Nezvyčajné záujmy budúceho generála
Pri mene Milan Rastislav Štefánik sa väčšine ľudí vybaví jeho podobizeň vo francúzskej generálskej čiapke. Je na nej dôkladne oholený, ako sa na vojaka patrí. Oholený a v generálskej čiapke nám pripomína účinkovanie v boji za vznik Československa, politickú, diplomatickú a vojenskú činnosť. Pochopiteľne, toto obdobie jeho života je mimoriadne zaujímavé.
Menej je už známa jeho podobizeň z čias predtým, ako narukoval do armády. Bol zarastený, no napriek tomu si aj vtedy dával záležať na svojom výzore. Jeho portrét s dlhou bradou, ktorý namaľoval Štefánikov dobrý priateľ Hugo Boettinger, však môže byť pre nás tiež inšpirujúci. Môže nám pripomínať osobnosť M. R. Štefánika. Osobnosť univerzálnu, s rozsiahlym rozhľadom, so širokospektrálnymi záľubami a záujmami, o ktorých sa v spoločnosti až tak veľa nevie. Hoci bol astronóm a zaujímal sa o exaktné vedy, umenie nenechával bokom. Málokto vie, že si sám ilustroval diplomovú prácu, alebo že písal básne. Trochu viac ho už poznáme ako fotografa či objaviteľa Gaugainových drevorytov. Rozmanitosť jeho záľub vyplývala zo skutočnosti, že chcel žiť plným a rozkrídleným životom. Na nasledujúcich stránkach si ho skúsime priblížiť ako amatérskeho kúzelníka a vynálezcu.
Kúzelník
M. R. Štefánik svojich návštevníkov na ulici Leclerc 6 zaujal nielen exotickou výzdobou svojho bytu, ale aj rozličnými zaujímavými zábavkami. Hoci mal chatrné zdravie, bol veľmi veselej povahy. Vedel pútavo a anekdoticky rozprávať o cudzokrajných predmetoch, a keďže jeho byt bol malým múzeom, skutočne bolo o čom. Dokázal zaujímavo opísať svoje početné cesty. Jeho obľúbená zábavka boli aj kúzelnícke triky. Už v čase, keď bol členom spolku Detvan v Prahe, zaujímal sa o okultné vedy a okrem iného predniesol prednášku o špiritizme. Ovládal zrejme 18 iluzionistických trikov ako napríklad lietajúce alebo zmenšujúce sa karty, karty vystupujúce s pohára, zázračné putovanie prsteňa a iné. V pozostalosti po M. R. Štefánikovi sa nachádza viac ako tridsať rekvizít, s ktorými predvádzal rozmanité kúzla. Boli v nej škatule s dvojitým dnom, magické paličky, maľované vajíčka, duté kovové fľašky, valčeky s náplňou farebných guliek a valcov, karty, tkaniny s našitými kartami, farebné ručníky atď.
Počas svojich pobytov v Polynézii či Melanézii si získal vďaka svojim iluzionistickým schopnostiam povesť takmer nadprirodzenej bytosti. Ako astronóm sa „rozprával s hviezdami“ a ako kúzelník bol „človek zázračných schopností“. Najčastejšie predvádzal už spomenuté kúzla vo svojom byte na ulici Leclerc 6. Iluzionizmu sa venoval aj ako generál, no popri veľmi nabitom programe si naň našiel len málokedy čas. V Singapure udivil svojím kúzlom so zlatým peniazom jedného domorodca. Najviac ho tešilo, keď si jeho iluzionistické kúsky diváci nevedeli nijako vysvetliť. Štefánikove najobľúbenejšie triky boli „zázračné putovanie prsteňa“ a „klbko vlny“, ktoré opisujeme tak, ako si ich on zaznačil. (Preklad z francúštiny: ZUBEREC, Vladimír. Záľuby a záujmy Milana Rastislava Štefánika. In. Zborník Slovenského národného múzea – História 32, Martin : Osveta, 1992, 114 s.)
Zázračné putovanie prsteňa: „Vložte manžetový gombík do pravej manžety. Plátenný náramok musí byť umiestnený na ľavej ruke pod košeľou a šnúrka, ktorá sa nachádza upevnená na tomto náramku, sa dostane do gombíkového škripca a upevní sa hodvábom pomocou palca na ľavej ruke. (Je samozrejmé, že opačnú polohu možno zaujať, ak sa to zdá byť pohodlnejšie.) Požičajte si prsteň. Prechádzajte sa a hovoriac premiestnite hodváb do krúžku, potom samotný krúžok do časti hodvábu, ktorý po ňom práve prešiel, umožnite osobe, ktorá Vám prsteň požičala, aby ho spoznala, ukážte, že v pravej ruke nemáte nič, pričom prsteň je ešte stále na konci prsta ľavej ruky, vložte ho do priehlbiny v ruke a povrázok prevedie prsteň do pravej ruky.“
Klbko vlny: „Najprv prezrite klbko a vložte ho do nádoby, pričom koniec položte na stôl. Potom vezmite pravou rukou paličku s dvojfrankovou mincou. Pripravte si dvojfrankovú mincu, označte ju, vezmite do ľavej ruky a idúc k stolu, neste v ľavej ruke paličku a na stôl položte mincu. Premiestnite paličku, pravou rukou vezmite koniec vlny a namotajte si ju okolo prstov ľavej ruky, až kým sa skutočná minca nepokryje vlnou, potom ju zdvihnite úplne a pokračujte až do konca. Ukážte falošnú označenú mincu, schovajte ju do dlane alebo ju vložte do obálky. Opäť rozmotáme klbko a v strede nájdeme pravú mincu, skontrolovanú a označenú publikom.“
Vynálezca
M. R. Štefánik sa začal zaujímať o letectvo nie dlho po svojom príchode do Paríža. Letectvo mu poskytovalo presne to, po čom túžil. Niečo nové, nebezpečné a v neposlednom rade mu lietanie mohlo zabezpečiť aj určitú slávu. Hangáre pre lietadlá boli vybudované blízko Paríža na veľkom vojenskom cvičisku v Issy les Moulineaux. Od prvých letov alebo lepšie povedané 5-6 metrových skokov už prekonalo letectvo pekný pokrok. M. R. Štefánik letel prvýkrát v roku 1911, no podľa niektorých indícii to bolo možno už o dva roky skôr. Ivan Krno spomína na jeden jeho let. M. R. Štefánik bol unesený týmto vynálezom a na jeho tvári bolo vidieť, že si ho veľmi rýchlo podmanil. Počas letu kýval divákom a pri vystupovaní vyzeral „opojený a blažený“.
Prirozdene jeho vynaliezavý a nepokojný duch sa nemohol uspokojiť len s lietaním. Lietadlá mali v tom čase mnoho technických nedostatkov. Najprv chcel spolupracovať s českým priemyselníkom Ludvíkom Očenáškom, no jeho plány sa nakoniec neuskutočnili. Jedným z veľkých problémov vtedajších strojov bola stabilita za vetra. Štefánikov priateľ, umelec T. F. Šimon spomína ako za ním chodil do ateliéru s primitívnymi nákresmi mechanického stabilizátora a žiadal ho o ich prekreslenie. Idea spočívala v tom, že v trupe lietadla mal byť vo vodorovnej polohe dutý kruh a v ňom ortuť. Tá sa mala nakláňať v súlade s pohybom letiaceho stroja. Kruh mal byť napojený na elektrické kontakty, ktoré by spájala ortuť s mechanizmom vyrovnávajúcim lietadlo.
Ako vojenský pilot sa pokúšal riešiť najmä problémy súvisiace s vojenským letectvom. V tom čase bola veľkým problémom komunikácia medzi pilotom a základňou. Pokúšal sa ho vyriešiť namontovaním rádiostanice do svojho lietadla Maurice Farman. Tá však bola príliš ťažká, tak zostrojil „parlophone“ (fr. parler – hovoriť), pomocou ktorého mal letec komunikovať so základňou. Ďalej uvažoval o kolmom štarte a pristátí, alebo skúmal maximálne možné využitie ďalekohľadu.
Takisto sa zaujímal aj o meteorológiu a 4. apríla 1915, už ako vojak predniesol prvú zo svojich piatich prednášok o využití meteorológie vo vojenskom letectve. Vybudoval meteorologickú stanicu v Briase a skúšal viaceré palubné meteorologické prístroje v rozličných výškach. Predpovede počasia sa dali využiť nielen v letectve, ale aj pri plánovaní bojových akcií pechoty. Z toho dôvodu ho generál Foch poveril zorganizovaním meteorologickej služby. Dňa 12. augusta 1915 jeho predpoveď zabránila skoro istej katastrofe eskadry MF-54, v ktorej M. R. Štefánik slúžil. Letka už bola pripravená na bombardovací let a smerovala proti búrke, no vďaka jeho predpovedi nevzlietli a tým predišli skaze. Vďaka Štefánikovým zásluhám o rozvoj armádnej leteckej meteorológie a mnohým výzvedným letom mu 16. augusta 1915 udelili vyznamenanie Vojnový kríž s palmou.
Nemci začali proti Francúzom a Angličanom na západnom fronte používať aj chemické zbrane, konkrétne tekutý chlór, aby zmenili pozičný charakter vojny vzniknuvší koncom roka
M. R. Štefánik často bavil svojich návštevníkov či už spomenutými kúzelníckymi kúskami, alebo veselými príhodami. Rozhovor však vždy prešiel na vážnejšie témy. Rozprával o svojich hvezdárskych prácach a úmysloch, alebo rozličných nápadoch a vynálezoch. I. Krno si najviac pamätal na výklad o možnostiach a zásadách farebnej fotografie a kinematografie. Štefánikove princípy sa nakoniec ukázali ako správne a „prístroj na použitie v kinematografii a farebnej fotografii“ patrí medzi jeho najvýznamnejšie vynálezy. Dalo by sa ním nielen fotografovať, ale aj farebné obrázky prezentovať v pohybe. Roku 1910 si ho nechal zaregistrovať v Národnej kancelárii priemyslového vlastníctva. V Spojených štátoch mal mať výlučné právo na odpredaj patentu Štefánikov priateľ A. S. Ambrose, ktorý sa tento dar od neho zdráhal prijať. O uplatnení tohto vynálezu rokoval so slávnymi ateliérmi Gaumont a jeho zástupca Alfréd Dominke so spoločnosťou Chassevent, no v praxi sa nezrealizoval. Podobný prístroj už používala firma Jougla, ale možno na inom princípe.
V roku 1905 v čase rusko-japonského konfliktu vymyslel prístroj, ktorým sa dala presne určiť vzdialenosť blížiacej sa nepriateľskej lode. Ak poznáme vzdialenosť lode, delostrelecká paľba je korunovaná úspechom. Ako prirodzený prívrženec veľkého slovanského brata zamýšľal prístroj poskytnúť ruskej vláde, aby im pomohol vo vojne. Mienil vycestovať do Petrohradu, keďže tento aparát mal podľa jeho vlastných slov rozhodnúť rusko-japonskú vojnu. Nakoniec z neznámych príčin nevycestoval a nepoznáme ani ďalšie osudy tohto vynálezu.
Okrem toho chcel zdokonaliť automobilový výfuk, ktorý v tom čase robil nemalý hluk podobný výstrelu. Plánoval využiť silu morského prílivu. Tento projekt mal mať také ďalekosiahle následky, že sa kvôli nemu mali na pobrežie presťahovať priemyselné podniky z vnútrozemia. Vynašiel skladací divadelný ďalekohľad, zamýšľal zlepšiť impregnovanie vojenskej obuvi a mnohé ďalšie vylepšenia týkajúce sa či už armády alebo bežného, každodenného ľudského života.
Medzi ne patrí aj Štefánikov šikovný vynález rýchleho odopínania trakov ku ktorému sa viaže aj jedna úsmevná príhoda. M. R. Štefánik si ho dal patentovať a vynález bol zaevidovaný pod číslom 364 271 dňa 15. 3. 1906 na meno svojho priateľa Martina Benku. Toto vylepšenie ho napadlo na Mont Blancu počas jedného zo svojich šiestich výstupov, keď musel zakaždým odopínať šesť gombíkov. Vieme si predstaviť aké to muselo byť v takej zime, ako na najvyššom končiari Európy vládne, nepraktické. Rozhodol sa teda dopredu umiestniť zápinky, vďaka ktorým bude odopínanie gombíkov zbytočné. Raz išiel okolo veľkého obchodu, kde videl plný výklad takýchto trakov. Vošiel dovnútra a chcel hovoriť s majiteľom, ktorému tvrdil, že vyrábanie týchto trakov je protizákonné, keďže on naň vlastní patent. Majiteľ sa bránil tvrdiac, že výrobok nie je patentovaný a ani zápinka nemá označenie o patentovaní. M. R. Štefánik sa nedal odbiť, dal mu svoju navštívenku a škodu chcel od neho vymáhať súdnou cestou. Predostrel mu však návrh, podľa ktorého je ochotný na to zabudnúť, ak mu poskytne dva páry trakov a navyše ich bude môcť aj vyrábať. Ďalej túto udalosť komentuje M. R. Štefánik takto: „Obchodník sa asi naľakal, lebo mi dal dva páry, a ja takto som prišiel k týmto dvom párom dobrých hodvábnych tráčkov zadarmo.“ Pri opisovaní spomenutej príhody prejavoval nesmiernu radosť podobnú malému dieťaťu. Hoci bol M. R. Štefánik šikovný vedec a vynálezca s financiami zjavne veľmi narábať nevedel.
Za spomenutie stojí jeho nápad zhotoviť samočinnú výhybku električkových tratí. To mu prišlo na um ešte v čase pražských štúdií, keď videl pri práci na kosť premrznutého výhybkára. Ideu neopustil a pracoval na nej aj roku 1906 v Meudone.
Celkom pochopiteľne urobil M. R. Štefánik najviac vynálezov a vylepšení vo svojom vednom odbore – astronómii. Medzi najvýznamnejšie vynálezy patria vylepšenia spektroheliografu a heliometra. O oboch sa dozvedáme z uverejnených štúdií „O novom zariadení spektroheliografu“ a „Zvratný heliometer“. Spektroheliograf je prístroj na fotografovanie Slnka vo svetle jedinej farby. Heliometer je ďalekohľad slúžiaci na meranie malých vzdialeností na oblohe. Na spektroheliografe spolupracoval so svojim kolegom Gastonom Millochauom. M. R. Štefánik realizoval celý rad vylepšení astronomických zariadení.
Väčšina Štefánikových vynálezov ostala len v rovine teórii a v praxi sa nerealizovali. Zvyčajne ho prestali zaujímať keď prekonal všetky prekážky. Svojimi vynálezmi chcel zlepšovať každodenný ľudský život a robiť ho jednoduchším. Konal v súlade so svojím názorom na vedu. Veda nemala byť pre vedu, ale pre ľudí. Mala byť hnacím motorom pokroku a mala šíriť osvetu medzi ľudom. Aj on sa chcel podieľať a v konečnom dôsledku sa aj podieľal na ľudskom napredovaní.
Záujem o kúzla nám ho ukazuje aj ako človeka. Nie je iba suchopárny vedec, večne sa zaujímajúci len o svoje projekty. Aj vo vysokej a váženej spoločnosti, v ktorej sa v Paríži pohyboval, v ňom ostalo niečo detského a naivného. Eskamotáž je len jedna z jeho početných záľub. Rád strieľal, hrával šach, fotografoval, zaujímal sa o filozofiu atď. Aj to je neoholený M. R. Štefánik. Komplexná osobnosť s mnohými pozitívnymi, ale aj negatívnymi vlastnosťami.
Keď chceme poznať a najmä pochopiť Štefánikovu činnosť počas prvej svetovej vojny, musíme spoznať celú jeho osobnosť. Už pred rokom 1914 mal vytvorené rozsiahle podhubie prívržencov z radov vedcov, politikov, finančníkov a iných vplyvných ľudí, ktoré hojne využíval v prospech česko-slovenského odboja. Zarastený Milan Rastislav Štefánik je len iná podoba toho oholeného, zložitého slovenského hrdinu, vedca, pilota, vynálezcu, ale aj kúzelníka. Na to nemožno zabúdať!
Generál Milan Rastislav Štefánik Portrét od Huga Boettingera
Autor: Mgr. Michal Kšiňan, MAS.
Tento článok bol pôvodne uverejnený v Historickej revue, roč. 18, 9/2007. Text článku pre publikovanie na Obnova.sk poskytol autor osobne.
Bližšie k problematike pozri:
– ZUBEREC, Vladimír: Záľuby a záujmy Milana Rastislava Štefánika. In: Zborník Slovenského národného múzea – História 32, Martin : Osveta, 1992, s. 109-135.
– Štefánik vynálezce. In: BAREŠ, Arnošt: Štefánikův memoriál. Praha : Památnik odboje, 1929, s. 363-366.
