Prínos banskobystrického medeného hámra pre rozvoj európskeho mincovníctva v 18.

Prínos banskobystrického medeného hámra pre rozvoj európskeho mincovníctva v 18. a 19. storocí — Marián Bovan

Medený hámor v Banskej Bystrici bol donedávna druhým najstarším činným priemyselným podnikom na Slovensku – po kremnickej mincovni. Zostal v prevádzke ešte viac ako štyri storočia po zániku Thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti, ktorej bol pôvodne jednou z významných súčastí.
Hoci Banská Bystrica mala mincovňu v 20. a azda aj v 30. rokoch 16. storočia, predsa sa do dejín európskeho mincovníctva zapísala až približne o 200 rokov neskôr. Od druhej polovice 18. storočia začalo prúdiť jej medené bohatstvo nielen za hranice Uhorska, ale aj mimo územia habsburskej monarchie, a to jednak vo forme mincových platničiek, jednak v podobe hotových platidiel razených kremnickými minciarmi.
Banskobystrický medený hámor dodával upravenú meď Kremnici na legovanie, t. j. upravovanie rýdzosti strieborných i zlatých mincí, už krátko po svojom vzniku koncom 15. storočia. Neskôr, počas protihabsburského povstania Františka II. Rákocziho, zásoboval kremnickú mincovňu cánami, z ktorých sa razili polturáky, ako aj ich 10- a 20-násobky, čiže libertáše. Z medzerovito zachovaných záznamov vyplýva, že len v rokoch 1705 a 1707 bankobystrická komora dodala Kremnici 248 ton spracovanej medenej suroviny. Libertáše prenikli až do západnej Európy, no nie ako platidlo, ale ako akýsi politický plagát. K ich rozšíreniu prispel priam magický nápis na nich "PRO LIBERTATE". Sám Rákoczi sa s nimi údajne stretol na jednej zo svojich exilových ciest až v Španielsku.
Prvé vládne medené mince v rakúskej časti Svätej ríše rímskej zaviedla Mária Terézia hneď na začiatku svojho panovania v roku 1740. Vtedy štajerská mincovňa v Grazi začala raziť soldá pre grófstvo Goricia a Gradiška. Hoci sa medenáky zakrátko objavili aj v rakúskom Nizozemsku, predsa len obiehali na malých obmedzených územiach. Obidva prípady preto možno hodnotiť iba ako okrajovú záležitosť. Za oficiálne zavedenie drobných medených mincí Máriou Teréziou do obehu v celom štáte možno považovať až rok 1759. Býva vyrazený na prvých tereziánskych medenákoch z Uhorska, rakúskych dedičných krajinách i Luxemburska. Pre mnohé mincovne vtedy nastal čas ťažkých skúšok. Kremnica sa však pri spustení razby v medi mohla opierať o výdatnú banskobystrickú surovinovú, neskôr čiastočne aj spracovateľskú základňu.
Podľa Zlatej knihy baníckej sa medené cány v Banskej Bystrici pre kremnickú mincovňu začali vyrábať práve v roku 1759. Keďže tento pamätný reprezentatívny spis bol určený korunným princom, jeho zostavovateľ nepovažoval za potrebné pripomínať chvíľkový nedostatok lojality oboch banských miest voči Habsburgovcom v čase rákocziovského povstania. Z toho istého prameňa sa dozvedáme, že roku 1761 bolo v banskobystrickom medenom hámri vybudované valcovacie zariadenie. Hneď vedľa neho súčasne zriadili miestnosť pre vyrezávanie mincových platničiek. Zamestnancom banskobystrickej komory sa tým do značnej miery uľahčila práca: veď prevážať do Kremnice vrecia s kovovými kotúčikmi bolo oveľa ľahšie ako sa namáhať s rozmernými a ťažkými pásmi – cánami. Podobne pre mincovňu v Kremnici bolo tiež prijateľnejšie, že mohla vypustiť opracovanie často nerovnomerne vykovaných plechov a pristúpiť hneď k razbe mincí z hotových platničiek.
Z pôvodne neuhorských kremnických mincí, ktoré sa aspoň sčasti razili na základe banskobystrickej medi, treba najprv spomenúť grešle. Tento nominál, predstavujúci hodnotu 3/4 groša, bol známy v nemeckých krajinách už od 16. a v rakúskej časti Svätej ríše rímskej od 17. storočia. V roku 1763 ho pokusne zavieli aj v Sedmohradsku – odtiaľ jeho označenie v Zlatej knihe baníckej "uhorské grešle". Išlo o prejav centralizačných snáh Márie Terézie a zároveň o jeden z neúspešných pokusov o unifikáciu ríšskej meny. O cudzorodosti tohto platidla v krajinách svätoštefanskej koruny, najmä z maďarského pohľadu, svedčí skutočnosť, že vo výkazoch o produkcii kremnickej mincovne, vyhotovených koncom minulého storočia, sa uvádza iba v prepočte na neobvyklé polovičné polturáky.
Medené platničky začala najprv vyrábať kremnická mincovňa, a to v takých množstvách, že si mohla dovoliť vyvážať ich do iných mincovných miest, ako Viedeň, Alba Iulia (Gyulafehérvár) alebo Baia Mare (Nagybánya). Podľa známych katalógov sa sedmohradské grešle razili v rokoch 1763 až 1765 v Albe Iulii. Časť mincových platničiek, ktorá sa sem doviezla z Banskej Bystrice cez Kremnicu, bola však už vyrazená v podobe hotových mincí. Išlo pritom o malé množstvá vyrazené rádovo v desiatkach tisícov. Po roku 1765 sa ten istý druh platničiek vyvážal aj do pražskej mincovne. Časť dodávky mala aj tu formu finálneho výrobku.
Zlatá kniha banícka uvádza, že z banskobystrických platničiek sa v 60. rokoch 18. storočia razili aj štvrťgrajciarniky. V rakúskych dedičných krajinách a v Sedmohradsku miestne mincovne uvádzali do obehu v tom istom čase medenáky s rovnakou hodnotou, avšak s názvom fenig. Zatiaľ ostáva otvorenou otázka, pre ktorú mincovňu sa vlastne štvrťgrajciarnikové platničky v Banskej Bystrici v tom čase vyrábali. Isté je len jedno, že domáce mince s uvedenou hodnotou sa v Kremnici razili až s letopočtom 1779.
Ďalšia kapitola v dejinách spracovania banskobystrickej medi pre neuhorské mincovníctvo bola potom napísaná až na sklonku panovania Jozefa II., a to pri razbe kremnického polsolda (1788 – 1789) a solda (1788) pre Goriciu a Gradišku. Išlo o grófstvo na území dnešného Slovinska pri talianskych hraniciach.
V roku 1791 sa v banskobystrickom medenom hámri realizovala významná objednávka na mincové platničky pre Francúzsko. V auguste toho istého roku bola prijatá pilnická deklarácia, v ktorej rímskonemecký cisár Leopold II., pruský kráľ Fridrich Wilhelm a bratia zosadeného francúzskeho panovníka vyjadrili ochotu zasiahnuť proti revolúcii všetkými prostriedkami. Takmer vzápätí dostala Miestodržiteľská rada v Uhorsku ponuku z Paríža, aby pomohla usporiadať peňažné záležitosti v krajine zmietanej revolučnými pohybmi a zabezpečila výrobu medených mincových platničiek pre francúzske mince. Vzhľadom na to, že medený hámor v Banskej Bystrici už tri desaťročia vyrábal mincové platničky, túto žiadosť postúpili banskobystrickej komore. Francúzska strana však bola ochotná prijať iba vysoko kvalitné, svetlé a hladké medené kotúčiky. Na splnenie takejto podmienky potrebovali pracovníci hámra čistú, teda nie potočnú, ale dážďovú alebo pramenistú vodu, ktorá by dôkladne očistila platničky. Potrebný vodný zdroj sa nachádzal asi kilometer od mediarskeho podniku. Mestská rada dala súhlas na dočasné zavedenie vodovodného potrubia. Žiaľ, nepoznáme rozsah realizovaných prác. Nepodarilo sa zistiť, v akom množstve sa banskobystrické platničky vyviezli do Francúzska, ba ani to, na aký druh mincí sa použili.
Razbu neuhorských kremnických medených mincí na základe banskobystrickej suroviny máme doloženú aj z rokov 1794 až 1799. Záznamy o produkcii mincovne v Kremnici sa však nezhodujú s tým, čo poznáme zo zberateľských i štandardných katalógov mincí. Jestvuje napríklad len jeden druh solda Františka II. s kremnickou značkou "K" – s letopočtom 1794. Mincovňa v Kremnici však produkovala tento druh platidla z banskobystrických platničiek aj v rokoch 1796 až 1798. O rok neskôr prišli na rad dvojsoldá. V prípade ich razby sa všetky druhy dostupných prameňov vzácne zhodujú. Ako predchádzajúci nominál boli určené pre grófstvo Goricia a Gradiška, ktoré sa ozbrojeným silám habsburského cisárstva iba krátko predtým podarilo opäť vybojovať spod francúzskej okupácie. Pre túto krajinu istý čas pracovala aj mincovňa v Smolníku. Presnejšie do júna 1799. Potom sa musela preorientovať iba na domáce platidlá. Pre kremnických minciarov, no najmä pre medený hámor v Banskej Bystrici to prinieslo značné zaťaženie. Dodávky mincí nedosahovali požadovaný objem. Po ráznych intervenciách z viedenského dvora sa Kremničania ohlásili, že mincovňa môže mesačne spracovať až 980 centnárov hotových platničiek. Banskobystrická komora však bola schopná vyrobiť iba 600 centnárov tohto polovýrobku za mesiac. Na príkaz Viedne sa potom začalo pracovať aj na nočné zmeny, ba aj cez nedele a sviatky, len aby sa dodávky z medeného hámra mohli vyrovnať kapacite kremnickej mincovne. Celkove na razbu dvojsolda dodala banskobystrická komora do Kremnice 1687 centnárov, t. j. 94,5 tony mincových platničiek.
Na začiatku 19. storočia, presnejšie v rokoch 1802 – 1803, máme z kremnickej mincovne doloženú obnovenú razbu dvojsolda pre Goriciu a Gradišku. Keďže sa mala udiať pri čo najmenších nákladoch, na minciach sa ponechal pôvodný letopočet 1799.
Nominál solda, jeho diely a násobky má medzi neuhorskými kremnickými mincami razenými z banskobystrickej medi pravdepodobne najsilnejšie zastúpenie. Dosvedčuje to aj prípad jeho razby z roku 1862. S týmto letopočtom produkovala kremnická mincovňa celé i polovičné soldá. Miestom ich určenia však tento raz bolo Lombardsko-Benátsko. Ich náklad dosiahol spolu objem necelých 15 miliónov kusov. Razidlá dodala viedenská mincovňa, kde ich vyhotovili Franz Gaul a Michael Mathes.



  Publikované na: www.snm.sk dňa X. 2. 2001

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Majstrovské diela umenia 20. storočia zo zbierok SNG

Koncepcia reprezentatívneho výberu diel vychádza zo zámeru predstaviť najvýznamnejšie obsahové, formálne a významové okruhy, tendencie a štýlové metamorfózy v časovom slede jednotlivých desaťročí: od prežívania estetiky akademizmu, luminizmu, secesiou poznačeného symbolizmu, cez vznik a konštituovanie monumentalizačného úsilia národnej moderny…

Majstrovské diela umenia 20. storočia zo zbierok SNG

Koncepcia reprezentatívneho výberu diel vychádza zo zámeru predstaviť najvýznamnejšie obsahové, formálne a významové okruhy, tendencie a štýlové metamorfózy v časovom slede jednotlivých desaťročí: od prežívania estetiky akademizmu, luminizmu, secesiou poznačeného symbolizmu, cez vznik a konštituovanie monumentalizačného úsilia národnej moderny, jej rozvoj a obohatenie o avantgardné impulzy v 30. rokoch, prínos výtvarnej generácie obdobia vojny vyznievajúci ešte v 50. rokoch, progresívne neoavantgardné úsilia 60. rokov, viac-menej alternatívne podoby výtvarného umenia obdobia totality, tzv. novej maľby a sochy 80. rokov ako i multimediálne snahy záveru 20. storočia.

Maľované salaše

Pomerne málo známou, ale zaujímavou časťou slovenského ľudového umenia sú maľované salaše. Sú to ľudové maľby na papieri i na plátne z druhej polovice 19. storočia a z prvej polovice 20. storočia. Maľovali ich prevažne baníci v dvoch najvýznamnejších banských mestách na Slovensku – v Banskej Štiavnici, Banskej Bystrici a v baníckych osadách na ich okolí.