Úvod do vojenstva novoveku 1

Obrázok k článku od zora.

Úvod do novodobého opevňovania (1)
Vývoj vojenskej technológie dospel v prvej štvrtine 14. storočia k zavádzaniu palných zbraní. Ich využitie umožnilo úspešné – a najmä prakticky použiteľné – vyriešenie spolupôsobenia systému odpaľovacieho zariadenia, odpaľovacej expanznej hmoty a strely. Odpaľovacie zariadenie vytvorila dutá, jednostranne uzatvorená rúra s hrubou stenou (hlaveň), vyrábaná spočiatku kováčskou technológiou z mäkkého kujného železa. Odpaľovacou hmotou sa stal čierny strelný prach, ktorý tvorila zmes dusičnanu draselného (75-78%), drevného uhlia (12-15%) a síry (9-10%) [Letošťák, Ľ., 2003]. Strely mali približne guľový tvar a boli spočiatku vyrábané najmä z kameňa, olova, prípadne aj zo železa.

Obrázok k článku od zora. Obr. 1 Najstaršie známe vyobrazenie palnej zbrane v Európe [Walter de Milemet, 1326]

Obrázok k článku od zora.Obr. 2 Bombarda s ovládaním námeru klinom [Letošťák, Ľ., 2003]

 

Strelné zbrane boli počas prvých desaťročí svojho užívania pomerne nepraktické výrobky, ktoré boli nezriedka viac nebezpečné a obťažujúce pre svoje obsluhy ako pre nepriateľa. Nabíjanie zbraní boli veľmi zdĺhavé, v daždivom počasí boli kvôli navlhnutiu strelného prachu nepoužiteľné, pri nevhodnej manipulácii mohli predčasne vystreliť, alebo vybuchnúť. Dostrel diel sa pohyboval okolo 150m, presnosť mierenia bola nízka a účinok na živú silu v cieli bol malý [Letošťák, Ľ., 2003]. Použitie palných zbraní okrem toho zásadne komplikovala ich preprava, ktorá bola veľmi pomalá a namáhavá. Vyžadovala pevné a suché cesty, ktorých bolo vtedy veľmi málo. Avšak pri ostreľovaní pevných nepohyblivých cieľoch – stavieb, predovšetkým hradieb, sa ukázala ich značná deštrukčná sila, ktorá prevyšovala dovtedajšie vrhacie prostriedky.

 

Obrázok k článku od zora.Obr.3 Transport obliehacieho dela v rannom novoveku [Jörgensen, Ch. – Pavkovic, M.F. – Rice, R.S. – Schneid, F.C. – Scott, Ch.L., 2007]

 

Asi po pol storočí užívania palných zbraní pokročila technológia ich výroby natoľko, že sa začali rozdeľovať na menšie – ručné, ktoré obsluhoval a transportoval jeden strelec a väčšie – delá, ktoré obsluhovala a transportovala skupina vojakov. Na uľahčenie transportu väčších palných zbraní sa vyvinuli lafety s kolesovým podvozkom, doplnené demontovateľnými pomocnými vozíkmi, kolesovými debnami na muníciu (kolesňami) a konským/volským poťahom. Na spresnenie mierenia sa vyvinul delostrelecký kvadrant a ďalšie pomôcky. Na zvýšenie presnosti zásahu a účinku v cieli sa kamenné gule nahradili kovovými rôznych konštrukcií (postupne sa zaviedli aj reťazové, nožnicové, kartáčové, granátové strely a pod.).

V polovici 15. storočia začali byť organizované delostrelecké jednotky zaraďované do pozemných armád, no ich obsluhu vtedy ešte tvorili hlavne výrobcovia diel a ich pomocníci. Hoci sa delám ešte začiatkom 16. storočia nepripisoval veľký význam, o sto rokov neskôr už nechýbali v žiadnej armáde a ich obsluhy už tvorili vyškolení delostrelci pod velením vzdelaných dôstojníkov [Letošťák, Ľ., 2003].
  

Obrázok k článku od zora.Obr. 4 Bronzový mažiar [Brice, M., 1999].

Obrázok k článku od zora.Obr. 5 Náučná balistická schéma z príručky [Brice, M., 1999].

 

Kým sa spomínané počiatočné nedostatky palných zbraní prejavovali najmä pri ručných zbraniach a pri poľnom delostrelectve, v delostrelectve obliehacom sa skôr prejavili ich výhody. Vzhľadom na technológiu výroby odpaľovacích zariadení bolo spočiatku ľahšie vyrobiť skôr zbrane väčších, ako menších ráží, čo sa práve pre účely prekonania opevnenia hodilo.

Už v 70-tych rokoch 14. storočia vznikli delá obrovských ráží (niekoľko sto milimetrov až skoro meter), ktoré sa nazývali bombardy [Letošťák, Ľ., 2003]. Boli schopné vystreliť kamenné gule s hmotnosťou aj niekoľko desiatok kilogramov pri balistickej krivke nízkeho uhla stúpania. Zároveň sa však už koncom 14. storočia začali vyrábať aj krátkohlavňové mažiare, ktoré umožňovali vedenie paľby hornou skupinou uhlov, nazývanej neskôr bombardovaním.

Už koncom 14. storočia boli teda pre armády dostupné palné zbrane, ktoré boli schopné bez zásadných problémov zbúrať dovtedy používané stredoveké fortifikácie – najmä múry [Letošťák, Ľ., 2003]. Tie boli tradične stavané z kameňa, alebo tehál na maltu vápennú, prevažne zo vzdušného vápna nízkej pevnosti (cca do 2MPa). Ich hlavným obranným parametrom bola preto ich hrúbka, ktorá mohla dosahovať aj niekoľko metrov.

Hlavným obmedzením praktického využitia diel však zatiaľ boli ich veľké rozmery a hmotnosti. Koncom 15. storočia sa však technologickým pokrokom v metalurgii podarilo vyrábať delové gule zo železa, ktoré vďaka svojej hmotnosti a húževnatosti zvýšili účinok v cieli natoľko, že umožnili delá zmenšiť a nepraktické, mohutné bombardy vyradiť už vtedy do múzeí. Nastala kríza hradobného staviteľstva (v literatúre nazývaná aj mätúcim pojmom kríza pevnostného staviteľstva [napr. Kupka, V., 1994]).

Na strane pasívnej obrany prevládala ešte v 14. aj v 15. storočí koncepcia boja z výšky, ktorá využívala čo najvyššie konštruované obranné stavby. Základnou súčasťou opevnení boli hradby a veže, doplnené neskôr baštami a ďalšími opevňovacími objektmi (parkány, parkánové múry, barbakány, priekopy, palisády a pod.). Ich spoločným stavebným znakom bola využívanie relatívne tenkej  murovanej stenovej prekážky s hrúbkou približne 1-2m (ale aj viac), ktorá bola vybudovaná do značnej výšky. Mala však už spomínanú nízku pevnosť. To sa však celkom netýkalo bášt, ktoré sa stavali maximálne do výšky okolitého múra. Ostreľovanie takýchto konštrukcií delami (najmä múrov medzi baštami, či vežami) malo zvyčajne rozsiahly devastačný účinok. Okrem toho, že bola prelomená obranná línia, sutina z múra zasypala aj predsunuté priekopy, čo uľahčilo útok. Vysoká výška opevnenia vlastne len zjednodušila triafanie sa. Nehľadiac na to, že delostrelecká paľba mala aj významný psychologický účinok [Kupka, V., 1994].

  

Obrázok k článku od zora.Obr. 6 Vežový systém opevnenia pre boj z výšky [Kupka, V., 1994].

Obrázok k článku od zora.Obr. 7 Baštový systém opevňovania pre boj do strán [Kupka, V., 1994].

 

Čeliť vzniknutej situácii bolo možné len provizórne – zväčšovanie hrúbky múrov bolo jednak limitované priestorovými možnosťami a aj tak nemalo veľký efekt, dosypanie zeminových valov za múry nebolo zvyčajne priestorovo možné, zníženie hradieb zasa uľahčovalo ich prekonanie rebríkmi a podobne. Zásadné riešenie priniesla až zmena koncepcie pevnostného staviteľstva – na boj do plochy a obranu do hĺbky. Produktom tejto koncepcie bolo vytváranie masívnych líniových fortifikácií, teda nízkych hrubých múrov, či zeminových valov. Tie mohli – ale nemuseli – byť z čelnej strany vystužené kamennými, alebo tehlovými stenami. Tento systém bol dopĺňaný bodovými pozíciami obrany – pôvodne rondelmi, neskôr bastiónmi [Kupka, V., 1994]. Súčasťou koncepcie bolo neskôr tiež zapúšťanie obranných konštrukcií a stavieb čo najhlbšie pod úroveň okolitého terénu, čo sa dosahovalo jednak zhotovením priekop a jednak umelým zvýšením terénu v predpolí fortifikácií. Išlo o valy, neskôr glacis – pozvoľna stúpajúci násyp smerom k pevnosti, česky nazývaný aj ako kolište podľa kolov/palisád na ňom umiestnených. Tým sa zabezpečila aj dostatočná výška obvodových múrov opevnení proti prelezeniu rebríkmi a zároveň aj výrazné zmenšenie ich plochy, vystavujúcej sa ostreľovaniu.

Na aktívnu obranu nového druhu pevností bolo tiež využité delostrelectvo, ktoré bolo kvôli paľbe na pozície protivníka umiestňované jednak čo najvyššie – teda aj na vrchu rondelov, neskôr bastiónov, ale aj valov, ale tiež aj v rôznych nižších bočných polohách – v strieľňach kryjúcich čelné a bočné priestory obrany vlastného opevnenia.

Tak sa v priebehu poslednej tretiny 15. storočia vyvinul nový opevňovací systém – rondelové opevnenie, ktoré kombinovalo valcové bašty – rondely, na a v ktorých bola umiestnená delostrelecká výzbroj s líniovými kurtinami, na ktorých mohli byť palebné postavenia a za ktorými boli zemné valy. V nich moli byť miestnosti (kazematy) na zásoby, alebo pre obrancov, alebo so strieľňami aj pre delostreleckú výzbroj [Kupka, V., 1994]. Pred opevnením bola suchá, alebo vodná – lepšie skôr močaristá priekopa. Močaristé priekopy boli asi v tejto dobe používané viac, keďže vodná hladina vodnej priekopy prejavila pri silnom vetra, alebo prúde značnú eróznu silu. K tomuto poznatku sa u nás dopracovali v Komárne už v roku 1570, keď pri jarnej povodni boli steny opevnenia pevnosti podmyté vodami Dunaja a Váhu a zrútili sa. Je síce zaujímavé, že iluminácia z roku 1594 znázorňuje pevnosť priamo obtekanú vodami oboch riek, ale v 17. storočí už mapové podklady dokladajú existenciu močaristej priekopy, oddelenej od vôd oboch riek V modernej dobe sa v roku 2010 k tomu istému poznaniu dopracovali aj v Holiči. A mimochodom – husto zarastená močaristá priekopa predstavuje asi účinnejšiu ženijnú prekážku, než čistá vodná hladina.   

K najdôležitejším teoretikom uvedeného spôsobu opevňovania bol Albrecht Dürer, pričom tento systém mal v praxi viacero doplnkov, odlišností, vylepšení a podobne.

  
Obrázok k článku od zora.Obrázok k článku od zora.Obr.8 a 9 Príklady predchodcov rondelových (rondelovo-baštových/vežových) systémov opevnenia u nás – Bzovík (1530-46) [www.google.sk] a Červený kameň (spodná časť stavby 1535-37) [zbierka autora]. Vyzreté rondelové systémy vyžadovali čo najnižšie objekty, zapustené čo najhlbšie pod niveletu terénu.

 

Zásadným nedostatkom rondelového systému sa ale ukázali hluché (neostreľované) sektory, ktoré vznikli pred valcovými rondelmi a tiež ďalšie nevýhody umiestňovania aktívnej obrannej výzbroje – najmä obmedzenie umiestňovania len jedného dela do každej línie paľby, existencia otvorených čelných strieľní a pod. Tieto nedostatky vyriešil geometrický bastiónový systém opevňovania, ktorý bol prvý krát použitý pri prestavbe a modernizácii opevnenia na ostrove Rhodos krížiakmi (prelom 15.-16. storočia [Kupka, V., 1994]). Na európskom kontinente sa bastiónové opevnenie prvý krát použilo pri opevnení Verony v rokoch 1523-29 [Kupka, V., 1994].

  

Obrázok k článku od zora.Obrázok k článku od zora.Obr. 10 a 11 Schéma rondelového a bastiónového systému opevňovania na vedenie boja do strany, do hĺbky a v ploche [Kupka, V., 1994].

 
Obrázok k článku od zora.Obr. 12 Schematické porovnanie rondelového a bastiónového pôdorysu, ktoré ukazuje ako sa priamymi líniami bastiónov podarilo eliminovať mŕtve uhly pre delostreleckú obrannú paľbu [Duffy, Ch., 1998]

 

Podstata bastiónového systému spočívala v nahradení rondelov päťbokými bastiónmi s plochými bokmi, ktoré umožnili vytvárať oveľa ľahšie brániteľné čiary obrany s možnosťou rezignácie na citlivé čelné strieľne, ktoré nahradili bočné flankovacie strieľne, pôvodne dokonca zapustené za čelnú bočnú stenu bastiónu a teda kryté tzv. ušnicami. Aktívnu obrannú výzbroj bolo okrem toho možné opäť umiestniť na valy, kde ale mohlo byť do jedného smeru koncentrovaných viacero hlavní. Výzbroj na valoch bolo okrem toho možné pomerne ľahko premiestňovať.

 

Obrázok k článku od zora.Obr. 13 Röntgenový rez starotalianskym bastiónom – za pozornosť stoja najmä vnútorné vystužujúce piliere v násype bastiónu [B. Zanchi, 1561].

Obrázok k článku od zora.Obr. 14 Ilustrácia využitia improvizovaného retranchmentu pri obrane prelomeného bastiónu [Jörgensen, Ch. – Pavkovic, M.F. – Rice, R.S. – Schneid, F.C. – Scott, Ch.L., 2007].

 


Napriek uvedenému všeobecnému pokroku v opevňovaní sa však v praxi (zvyčajne v kombinácii s reálnymi možnosťami terénu a investora) začali pri dobových vojnových konfliktoch, ale aj v teoretických štúdiách postupne ukazovať slabšie miesta a nedostatky bastiónových systémov, ktoré boli zvyčajne promptne využívané dobyvateľmi. Reakciou bolo sformovanie určitých konzistentných názorov na riešenie bastiónových opevnení, ktoré sa vykryštalizovali do preferencie určitých stavebných foriem. Dnes ich pre prehľadnosť označujeme ako pevnostné (inžinierske) školy, medzi ktorými rozlišujeme najmä školu [Kupka, V., 1994]:
• starotaliansku (začiatok 16. storočia),
• novotaliansku (druhá polovica 16. storočia),
• španielsku (koniec 16./17. storočie),
• staronemeckú (druhá polovica 16. storočia),
• staroholandskú (prvá polovica 17. storočia),
• novoholandskú (druhá polovica 17. storočia),
• staropruskú (18. storočie),
• francúzsku (začiatok 17.- koniec 18. storočia),
• novopruskú (prvá polovica 19. storočia),
• rakúsku (19. storočie)
a podobne.

Nie všetky školy však boli originálne a zásadne prínosné, niektoré rozvinuli len isté prvky, iné zasa staršie riešenia kopírovali, kombinovali a podobne.

Obrázok k článku od zora.Obr. 15 Schéma ideálnej pevnosti, ktorá obsahuje azda všetky dobovo známe fortifikačné prvky [de Guigard, M., 1725]

 

Keďže u nás v Rakúsku sa dlho nevyvinula žiadna konzistentná škola, ba v našom (obzvlášť uhorskom) dôstojníckom, staviteľskom a vôbec intelektuálnom zbore dlho panovalo prehliadanie až pohŕdanie „teoretizovaním“ [Hausner, G., In: VH 4/2009], budovalo sa u nás dosť originálnym spôsobom. Ten zvyčajne kombinoval prvky rôznych škôl, používal niektoré vývojovo staršie prvky, alebo aj niektoré pokrokové zásady, ktoré predbehli svoju dobu.

Spočiatku (najmä v 16. storočí) mali u nás veľký vplyv predovšetkým taliansky stavitelia. Vplyv talianskych staviteľov bol u nás v tomto období enormný, posilnený aj nekritickým obdivom ku všetkému talianskemu. To aj napriek tomu, že asi od polovice 16. storočia talianske pevnostné školy ustrnuli vo svojom vývoji a začali byť prežitými. Dôsledkom výnimočného postavenia talianskych staviteľov bolo aj podceňovanie, odborné a spoločenské potláčanie domácich odborníkov, ktorý sa dlho nemohli presadiť a rozvinúť.

Neskôr sa u nás v pevnostnom staviteľstve prejavil aj nemecký, francúzsky  a napokon aj domáci vplyv. Z Francúzov mali najväčší podiel na rozvoji odbornosti našich staviteľov najmä vojenskí odborníci – obzvlášť delostrelci. Výsledkom týchto vplyvov boli a dodnes sú nezriedka originálne diela, ktoré je ťažké jednoznačne zaradiť do niektorej z uvedených pevnostných škôl. Dobrou ilustráciou uvedeného je výstavba a vývoj najväčšej pevnosti monarchie – komárňanskej pevnosti, na ktorú mali najväčší vplyv najmä zásady starotalianskej, novotalianskej, staronemeckej, francúzskej, novopruskej a napokon aj rakúskej školy. Z Francúzov je potrebné uviesť predovšetkým práce maršala markíza de Vauban.

   

Obrázok k článku od zora.Obr. 16 Schematické znázornenie charakteristických riešení starotalianskej pevnostnej školy [Kupka, V., 1994] – vľavo.

Obrázok k článku od zora.Obr. 17 Schematické znázornenie charakteristických riešení novotalianskej pevnostnej školy [Kupka, V., 1994] – vpravo.

   
Obrázok k článku od zora.Obr. 18 Schematické znázornenie charakteristických riešení staronemeckej (staropruskej – vľavo) pevnostnej školy [Kupka, V., 1994].

Obrázok k článku od zora.Obr. 19 Schematické znázornenie charakteristických riešení francúzskej (vpravo) pevnostnej školy [Kupka, V., 1994].

   
Obrázok k článku od zora.Obr. 20 Schematické znázornenie charakteristických riešení novopruskej (vľavo) pevnostnej školy [Kupka, V., 1994].
Obrázok k článku od zora.Obr. 21 Schematické znázornenie charakteristických rakúskej pevnostnej školy [Kupka, V., 1994].

 

Paralelne s formulovaním a rozvojom pevnostných škôl na regionálnej (národnej – v zmysle štátnej) báze išiel aj rozvoj pevností po typologickej stránke. Po počiatočnom rondelovom systéme a prechode na bastiónový systém vývoj paralelne odbočil ku kliešťovému systému, čo sa stalo v prvej polovici 17. storočia teoreticky a až v druhej tretine 18. storočia prakticky. Táto odbočka bola spojená najmä so staropruskou školou. Kliešťový systém zásadným spôsobom vyriešil niektoré nedostatky bastiónového systému, avšak priniesol iné – ešte závažnejšie nedostatky svojho systému. U nás sa tento systém neuplatnil, s výnimkou kombinovanej bastiónovo-kliešťovej novostavby pevnosti Arad (aradský štýl) [Kupka, V., 1994].

   
Obrázok k článku od zora.Obrázok k článku od zora.Obr. 22 a 23 Dobové anglické príručky pre ostreľovanie kurtín (1) a bastiónov (2) [Brice, M., 1999].

 

Analýzy, kritiky a varianty k trom de Vaubanovým bastiónovým systémom viedli koncom 18. storočia k vzniku polygonálneho opevňovacieho systému (markíz de Montalembert). Ten sa uplatnil a rozvinul najmä v novopruskej a rakúskej pevnostnej – inžinierskej škole. Zásadným impulzom na zmenu opevňovania boli napoleonské vojny, v ktorých reformovaná francúzska armáda a najmä jej delostrelectvo na európske až svetové bojiská zaviedli podstatne väčšiu dynamiku pohybu vojsk, spojenú s podstatne efektívnejšou palebnou silou. To dosiahli  napríklad širším využívaním jazdného delostrelectva. Zaujímavé je, že aj v Komárne bola jedna súčasť opevnenia Vážskej línie určená na použitie jazdným delostrelectvom.

Dovtedajšie pevnosti tak prestali byť hlavnými bodmi odporu a obrany územia, ktoré bolo potrebné zdolať, ale dostali sa do role odľahlých zásobovacích centier, ktoré sa jednoducho obišli. O výsledku vojnových ťažení sa začalo rozhodovať vo veľkých bitkách v poli, kde spočiatku rozhodovala fyzická prevaha (taktika plného bojiska), ktorá sa ale pomerne rýchlo vyvinula do využívania výhod zdokonalených palných zbraní – hlavne poľného delostrelectva (taktika palebnej prevahy).


   
Obrázok k článku od zora.Obrázok k článku od zora.Obr. 24 a 25 Znázornenie ostreľovania valu (vľavo) a murovanej konštrukcie (vpravo) [Letošťák, Ľ., 2003].


Obrázok k článku od zora.Obr. 26 Schematický rez charakteristický pre usporiadanie obranných prvkov bastiónovej pevnosti  [Bruce, R.B. – Dickie, I. – Kiley, K. – Pavkovic, M.F. – Schneid, F.C., 2008].

 

Pre pevnostné systémy to znamenalo, že sa síce stali bezpečnými, ale zato aj málo významnými útočiskami. Zmena významu bola možná jedine v koncentrácii podstatne vyššieho početného stavu a palebnej prevahy obrancov, ktorý by tak mohli z pevnosti kedykoľvek vykonať zničujúci mohutný výpad proti nepriateľovi. Ten preto takúto pevnosť nemohol len jednoducho obísť a ignorovať, ale musel ju paralyzovať.


Obrázok k článku od zora.Obr. 27 Schematické znázornenie postupu obliehacích prác na prelome 18. a 19. storočia vytvorené maršalom de Vauban. Rovnobežne s opevnením vedú zákopy – paralely, kolmo na opevnenie vedú sapy [Brice, M., 1999].

 


Zdroje:
[1] Wurmb, J.: Lehrbuch der Kriegsbaukunst zum Gebrauche der k.k. Genieakademie, Olmütz, 1852.
[2] Bonchenek, R. (1972): Od palisád k podzemním pevnostem. Praha
[3] Brice, M. (1999): Tvrze, hrady a pevnosti, Praha: Mladá fronta, ISBN 80-204-0724-3.
[4] Duffy, Ch.: Kámen a oheň. Brno: Bonus a – memorabilla, 1998.
[5] Gráfel, Ľ (2006): Nec arte nec marte, Komárno: MÚ Komárnom a NEC ARTE s.r.o., 178 pp., ISBN 80-967930–1-2. 
[6] Kol. autorov (2000): Novodobé fortifikace, Vol. 2000, No. 4, Rychnov n.K.: Jan Pavel, 66 pp.
[7] Kol. autorov (2000): Novodobé fortifikace, Vol. 2000, No. 5, Rychnov n.K.: Jan Pavel, 66 pp
[8] Kol. autorov (2001): Novodobé fortifikace, Vol. 2001, No. 6, Rychnov n.K.: Jan Pavel, 66 pp.
[9] Kol. autorov (2005): Novodobé fortifikace, Vol. 2001, No. 12, Náchod: Mgr. Aleš Horák, 70 pp.
[10] Kupka, V.: Pevnost Komárno – habsburský reduit na Dunaji, In: ATM, Vol. No.,
[11] Kupka, V. ( 1994): Fortové pevnosti a jejich místo v dějinách opevňování, Dvůr Králové nL: Fort print, 40 pp., ISBN 80-900299-0-6.
[12] Reško, A.: Komárno – Gibraltár na Dunaji. Komárno 2002.
[13] Tok, V.: Komárňanská pevnosť. Komárno 1974.
[14] Bruce, R.B. – Jestice, P.G. – Reids, S. – Rice, R.S. – Schneid, F.C.: Bojové techniky období kolonializmu 1776-1914, Praha: Deus, 2010, ISBN 978-80-7243-479-4.
[15] Letošťák, Ľ.: Delostrelectvo čierneho streleného prachu, Ružomberok: EPOS, 2003, ISBN 80-88977-72-X.
[16] Pernes, J. a kol. (2003): Pod císařským praporem, Praha: Elak Press, 558 pp., ISBN 80-902745-5-2.

Autor :  doc.Ing. Oto Makýš, PhD.
Recenzoval: Ing.arch. Alexander Németh

[mailpoet_form id="1"]

Súvisiace články

Zbrane a zbroj

Od 9. júla do 30. septembra 2004 si návštevníci v priestoroch Bojnického zámku môžu pozrieť zaujímavú výstavu zbraní pochádzajúcich z 15. až 19. storočia pod názvom „Zbrane a zbroj“.