Zhotovovanie klenutých konštrukcií v novoveku 1

Ďalšie publikácie z postupne budovaného radu odborných textov zameraných na poznanie stavebno-technickej podstaty historických stavieb je zameraný na klenuté konštrukcie neskoršieho novoveku, obzvlášť devätnásteho storočia. Spracované sú na základe štúdia historických písaných prameňov najmä z osemnásteho a devätnásteho storočia, ako aj podkladov získaných z internetu a z terénneho výskumu.

Tieto publikácie umožňujú priamy vhľad do spôsobu prípravy a zhotovenia historických stavieb realizovaných v priebehu spomínaného obdobia v ľahko čitateľnej forme, v slovenskom jazyku. Mali by preto pomôcť pri ich výskume, ako aj príprave a realizácii ich stavebnej obnovy.

1 KLENUTÉ KONŠTRUKCIE

Odborným termínom klenba označujeme prekrytie daného priestoru, alebo otvoru v murive, ktoré sú zhotovené z jednotlivých stavebných kameňov, alebo tehál spájaných maltou, alebo aj bez nej. Použitie malty je vhodnejšie, pretože okrem toho, že zhotovovanú konštrukciu spojí do jedného celku, tak zároveň aj zaistí rovnomernú vzdialenosť jednotlivých dielcov tejto konštrukcie od seba. Klenba zabezpečuje nielen presun zvislého tlaku nadľahlých konštrukcií na podpery konštrukcie klenby, ale zároveň zabezpečí aj rozdelenie časti tohto tlaku smerom do strán.

Klenby sú murované vodorovné (alt. ležaté, či šikmo stúpajúce, alebo naopak klesajúce) stropné konštrukcie. Zhotovované sú zvláštnym spôsobom murovania, takzvaným klenutím. Rozdeľujú sa podľa rôznych hľadísk, najpoužívanejšie je však rozdelenie do skupín podľa ich základných geometrickým tvarov, z ktorých vychádzajú.

Medzi klenuté konštrukcie patria nielen nosné klenby, ale aj klenuté oblúky, ktoré zvyčajne tvoria nosné nadpražia otvorov, alebo slúžia na roznášanie zaťaženia nadľahlého muriva do strán. V niektorých zdrojoch sa preto klenby rozdeľujú na záťaž nesúce oblúky a záťaž roznášajúce oblúky, doplnené o dekoratívne oblúky^{^[1]}. Klenbové oblúkovité konštrukcie sa tiež rozlišujú podľa tvaru (polkruhový, eliptický, segmentový, lomený a pod.), alebo podľa slohovej príslušnosti (románsky, gotický aj iný).

1.1 ÚČEL KLENIEB

Klenutými konštrukciami sa v niektorých prípadoch prekonávajú aj voľné priestory. Teda napríklad vodné toky, cesty, údolia, či iné prírodné prekážky a tak podobne. Klenby sú vždy osadené na iné zvislé nosné konštrukcie, ktorými môžu byť múry, stĺpy, preklady, alebo len základy, prípadne iné nosné konštrukcie.

Najčastejšie využitie klenieb je, či skôr v minulosti bolo uzatváranie vnútorných priestorov, či miestností stavieb. Klenby tak tvoria v historických stavbách tvoria jeden z dvoch základných stropných konštrukčných systémov, ktoré od seba oddeľujú jednotlivé podlažia budov.

Klenby sa zhotovovali klenutím z rôznych stavebných materiálov, z lomového, alebo tesaného kameňa, z tehál, či z keramických tvaroviek. Oblúkové ležaté konštrukcie sa ale tiež zhotovovali a aj dnes často zhotovujú z vhodného materiálu liateho do debnenia. Tento spôsob zhotovovania klenieb nie je nový, ale používali ho už Rimania, pričom v dnešnej dobe sa takéto konštrukcie vylepšili vystužovaním oceľou. Otázne však môže byť, či je tieto liate konštrukcie vhodné nazývať klenbami, keďže tento odborný výraz v sebe skrýva predovšetkým technológiu zhotovovania takýchto ležatých konštrukcií klenutím, čo liatie rozhodne nie je. V našej odbornej terminológii však tento rozpor dodnes nie je uspokojivo vyriešený.

Zvláštnym prípadom sú nepravé klenby, či akoby klenuté oblúky, ktoré je okrem tehál a kameňov možné zhotoviť aj z dreva. Takéto konštrukcie nazývame aj prečnielkové klenby.

Od použitého materiálu zvyčajne závisí aj hrúbka tohto druhu konštrukcie. Väčšia býva pri kamennom materiály, ale pri veľkých vzdialenostiach podpier sú výrazne hrubšie aj tehlové klenby. Najtenšie klenbové konštrukcie sú liatej, či montované z drevených trámov, či fošní, alebo dosiek.

Na rozdiel od plochého stropu, ktorého trámy sú namáhané ohybom aj ťahom, je klenba namáhaná len tlakom. Každá klenba vyvoláva smerom nadol šikmý tlak, ktorý sa skladá zo zvislej a z vodorovnej (alt. bočnej) zložky. Zvislá zložka sa cez podpery a základy stavby prenáša do zeme, vodorovná (alt. bočná) zložka smeruje mimo konštrukcie klenby a pôsobí na podpery klenby. Teda múry, či stĺpy. Táto zložka podpery roztláča, čo je proces, ktorý musí byť zohľadnený pri návrhu aj realizácii klenutej konštrukcie.

Spomenuté vodorovné účinky zaťaženia vyplývajúce z klenutej konštrukcie sa stavitelia v minulosti snažili eliminovať hmotou podpier, prípadne opretím o vhodne sformovaný terén, alebo osadením dodatočných ťahadiel do konštrukcie klenby. Murované podpory preto bývajú výrazne hrubšie, než by to bolo potrebné pri bežnom zaťažení z plochých stropných konštrukcií. Alebo sú v zvislým múrom primurované dodatočné oporné piliere. Vrchol zachytávania a prenosu vodorovných účinkov zaťaženia klenieb sa dosiahol v gotickom období vývoja staviteľstva zhotovovaním sústavy bočných oporných konštrukcií.

Prevažná väčšina klenieb, či klenbových oblúkov je zhotovená medzi, či nad murovanými podperami. Miesta, v ktorých sa klenba na podpere začína, sa nazývajú päty klenby. Klenba sa buduje podľa krivky nazývanej klenbový oblúk, ktorý určuje jej konštrukciu aj tvar. Daný je rozpätím klenby, teda vzdialenosťou podpier a jej výškou, ktorá sa meria na kolmici spustenej z vrcholu klenby po myslenú spojnicu jej podpier.

Najvyšší bod klenbového oblúka sa nazýva vrchol klenby. Výškový rozdiel medzi pätou a vrcholom klenby definuje jej vzopätie. Líce klenby je spodná, teda vnútorná plocha klenby. Rub klenby je jej vrchná, teda vonkajšia plocha klenby, ktorá je zvyčajne zakrytá zásypom a podlahou horného podlažia. Vzdialenosť medzi lícom a rubom klenby je hrúbka klenby. Pohľadová plocha klenby sa nazýva čelo.

Na vybudovanie oblúka kamennej a tehlovej klenby sa používajú zvláštne tvarovky nazývané klenáky^{^[2]}. Pri stenách obvodového plášťa miestností zakrytých klenbou sa rozlišujú oporné múry (podpery), ktoré nesú klenbu a čelné, alebo štítové múry, ktoré len uzatvárajú miestnosť.

Mimoriadne dôležitý je zásyp klenby, ktorý ju z vrchu priťažuje a zároveň roznáša bodové tlaky z rôzneho dodatočného zaťaženia. To môže byť vyvolané napríklad umiestnením nábytku, alebo iného zariadenie, alebo pohybom osôb v priestoroch nad klenbou. Tento zásyp má aj konštrukčnú funkciu, pretože tvorí podklad na uloženie podlahy a aj izolačnú funkciu, pretože tvorí napríklad zväčšenú prekážky šírenia požiaru, či zlepšuje tepelnoizolačné vlastnosti tejto konštrukcie. Avšak v prípade havárie spojenej so zatečením vody do neho veľmi dlho udržiava nadmernú vlhkosť celej konštrukcie a v takom prípade je ho potrebné odstrániť, resp. vymeniť.

1.2 TVARY KLENIEB

Každú klenbu charakterizujú jej tvar, teda najmä jej priečny rez nazývaný profil. Tiež aj tvary kriviek, ktorými dosadá k podperám. Profil môže mať polkruhový, elipsový, segmentový, prevýšený, alebo aj iný tvar. Všetky tvary klenby sa odvodzujú z dvoch základných geometrických tvarov valca a gule.

Väčšina klenieb však nie je z praktických príčin konštruovaná presne podľa príslušného geometrického ideálu, sú skôr kompromisom súvisiacim s použitým materiálom, miestnymi zaužívanými stavebnými technológiami a najmä so špecifickými podmienkami konkrétnej stavebnej situácie.

Väčšina klenieb nemá len svoj základný tvar, ale je členená rôznymi ďalšími útvarmi nazývanými klenbové výseky, ktorými sa plocha klenby otvára smerom k obvodovým stenám, alebo k otvorom v týchto stenách. Ide o menšie klenby umiestnené kolmo na základnú plochu klenby, charakteristické svojím pôdorysným tvarom, ktorý je napríklad trojboký, päťboký, oválny, segmentový a podobne. Klenba môže byť niekedy spevnená klenbovým pásom, ktorý je väčšinou umiestnený na jej rube, ale v niektorých prípadoch aj na jej líci.

Podľa iných odborných zdrojov [Lipanská, E., 1998] môžu byť klenby môžu pravé murované, alebo inak konštruované a nepravé imitované. Podľa konštrukcie sa pravé klenby rozdeľujú na valcové (alt. cylindrické) ktorých konštrukcia je odvodená od tvaru valca a guľové (alt. sférické), ktorých konštrukcia je odvodená od tvaru gule takto [Lipanská, E., 1998]:

Valcové klenby (valené, kláštorné, krížové, lunetové).
Sférické klenby (kupoly, české sféroidy).
Pruské klenby.
Diamantové^{^[3]} klenby.

Klenby sú podľa konštrukcie a tvaru rôzne. Rozdeľujú sa na konštrukcie zhotovené v prierezovom tvare [Sax, F., 1833]:

poloblúka (nemecky nach halben Zirkel, franc. arc en plein circle),
stlačeného poloblúka (nemecky nach gedruckten Bogen, franc. arc surbaissé),
vydutého oblúka (nemecky nach Zirkelstücke, franc. arc bombé),
zalomeného oblúka (nemecky nach zwei zusammenlaufenden Zirkelstücke, franc. voûte gothique),
zaveseného oblúka (nemecky nach abhangenden Bogen, oder Schwannenhalse, franc. arc biais) zobrazeného na ilustrácii Bild 2, Tafel V., Figur 47.

Figur 47. Zavesený klenutý oblúk

priameho prekladu (nemecky nach einer geraden Linie, r Sturz, franc. plate-bande).

Obr. 1.1. Priamy klenutý preklad.

Tieto uvedené rozdeľovania ale nepokrývajú široký rozsah rôznych tvarov klenutých konštrukcií. Najbližšie sa realite blíži rozdelenie SAV, dostupné v internetovej Encyklopaedii Beliana^{^[4]}, ktorého sa tu držíme v ďalšom texte aj my:

K valcovým (cylindrickým) klenbám patria najmä valená, polvalená, korytová^{^[5]} (valbová), kláštorná, zrkadlová, melónová, krížová, rebrová, diamantová, dáždniková, či hrebienková klenba.

Valená klenba (nemecky Tonnengewölbe, Tonelle) je základným, najjednoduchším a najčastejšie sa vyskytujúcim tvarom klenby. Tak ako je to zobrazené na ilustrácii Bild 2, Tafel V, Figur „38“ v profile, kde „aa“ označuje podpery, „b“ rebrá, „c“ záverečný kameň, klenák.

Pravdepodobne ide aj o najstarší druh tejto konštrukcie, možno spolu so sférickými kupolami. Valená klenba má polkruhový prierez, jej päty sa opierajú o protiľahlé a spravidla rovnobežné steny. Najčastejšie prekrýva priestor obdĺžnikového, alebo štvorcového pôdorysu, ale môže prekrývať aj lichobežníkový tvar miestnosti. Tie klenby sa časom dopĺňali lunetami, ktoré vznikali kolmým prienikom valenej klenby s nižšími valenými klenbami. Lunety umožňovali osadiť do bokov valených klenieb okenné, alebo dverné otvory.

Na ilustrácii Bild 2, Tafel VI, Figur „101“ je valená klenba zobrazená v perspektíve.

Polvalená klenba, teda polovičná valená klenba je valená klenba s prierezom v tvare štvrťkruhu, ktorej päta je ukotvená v jednom nosnom múre a záver je podopretý druhým nosným múrom.

Korytová klenba je tvorená valenou klenbou, ktorá je na čelách uzatvorená časťami rovnako vysokej valenej klenby, ktoré sa nazývajú bočnice. Ide o uzatvorenú konštrukciu, ktorá musí byť podopretá po celom jej obvode.

Kláštorná klenba vzniká kolmým prienikom dvoch, alebo viacerých (štyroch alebo šiestich) rovnako vysokých valených klenieb nad priestorom štvorcového pôdorysu. Otvorená kláštorná klenba (aj dominikálna klenba) vzniká zrezaním kútových častí kláštornej klenby zvislými rovinami. Zatvorená kláštorná klenba má horizontálne päty zakotvené vo všetkých štyroch múroch.

Zo zatvorenej kláštornej, alebo z korytovej klenby vzniká odrezaním ich hornej časti vodorovnou rovinou zrkadlová klenba (nazývaná aj tabuľová klenba). Zrkadlo, resp. tabuľa v nej tvorí strop miestnosti a je tiež uzatvorená a podopretá po celom obvode. V období historizmu bola často zhotovovaná nepravá zrkadlová klenba, ktorá bola zvyčajne vytvorená z plochého stropu zhotovením fabiónov v kútoch stropu miestnosti.

Melónová klenba je vytvorená prehnutými valenými klenbami, ktoré stúpajú po krivke a ktorých výška a rozpon sa postupne zmenšujú, až sa na vrchole stretávajú v jednom bode. V kontakte s podperami bývajú tieto menšie valené klenby ukončené štvrťguľovými klenutými tvarmi. Melónová klenba sa môže zvonka javiť ako kupola.

Dáždniková klenba (aj palmová klenba) je podobná melónovej, len s tým rozdielom, že na svojich pätách sa opiera o kolmé steny podpier.

K najrozšírenejším typom klenby patrí krížová klenba vznikajúca kolmým prienikom dvoch, alebo viacerých valených klenieb rovnakej výšky, ktorých prierez môže mať tvar polkruhového, alebo lomeného oblúka. Tento tvar sa opakuje aj pri čelách klenby. Hrany vzniknuté v mieste prieniku klenbových oblúkov sa zbiehajú vo vrchole klenby, čím ju delia na štyri časti. Väčšinu tlaku prenášajú smerom nadol do štyroch oporných bodov lokalizovaných v kútoch klenbového poľa, čím sa uvoľní nosná funkcia veľkých častí bočných stien. Tieto steny sa potom využívajú na umiestnenie okná, alebo dverných otvorov, alebo úplne absentujú.

Krížová klenba sa najčastejšie budovala nad priestorom štvorcového pôdorysu. Podľa výšky vrcholu klenby a výšky čelného oblúka rozoznávame tieto dva druhy krížovej klenby:

Rovná krížová klenba, ktorej vrchol i vrchol oblúkov je v rovnakej výške. Táto klenba sa nazýva aj rímska krížová klenba.
Stúpajúca krížová klenba, ktorej vrchol je vyššie ako sú vrcholy oblúkov.
Klesajúca krížová klenba, ktorej vrchol je nižšie než vrcholy jej oblúkov.

Zosilnením hrán krížovej klenby kamennými klenbovými rebrami, ktoré majú hlavnú nosnú funkciu, vzniká rebrová krížová klenba. Vo vrchole klenby, kde sa rebrá zbiehajú, býva umiestnený vrcholový záverový svorník.

Tlak jednotlivých častí rebrovej klenby sa prenáša do diagonálne položených rebier a nimi nadol do podpier. Klenba tak nepotrebuje súvislú podperu po celom obvode, stačí iba podopretie v rohoch zabezpečené napríklad stĺpmi, alebo piliermi. Vďaka tomu sa vytvárajú otvorené klenbové oblúky, priestor pod touto klenbou je presvetlený a klenba pôsobí vzdušne až ľahko.

Rebrové klenby možno na základe nosnej funkcie rebier rozdeliť na dve základné skupiny, ktoré sa aj inak zhotovovali. Ide buď o klenby, ktorých rebrá sú nosné a murivo ich polí sa o tieto opiera a o klenby, ktorých rebrá sú len zavesené na nosnom murive klenbových polí.

Rebrové klenby umožnili zaklenúť rozsiahle priestory. K najvýznamnejším typom rebrových klenieb patria [Ecyklopaedia Beliana]:

šesťdielna rebrová klenba, ktorá má v klenbovom poli krížovej klenby medzi diagonálnymi rebrami na stranách klenbového poľa osadené kolmo vložené dve rebrá,
osemdielna rebrová klenba, ktorá má v klenbovom poli krížovej klenby kolmo z bokov vložené štyri rebrá,
sieťová klenba, ktorá je tvorená sústavou rebier, ktoré v pôdoryse neprechádzajú vrcholom klenby, ale vytvárajú pravidelný sieťový obrazec, pričom rebrá spájajú protiľahlé podpery,
hviezdicová klenba, nazývaná aj hviezdová klenba, ktorú tvorí hustá sústava rebier pravidelne rozložených po celej ploche klenby a vytvárajúcich hviezdicové motívy,
visutá klenba, ktorej svorník je spustený hlboko pod vrcholom klenby,
vejárová klenba, ktorú tvoria prevrátené, navzájom pospájané kamenné kužele a jej rebrá, ktoré obvykle nemajú nosnú funkciu sa vejárovito rozkladajú po celej jej ploche,
krúžená klenba, ktorej rebrá zvyčajne nemajú nosnú funkciu a tvoria ich krúžené obrazce,
vrstvená klenba, pri ktorej je pod vlastnou plochou klenby umiestnená druhá vrstva rebier, ktorá vytvára pavučinu bez plošných výplní.

Základom diamantovej klenby je najčastejšie hviezdicová, ale tiež aj valená, krížová, sieťová, alebo iná klenba, ktorej plocha je rozdelená na pravidelné priestorové geometrické obrazce. Tie sú vyplnené plasticky pôsobiacimi útvarmi vytvárajúcimi akoby malé kláštorné klenby, ktoré sú zvyčajne vymurované z tehál, pokryté omietkou a niekedy zdobené maľbou. Hrany klenby vytvárajú kontrastnú zostavu plôch a plôšok kryštálových tvarov evokujúcich hrany brúseného diamantu.

Z diamantovej klenby je odvodená hrebienková klenba, ktorej základom je najčastejšie valená klenba s výsekmi a zdôraznenými stykovými hranami. Tie vytvárajú akési malé priebežné hrebienky.

Ku guľovým (sférickým) klenbám patria kupola, česká klenba, česká placka a pruská klenba.

Základnou guľovou klenbou je polguľová kupola, ktorá je pravdepodobne jeden z najstarších druhov klenieb. Z guľového základu sú odvodené aj koncha a kalota^{^[6]}. Zložité guľové klenby vznikajú prienikmi jednotlivých guľových klenieb zvyčajne elipsového tvaru. Napríklad prienikmi priečne postavených a vzájomne sa prenikajúcich elíps.

Česká klenba vzniká odrezaním bočných strán polguľovej kupoly štyrmi zvislými rovinami prechádzajúcimi základom rovnobežníka vpísaného do základu kupoly. Oblúky vzniknuté rezom majú tvar polkružnice. Česká klenba, ktorá sa stavia z tehál, musí byť po celom obvode podopretá múrmi, alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu.

Česká placka vzniká podobne ako česká klenba, ale východiskovým klenbovým tvarom je guľový výsek. Podobá sa na krížovú a kláštornú klenbu a preto keď sa omietne, tak sa tieto klenby často nedajú rozlíšiť. Stavia sa z tehál a po celom obvode musí byť podopretá stenou, alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu.

Pruská klenba (aj pruská placka) je pomerne plochá klenba blízka českej placke, konštruovaná vždy na obdĺžnikovom pôdoryse [Ecyklopaedia Beliana – https://beliana.sav.sk/heslo/klenba]^{^[7]}.

K nepravým klenbám patria prečnielkové klenba, ktorá vzniká postupným stupňovitým presahom stavebného materiálu zo strán, až dokým sa dielce muriva nestretnú v závere klenby. Tiež sem patrí aj drevená zrubová klenba, ktorá je súčasťou zrubovej konštrukcie a vzniká tak, že na stupňovité čelá klenby vytvorené z ustupujúcich, postupne sa skracujúcich trámov. Na tie sa pripevňujú dosky do tvaru podhľadu valenej klenby. Tieto nepravé klenby sa uplatňovali v ľudovom staviteľstve.

Do súboru klenieb je ešte možné zaradiť aj iné, napríklad vzopäté, alebo prevýšené klenby (nemecky aj überbuste Gewölbe), či muqarnasové klenby typické pre islamskú architektúru. Pri nich ide zrejme o bohato dekorované prečnielkovú kleny vytvárajúce dojem závesu, alebo stalaktitovej výzdoby jaskyne.

1.3 STRUČNÝ HISTORICKÝ VÝVOJ KLENBOVÝCH KONŠTRUKCIÍ

Počas historického vývoja sa vyvinulo viacero spôsobov konštruovania klenieb. Historické klenby sa spočiatku realizovali zrejme ako prečnielkové z dreva. Klenuté konštrukcie z kameňa sa zrejme objavili až neskôr. Asi prvým druhom skutočnej klenutej konštrukcie boli niektoré polguľové klenby, ktoré sa objavili už v neolite.

Murované klenby vznikli pravdepodobne v období prvých starovekých civilizácií v oblasti Stredného východu a patrili v ich dobe k progresívnym stavebným konštrukciám. Údajne najstarší stojaci klenbový oblúk (z devätnásteho storočia pred Kristom) sa dodnes zachoval v ruinách mesta Dan pri prameňoch rieku Jordán v Izraeli.

Pravé klenby boli rozšírené už v starovekom Egypte a Mezopotámii. Doložené sú v sumerskej architektúre od ranodynastického obdobia. Najstaršie sa ale budovali z hliny, resp. z nepálených tehál. V starovekom Egypte vznikol spôsob budovania klenutých valcových oblúkov zo zvláštne na tento účel vyrobených tvarov tehál, tzv. klenákov.

Valená klenba sa v minulosti často používala na prekrytie chodieb aj schodísk ako takzvaná stúpajúca valená klenba, alebo špirálovitých schodísk ako takzvaná špirálovito stúpajúca valená klenba, nazývaná aj krútená klenba. Najstaršie valené klenby sa uplatnili okolo roku 1250 pred Kristom v starovekej egyptskej architektúre a boli vymurované z nepálených tehál, okolo roku 800 pred Kristom sa v Egypte a Asýrii objavili kamenné valené klenby. V gréckej antickej architektúre sa klenby objavili okolo roku 330 pred Kristom a v rímskej antickej architektúre v druhom storočí pred Kristom.

Etruskovia klenuté oblúky využívali pri stavbe mestských brán, ako aj na zastropenie stokových odpadových systémov. Majstrami budovania klenieb sa však postupne stali Rimania, ktorí zaviedli mnohé konštrukčné a tvarové zlepšenia a dokázali zaklenúť rozsiahle priestory. Klenby vytvárali aj z tehlovej osnovy z kaziet vyplnených liatym betónom. Tak ako je to realizované v kupole Pantheonu v Ríme. Prvé krížové klenby vyvinuli Rimania v prvom storočí po Kristovi a zhotovovali ich aj z liateho materiálu, rímskeho betónu. Niekedy ich zosilňovali diagonálnymi rebrami. Dokázali nimi zaklenúť priestory aj veľmi veľkých rozmerov.

Kamenné a tehlové klenby i klenuté konštrukcie z liateho muriva sa uplatnili najmä v rímskom antickom inžinierskom staviteľstve akvaduktov, mostov, či tunelov. Niektoré z týchto stavieb slúžia svojmu aj po asi dvoch tisíckach rokov dodnes. Vo štvrtom storočí po Kristovi sa začali v neskoroantickej architektúre uplatňovať ľahké klenby zhotovené aj z keramických prefabrikátov, napríklad džbánkov.

Z rímskej antickej architektúry prevzali a rozvíjali rozličné spôsoby budovania klenieb byzantskí, perzskí sásánovskí aj islamskí stavitelia. V byzantskej architektúre sa uplatnili najmä tehlové, často veľmi dekoratívne zdobené klenby. Za majstrov kamenných klenieb v období stredoveku sú považovaní arménski a gruzínski stavitelia.

V šiestom storočí po Kristovi sa objavili krížové klenby z tehál aj kameňa. Uplatnili sa v karlovskej, otonskej aj ranorománskej architektúre a tiež aj v období renesancie a baroka.

V európskej architektúre sa klenby výraznejšie presadili na začiatku jedenásteho storočia. Ich veľký rozvoj nastal vo Francúzsku, najmä v Burgundsku a Normandii pred polovicou dvanásteho storočia. Stavitelia tu experimentovali s rozličnými spôsobmi ich zhotovovania. V období gotiky sa rozvíjal najmä nový druh konštrukcie klenieb, rebrové klenby.

Tieto klenby sa objavili v západnej Európe okolo roku 1100 a následne, najmä v období gotiky, sa rozšírili v množstve variácií po celok kontinente, aj mimo neho najmä vo Svätej Zemi. Sieťové klenby sa objavili v trinástom storočí po Kristovi vo Francúzsku a neskôr sa tiež rozšírili najmä v strednej Európe. Hviezdicové klenby, ktoré sa objavili v Anglicku v štrnástom storočí po Kristovi sa tiež následne rozšírili aj v strednej a západnej Európe. Krúžené klenby sa uplatnila najmä v nemeckom prostredí, v Rakúsku, v Česku a výnimočne aj u nás v období neskorej gotiky^{^[8]}.

Prevažná väčšina stredovekých stavieb bola v hornatých oblastiach Strednej Európy realizovaná z kamenného muriva na vápennú maltu. Používal sa predovšetkým lomový kameň, ktorý bol lacnejší a dostupnejší. Murivo z tesaného kameňa sa pre jeho vyššiu cenu používalo menej. Najčastejšie na niektoré reprezentatívne stavby, akými boli najmä kostoly a tiež na spevnenie nároží budov tzv. nárožnými armatúrami. Tie však boli v stredoveku takmer bez výnimky omietané, alebo aspoň natierané vápenným náterom.

K najstarším zachovaným celým zaklenutým stavbám v Slovensku patrí románsky Kostol nanebovzatia Panny Márie v Bíni postavený pred rokom 1217 po Kristovi. U nás sa prvé rebrové klenby objavili na neskororománskych stavbách v Banskej Štiavnici, konkrétne v Kostole nanebovzatia Panny Márie, postaveného v prvej tretine trinásteho storočia. Približne v tom istom období vznikol aj zaklenutý Kostol sv. Martina v Spišskej Kapitule.

K prvým gotickým krížovým rebrovým klenbám patria klenba presbytéria františkánskeho Kostola zvestovania Panny Márie v Bratislave, postavená pred rokom 1297. V štrnástom až pätnástok storočí sa uplatnil široký rozsah rebrových klenieb, ktoré stavitelia využili v sakrálnej i v profánnej architektúre.

V období neskorej gotiky sa výnimočne uplatnili aj krúžené rebrové klenby. Napríklad v Kaplnka sv. Jána Almužníka v Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici postavenej okolo roku 1500, či v Kostole na Frauenbergu v Banskej Štiavnici.

Klenuté konštrukcie sa výrazne uplatnili aj v novovekej architektúre renesancie, baroka a klasicizmu. V období renesancie sa zhotovovali najmä valené klenby s lunetovými výsekmi. Tiež sa realizovali aj krížové, kláštorné, korytové, či hrebienkové klenby. Klenby boli významným architektonickým prvkom aj v barokovej architektúre, pričom sa často budovali so značne veľkým rozpätím. Zvyčajne boli bohato zdobené nástennými maľbami a štukatérskymi dekoráciami.

Nástupom renesancie a následne baroka sa u nás vo veľkom rozšírilo používanie pálených, ale miestami aj nepálených tehál na zhotovovanie klenieb. To bol materiál, ktorý nahradil v stredoveku dominantne používaný kameň.

Zložité guľové klenby sa realizovali v období baroka predovšetkým v Taliansku a napokon aj u nás v strednej Európe. Česká klenba sa uplatnila nielen v Čechách, ale aj inde v Európe. Takisto ako Česká placka, ktorá sa začal realizovať už v dobe renesancie. Pruská klenba sa zhotovovala ako v renesancii, tak aj v baroku.

V devätnástom storočí sa začala realizovať aj takzvaná klenbičková stropná konštrukcia^{^[9]}, ktorá bola zložená z užších, nízkych a tenkých valených klenieb osadených do oceľových traverz.

Osobitným druhom valenej klenby sa stala prstencová (anuloidná) klenba, ktorá prekrýva užší neprerušený priestor prstencového pôdorysu. Najstaršie klenby tohto druhu stavali Rimania od druhom storočí pred Kristom a často sa uplatňovali v divadlách, či v centrálnych ranokresťanských kostoloch.

V súčasnosti sa železobetónové, akoby klenuté konštrukcie vo forme škrupín využívajú len pri monumentálnych stavbách, alebo pri budovaní dopravných, či iných inžinierskych stavieb [spracované aj podľa Ecyklopaedie Beliany z adresy https://beliana.sav.sk/heslo/klenba].

2 HLAVNÝ STAVEBNÝ MATERIÁL HISTORICKÝCH KLENUTÝCH KONŠTRUKCIí NOVOVEKU

Ako u bolo spomenuté v predchádzajúcom texte v novoveku prešlo staviteľstvo, dovtedy v našej hornatej časti Európy orientované predovšetkým na ťažbu a využívanie kameňa na nové materiály, ktorými boli keramické výrobky. Predovšetkým tehly, z ktorých sa už takmer výhradne realizovali všetky konštrukcie včítane klenutých.

Túto zmenu umožnila jednak efektívnejšia výroba týchto keramických stavebných dielcov a jednak lepšie fungujúca dopravné infraštruktúra. Tento trend v priebehu času stále viac formoval stredoeurópsky stavený priemysel a jeho význam výrazne vzrástol zavedením masovej výroby keramických výrobkov. Prvá veľkokapacitná tehelňa, založená okolo kruhovej pece bola daná do prevádzky v roku 1839 a ďalšie ju nasledovali po celej Európe. Vďaka tomu výrazne stúpol objem vyrábaných tehál spojený s významným poklesom ich ceny.

Rozmery tehál v tejto dobe novoveku výrazne kolísali, rovnako aj ich kvalita. Jednotný, dodnes známy formát tradičnej plnej tehly pálenej bol zavedený až koncom osemnásteho storočia v nemeckých štátoch. Išlo formát definovaný vo vtedy bežnom stopovom a palcovom systéme na jedenásť krát päť a štvrť krát dva a pol palca^{^[10]}, čo v prepočte na dnes používaný metrický systém predstavuje šesť a pol krát štrnásť krát dvadsaťdeväť centimetrov.

2.1 TEHLY, ICH TVAR, VÝROBa A POUŽITIE

Tehál existuje viacero druhov, používaných na zhotovovaní rôznych konštrukcií:

tehly na múry,
tehly na klenby,
tehly na podlahy,
tehly na rímsy,
tehly na kotly a pece,
tehly na studne

a podobne.

Murovacie tehly sa vyrábajú^{^[11]} vo formách, ktoré sú jednu stopu (vyše tridsať centimetrov) dlhé, šesť palcov (asi pätnásť centimetrov) široké a tri palce (asi sedem a pol centimetra) hrubé. S touto veľkosťou ale schnú dlhšie a potrebujú aj dlhší čas výpalu než bežné tehly. Niektorí sa preto pokúšajú tento dlhší čas spracovania skrátiť tým, že do hliny pridávajú krátku pšeničnú slamu, čo pomáha zrýchliť vysušovanie.

Od týchto rozmerov tehál nie je vhodné sa odkloniť, pretože s takýmito tehlami sa potom dajú rýchlo vymurovať múry hrubú pol stopy (asi pätnásť centimetrov), alebo jednou stopu (asi tridsať centimetrov), alebo aj jeden a pol stopy (asi štyridsaťpäť centimetrov). Tehly sa dajú aj pomerne ľahko stenčiť, no nie je vhodné ich stenčovať pod hrúbku dvoch palcov (asi päť centimetrov).

Na vymurovanie jednej kubickej siahy muriva (asi šesť celé osem kubického metra) je potrebné mať tisíc sedemsto dvadsať osem tehál hrubých tri palce (asi sedem a pol centimetra). To bez ohľadu na hrúbku spojovanej úložnej a stykovej malty. S ohľadom na spojovaciu maltu je na vymurovanie jednej kubickej siahy muriva potrebných len tisíc šesťsto päťdesiat tehál.

Potrebná murovacia malta je predmetom zvýšenej pozornosti stavebných ekonómov. Ak sa pri murovaní jednej kubickej siahy (menej ako sedem kubických metrov) muriva použije vrstva malty hrubá štvrť palca (asi jeden a pol centimetra), tak je potrebných:

pri hrúbke tehál tri palce (asi sedem a pol centimetra) dvadsaťšesť kubických stôp tehál,
pri hrubé tehál dva a pol palca (vyše šesť centimetrov) tridsaťjeden kubických stôp tehál,
pri hrubé tehál dva palce (asi päť centimetrov) tridsaťštyri kubických stôp tehál.

Z toho vyplýva, že čím hrubšie tehly sa používajú, tým viac malty sa ušetrí.

Podlahové tehly (akoby dlaždice) sa zvyčajne vyrábajú v tvare štvorcov so stranou dlhou jednu stropu (asi tridsaťjeden centimetrov) s hrúbkou dva palce (asi päť centimetrov). Ak sa vyrobia väčšie, tak sa s nimi dá ľahšie a rýchlejšie pracovať. No väčšie podlahové tehly sa nedajú vyrobiť z každej hliny.

Najvhodnejšie rozmery klenbových tehál (klenákov) predstavujú sedem a pol palca (asi osemnásť centimetrov) šírky, deväť a pol palca (asi dvadsaťtri centimetrov) dĺžky a tri palce (asi sedem a pol centimetra) hrúbky. Klenáky majú oproti bežným tehlám klinovitý tvar, ktorý je na ich spodnej starne zúžený a na vrchnej rozšírený. Okrem toho bývajú kratšie.

S takýmito tehlami sa dajú ľahko zhotoviť menšie klenby v hrúbke jednej tehly a väčšie v hrúbke dvoch aj troch tehál. Na vymurovanie kubickej siahy (menej ako sedem kubických metrov) klenbového muriva je potrebných tisíc sedemsto päťdesiatdva kusov tehál bez ohľadu na použitú maltu, teda ukladaných na sucho. Pri použití murovacej malty je to potom tisícšesťsto sedemdesiat kusov tehál. Na zvláštne vyľahčené konštrukcie klenieb sa niekedy používajú aj duté tehly (nemecky die Hohlziegel).

2.1.1 VÝROBA TEHÁL

Výroba tehál sa uskutočňuje v troch základných operáciách:

a. V zaobstaraní si dostatočného miesta potrebného na stavbu tehliarskej pece a uloženie suroviny.

b. Nabíjaní hliny do foriem^{^[12]} a ich pretieranie vodou, alebo farbou.

c. V samotnom výpale v murovanej, alebo poľnej peci drevom, kamenným uhlím, alebo rašelinou.

Ta, ktorá možnosť slobodnej voľby miesta na stavbu tehelne, musí vopred zohľadniť nasledujúce okolnosti:

a. Ako hlboko sa pod povrchom pozemku nachádza tehliarska hlina. Táto okolnosť nie je tak bezvýznamná, ako by sa mohlo zdať, pretože odstránenie nepoužiteľnej zeminy môže vyvolať veľké náklady. Čím plytšie vhodná hlina pod povrchom terénu leží a čím hlbšie siaha jej dno o to vhodnejší je takýto pozemok pre podnikateľa.

b. Ak je v blízkosti pozemku aj potok, tak je s minimálnymi nákladmi možné získať potrebnú vodu. Ak tento potok prináša aj piesok, alebo drobné kamenivo, tak je to ešte výhodnejšie. Ak takéto výhody pozemok neposkytuje, tak je na ňom potrebné vyhĺbiť studňu a potrebný piesok dovážať, resp. kupovať inde, čo náklady výroby ešte viac zvyšuje.

c. Na výpal je potrebné veľké množstvo dreva, ktorého nákup stojí veľmi veľa finančných prostriedkov. Tieto náklady ešte zvýši aj cena za dopravu dreva. Preto nie je jedno, či sa vhodné lesy nachádzajú blízko, alebo ďaleko od miesta stavby tehelne.

d. Kvôli sušeniu tehál je potrebné mať k dispozícii dostatočne veľkú a rovnú plochu, ktorá musí ležať blízko pece a na ktorej je možné postaviť sušiareň. Najlepšie je, ak sa na takejto ploche dá zriadiť nejaká stavba, kde sa tehly môžu sušiť pod strechou.

Takýto pozemok je potrebné vopred zbaviť všetkej trávy, kríkov, či iných porastov, ako aj koreňov a kameňov. Tak aby každá čerstvo sformovaná tehla ležala na podklade, na pozemku celou svojou plochou pevne a nemohla sa prelomiť.

Pri príprave ílovitej zeminy na formovanie tehál treba brať ohľad na nasledujúce:

Najlepší íl je taký, ktorý nie je ani príliš chudý, ani príliš mastný. Dokonca ani príliš priľnavý íl nie je na výrobu tehál vhodný. Pred jeho použitím je ho potrebné starostlivo zbaviť všetkých zvyšných korienkov a kamienkov. Nie príliš vhodná zemina sa v prípade, že je to nevyhnutné vylepšuje prímesami. Ak je íl príliš mastný, tak sa môže vylepšiť prímesou piesku. Ak je príliš hutný a nedá sa dobre miešať, tak je ho možné zmäkčiť prímesou takzvanej záhradnej zeminy, ktorá obsahuje aj zvyšky rastlín.
Kým sa z ílu vytvorí zmes vhodná na tehly, tak sa do neho musí primiešať primerané množstvo vody, v ktorej sa íl rozpustí na kašu. Táto kaša sa musí dôkladne premiešať. Na premiešanie sa niekedy používajú aj zvieratá, ako napríklad osly, či muly. Holanďania používajú na miešanie aj zvláštne stroje, ktoré sa ale kvôli ich vyššej prevádzkovej cene u nás^{^[13]} nerozšírili.
Na kvalitu používaného ílu pôsobí dobre, ak sa nechá počas zimy, v priebehu ktorej premrzne, voľne ležať. Na suroviny určenú na výrobu tehál sa potom spracuje až nasledujúci rok. Z takejto suroviny vyrobené tehly ale musia pred samotným výpalom dôkladne vyschnúť na slnku a až potom je ich možné vložiť do tehliarskej pece.

Na miešanie ílu sú potrebné tieto nástroje:

a. Lopaty a motyky na výkopové práce, vedrá a sudy na vodu a viacero kár určených na dopravu materiálu. Niektoré z takýchto nástrojov sú zobrazené na ilustráciách Tafel V, Figur „A“, „B“, „C“ a „D“.

b. Stoly dlhé štyri, šesť, alebo dvanásť stôp (asi jeden a štvrť metra, jeden a trištvrte metra a vyše tri a pol metra). Čím je stôl dlhší, tým viac pracovníkov na ňom môže pracovať. Takýto stôl je zobrazený na ilustrácii Tafel V, Figur „3“.

Na každom stole musia byť dve debničky na piesok, jedna, alebo aj viac nádob na vodu. Tá je nevyhnutná kvôli zmáčaniu stien foriem na budúce tehly, bez čoho by sa sformované tehly dali ťažklo vyklopiť.

c. Veľké množstvo rôzne veľkých a rôzne tvarovaných nádob na formovanie tehál.

Či je íl príliš suchý, alebo príliš mastný nevie len tak rozoznať žiadny, aj najskúsenejší tehliar. Na to, aby bolo možné sa úplne presvedčiť o použiteľnosti ílu na výrobu tehál je potrebné odobrať a preskúmať jeho malé vzorky. Ak čerstvo sformovaná tehla sušená na slnku nepopraská a udrží si svoj tvar, tak je zhotovená z ílu vhodného na ďalšie spracovanie. Túto skúšku vhodnosti ílu je potrebné vykonať nielen kvôli zisteniu, či je íl vôbec vhodný na výrobu tehál, ale aj preto, aby sa zistilo v akom rozsahu sa íl pri vysychaní zmraští. Na základe výsledkov takejto skúšky sa potom môžu upraviť rozmery foriem na výrobu tehál.

Jeden tehliar vyrobí denne, včítane formovania a odformovania tisícdvesto tehál. Šikovný a usilovný pracovníci zvládnu denne vyrobiť až tisícpäťsto tehál. Myslia sa tým tehly bežnej veľkosti. Pri tehlách, ktoré sú tri palce (asi sedem a pol centimetra) hrubé je na ich formovanie potrebné viac času, viac ílu a väčšiu námahu. Pracovné, resp. výrobné výkony pri výpale tehál závisia tiež aj od vzdialenosti tehliarskej pece od sušiarne, alebo skládky vysušených tehál.

Tiež od druhu paliva, ktoré by malo byť zmesou pol kubickej siahy (takmer tri metre kubické) tvrdého dreva a trištvrte kubickej siahy (menej ako štyri metre kubické) mäkkého dreva. Ak sa k tomu pripočíta ešte aj mzda tehliara a to sa celé vydelí počtom vypálených tehál, tak sa takto ľahko získa cena jedného kusa tehly. Pri výrobe tisíca plných tehál ich vypálením v peci vyjde cena jednej tehly na pätnásť grajciarov^{^[14]} (nemecky der Kreuzer) [Sax, F., 1843].

Čo a týka spotreby dreva na výpal, tak treba uviesť, že jeho objem potrebný na výpal nie je možné presne stanoviť. Obzvlášť pri poľných tehelniach, kde na výpal vplýva počasie oveľa viac, než v stabilných tehelniach. Pri daždi je potrebné kúriť dlhšie a viac, čo znamená väčšiu spotrebu dreva. V takom prípade je preto vyššie uvedený objem dreva skôr podcenený, než nadnesený. Naproti tomu je v murovanej zaklenutej peci spotreba dreva na výpal tehál menšia.

Najlepšia doba na výrobu tehál je na jar a na jeseň. To preto, že v týchto ročných obdobiach je slnko miernejšie a tehly schnú pomalšie než v lete. Vtedy totiž rýchlo vyschnú obvodové plochy tehly, čím sa na nich vytvorí akási kôra, ktorá potom spomalí vysúšanie ich vnútra. To následne spôsobuje v tehlách napätie, ústiace do tvorby trhlín, čo robí tehly nepoužiteľné.

Ak má byť hlina, alebo íl použitý na výrobu tehál čistá, tak je najlepšie, ak sa pred použitím premyje vodou. To sa robí tak, ako je opísané v ďalšom texte.

Hlina sa vloží do väčšieho vedra, do ktorého sa naleje voda v takom množstve, aby vo vedre vznikla riedka kaša a táto zmes sa riadne premieša. Následne sa vyleje do drevenej truhly, ktorej dno sa prederaví hrubým ihlovým vrtákom. Pod truhlu sa osadí široký drevený žľab, ktorým blato odtečie do usadzovacej jamy, alebo nádoby, ktorá je obložená drevenými doskami. Nadbytočná voda sa potom čiastočne odparí a čiastočne vsiakne do okolitej pôdy. Hlina tým získa potrebnú konzistenciu. Uvedený postup je ale nákladný. Preto je vhodné použiť nejaký iný postup čistenia ílu, než je tu uvedený.

Ak sa tehly pokrývajú glazúrou, tak je ich cena ešte výrazne vyššia. Napriek tomu v poslednej dobe požadujú viacerí stavebníci (autor má na mysli polovicu devätnásteho storočia) používanie glazovaných tehál najmä na lícové plochy uličných fasád.

Tehliarsky íl je často považovaný za príliš chudobný. Preto je ho možné zahustiť hlinou. Na základe skúseností možno uviesť, že do najhoršieho ílu stačí vmiešať hlinu v objeme jednej jeho tretiny.

Tehly sa na výpal pripravujú dvoma spôsobmi. Buď sú úplne mokré, alebo suché. Pri mokrom spôsobe sa tehly formujú z úplne vlhkého ílu a dokonca aj formy sa pred zaformovaním tehál namáčajú vo vode. Dno formy sa potom posype trochou piesku. Do takto pripravenej formy sa následne natlačí vlhký íl, ktorý sa zarovná mokrým dreveným hranolčekom.

Pri tomto spôsobe prenesie príslušný tehliar každú jednu tehlu osobitne na miesto, kde bude schnúť. Tu sa zaformovaná tehla uloží na jej širšiu stranu. Uvedený spôsob výroby tehál má jednu významnú nepríjemnosť, ktorou je potreba veľkej plochy na schnutie tehál. Pri suchom spôsobe je potrebná podstatne menšia plocha posypaná pieskom. To preto, že zaformované tehly sa tu môžu ukladať na kánt. Okrem toho mokré tehly zvyknú pri schnutí praskať, obzvlášť ak sú vyrobené z príliš mastného ílu.

Formovanie tehál sa vykonáva nasledujúcim spôsobom zobrazeným na ilustrácii Tafel V, Figur „3“. Forma „b“ sa vyčistí vodou, ktorá sa naleje do nádržky „d“ a zvnútra sa zavlhka obsype pieskom, ktorý bude pripravený v nádobe „c“. Pracovník potom do druhej ruky zoberie podkladovú dosku „e“, ktorá je položená na dvoch podložkách a ktorú tiež posype pieskom. Na túto podkladovú dosku sa potom osadí samotná forma „b“. Tak ako je zobrazené na ilustrácii Tafel V, Figur 5.

Potom pracovník zoberie prstami časť hliny, ktorá je zamiešaná a zahnetená tak, ako je to zobrazené na uvedenej ilustrácií so značkou „g“. Pripravenej hliny musí odobrať toľko, koľko je potrebné na sformovanie jednej tehly. Potrebný objem odhadne na základe svojich skúseností. Túto hlinu potom musí vyvaľkať v piesku, ktorý je nasypaný na povrchu stola. Pritom musí dávať veľký pozor, aby sa do masy hnetenej hliny nedostal žiadny piesok. Inak sa by totiž sformovaná hlinená tehla rozpadávala.

Masu takto pripravenej hliny následne veľkou silou natlačí do pripravenej formy. Potom formu zodvihne aj s podkladovou doskou a obrátenú ju veľkou silou tresne na stôl. Vďaka tomuto postupu sa masa hliny pre budúcu tehlu nielen dokonalo natlačí do formy, ale sa aj dostatočne zhutní.

Následne sa nadbytočná hlina z vrchu formy odreže pripravenou drevenou škrabkou, ktorá je asi tri palce (asi sedem a pol centimetra) široká. Vrch hlinenej tehly sa opäť posype pieskom.

V tejto etape spracovanie príde na rad pomocník, ktorý pripravenú tehlu odnesie. Predtým ju ale musí vyklopiť z formy na pripravenú dosku „h“, ktorá poslúži na transport sformovanej tehly na vypálenie. Urobí to tak, že touto doskou prikryje zaformovanú tehlu z vrchu, celok obráti a tehlu z formy nechá vykĺznuť, prípadne ju vytrasie. Túto prácu môžu robiť aj deti, alebo ženy [Sax, F., 1843].

Potom, čo sa podarí uložiť nevypálenú tehlu na dosku určenú na nosenie, sa tehla ešte zvrchu prekryje ďalšou doskou „h“. Takto, medzi dvom doskami a s použitím oboch rúk sa tehla odnesie na miesto sušenia bez toho, aby sa poškodila. Na mieste určenom na sušenie sa čerstvá, surová tehla uloží na kánt tak, aby vysychala cez čo najväčšiu svoju plochu.

Ak sú v tehelni k dispozícii zastrešené regále (šteláže, policové skrine), tak sa čerstvá tehla uloží do nich. Takéto zariadenie by ale nemalo chýbať v žiadnej tehelni.

V okolí Viedne sa rozšíril zlozvyk, že tehly sa vypaľujú v mokrom stave. Nie je preto divu, že sa tu vyskytuje veľa kazových kusov. Najhoršie je pritom to, že sa takýto fušerský prístup k výrobe tehál stále viac a viac šíri.

V piesku pripravované suché tehly majú oproti mokrým tehlám tú nevýhodu, že ich výroba trvá dlhšie. Tento nárast času, ale nie je tak významný, aby ho bolo potrebné vziať do úvahy. Takéto tehly schnú zasa rýchlejšie než mokré tehly a tak sa tento rozdiel dĺžky výroby zasa skráti. V končenom dôsledku je preto bezvýznamný.

2.1.2 PÁLENIE TEHÁL A PECE NA PÁLENIE TEHÁL

Tehly sa pália vo zvláštne tvarovaných tehliarskych peciach na to určených. Účel takéhoto valcového, alebo parabolického tvaru spočíva v tom, že oheň a teda teplo sa tu drží pohromade, čím sa zabezpečí rovnomerný výpal všetkých vsadených tehál. Tomu pomáhajú okrem horiaceho paliva aj rozpálené steny pece.

Stavba takejto pece je veľmi jednoduchá a pozostáva zo štyroch obvodových múrov, ktoré nemajú mať nikde menej než štyri stopy (asi meter a štvrť) hrubé múry. Je jasné, že hrubé múry síce dlhšie odolávajú ich zohriatiu, ale zato oveľa dlhšie držia vysokú úroveň tepla. Preto sa niekedy zhotovujú aj päť až šesť stôp (asi jeden a pol až vyše jeden a štvrť metra) hrubé. Čelná stena, v ktorej je zhotovený otvor na vsádzanie tehál môže byť o niečo tenšia. Vo všeobecnosti ale možno uviesť, že všetky steny vypaľovacej pece bývajú zvyčajne aj tak rovnako hrubé.

Francúzi naproti tomu radšej zhotovujú tehliarske vypaľovacie pece namiesto z hrubých múrov z dvojplášťových. Priestor medzi oboma plášťami potom vypĺňajú asi jednu stopu (asi tridsať centimetrov) hrubou vrstvou ílu.

Tvar vypaľovacích tehliarskych pecí nie je ustálený a pece sa tak stavajú v rôznych tvaroch. Pán Buiffon du Bignon^{^[15]} považuje za najlepší tvar pecí oválny tvar, pán Cancrin^{^[16]} zasa tvar zrezaného kužeľa. Autorovi pôvodného textu (Franz Sax, 1833) boli v polovici devätnásteho storočia známe ešte aj pece podlhovastého tvaru. Ich výška nedosahovala viac než trinásť až šestnásť stôp (takmer štyri až päť metrov), čo je výšky do ktorej dosiahol plemeň výpalu. Ich šírka predstavovala šestnásť až tridsať stôp (asi takmer štyri až vyše deväť metrov).

Pri údaji o šírke pece sa myslí dĺžka vykurovacích rúr. Pri tých najdlhších rúrach je treba počítať s tým, že otvory na kúrenie je potrebné zhotoviť na oboch stranách pecí. Na streche pece je potrebné ponechať otvor primeraný dĺžke pece, alebo komín tak, aby bol v peci zabezpečený potrebný ťah spalín.

Vnútorné zariadenie tehliarskych vypaľovacích pecí závisí aj od používaného paliva. Tehly sa najčastejšie vypaľujú hor

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Súvisiace články