Problematika rímskych stenových systémov

Obrázok k článku

Napriek tomu, že najvyspelejšie staroveké staviteľstvo -  rímske - zasiahlo naše územie vo svojej autentickej podobe len okrajovo (budovy sa moderným antickým spôsobom stavali len na malej časti juhozápadného Slovenska a len počas existencie rímskej hranice na Dunaji – asi v 1-4 stor. po Kr.) v stredoveku sa k nám v modifikovanej podobe opäť vrátilo. Rozvinuté rímske staviteľstvo bolo spočiatku najmä technologickou výzvou, ktorú stredovek prekonával len postupne. V novoveku sa rímske stavby stali aj výtvarnou inšpiráciou, ktorou v podstate zostali dodnes.

 

Zatriedenie stenových konštrukčno-výrobných systémov

 

Pri štúdiu rímskych stenových systémov je potrebné uvedomiť si niekoľko zásadných problémov:
1. Časový rozmer – v dnešnom ponímaní sa nám doba rímskeho staviteľstva môže ľahko sploštiť na akúsi neurčitú časovo-priestorovú masu bez väčšieho rozlíšenia, pričom rímske staviteľstvo reprezentuje konštrukčný, technologický a výtvarný vývoj asi deviatich storočí. Vinu má na tom určite aj súčasná prezentácia torz stavieb, pri ktorej vedľa seba stoja konštrukcie z rôznych dôb, ktoré ale pôvodne vedľa seba v jednej dobe asi nikdy vidieť nebolo.
2. Terminologické nepresnosti – v odbornej aj populárnej literatúre sa o stenách píše ako o múroch, pričom však v pôvodných latinských termínoch sa hovorí najmä o dielach, resp. skladbách (opus), čo zvýrazňuje tvorivú stránku veci (či už výtvarnú, konštrukčnú, alebo technologickú). Rímske steny sú v skutočnosti múrmi len v určitom rozsahu, zvyšok reprezentujú buď liate, alebo zmiešané (kompozitné, sendvičové) konštrukcie. Dokonca dnes hovoríme aj o rímskom betóne.
3. Chýbajúce informačné zdroje – počas 9. storočí rímskeho staviteľstva prišlo k závratnému vývoju staviteľstva (aj s významnými regionálnymi odchýlkami). Pre zjednodušenie sa však väčšinou rozoberá len západorímske staviteľstvo, ktoré väčšina písomných prameňov popisuje len čiastočne, alebo okrajovo. Najviac citovaný Vitruvius popisuje len staviteľstvo 1. stor. pr.Kr.! Veľa informácií pochádza z archeologických a stavebno-technických výskumov, pričom viaceré technologické otázky dodnes nie sú uspokojivo vysvetlené.


Vývoj rímskych stien
Rímske stenové systémy sa zdokonalili najmä pod vplyvom gréckeho a etruského staviteľstva (v širšom sa určite uplatnili aj iné vplyvy). Zo začiatku sa steny stavali výhradne z kameňa, pomerne skoro už spájaného aj vápennou maltou, pričom používanie tehál nastúpilo až neskôr (pálených už pred Kristom, nepálených najmä na vidieku a v horúcich klimatických oblastiach). Tehly sa už najneskôr v 2. storočí stali hlavným stavebným materiálom v Ríme a kameň vytlačili do doplnkovej pozície – podobný proces sa v stredoeurópskom staviteľstve odohral približne v dobe renesancie (asi o 1.400 rokov neskôr). Vitruvius odporúča (v 1. stor. pr. Kr.) ako najkvalitnejšie tehly tie, ktorých kvalita sa preverila používaním – teda staré tehly.

 

Realizácia rímskych stien
Podobne ako dnes bola aj pre staviteľov rímskej doby (pri pozemných stavbách sa nazývali všeobecným termínom architekti) prirodzená snaha čo najviac zarobiť – aj cestou zjednodušovanie stavieb. Tak sa pôvodné kamenné steny z otesaného kameňa začali nahrádzať sendvičovými stenami, pri ktorým boli z otesaného kameňa vymurované len lícové steny a vnútrajšok bol vyplnený menším lomovým kameňom a vápennou maltou (gr. enplekton). Gréci pôvodne obe lícové vrstvy spolu preväzovali dlhými kameňmi, avšak neskôr prešli k zakotvovaniu lícnych stien do vnútornej vrstvy len občasnými dlhšími kameňmi, ktoré zvnútra vyčnievali. Rimania tento spôsob zjednodušili ešte viac – tak, že jednotlivé vrstvy už vôbec nepreväzovali (lat. opus cementicium). Znalosť zásady preväzovania dielcov použitých pri murovaní - dnes úplne samozrejmá, však zo začiatku (asi až do 1. stor. pr.Kr.) taká samozrejmá nebola, takže aj Vitruvius sa sťažuje na jej dôsledky v podobe zníženej, alebo stratenej stability stien. Vrcholné rímske stavby stien z obdobia 2.-4. storočia sú však dôsledne preväzované, dokonca aj špeciálne vyrobenými tvarovkami.

Inou konštrukciou boli obľúbené hrazdené steny, murované do dreveného skeletu a steny významných stavieb, ktoré mali zdvojené lícne vrstvy – vnútorné vymurované z lacnejšieho kameňa a vonkajšie z drahšieho kameňa (mramoru), ktorý sa k vnútornej stane pripevňoval kotvami. Na prevažnej väčšine stavieb však dnes vidno len obnažené vnútorné vrstvy, pretože ušľachtilejší obkladový kameň bol medzičasom demontovaný. Takto sa prevažná väčšina rímskych stavieb dnes prezentuje len ako torzá, na čo sa zvykne zabúdať.  

 

Vnútorná vrstva steny sa tiež zhotovovala niekoľkými spôsobmi. Jednou z možností bolo postupné murovanie lícových vrstiev po určitých výškových úrovniach. Murovalo sa tak, aby sa zároveň vytvorilo debnenie vnútornej vrstvy, ktorá sa vždy vyplnila do výšky vymurovaných líc. Inou možnosťou bolo vypĺňanie jadra stien menšími kameňmi (aj stavebným odpadom), ktoré boli po vrstvách prelievané vápennou maltou, čím vznikla hmota rímskeho betónu. Najrýchlejším spôsobom bolo liatie maltovej zmesi (betónu), prekladanej aj väčšími kameňmi do posuvného debnenia, ktoré sa pohybovalo po zvislých hranoloch – umiestnených ale aj vo vnútri (!) stenových jadier. Všetko v podstate spôsoby, ktoré v európskom staviteľstve prežili až do novoveku.

 

Zvláštny dôraz bol v rímskom staviteľstve kladený na povrchové úpravy stien, o čom nám dodnes zostala aj jazyková stopa v označovaní stien slovom opus (každopádne okolo Vitruviovej doby). Značná časť stien sa od začiatku budovala s cieľom ich omietnutia, alebo obloženia, rovnako ako bola časť stien hneď spočiatku budovaná v režnej úprave – vtedy boli lícové vrstvy už pri stavaní starostlivo výtvarne upravené. Pri realizácii liateho muriva však k úpravám povrchov dochádzalo zrejme až ich obkladaním, avšak ešte do pomerne čerstvej malty jadra, takže lícové vrstvy a jadro sa kvalitne spojili. S plynúcim časom, chátraním budov a meniacim sa vkusom dochádzalo aj k zmenám povrchov, ktoré boli nanovo obložené, alebo omietnuté – v podstate tak isto ako sme na to zvyknutí dnes.    

 

Špecifickou kapitolou je používanie tzv. Rímskeho betónu – liatej zmesi, obsahujúcej kamene (obvykle do veľkosti 7cm), dôkladne premiešané s maltou do homogénnej masy. Malta sa vytvárala z hydraulického, či skôr hydraulizovaného spojiva (napr. zmes vápna a tehlovej múčky, alebo sopečného tufu) a piesku, resp. skôr kameniva. V debnení bola takto pripravená zmes zhutnená intenzívnym hutnením, alebo tlčením. Zatvrdnutá zmes mala vlastnosti podobné dnešnému betónu. Rímske betóny sa tiež prekladali lomovým kameňom, lomovým tufom a pod. Technológie realizácie betónov však boli lokálne odlišné. 

 

Skúsenosti s nechcenými deštrukciami stien viedli postupne k vydaniu najstarších stavebných predpisov v Európe a k ustanoveniu prvej stavebnej polície. Podľa predpisov mali byť lícne vrstvy stien hrubé najviac 1,5 stopy, výška budov bola limitovaná na cca 18m – 5-6 poschodí (cisár Traján), steny z nepálených tehál mohli niesť najviac 1 poschodie a na ich vrch bolo treba umiestniť korunnú rímsu z pálených tehál vysokú 1,5 stopy. Steny sa oceňovali odhadcami, ktorý zohľadňovali najmä použitý materiál (napr. stena z mäkkého kameniva mala odhadovanú životnosti 80 rokov).

 

Čiastočné rozdelenie rímskych stien podľa vzhľadu             

  Opus africanum (africká skladba) – predstavuje kamenné murivo zosilnené reťazcami dlhých otesaných kameňov, ktoré sa ukladali striedavo vodorovne a zvislo, v určitej vzdialenosti od seba. Výplň medzi blokmi tvorilo murivo z lomového kameňa. Názov vznikol podľa najväčšieho regiónu rozšírenia – Severnej Afriky. Možné je, že murivo vzniklo ako kamenná náhrada drevených rámov hrazdených murív, pretože kameňa bol, na rozdiel od dreva v Severnej Afrike dostatok.  
  Opus craticium (vypletaná skladba) – druh hrazdenej steny s nosnou kostrou z drevených hranolov vyplnenou murivom z úlomkov kameňov, alebo tehál. Tie sú spájané vápennou, alebo hlinenou maltou s nasekanou slamou a omietané hladkou omietkou. Výstavba bola rýchlejšie a lacnejšia, avšak steny ľahko horeli. V omietkach a aj v samotnom murive (najmä po nesprávnom založení) vznikali po čase trhliny. Pravdepodobne najstaršie steny používané od neurčiteľných dôb (v podstate až dodnes). V názve je možno odrazená predchodkyňa hrazdených stien, ktorým bola stena z prepletaného prútia, opretá o drevné koly a omietnutá hlinou.
  Opus cyclopea (kyklopská skladba) – názov, ktorého pôvodný význam sa vzťahoval na murivo z extrémne veľkých kameňov (postavené Kyklopmi). K videniu je napríklad na hrade Tyrins, alebo aj v Mykénach. U nás sa vžil nezmyselný výklad tohto termínu, popleteného s polygonálnym murivom. Kyklopské murivo sa nikde v Strednej Európe nevyskytuje!
  Opus polygonal (polygonálna skladba) - stena zložená z kameňov nepravidelné tvaru s viac, či menej otesanými lícami, pri ktorej sa zvyčajne v jednom bode stýkajú tri škáry. U nás – asi už od konca 19. storočia chybne nazývaná kyklopským murivom.   
  Opus incertum (neurčitá skladba) – obklad stien kameňmi rôznych veľkostí jedného, alebo viacerých druhov. Pri zhotovení bývali ťažšie kamene (vulkanické) ukladané ku spodku steny, ľahšie (pórovité tufy) k vrchu. Steny sa často realizovali z recyklovaného materiálu, preto steny obsahujú zmes rôznych kameňov, tehál a škridiel. Pri realizácii stien sa spotrebovalo  veľa malty (kvôli drobným kameňom).
  Opus latericium (tehlová skladba) – typ obkladanej steny, postavenej z blokov tehál rôznej veľkosti a hrúbky, ktoré sa ukladali pozdĺžne do preväzovaných vrstiev. Namiesto tehál sa tieto steny často zhotovovali zo starých strešných škridiel.
  Opus quadratum (kvadratická skladba) – kamenné murivo z blokov v tvare hranola, pozdĺžne ukladané do vrstiev (vo vyvinutejšej podobe so  striedanými stykovými škárami). Používané najmä pri stavbe opevnení, alebo fasád domov. Spoje neboli spájané maltou. Ide o jedno z najstarších antických murív.
  Opus reticulatum (sieťová skladba) - stena, vytváraná vkladaním štíhlych, dokonalo opracovaných ihlanov zvyčajne so štvorcovou základňou do lícnych stien podľa pravidelného, uhlopriečkového vzoru. Vzhľadné, ale náchylné na trhliny (aj podľa Vitruvia).
  Opus quasi reticulatum (skoro sieťová skladba) - stena, vytváraná obkladaním lícnych stien malými kameňmi, veľkými 10-12 cm2, vytvárajúcimi hrubý, nepravidelný mrežovitý vzor.
  Opus spicatum (klasová skladba) – murivo z tehál, alebo kameňov ukladaných podľa rybovitého vzoru s úložnými aj stykovými škárami vedúcimi po diagonále. Dielce sú ukladané buď do vodorovných riadkov, alebo zvislých stĺpcov, vždy však šikmo (asi pod 45° uhlom). Používané bolo najmä na tenké a nízke steny (múriky okolo dvorov, skladov a pod.), ale aj na hrubé sendvičové konštrukcie, kde tvorilo lícne steny - najmä v Galii a od 1. stor. po Kr.
  Opus vittatum (viazaná skladba) – obkladaná stena z kameňa osekaného do tvaru hranolov s hrúbkou 9-13cm a ukladané do priebežných vrstiev, navzájom vodorovne previazaných.
  Opus vittatum mixtum (zmiešaná viazaná skladba) – obkladaná stena zhotovená ukladaním priebežných riadkov kameňov osekaných do obdĺžnikového tvaru, prekladaných vždy aspoň dvoma riadkami tehál.

 

Rimania okrem toho rozlišovali ešte viacero ďalších rôznych skladieb – napr. opus listatum, opus mixtum, opus vittatum mixtum, opus pelasgic, opus siliceum, opus rusticum, opus signinum, opus tirincianum, opus testaceum  a podobne, ktoré sa niekedy používali len v malom časovom, alebo územnom rozsahu. Mierne komicky pôsobí ich terminologický trik, keď výtvarne menej podarenú, resp. technologicky menej vyvinutú skladbu nazvali pridaným slovom quasi a ak išlo o konštrukciu z dvoch, alebo viacerých druhov skladby, tak pridali slovo mixtum.

 

doc.Ing. Peter Makýš, PhD.

 

 


  • Verzia pre tlač
  • Poslať priateľovi
  •  

Prihlásenie

To prevent automated spam submissions leave this field empty.