené klenby opraviť niektorým z popísaných spôsobov. Ak sú niektoré prvky klenieb rozdrvené, treba ich vybúrať a znovu domurovať z nových dielcov.

6.1.3.1 Priťaženie klenieb

Klenbu možno stabilizovať aj priťažením na jej rube tak, že sa na jej vrchnú, rubovú stranu umiestni násyp zo suchého materiálu, ktorým môže byť napríklad stavebná sutina, piesok, alebo aj zemina, čo je spôsob, ktorý sa používal asi už odjakživa.

Alebo sa klenba z rubu priťaží v pätách prímurovkou nového muriva. Priťaženie zaliatím rubu betónom je v rozpore so zásadami ochrany pamiatok, najmä zásadou reverzibility. Tak ako je to podrobnejšie opísané v ďalšej stati.

6.1.4 OPRAVA TRHLÍN V KLENBÁCH

V stabilizovaných tehlových, alebo kamenných klenbách možno trhliny opraviť niektorými podobnými spôsobmi ako trhliny v murive. Základom úspešnej opravy je asi ale stabilizácia rozvoja porúch, teda ich zmena z aktívneho stavu na pasívny.

Opravu (pasívnych!) trhlín treba začať odstránením pozdĺžnych pruhov omietky vedúcich súbežne s trhlinami. Niekedy môžu byť v omietke viditeľné trhliny podstatne užšie ako trhliny v murive skryté pod omietkou. Rozdiel môže činiť aj niekoľko centimetrov. Preto treba o šírke pruhov omietok, ktoré sa odstránia, rozhodnúť priamo na mieste opravy. Ich minimálna šírka by mala byť asi päť centimetrov, ale do úvahy treba vziať aj plochy uvoľnenej, vydutej omietky, ktoré sa okolo trhlín často nachádzajú.

Tiež je potrebné uviesť, že ďalej v texte uvedenými spôsobmi opráv trhlín v klenbách je vhodné opravovať len stabilizované poruchy. Teda nie tie, ktoré sú stále aktívne, čiže nachádzajúce sa vo vývoji. V takomto prípade existuje reálne riziko, že sa trhliny na konštrukcii klenby objavia znovu.

Obzvlášť nevhodné je pevné uzatváranie trhlín, ktoré fungujú ako akési dilatačné škáry. V takom prípade je veľmi pravdepodobné, že sa trhliny na opravenej klenbe objavia znovu. Takéto trhliny je preto vhodné buď ponechať bez opravného zásahu, alebo ich uzavrieť pružným materiálom.

6.1.4.1 Škárovanie trhlín

Základnou technológiou opravy trhlín (pasívnych!) je škárovanie. Trhliny úzke do dvoch centimetrov stačí vyčistiť, teda dôkladne vyškrabať od malty, vyfúkať stlačeným vzduchom, navlhčiť a vyškárovať tak, aby sa malta do škár dala natlačiť čo najhlbšie. Dobré je aj zhutniť ju vhodným nástrojom.

Takto je možné opraviť trhlinu širokú jeden centimeter do asi desať až pätnásť centimetrov hĺbky. Ak je potrebné opraviť hlbšie trhliny, je vhodná injektáž. Trhliny širšie než dva centimetre je v murive takisto potrebné najprv vyčistiť, navlhčiť, vyklinovať pevnými úlomkami kameňov, tehál, alebo tvrdého dreva. V situácii, že ide o dlhodobé riešenie, tak dubového, nie bukového. Prípadne je ich možné premurovať a vyplniť maltou.

Ak sú trhliny hlbšie, je vhodné ich injektovať z rúrok osadených do stvrdnutej malty.

6.1.4.2 PREMUROVANIE TRHLÍN

Pasívne trhliny je možné premurovať tak, že sa odstránia všetky, alebo aspoň niektoré poškodené dielce, teda napríklad prasknuté tehly, či kamene a nahradia sa novými.

6.1.4.3 ZOŠÍVANIE TRHLÍN

Spôsob opravy trhlín, ktorý je určený aj na určité spevnenie objektu je zošívanie. Možno ho zrealizovať viacerými spôsobmi, vždy však kolmo na smer trhlín, prípadne vo vodorovnom smere v úložnej škáre muriva.

Jednou z možností zošitia trhliny je osadiť do muriva tesárske, alebo murárske skoby. Realizuje sa to tak, že sa na vopred určené miesta vo rozpone skoby vyvŕtajú dva otvory, do ktorých sa môžu osadiť zápustky^[22], napríklad drevené kolíky.

Obr. 6.5. Zošitie trhliny nad klenutým okenným prekladom oceľovými prútmi umiestneným krížom cez ňu.

Spojnica medzi otvormi sa prehĺbi na plytkú ryhu, ktorá zodpovedá rozmerom skoby. Do otvorov, do osadených zápustiek sa zatlčú skoby tak, aby lícovali s plochou muriva a zalejú sa maltou. Pri tenších múroch stačí skoby osadiť z jednej strany, pri hrubších z oboch strán. Vzdialenosť skôb od seba je približne pätnásť až tridsať centimetrov. Osadené skoby, a tým aj ošetrenú trhlinu možno omietnuť.

Ďalšou možnosťou je prevŕtanie muriva po oboch stranách trhliny, vždy z jej opačnej strany vrtmi, ktoré smerujú šikmo nadol do muriva, teda krížom cez trhlinu. Do vyvŕtaných otvorov sa vloží oceľová výstuž a otvory sa injektujú cementovou maltou. Vrty sa podľa potreby opakujú aj na ďalších miestach pozdĺž trhliny.

Podobným spôsobom opravy je použitie prútov zo špeciálnej nehrdzavejúcej ocele, ktoré sú stočené do strmej závitnice. Prúty sa osádzajú do vodorovných úložných škár tehlového muriva, prípadne do vyfrézovaných škár kamenného, alebo aj tehlového muriva. Osádzajú sa do hĺbky približne päť centimetrov a s presahom približne pätnásť až tridsať centimetrov po oboch stranách škáry. Úložnú škáru treba pred osadením prútu riadne vyčistiť. Po osadení sa prúty injektujú cementovou maltou a stena sa omietne. Prúty sa môžu osadiť aj v tvare siete.

Nasadenie uvedenej technológie sa však nemusí stretnúť s úspechom. Ak je trhlina v aktívnom stave a nie je odstránená prvotná príčina jej vzniku, tak sa môže stať, že sa trhlina prejaví na inom mieste, dokonca aj na horšom a nebezpečnejšom.

6.1.4.4 BANDÁŽOVANIE TRHLÍN

Inou technológiou spevnenia trhlín v klenbe je ich povrchové prekrytie tenkou oceľovou, alebo plastovou, či inou nekorodujúcou sieťovinou, ktorá sa pripevní k murivu pod vrstvou omietky.

Ak je murivo klenby vlhké, tak treba stenu izolovať, alebo sa môže použiť špeciálne pozinkované pletivo vložené do hydroizolačných plastových, alebo asfaltových pásov, ktoré sa pripevnia na stenu pod omietkou. Pletivá sú zvyčajne veľmi pružné, preto sú schopné kopírovať aj nerovný podklad, vrátane rohov, kútov či zniesť aj prípadné malé pohyby stien.

6.1.4.5 INJEKTOVANIE TRHLÍN

Pomerne účinnou technológiou opravy trhlín v tehlovom, alebo kamennom murive klenieb, ktorá je do určitej miery schopná murivo aj spevniť je injektovanie. Teda vtláčanie riedkej injektážnej malty, čiže zmesi vody a spojiva bez piesku, najvhodnejšie však aktivovanej malty, do muriva s tlakom 0,2 MPa.

Pri uvedenom tlaku a v trhlinách nad päť milimetrov je injektážna malta schopná dosiahnuť pomerne hlboko. Pri trhlinách pod päť milimetrov však prenikne len do niekoľko centimetrovej hĺbky. Dôležité je, že pri injektáži väčšinou nie je potrebné odstraňovať omietky, ktoré práve naopak slúžia ako určité „debnenie“ injektážnej malty. Trhliny sa niekedy môžu injektovať aj epoxidovými živicami.

Ak sú v okolí trhlín uvoľnené tehly, alebo kamene, je najvhodnejšie ich v potrebnom rozsahu premurovať. Pri premurovaní treba rešpektovať väzbu muriva, trhlinu vyklinovať a ručne vyškárovať do čo najväčšej hĺbky.

Do trhliny sa potom osadia injektážne rúrky vo vzdialenosti maximálne štyridsať centimetrov a murivo sa po stvrdnutí škárovacej malty injektuje. Ak sa nepodarí dosiahnuť tlak 0,2 MPa, injektáž sa opakuje. Ak je značne narušené murivo namáhané na šmyk, tak nie je možné spoliehať sa ani na injektáž, ale je ho potrebné spevniť aj oceľovými prútmi. V prípade ruín najlepšie z nehrdzavejúcej ocele, pričom v tomto prípade treba myslieť aj na osadenie bleskozvodov.

Po injektáži sa trhliny, prejavujúce sa na líci muriva klenby, môžu preškárovať, alebo omietnuť. Ak sa v murive nachádzajú duté miesta, vyvŕtajú sa do nich šikmé otvory, cez ktoré sa transportuje injektážna malta. Vrty sa pred injektážou prečistia tlakovým vzduchom. Tlak i hustota injektážnej malty závisia od kvality muriva a šírky trhlín.

Pri výbere technológie opravy klenby treba dôkladne zvážiť, či je injektáž skutočne potrebná a či nemožno použiť niektorú z iných metód.

6.1.4.6 VYKLINOVANIE KLENIEB

Jednoduchú, dočasnú, ale účinnú opravu, ktorá klenby, ale aj klenbové oblúky, alebo klenuté nadpražia aj spevní vnesením napätia do klenutej konštrukcie, možno dosiahnuť vyklinovaním trhlín v klenbe klinmi z tvrdého dreva. Ak má byť oprava dlhšie trvanlivá, tak je vhodné použiť dubové, nie bukové drevo.

Obrázok 6.6. Vyklinovanie klenby klinmi z tvrdého dreva.

Kliny sa do trhlín zatĺkajú suché a následne sa navlhčia, čím zväčšia svoj objem a takto vnesú do klenby potrebné napätie. Po zatlčení klinov a prípadnom vyplnení väčších trhlín napríklad konopným povrazcom možno klenbu omietnuť.

Táto technológia patrí medzi tradičné, historické a je vhodná nielen na dočasné zabezpečenie stability, ale aj na jednoduché dlhšie funkčné opravy klenieb historických, pamiatkovo chránených budov.

6.1.4.7 ZALIEVANIE TRHLÍN

Širšie trhliny sa môžu zaliať redšou maltou, pričom sa z lícovej strany najprv vyplnia napríklad konopným povrazcom, alebo handrami, ktoré vytvoria akési „debnenie“ [Vlček, K., 1991]. Do takto pripravenej trhliny sa následne môže vtlačí injektážna malta.

ZÁVER

V starších nemeckých odborných podkladoch sa klenby rozdeľujú aj podľa iného hľadiska ako je to u nás bežné a hlavne sa v nich nachádza opísaných viac druhov klenieb. Časť nemeckých podkladov sme spracovali a premietli do tejto monografie. Časť si ešte zaslúži ďalšiu analýzu.

Zaujímavé je, že v spracovaných nemeckých podkladoch z devätnásteho storočia sa výraz pruská klenba vyskytuje minimálne. Teda bez podrobnejšieho opisu, len so zmienkou, že pruská klenba je blízka českej placke. Okrem toho sa uvádza, že česká klenba je lepšia.

V našich podkladoch [Lipanská, E., 1998] sú ako nemecký názvu preklad pruská klenba uvedené výrazy „Preussisches Kappen, die Preussische Kappe“. Ak sa tieto výrazy zadajú do internetového vyhľadávača aj s pridaním výrazu Preussische Gewölbe, tak sa vynorí heslo Kappendecke so spresnením, že sa táto kategória nazýva aj Preußische Kappendecke, skrátene Preußische Kappe, Berliner Decke, Berliner Gewölbe a tak podobne. V slovenskom preklade to znie ako kapucňový strop, pruský kapucňový strop, pruská kapucňa, berlínsky strop, či berlínska klenba a dá sa to preložiť aj ako pruská klenba. Lenže ako ilustrácie sa k týmto výrazom zobrazia aj konštrukcie nazývané u nás klenbičkový strop.

Žiadna taká konštrukcia pruskej klenby, aké sa uvádza v našej (slovenskej aj českej) odbornej literatúre sa nezobrazí.

PRAMENE A POUŽITÁ LITERATÚRA

Nasledujúci zoznam literatúry zahŕňa ako diela, ktoré boli pri tvorbe tejto publikácie použité, tak aj diela, ktoré s uvedenou problematikou súvisia a autori ich odporúčajú čitateľom do pozornosti.

P.1 HISTORICKÉ ZDROJE

Ahnert, R. – Krause, K. H. (1988): Typische Baukonstruktionen 1860 bis 1960, Berlin: Verlag für Bauwesen.
Alberti, L. B. (1956, pôvodne 1512): Deset knih o stavitelství (pôvodne Libri De re aedificatoria decem), Praha: SNKLHaU, 09/13-56/VI-4.
Brenmann. S. A. (1849): Bau Constructions Lehre, Stuttgart: Hoffmansche Verlags Buchhandlung.
Eichler, F. (1955): Tabellen für das Bauwesen, Berlin: Volk und Wissenschaft Volkeigener Verlag.
Gilly, D. (1797): Handbuch der Land-Bau-Kunst, Vorzuglich in Rücksicht auf die Construction der Wohn und Wirtschaftsgebäude, 1. Theil, Berlin: Friedridch Vieweg senior.
Gilly, D. (1797): Handbuch der Land-Bau-Kunst, Vorzuglich in Rücksicht auf die Construction der Wohn und Wirtschaftsgebäude, 2. Theil, Berlin: Friedridch Vieweg senior.
Gilly, D. (1797): Handbuch der Land-Bau-Kunst. Vorzuglich in Rücksicht auf die Construction der Wohn und Wirtschaftsgebäude, 3. Theil, Halle: D.G. Friderici.
Gilly, D. – Entelwein, J. A. (1802): Praktische Anweisung zur Wasserbaukunst, erster Heft, Berlin: Gilly – Entelwein, kráľovskí pruskí tajní vrchní stavební radcovia.
Gottgetreu, R. (1882): Lehrbuch der Hochbau-Konstruktionen, Zweiter Theil – Die Arbeiten des Zimmermannes, Berlin: Verlag von Ernst & Korn.
Heurich, J. (1877): Przewodnik dla cieśli, Warszawa: Gebethner i Wolf.
Hlavaj, O. (1943): O murárskom remesle. Bratislava.
Koller, M.F. (1800): Der praktische Baubeamte, Wien.
Lill, G. a kol. (1941): Praktische Denkmalpflege. Mníchov.
Luger, O. (1893, 1904): Lexikon der gasamter Technik und ihrer Hilfswissenschaften, Stuttgart und Leipzig: Deutsche Verlags-Anstalt.
Makýš, O. (2018): Rímske staviteľstvo, 1. vyd. Pezinok: Renesans, ISBN 80-89983-09-4.
Menzel, C. A., Dr. (1874): Der praktische Maurer. Príručka pre murárskych majstrov, tovarišov, učňov, stavbyvedúcich a architektov. Halle an der Saale: Knapp´s Verlagsbuchhandlung, 6. vydanie.
Menzel, C. A., Dr. (1875): Der Bau der Gewölbe. Príručka pre architektov, stavbyvedúcich, murárov a tesárskych majstrov. Halle an der Saale: Knapp´s Verlagsbuchhandlung, 2. rozšírené vydanie.
Otto, J. (1904): Ottův slovníka naučný. Dvacátýprvní díl, Praha.
Sandrarh von, J. (1768-1775): Architectur oder Bau-Kunst, Teutsche Academie der Bau Bildhauer und Maler Kunst, Nürnberg.
Sax, F. (1833): Bau-Technologie und Bau-Oekonomie, oder Sachliche Belhrung über alle bei einem Gebäude norhwendigen Materialien, Wien: Michael Lechner.
Serlius, S. (1609): Sonder Architectur – Fünf Bücher, Basel: In verlegung Ludwig Königs.
Śierakowsky, S. (1812): Wzory do dzieła Architektury, Kraków: Drukarnia Akademicka.
Titscher, F. (2002): Stavitelství. Tradice C. K. Stavebnictví. Praha: Grada Publishing, 264 pp. ISBN 80-247-0069-7.
Palladio, A. (1958, pôvodne 1570): Čtyři knihy o architektuře (pôvodne I quattro libri dell` architettura di Andrea Palladio), Praha: SNKLHaU, 09/13-56/VI-4.
Vitruvius (asi okolo 20 pred Kristom): De architectura libri X, ROMA – v preklade: Deset knih o architektuře (1979 a 2001) Praha: Svoboda a Praha: Arista, ISBN 80-86410-23-4 – v českom preklade.

P.2 ZBORNÍKY

Kolektív autorov (2011): Laterárius – dejiny tehliarstva na Slovensku, Bratislava: zborník slovenského národného múzea, Archeológia, Supplementum 3, ISBN 978-80-8060-262-8.

Ročenky Společnosti pro technologie ochrany památek (STOP). Praha.

P.3 ZDROJE K METODIKE OCHRANY PAMIATOK:

Dvořák, M. (1991): Katechismus památkové péče, Praha: SÚPP, Praha.
Fanta, B. – Fantová, E. (1999): Introduction to monument care. Praha: ČVUT.
Gregor, P. (1993): Teória ochrany pamiatok. Bratislava: FA STU.
Gregorová, J. a kol. (2003): Prezentácia architektonického dedičstva. Bratislava: STU, ISBN 80-227-1837-8.
Hrivnák, J. – Kloiber, M. (2023): Príloha č. 1, Terminologický slovník, Bratislava: Pamiatkový úrad SR, Plán obnovy a odolnosti SR, Komponent 2: Obnova budov, časť B. Metodika princípov rozhodovania Pamiatkového úradu SR vo veciach stavebnotechnického /alebo reštaurátorského/ zásahu časť 9. Stavebná časť – materiály.
Kolektív autorov (2002): Ochrana kultúrneho dedičstva v medzinárodných dokumentoch – 1. diel: Charty a odporúčania, Bratislava: ICOMOS Slovensko, ISBN 80-88855-45-4.
kolektív autorov (2003): Ochrana kultúrneho dedičstva v medzinárodných dokumentoch – Charty, smernice a rezolúcie. Bratislava: ICOMOS Slovensko.
kolektív autorov (2004): Ochrana kultúrneho dedičstva v medzinárodných dokumentoch – 2. diel: Deklarácie. Bratislava: ICOMOS Slovensko.
Majzlík, D. – Kibic, K.: Vývoj architektúry v renesancii a baroku. Alfa, Bratislava 1992
Šujanová, O. 1982): Ochrana pamiatok – medzinárodné dohovory, odporúčania, charty a rezolúcie. Bratislava: ICOMOS.
Vinař, J. (2023): Príloha č. 8, Historické stavba a její nosné konstrukce, Bratislava: Pamiatkový úrad SR, Plán obnovy a odolnosti SR, Komponent 2: Obnova budov, časť B. Metodika princípov rozhodovania Pamiatkového úradu SR vo veciach stavebnotechnického /alebo reštaurátorského/ zásahu časť 11. Súčasné požiadavky na výstavbu: Statika, technické normy a sanácie, Zabezpečenie statickej funkcie pri zachovaní autenticity.
Voděra, S. (1983): Rekonstrukce a ochrana památek. Praha: ČVUT.
Voldřich, F. (1985): Rekonstrukce a ochrana památek. Praha: ČVUT.

P.4 ZDROJE K STAVEBNO-TECHNOLOGICKEJ PROBLEMATIKE

Ashurst, J. – Ashurst, N. (1989): Practical Building Conservation – Vol. 1. Stone Masonry, Hants: English Heritage Technical Handbook, Gower Technical Press.
Ashurst, J. – Ashurst, N. (1989): Practical Building Conservation. – Vol. 2. Brick, Terracotta and Earth, Hants: English Heritage Technical Handbook, Gower Technical Press.
Ashurst, J. – Ashurst, N. (1989): Practical Building Conservation. Vol. 3. Plasters, Mortars and Renders Hants: English Heritage Technical Handbook, Gower Technical Press.
Ashurst, J. – Ashurst, N. (1989): Practical Building Conservation. Vol. 4. Metals, Hants: English Heritage Technical Handbook, Gower Technical Press.
Čerák, F. – Pume, D. (1993): Průzkumy a opravy stavebních konstrukcí. Praha: Arch.
Fiedler, K. a kol. (1975): Grundlagen der Bautechnologie. Berlín: Verlag für Bauwesen.
Gerner, M. (1998): Fachwerk. Entwicklung Gefüge Instandsetzung. Stuttgart: DVA, ISBN 3-421-03053-7.
Greško, D. – Adamská, G. – Držka, M. (1991): Konštrukcie pozemných stavieb. Poruchy a rekonštrukcie stavieb 1. Bratislava: SvF STU.
Hamák, Ľ. a kol. (1964): Technológia 1. Stavebné látky a dielce. Bratislava: SVTL.
Heimann, E. H. (1995): Renovujeme starou stavbu. Brno: Rovnost.
Herout, J. (1981): Staletí kolem nás. Praha: Panorama.
Herout, J. (1987): Požadavky pro ochranu památek pri opravách a prestavbách. Pardubice.
Hruban, K. (1955): Navrhování konstrukcí zděných. Praha: ČSAV.
Chrobák V. – Tajmír, M. (1979): Poruchy stavieb. Bratislava: Alfa.
Chrobák, V. – Tajmír, M. (1975): Konštrukcie pozemných stavieb 4. Poruchy stavieb. Bratislava: SVŠT.
Klotz-Warislohner, G. – Saar, M. (1999): Reparatur in der Baudenkmalpflege, München Bayerisches Landesamt für Denkmalpflege.
Kohner, V. (1996): Příručka pro vlastníky nemovitostí. Praha: Prospektrum.
Kohout, J. – Tobek, A. – Barták, K. (1998): Zednictví. Tradice z pohledu dneška. Praha: Grada Publishing, ISBN 80-7169-653-6.
Kohout, J. – Tobek, A. (1943): Konstruktivní stavitelství, I. díl: Zednictví, VII. prepracované a doplněné vydání, Praha: 1943
Kolektív autorov (1961): Stavebnícky náučný slovník. 1. zväzok. Látky a dielce. Bratislava: SNTL.
Kolektív autorov (1965): Stavebnícky náučný slovník. 3. zväzok. Technológia. 2. časť – Stavba objektov, výstavba celkov. Bratislava: SNTL.
Kolektív autorov (1991): Poruchy staveb – pomůcka ke cvičení, Praha: ČVUT.
kolektív autorov (1996): Denkmalschutz. Band 52. Bonn: Deutsches Nationalkomitee für Denkmalschutz.
Kolektív autorov (1998): Malý lexikón výrazov v stavebníctve. Bratislava: SKSI.
Kolektív autorov (2000): Slovník pojmů ve výstavbě – doporučený standard, Praha: ČKAIT a SDIC, ISBN 80-86364-08-9.
Kolektív autorov: Poruchy a rekonstrukce staveb, ISBN 80-7388-073-3.
Kos, J. (1999): Rekonstrukce pozemních staveb, Brno: CERM, 512 pp. ISBN 80- 7204-132-0.
Kráľová, E. (1984): Rekonštrukcie a ochrana pamiatok. Bratislava: SVŠT.
Kruft, H.-W.: Dejiny teórie architektúry. Praha: Pallas, 1993.
Kupilík, V. (1999): Závady a životnost staveb. Praha: Grada Publishing, ISBN 80-7169-581-5.
Landa, R. – Kyš, K. – Slavík, O. (1983): Rekonstrukce a opravy budov. Praha: SNTL.
Lipanská, E. (1998): Historické klenby. Praha: EL Consult, ISBN 80-902076-1-8.
Lorenz, K. (1996): Zděné konstrukce. Praha: ČVUT.
Makýš, O. (2000): Rekonštrukcie stavieb – technológie, Bratislava: Jaga group, ISBN 80-88905-31-1.
Makýš, O. (2004): Technologie renovace budov, Bratislava: Jaga group, ISBN 801-8076-006-3.
Makýš, O., sen. (2017): Slovensko-nemecko-anglicko-maďarský stavebno technický slovník, Bratislava: Eurostav spol. s.r.o., ISBN 978-80-89228-49-2.
Měšťan, R. (1964): Přestavba a obnova budov. Praha: SNTL.
Novák, J. a kol. (1997): Nauka o materiálech. Praha: ČVUT.
Novotná, M. – Karhan, J. – Pechová, D. (2001): Metody instrumentální analýzy pri průzkumu památek, Praha: Společnost pro technologie ochrany památek, ISBN 80-902668-7-8.
Palajová, A. (1997): Ťažba a spracovanie kameňa 1 – 2. Levice: SOU Stavebné.
Pendl, K. – Štrop, J. (1990): Príručka pro zedníka. Praha: SNTL.
Pieper, K. (1983): Sicherung historischer Bauten. Berlín – Mníchov.
Pohunek, J. (2021): Bizarní a zaniklá povolání, Brno: CPress, ISBN 978-80-264-3723-9.
Řehák, Š. – Gríger, J. – Šrak, J. (1967): Údržba budov. Bratislava: SVTL.
Sherwood, G. E. (1976): How to select and renovate an older house. New York: Dover publications, ISBN 0-486-23374-X.
Slabihoud, M. (1979): Technológia pozemných stavieb. Bratislava: Alfa.
Škabrada, J. (2003): Konstrukce historických staveb, Praha: Argo, ISBN 80-7203-548-7.
Švastal, J. (1967): Rekonstrukce staveb. Praha: SNTL.
Vlček, K. (1991): Technológie rekonštrukcie budov. Príprava a realizácia stavieb. Bratislava: STU.
Vlček, K. (1998): Stavebnotechnologická príprava stavieb. Bratislava: Jaga group.
Witzany, J. (1995): Konstrukce pozemních staveb. Poruchy a rekonstrukce staveb. 2. díl. Praha: ČVUT, ISBN 80-01-01310-3.
Witzany, J. (1999): Poruchy a rekonstrukce zděných budov. Praha: ČKAIT.

P.5 VEDECKÉ A VÝSKUMNÉ PRÁCE, ČASOPISY

Jazykovedný časopis Jazykovedného Ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej Akadémie Vied č. 2, ročník 41, rok 1990, s. 149.
Klímek, V.: Projekt VEGA – Patológia a deteriológia budov, technologické subsystémy ochrany, SvF STU Bratislava 2000.
Kráľová, E. (1984): Metódy, materiály a konštrukcie používané pri obnove pamiatok. Bratislava: SVŠT.
Láska , V (2000): Hodnota, autenticita a integrita stavebního díla minulosti – teorie a praxe. In: Památky středních Čech, č. 14/2/2000, Praha: PÚ Středních Čech.
Makýš, O. (1990): Metodika výberu optimálnych technológií pre rekonštrukcie budov (ašpirantské minimum). Bratislava: SVŠT.
Makýš, O. (1998): Technológie rekonštrukcií historických objektov (doktorandská práca). Bratislava: STU.

P.6 ZÁKONY

Zákon č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov

P.7 INTERNETOVÉ STRÁNKY

www.pamiatky.sk
www.historia.szm.com
www.geoportal.sk
www.obnova.sk
www.commons.wikimedia.org
www.pinterest.com
www.denkmalpflege.tuwien.ac.at/

Autor pôvodného textu Dr. Menzel na mysli situáciu v poslednej štvrtine devätnásteho storočia. ↑
Autor pôvodného textu Dr. Menzel na mysli situáciu v poslednej štvrtine devätnásteho storočia. ↑
Autor pôvodného textu Dr. Menzel na mysli situáciu v poslednej štvrtine devätnásteho storočia. ↑
Nie úplne jasné, či mal autor pôvodného textu na mysli dĺžku celej tehly (asi tridsať centimetrov), alebo len jej polovice (asi pätnásť centimetrov). ↑
Autor pôvodného textu Dr. Menzel mal na mysli situáciu v poslednej štvrtine devätnásteho storočia. ↑
Autor pôvodného textu Dr. Menzel na mysli situáciu v poslednej štvrtine devätnásteho storočia. ↑
Klasový vzor – nemecky der Schwalbeschwanz, slovensky lastovičí chvost. ↑
Poznámka – bod „g“ je na ilustrácii o niečo posunutý zo stredu klenby smerom dopredu. ↑
Autor pôvodného textu Dr. Menzel na mysli situáciu v poslednej štvrtine devätnásteho storočia. ↑
Jupiter, alebo Jovis (latinsky Iuppiter) je najvyšší rímsky boh, pričom z tejto funkcie vyplýva aj jeho najčastejšie označenie Iuppiter Optimus Maximus (IOM), čiže Jupiter Najlepší a Najvyšší v zmysle najmocnejší [podľa https://sk.wikipedia.org/wiki/].. ↑
Spalathos – dnešný chorvátsky Split. ↑
Autor pôvodného textu Dr. Menzel na mysli situáciu v poslednej štvrtine devätnásteho storočia. ↑
Nepodarilo sa zistiť o koho išlo. ↑
Tento druh klenutej konštrukcie sa v našej odbornej terminológii nazýva klenbičkový strop. ↑
Temža (anglicky Thames) je rieka, ktorá preteká južným Anglickom, včítane hlavného mesta Londýn (anglicky London). S dĺžkou 346 kilometrov je najdlhšou riekou Anglicka [podľa https://sk.wikipedia.org/]. ↑
Autor pôvodného textu ma myslí dobu po konci devätnásteho storočia. ↑
Tento druh klenutej konštrukcie sa v našej odbornej terminológii nazýva klenbičkový strop, v nemeckej pruská klenba [https://de.wikipedia.org/wiki]. ↑
Autor pôvodného textu Dr. Menzel má na mysli situáciu v poslednej štvrtine devätnásteho storočia. ↑
Frankfurt na Mohanom (nemecky Frankfurt am Main) je najväčšie mesto v nemeckom štáte Hessen. Je najdôležitejším finančným centrom Nemecka a významným svetovým finančným mestom. Prvýkrát bol spomenutý v roku 794 po Kristovi [podľa https://sk.wikipedia.org/wiki/]. ↑
Autor pôvodného textu Dr. Menzel na mysli situáciu v poslednej štvrtine devätnásteho storočia. ↑
Kalábria (taliansky Calabria je jeden z administratívnych regiónov a historických krajov Talianska. Nachádza sa na jeho juhu [https://sk.wikipedia.org/wiki/]. ↑
Zápustky – ľudovo u nás bežne nazývané hmoždinky. ↑

ÚVOD