[pstrosek]

asomtam mam na teba prozbu. pozeram ze sem vies dat skoro kazdu knihu tak chcem vyskusat ci si fakt taky dobry :) zhanam do skoly knihu a nikde ju nemozem najst na stiahnutie a kupovat sa mi ju zrovna moc nechce. teda mozno by sa aj chcelo ale chapes, chudobny student :D Objevování Bible – Israel Finkelstein, Neil Asher Silberman  Budem ti vdacny za pomoc.

[pstrosek]

asomtam mam na teba prozbu. pozeram ze sem vies dat skoro kazdu knihu tak chcem vyskusat ci si fakt taky dobry :) zhanam do skoly knihu a nikde ju nemozem najst na stiahnutie a kupovat sa mi ju zrovna moc nechce. teda mozno by sa aj chcelo ale chapes, chudobny student :D Objevování Bible – Israel Finkelstein, Neil Asher Silberman  Budem ti vdacny za pomoc.

[pstrosek]

musim ale podotknut ze to nieje vsade tak ako pisete… unas na hrade teda vlastne uz len u nich sa zacalo vyberat vstupne samozrejme niekto musel obsluhovat kasu. podla mna je uplne normalne ze clovek pracuje a popri tom ked pride nejaky turista tak knemu odskoci, vybavy tie sprostosti okolo vstupneho ktore mu zaberu 30 sekund a vrati sa k robote. lenze pozor. tam to fungovalo tak ze chlapec si cely den vysedaval pri kase a mna mohlo sameho na leseni utrhnut. radu urcite vies ze sam si hladat kamene sam ich tahat na lesenie a tak isto sam sa starat o maltu neni nic prijemne. pokial si sam tak v pohode ale ked je na hrade dalsi niekto kto neerobi nic tak to potom kde sme. ale ide mi o to ze tento clovek pri tej kase zato ze tam cely denn sedel dostal aj zaplatene. dobre bola to absolutne smiesna suma ale ako peterg napisal ide tu o princip. ja robim cele dni ako sprosty sam na leseni za nic a niekto si cely den vysedava pekne v tieni a este dostane zaplatene. musim ale podotknut ze to bol dobrovolnik na uplne rovnakej urovni ako som bol ja. ked som sa nato ohradil tak mi bolo povedane ze keby zato prachy nemali tak by na hrad ani nechodili. aj vdaka tomuto sa mi dobrovolnicenie na hrade tak zhnusilo ze od minulych prazdnin som sa definitivne vykaslal na tuto robotu ktoru som robil niekolko rokov a naozaj ma bavila. 

[pstrosek]

aj ja sa priklanam k radovmu nazoru… aa len tolko ze ja som nepovedal aby jozo prestal kreslit mne sa jeho obrazky tiez pacia len ma iriituje to ze ich je tam tolko zbytocnych a tak isto zdielam aj ten radov nazor ze vzdy ked otvorim tuto diskusiu tak dufam ze je tu novy stary obrazok a namiesto toho je tu stale to iste dokola.. este raz nic v zlom a rad si pozrem dalsi obrazok ale uz hotovy :)

[pstrosek]

Stále živé otázniky o smrti Milana Rastislava Štefánika

Každý rok si 4. mája pripomíname výročie smrti generála Milana Rastislava Štefánika. Určite oprávnene sa ozývajú hlasy, že namiesto špekulácií, ako zomrel, by sme mali Štefánikovo dielo nanovo preštudovať. Analyzovať. Vyvodiť z neho závery pre našu budúcnosť. Je to nádherná úloha pre slovenských intelektuálov. Pre historikov je tu však iná. Všetky vyspelé štáty sveta podrobujú exhumácii kostrových pozostatkov svojich dejateľov. Preto by bolo načase pristúpiť k exhumácii aj Štefánika. Skúsme zosumarizovať fakty, ktoré o jeho smrti poznáme.

SVEDKOVIA BOLI
Pred šiestimi rokmi vyšlo v kauze smrti generála závažné dielo. Význam knihy Emila Karola Kautského (Kauza Štefánik – Legendy, fakty a otázniky okolo vzniku Česko-Slovenskej republiky, Matica slovenská, 2004) je v tom, že otvoril pražské a iné archívy. Podarilo sa mu to, o čo sa usiloval celý život synovec generála Pavel Štefánik, ktorý mi do novín pred svojou smrťou povedal: „ Beneš bol úhlavným nepriateľom uja Milana, lebo vedel, že ak sa ujo Milan postaví na zadné, tak za ním bude stáť 800 000 legionárov. Nik nechce pichať do osieho hniezda. Nemám podporu nielen na Pražskom hrade, ale ani u slovenskej politickej reprezentácie (v roku 1992). Edvard Beneš bol ministrom zahraničných vecí a súčasne minister vnútra. Prezident Masaryk bol súčasne ministrom financií. Mali všetky kľúčové postavenia, a bez týchto dvoch ľudí sa nemohlo nič odohrať. Písal som Havlovi, Čarnogurskému, Mikloškovi, Keltošovej, Dubčekovi, ale nie všetci mi aj odpísali. A ak, tak iba naivným spôsobom odpovedali pre odpovedanie, ktoré nič nerieši. Trvám na tom, aby pražská vláda predložila protokol o páde. Keď sa to tak vezme, tak za každú ukradnutú hus je protokol, a o tomto nie je žiaden? Pýtala sa matka gen. Štefánika, teda moja stará matka, ešte T.G. Masaryka, aby osobne odpovedal, ale mlčal, ani na pohrebe nebol. Štvrtého mája 1919 predsa priletel francúzsky generál, minister vlády, podpredseda zahraničného výboru, a nik nebol na letisku? To znamená, že nik nechcel byť svedkom. A čoho nechcel byť svedkom? Beneš rozhodol, že to bola tragická smrť, avšak to je omyl. Bolo tam veľa sedliakov idúcich do roboty, takže svedkovia boli. Raz darmo, staré rímske právo hovorí: Volenti not fit iniuria – kto chce tomu sa krivda nedeje. Talianska vláda predsa prevzala prepravu česko- slovenského ministra, francúzskeho generála a snúbenca markízy Giuliani Benzoni-príbuznej rodu Savojskovcov – teda talianskych kráľov, predtým aj habešských cisárov. Tým prevzali zodpovednosť. Lietadlo padlo zásahom takým alebo onakým, ale československá vláda to nemohla nechať len tak. Museli hlásiť do Ríma, že sa niečo stalo. Zomrel francúzsky generál, museli to hlásiť do Paríža, a kde sú tie protokoly? V archívoch T.G. Masaryka. Prečo ich neotvoria, veď od smrti prešlo už 73 rokov (v roku 1992)? Z historikov, či je to Mlynárik, Juríček, Štvrtecký alebo Zuberec, všetci prišli len po 4. máj 1919 po 12. hodinu, 5. minútu, dovtedy píšu dosť informovane, ale ďalej nie, prečo?“
ZÁPISKY PILOTA
Emil Karol Kautský bol vo svojej knihe konečne z historikov ako prvý dôsledný. Posudzuje listinné dôkazy, osobné poznámky historických osobností, pitevné správy, pohrebné osvedčenia, viaceré policajné záznamy záhadných úmrtí súvisiacich čo i len máličko so smrťou Štefánika, a to od roku 1919. Robí to však bez zbytočného pátosu – pragmaticky. Kautský pristupuje k faktom striedmo, so značnou dávkou zdržanlivosti. Ak už vysloví mienku, nie je to súd, ale logické vyústenie viacerých dôkazov a faktov.
V knihe je množstvo historických súvislostí výnimočného sna talentovaného muža, ktorý získal priazeň mocných sveta. Ako schopný vojenský pilot, ktorý dokázal dvakrát pristáť po zostrelení lietadla, organizuje česko-slovenskú armádu, lebo na nej postavil budúci úspech – vytvorenie spoločného štátu. Bez vlastnej armády by totiž neexistoval. Na pravú cestu napravuje aj Masaryka či Beneša, ktorý sa Štefánikovi snaží dostať do priazne. Vidí, že tento schopný Slovák je stelesnením činu, kým on s Masarykom sú v pracovniach schopní spriadať politické intrigy. To ja to, čo Štefánik nevie. Tam je jeho slabina.
Kto by chcel po prečítaní knihy opäť tvrdiť, že Štefánikova smrť je neodhalená, nevyriešená, nedoriešená, ten by klamal tak, ako o nej klamali celé generácie historikov, ktorým nehrala do karát predstava, že v prípade Štefánikovej smrti treba hovoriť o úkladnej vražde. Vražda mala motív, svedkov a dostatok dôkazov. V tomto zmysle je cenné Kautského vedecké vysvetlenie omylov, akých sa dopúšťali pri hodnotení dôkazov jeho predchodcovia. Naposledy Jozef Husár v knihe Musel generál M.R. Štefánik zahynúť? V nej boli nesprávne interpretované zápisky pilota a posádky počas letu do letového zošita. Kautský dokázal na základe technických dôkazov, že Caproni nebolo poškodené nad Viedňou, ako špekuloval Husár. Dokázal aj jeho bezchybný pohyb na bratislavskom nebi podľa svedkov z oficiálnej Masarykovej správy.
Na obhajobu záverov používal oficiálne zdôvodnenia vyšetrovacej komisie leteckého nešťastia, ktorá vznikla za Tomáša G. Masaryka a Edvarda Beneša. Tá vyšetrovala aj toho, kto ju inicioval, teda občana Michala Lechtu z Ivanky pri Dunaji, ktorý žiadal vládu v Prahe prešetriť fakt, že sa 4. mája 1919 strieľalo na Štefánikovo lietadlo. A trestné stíhanie proti Lechtovi za toto podanie bolo zastavené, lebo „sa nedá dokázať nepravdivosť Lechtových tvrdení“ (s. 255). Komisia ani vyšetrovanie Lechtu v roku 1928 za vlády Masaryka a Beneša nevyvrátili toto tvrdenie. Takže platí dodnes.

VZÁCNE SVEDECTVO
Mne sa zasa podarilo získať v roku 1993 vzácne priame svedectvo očitého svedka Štefánikovej tragédie. V dome opatrovateľskej služby v Považskej Bystrici v roku 1993 žil Jozef Haronik, ročník 1906, z obce Prosné. Keď mal trinásť rokov, pracoval u pastiera dobytka vo Vrakuni pri Bratislave. V osudný deň 4. mája 1919 sa zhodou osudových okolností stal prvým očitým svedkom nešťastia. O udalosti Jozef Haronik spomínal: „V ten deň som bol pri železničnom moste, čo vedie do Komárna. Zrazu som zbadal lietadlo, ktoré letelo ponad most nad Vrakuňou do Vajnor. Keď už bolo nad Vajnormi, všimol som si, že lietadlo dymí. Rozbehol som sa za ním. Na ceste ležal nejaký muž v kombinéze. Vtedy som ešte nevedel, že je to Štefánik. Lietadlo horelo asi desať-pätnásť metrov od neho. Ležal na chrbte a bolo jasne vidieť, že dýcha – kombinéza sa pohybovala. Nato sa objavil muž na bicykli, ktorý prišiel smerom od Bratislavy. Mohol mať asi štyridsať rokov. Hneď za ním prišlo čierne auto, z ktorého vystúpili neznámi civilisti. Zohli sa nad Štefánikom a rozopli mu kombinézu. Pod ňou mal kožené sako a v ňom zlaté hodinky, ktoré odopli a strčili si ich do vrecka. Našli uňho aj doklady, podľa ktorých zistili, koľkí boli v lietadle. Preto hneď vydali rozkaz vojakom, ktorí prišli za nimi, aby našli ďalších troch Štefánikových spolucestujúcich. Jeden ležal v priekope pri ceste neďaleko Štefánika. Okolo hlavy mal bielu šatku so stopami krvi. Bolo zjavné, že je mŕtvy. Druhý ležal tiež mŕtvy v žite. Tretieho nemohli nájsť. Jeden čatár odtrhol tyč z lietadla a prehrabával trosky, a tak ho našiel. Všetkých troch naložili do vojenského nákladného auta. Pozostatky muža z lietadla zabalili do plachty. Na Štefánika som videl zblízka, keďže som bol iba dva metre od neho. On jediný žil. Keď mu rozopli kombinézu, nikde nebolo vidieť nejaké stopy krvi. Len jeho jediného naložili do čierneho osobného auta. Mňa na mieste vypočuli a odviedli ma z davu ľudí, ktorý sa tam o chvíľu zišiel. Šiel som späť do Vrakune. Druhého svedka, ktorý prišiel za mnou na bicykli, naložili aj s bicyklom do auta a odviezli do Bratislavy.“
Z tejto výpovede Jozefa Haronika vyplynuli otázky, ktoré ochotne zodpovedal:
Hovorili ste neskôr, už ako dospelý, o tom, čo ste vtedy videli?
– Nie. Bál som sa to povedať, lebo všade boli Česi, a tí by ma hádam aj zavreli. V roku 1931 som totiž odišiel do Francúzska za prácou. Keď som sa po piatich rokoch vrátil, vstúpil som do komunistickej strany a aj preto som sa bál, že by ma zavreli.
A čo počas slovenského štátu?
– Opäť som sa bál, z toho istého dôvodu. Za komunistov sa vtedy považovali väčšinou Česi…
Na záver rozhovoru na otázku, čo by ešte mohol dodať, Jozef Haronik povedal:
– Prisahám na to, čo som videl. Vyberte si, či mám pravdu ja alebo niekto, kto má falošnú pravdu.
Po zverejnení svedectva Haronika v roku 1993 som sa dočkal útokov aj v tlači, že moje teórie o Štefánikovej vražde staviam na výpovedi pastierika kráv. Nielen ja som pochyboval o nešťastnej náhode. Mnohí leteckí odborníci dokázali, že výsostné znaky zo zeme nebolo vidieť, hoci mnohí zástancovia nešťastnej náhody tvrdili, že si vojaci poplietli výsostné znaky Talianska s maďarskými, a preto sa v Bratislave 4. mája 1919 na Štefánikovo lietadlo strieľalo. To, či ide o nepriateľské lietadlo, sa určovalo podľa jeho tvaru vo vzduchu, nie podľa nerozoznateľných výsostných znakov. Maďari nemali dvojmotorové a dvojtrupové lietadlo, akým bol stroj Caproni, ktorým priletel Štefánik. Preto si Caproni nik nemohol mýliť s maďarským lietadlom. Vojaci v tom čase vedeli, že je to Caproni, a teda, že je to talianske a nie maďarské lietadlo. Dostali však príkaz strieľať.

ĎALŠIE FAKTY
Iný letecký odborník, ktorý celý život zasvätil skúmaniu havárie lietadla Caproni, mi povedal ďalšie technické podrobnosti. Dokonca mal na ne aj dôkazy. Vlastnil časť vrtule z lietadla. Z nej sa dalo určiť, že lietadlo nevrazilo do zeme. Podľa jeho výpočtov, bolo síce poškodené, ale pokúsilo sa o pristátie. Časť vrtule to dokazovala. Nebola zhorená, aká by bola pri náraze o zem. Bola obitá ako pri núdzovom pristáti, keď lietadlo stratí podvozok a vrtule sa obíjajú o zem. Caproni mal pevný podvozok. Na mieste nešťastia bola pôvodne makadamová cesta. Teda cesta upravená štrkom tak, že bola vyvýšená. Na nej mohlo lietadlo prísť o podvozok, lebo na cestách boli výmole. Štefánik, ktorý prežil dve zostrelenia na fronte, vedel, že ak lietadlo príde o podvozok, prevráti sa a nie je šanca sa z neho zachrániť. V takom prípade piloti z lietadiel vyskakovali.
Pristávacia rýchlosť Caproniho za týchto podmienok mohla byť 20 najviac 30 km/ h. Štefánik mal teda možnosť z otvorenej kabíny lietadla Caproni vyskočiť. To by vysvetľovalo Haronikovo svedectvo. Navyše, z dobových fotografií vyplýva, že generál v lietadle nebol do konca jeho letu. Ostatní piloti totiž zhoreli v kabíne. Štefánik ležiaci mŕtvy na katafalku v leteckej kombinéze však nebol ohňom ani len opálený. Rovnako ani jeho oblečenie, v ktorom letel. Spomínaný letecký odborník bol sám pilotom. Rozprával som sa s ním v čase, keď bol už na dôchodku (rok 1992). Poznal spôsoby lietania z čias pred 2. svetovou vojnou, keď bol mladý a sám sa učil pilotáži. Neskôr sa zúčastňoval ako expert posudzovania leteckých katastrof. Mal vysokoškolské vzdelanie technického smeru. Pri rozhovoroch viackrát logicky dôvodil, že exhumácia Štefánikových pozostatkov môže objasniť viacero záhad našej histórie. Prežil generál núdzové pristátie? Akým spôsobom zomrel? To sa dnes dá vďaka vyspelým vedeckým metódam jednoznačne zistiť. Stačí telo generála exhumovať.
S tým súvisí aj svedectvo historika Milana Augustína. Ten ma už v roku 1992 upozornil na fakt, že protokol o pitve generála je, mierne povedané , zvláštny: „Keď zahynul Štefánik, ešte v ten deň, 4. mája 1919, bola vykonaná obhliadka mŕtvoly s písomným zápisom. Pitva bola 6. mája o 7. hodine ráno v pitevni čs. posádkovej nemocnice v Bratislave. Dôvod úmrtia na tele mŕtveho Štefánika sa v úplnosti nepreskúmal. Svedčí o tom protokol ministerstva národnej obrany, jeho 1. oddelenia, ktoré ešte v roku 1931 pod rokovacím číslom 36 544 cituje pitevný protokol, kde je o. i. nasledujúca veta: „Dutina brušná je prehliadnutá, len pokiaľ povoľoval rez. Z toho vyplýva, že nešlo o pitvu, ale doslova o úpravu mŕtvoly v zmysle , ktorý potvrdzuje indície o tom, že Štefánik bol de fakto zavraždený strelou z pištole! Pred dvoma rokmi ( M. Augustín hovoril v roku 1992 – pozn. autora) som žiadal oficiálnu exhumáciu kostrových pozostatkov generála M. R. Štefánika. Srdce generála Štefánika bolo vyňaté a je uložené v mohyle v nádobe s liehom.“
V Nemecku v Mníchove žil v roku 1992 novinár a historik Dr. Ján Dolinský, ktorý sa na Slovensko od roku 1945, keď emigroval, už nikdy nevrátil. Vycestoval som za ním a vtedy mi povedal: „V kombinéze Štefánika sa našli streli. Keby sa ju podarilo objaviť, dalo by sa zrekonštruovať, či to boli črepiny z lietadla alebo guľky. Rozprával som sa s markízou Benzoni, kým ešte žila. Mala vtedy 94 rokov. Povedala mi, že celý materiál o Štefánikovi odovzdala zahraničnej spravodajskej službe. Štefánik nemohol dostať za 1. svetovej vojny od Francúzov povolenie na vytvorenie prvej československej armády. Dal mu ho až v Taliansku Orlandi, aj preto bol Štefánik viazaný na Taliansko. Poznal som aj mäsiara z Ivanky pri Dunaji Michala Lechtu, zomrel v roku 1945. V tom čase – 4. mája 1919 – mal hodnosť delového desiatnika a strieľal na Štefánikovo lietadlo z Bratislavského hradu. Povel strieľať mu vraj dal jeho kapitán. Kto dal rozkaz kapitánovi, to už nevedel.“

VÝMYSLI A KLAMSTVÁ
Štefánik prichádzal podľa Kautského na Slovensko ako zradený človek, ktorého sklamali jeho najbližší spolupracovníci – Beneš a Masaryk. S Benešom sa tesne pred svojou smrťou rozišiel. Vo všetkom. Beneš ho svojvoľným vymenovaním za ministra vojny odsunul v politike nového štátu na vedľajšiu koľaj. Masaryk sa chystal zradu dovŕšiť a to tým, že chcel Štefánika požiadať o odstúpenie z ministerského postu, čo Štefánik viac ako tušil. Už preňho nemali žiaden úrad. Už ho nepotrebovali. A on to vedel! Na Slovensko však neprichádzal ako umlčaný minister, ktorý sa chystá abdikovať. Prichádzal ako suverénny politik do suverénnej krajiny. A nešiel do Prahy, kam ho volali. Prichádzal do Bratislavy. Demonštroval tak odhodlanosť brániť práva Slovenska, na ktoré sa po 28. októbri 1918 zabudlo. Masaryk s Benešom nepotrebovali Slovensko ako subjekt medzinárodného práva, nepotrebovali skutočné federatívne usporiadanie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. A Štefánik chcel minimálne post viceprezidenta pre Slovensko, ako vyplýva z Masarykových archívov, ktoré odkryl Kautský. Možno sa však domnievať, že náš generál chcel viac. Že sa možno chystal na vyhlásenie samostatnosti s pomocou Talianska. Kautský dokazuje ako minister pre správu Slovenska Vavro Šrobár sadil lipku v Skalici, kým v Bratislave umieral najväčší slovenský hrdina. Pritom Šrobár osobne urýchlene Štefánika volal do Bratislavy, ale na jeho prílet sa nechcel prísť pozrieť. Kautský odborne poukazuje aj na rozličné mýty, napríklad že Štefánikovo lietadlo padlo pre silný vietor. Dokazuje spôsobom pilotáže a poveternostnými podmienkami v Bratislave, že nič také nebolo fyzikálne možné. A dokazuje to aj autentickými výpoveďami svedkov, ktorí to tvrdili v čase vyšetrovania havárie.
Nešlo o odstavenie jedného génia, jedného Slováka s francúzskym štátnym občianstvom. Osobnosť je nebezpečná len vtedy, ak ju obklopuje dostatok silných jedincov. A Štefánik mal ten zvláštny dar, že vedel vychovávať nové osobnosti. A ako sa zachádzalo so Štefánikom, tak byrokratický moloch inšpirovaný Masarykovými osobnými príkazmi, o ktorých prináša Kautský svedectvo pražských archívov, bol schopný vytvoriť ucelenú konšpiráciu aj v prípade smrti ministra a zakladateľa štátu.

MOŽNO BUDÚCI KRÁĽ
Kým Štefánik prišiel v máji 1919 , od októbra 1918, keď oficiálne vznikla prvá ČSR, došlo k množstvu zvád. Francúzi chceli vojensky ovládať celé územie nového štátu od Prahy až po Podkarpatskú Rus. Taliani boli vyslaní do republiky na správu územia na východ od rieky Moravy. Talianske vojská čakali na príchod Štefánika, lebo ten mal posilniť ich postavenie v republike, z ktorej ich vytláčali Francúzi spoločne s Čechmi. Taliani boli v Prahe za snahu o ochranu Slovenska krivo obvinení z nadržiavania Maďarom. Čuduje sa niekto, že po Štefánikovej smrti musela talianska vojenská misia ustúpiť francúzskej a odovzdať jej velenie aj nad Slovenskom? A to aj po tom, čo Taliansko poskytlo republike pri jej vzniku štedrú pomoc, ktorú však Masaryk ani Beneš, ktorého obvinil Štefánik tesne pred smrťou zo sprenevery peňazí, nikdy nechcel Rímu vrátiť. Masaryk s Benešom pôvodne vyčítali Štefánikovi jeho príliš protaliansky postoj. Volali ho do Prahy. On letel do Bratislavy, kam ho o urýchlený návrat zrazu žiadal Masarykovi oddaný Šrobár, ktorý dovtedy zastupoval Slovákov v Prahe bez riadneho poverenia občanmi. Iba ako Slovák, čo sa náhodou objavil v Prahe, a nie riadne zvolený či vyslaný slovenský zástupca slovenských záujmov. Ponížený zradou najbližších spolubojovníkov sa Štefánik rozhodol urýchlene vrátiť do Bratislavy. Čo chcel urobiť keby nezomrel? Vyhlásil by Bratislavu už roku 1919 za hlavné mesto samostatného štátu, prípadne kráľovstva, keď sa chystal oženiť s markízou Benzoni z rodu talianskych savojských kráľov? Preto nikdy nesmel živý vstúpiť na slovenskú pôdu?
Aký iný motív mohol vyvolať toľko zvady medzi starými priateľmi, ktorí v odboji v Paríži, Londýne, ale aj vo Washingtone či na horúcej pôde Ruska a Talianska dokázali brániť spoločnú vec vzniku štátu? S Talianmi by Štefánik hravo ochránil hranice Slovenska pred Maďarmi aj bez francúzskej vojenskej pomoci. Necítili sa byť náhodou Francúzi ich postupom generála Štefánika zradení? Práve sa skončila 1. svetová vojna. Po vojne, ktorej bežne dostávali rozkaz smrti zastrelením aj samotní generáli francúzskej armády, dokonca aj nositelia najvyšších vyznamenaní – stužiek Čestnej légie, akú mal aj Štefánik, sa všetko muselo podriadiť absolutistickej vôli francúzskeho štátu. Prečo by nepodľahli francúzski stratégovia intrigám Pražského hradu, ak hrozilo, že prídu o vplyv nad obrovskou časťou novej republiky smerom na východ od Moravy? Ako pravdivejšie sa dajú tieto fakty vysvetliť, než ako ich ponúkol čitateľom Kautský?

PRÍPAD KENEDYHO
Prečo česko-slovenskí legionári v Rusku nesmeli poraziť boľševikov, keď na to mali príležitosť? Prečo bol v týchto aktivitách Štefánik brzdený a následne z nich aj vyradený? Celý demokratický svet hľadel s dôverou na našich vojakov. A oni sa mohli pokúsiť zmietnuť Leninovu revolúciu zo stola, o čom sa rokovalo dokonca vo Washingtone. Toho Lenina, s ktorým sa Masaryk poznal z čias pôsobenia vo Švajčiarsku.
Spomeňme listy generálovej mamičky Albertíny Štefánikovej prezidentovi Masarykovi. Odmietala v nich obchodovanie s pozostalosťou po synovi. Prezident nemal odvahu postaviť sa zoči-voči úprimnému materinskému hlasu aspoň listom. Masaryk odpísal Štefánikovmu bratovi, nie jeho matke. Neprišiel ani na pohreb a odmietol prísť aj na Bradlo, keď pamätník dostavali, hoci bol práve na Slovensku – v zámku v Topoľčiankach!
Kautský ponúka na porovnanie príklady zo svetových dejín: „V prípadoch politických vrážd býva pravda nebezpečná. V prípade vraždy J. F. Kennedyho sa dnes udáva, že 177 ľudí podozrivo zomrelo len preto, že vedeli o prípade priveľa“ (s. 260). A aj keď Masaryk používal legionára Čečka, kedy sa mu zachcelo, napríklad pri obžalovaní ruského veterána a hrdinu tamojších bojov Gajdu zo špiónstva, a Čeček svedčil tak , ako mu Masaryk nadiktoval, v prípade Štefánika sa Čeček vzbúril. Odmietol podpísať správu o výsledku vyšetrovania Štefánikovej havárie, ktorú Čeček vyšetroval v rokoch 1926 až 1928. Ba chcel napísať svoje pamäti, lenže Stanislav Čeček zrazu zomrel vo veku 44 rokov 29. mája 1930, „údajne na otravu spôsobenú golierom uniformy“. V Českých Budějoviciach, kde Čeček zomrel, Kautský pri štúdiu úmrtného listu zistil z úradného dokladu, že Čeček vyslovene uviedol pred smrťou, že nechce byť spopolnený. Lenže bol spopolnený, i keď v poslednej vôli žiadal byť pochovaný v hrobe svojho otca. Odtiaľ mohol byť neskôr exhumovaný, či naozaj šlo o otravu golierom uniformy, alebo o vraždu, lenže z popola sa nedá zistiť už nič.

VRAŽDY POKRAČUJÚ
Nejde len o Čečeka, ale o opis politických metód, aké vládli v prvej republike. Kautský vysvetlil aj okolnosti politickej vraždy ministra financií Aloisa Rašína a súvislosti, ktoré ju sprevádzali, až po smrť vraha. A desať dní po Čečekovej smrti záhadne zomrel štábny kapitán Malkovský. Predtým plukovník František Dubovan, po ňom ďalší plukovník Zdeněk Kitter, následne štábny kapitán Knjažikovský. Vymenovať všetkých, ktorých spomína Kautský, by bolo opísaním jeho knihy. Stačí jeho konštatovanie: „Letecké havárie sa u vojenských pilotov stávajú, ale tu ide o havárie iného druhu – skúsený akrobat nevyberie vývrtku, lietadlo sa rozlomí a spadne na hangár, mladého muža raní mŕtvica tesne pred svadbou. Ani jeden z tých, čo zomreli na mŕtvicu, krvácanie do mozgu alebo na otravu, nebol pochovaný, ale spálený v krematóriu“ (s. 268).
Kautský cituje verný zápis Masarykových slov vďaka jeho oddanej archivárke Gašparíkovej, keď sa prezident vyjadroval k náhlej smrti soka na prezidentský úrad Antonína Švehlu: „Rašín aj Švehla zmizli v dobe, keď to bolo treba.“
Kautský preštudoval všetky dostupné archívy a takisto známu literatúru. A tak sa dozvieme, že Masaryk chcel zabezpečiť nástupníctvo na prezidentskom poste po sebe Benešovi. Zároveň vedel aj to, čo Švehla hovoril svojím blízkym: „O Benešovi měl Švehla říci, že je neštéstím republiky a jeho politika, že povede národ do skázy!“ (s. 271). A Švehla náhle zomrel 12. decembra 1933 na zástavu srdca, „aj keď ešte deň predtým bola rodina optimistická, čo sa týkalo jeho zdravotného stavu. Pravú príčsinu smrti nikto detailne nevyšetroval“ (tamže). Nuž a túto úvahu Kautský dopĺňa o nesmierne silné výroky Beneša, ktoré povedal sám o sebe: „Púšťam sa do boja, len keď viem, že vyhrám… Viem ísť k cieľu aj cez mŕtvoly, viem aj zabiť…“ (s. 272).
Kautský pochybuje aj o legálnosti odchodu zo sveta Karla Čapka, k čomu dáva množstvo zaujímavých dôvodov, ale tým neodbočuje od hlavného cieľa – od kauzy Štefánik.
Tá nie je stále uzavretá. Na ťahu sú slovenskí historici, aby začali exhumáciu kostrových pozostatkov z Bradla. Predovšetkým treba overiť, či skutočne patrili generálovi. A potom z nich zistiť pravú príčinu smrti. V tumbe je uložené aj srdce mŕtveho v liehu. Len tak môžu Slováci splatiť dlh velikánovi generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ak povedia sami sebe pravdu o jeho smrti. Stále platí heslo jeho synovca: volenti not fit iniuria… Odmietnime už teda sami na sebe páchať historické krivdy.

Stanislav Háber

Čítajte viac: http://dolezite.sk/Stale_zive_otazniky_o_smrti_Milana_Rastislava_Stefanika_68.html#ixzz0mxWprgqu

[pstrosek]

Uz pred dvoma rokmi bola vyhlasena zbierka na opravu rodneho domu Jozefa Tisa. Ale na zaklade nejakej pofidernej zidovskej obce bola zrusena.

Verejná zbierka Spoločnosti pre zachovanie tradícií zrušená!
29. September. 2008 at 21:57

Verejná zbierka, na obnovu rodného domu prvého prezidenta SR, kňaza – mučeníka Dr. Jozefa Tisa a sochu nášho veľkého slovenského panovníka Rastislava, ktorú v máji tohto roku zriadila Spoločnosť pre zachovanie tradícii a následne ju v júny povolilo ministerstvo vnútra, bola pred pár dňami zrušená. Dôvod? Verejná zbierka údajne nemá verejnoprospešný účel a odporuje zahraničnej politike SR.
Ministerstvo vnútra pod vedením nominanta Smeru-SD Róberta Kaliňáka ju zrušilo, tak ako uviedol hovorca spomínaného rezortu, až po upozornení a výzve niekoho s občanov SR. Takmer pol roka nikomu z vlády a ministerstva neprekážala a zrazu sa po nenápadnom lobingu určitej „skupinky“ zbadali. Ešte v júli hovorca ministerstva vnútra Erik Tomáš pre média povedal, že zbierka je v poriadku a spĺňa všetky náležitosti.
Kto sú títo občania, ktorí majú také veľké slovo a rozhodujú o tom čo je verejnoprospešné a čo nie, prípadne čo je v súlade so zahraničnou politikou SR? Nemýlite sa, je to naša židovská náboženská obec, ktorá číta iba zhruba tri tisíc duší, čo nepredstavuje ani promile občanov SR. Tlak tejto zvláštnej sorty občanov je tak silný, že manipuluje verejnou mienkou, politickou mocou a finančným kapitálom a to nie len v našej vlasti. Kdekoľvek sa usadili časom získali rozhodujúce slovo. Rozvracajú hodnoty a ich sila je tak veľká ,že z normálneho spravia nenormálne a naopak. Čo môže ŽNO vadiť na soche panovníka Rastislava a oprave rodného domu prvého prezidenta SR?
Treba podotknúť, že vyznávači antikrista, ktorých úhlavný nepriateľ je kresťanstvo a všetko s ním spojené veľmi negatívne spomínajú na dobu, keď skutoční kresťania vládli v našej vlasti a ich vláda nebola iba o benevolentnom prizeraní sa ich zlovôle na väčšinovom obyvateľstve. Preto im tak vadí aby mal dôstojnú pamätnú izbu náš prvý a doposiaľ jediný, skutočne slovenský prezident, katolícky kňaz a mučeník Dr. Jozef Tiso. Preto im zároveň vadí, aby mal na Slovensku sochu jeden s našich najväčších panovníkov v pravoslávnej cirkvi svätec a mučeník Rastislav, ktorý sa azda najväčšmi zaslúžil o rozmach kresťanstva, štátnosti a vzdelanosti v našej zemi. Každý čo i len priemerne inteligentný človek pochopí, že nemôže byť nič zlé a tobôž nie neverejnoprospešné, ak chce niekto opraviť dom významnej osobnosti našich národných dejín, alebo postaviť sochu nášmu významnému panovníkovi. A to dokonca nie zo štátnej kasy, s ktorej by mali byť takéto aktivity financované, ale s dobrovoľných príspevkov občanov, ktorí si tieto dve osobnosti jednoducho, napriek mediálnemu osočovaniu vážia. A zahraničná politika SR? Čo tá ma spoločné s opravou pamätihodnosti a stavaním sochy. Na Slovensku máme pomenované ulice po teroristoch a protislovenských živloch. Stoja nám tu sochy protislovenských dejateľov a to nikomu nevadí. Dvojaký meter sa u nás uplatňoval vždy. Ale teraz je to už prehnane okaté. Slováci tvoria v našej zemi stále väčšinu. Realita našej politiky a kultúry tomu nenasvedčuje. To sme už skutočne taký hlúpy, alebo ľahostajní k svojmu osudu?

Vlcik ako si prisiel na to ze su to polofasisti ???

[pstrosek]

myslim ze takyto clanok patri skor na stranky tipu dolezite.sk, prop.sk alebo beo.sk

[pstrosek]

Krátke zamyslenie nad podstatou sviatku sv. Valentína

Dnešná skomercionalizovaná postmoderná doba prináša do nášho života množstvo liberálnych nezmyslov, ktorých podstatou je naháňanie ziskov obchodníkom a obchodným spoločnostiam. Vákuum v tržbách medzi Vianocami a Veľkou nocou sa snaží nahradiť zvýšenými tržbami skomercionalizovaný sviatok sv. Valentína, ktorý nemá žiadnu kresťanskú podstatu. Zneužitie legendy o svätom Valentínovi – starokresťanskom mučeníkovi z antických dôb panovania cisára Claudia II. patrí medzi to najohavnejšie, čo dokázali určité protikresťanské sily vo svoj prospech využiť. Katolícka a ani pravoslávna cirkev nevenovali a ani nevenujú pamiatke tohto svätca veľkú pozornosť. Ani kresťanská cirkev po milánskom edikte si na svätého Valentína nejako osobitne nespomínali. Určite všetci si vážime jeho odvahu vyznávať kresťanské náboženstvo v čase prenasledovania kresťanov v starom Ríme, ako aj silu tajne sobášiť mladých ľudí v čase, keď to cisár Claudius II. z pragmatických potrieb zakázal. Skôr by si zo svätého Valentína mali brať príklad tí, ktorí sa zdráhajú vstúpiť do manželského stavu, žijú v hriechu a nechcú mať deti. Tí, ktorí uprednostňujú život v hriešnom predmanželskom sexe a miesto príchodu dieťaťa na svet volia interrupciu. Práve v čase, keď Slovensko a celá Európa vymiera a zaplavujú nás moslimskí imigranti z Ázie a Afriky, ktorí svojou natalitou menia obraz kresťanskej Európy !
Sviatok sv. Valentína vychádza z deformovanej a upravenej legendy o sv. Valentínovi a má anglosaské pozadie vzniku. Až niekoľko storočí po smrti starokresťanského mučeníka sa táto legenda v modifikovanej podobe vynorila na svetlo. Prešlo pár storočí ďalej a ziskuchtiví obchodníci v USA a v krajinách západnej Európy z nej urobili možnosť, ako sa dobre nabaliť a zneužiť určite úprimné city zaľúbených ľudí. O to alarmujúcejšie je to, že k týmto odporným praktikám bola zneužitá osobnosť svätého Valentína. Pritom svätého Valentína považujeme za orodovníka v čase morových epidémií, pri bolestiach brucha a hlavy. Takže ide o situácie, ktoré s nasladkastou atmosférou a plytkým sentimentalizmom, ktoré dodáva tomuto pseudosviatku bulvár, nemajú nič spoločné. Ide aj o biznis obchodných spoločností, ktoré sa zaoberajú pastovaním a predajom kvetov v čase, keď ich ceny na trhoch v zimnom čase sú pomerne vysoké. Po ústupe osláv Medzinárodného dňa žien, ktorý sa masovo oslavoval najmä v minulosti, je to dôvod na lepšie zárobky z predaja kvetov. Prečo sa takýto sviatok neoslavuje napríklad v máji, keď by na to bolo podstatne viac dôvodov ? ale v máji sú ceny kvetov nižšie a okrem toho je to obdobie, keď kvitnú jarné kvety aj krajinách mierneho podnebného pásma.
Asi najdôležitejším faktom zostáva, že sviatok svätého Valentína v jeho nekresťanskej a skomercionalizovanej podobe je prejavom masovej amerikanizácie a najmä globalizácie sveta. Ako nákazlivá choroba sa tlačí tento pseudosviatok do všetkých krajín sveta. Viac ako kresťanské korene sa spája s pohanskými bôžikmi, ktorých podoby sa nachádzajú na fotografiách a dekoráciách, ktoré sú spojené s týmto sviatkom. Veď práve pohanký bôžik amor ( Eros ) bol spojený s pohanským cisárom Claudiom II., ktorý poslal sv. Valentína pod katovu sekeru ! Je to všetko akési pomýlené, ale účelovo. Oslavám tohto sviatku robia reklamu aj médiá. V nemenovanom týždenníku boli dokonca tí, ktorí odmietajú oslavovať sviatok sv. Valentína označení za ľudí z vidieka, so základným vzdelaním, atď. Nepripomína nám táto selekcia ľudí aj kastovanie voličov v predvolebných prieskumoch. Tí, ktorí nevolia tie správne kozmopolitné a proeurópske strany musia a priori pochádzať z vidieka a musia mať nižšie vzdelanie ?
Preto za jediný správny postoj možno označiť len ten, že oslavy tohto skomercionalizovaného sviatku budeme ignorovať. Ak mám niekoho úprimne rád, mám ho rád iba 14. februára ? Lásku k milovanej osobe môžeme prejaviť počas celého roka a nepotrebujeme k tomu umelo implementovaný pseudosviatok z USA. A ak si chceme uctiť pamiatku starokresťanského mučeníka svätého Valentína, môžeme sa k nemu v tento deň pomodliť počas návštevy kostola. Ak však nedáme prednosť smilstvu, ktoré práve v tento deň dostáva zelenú !

[pstrosek]

Situace: V hradu hlídaném drakem je uvězněna krásná princezna. Tady je příběh, jak to dopadne, když tam dorazí různí metalisti coby rytíři

Power metal (např. Hammerfall, Sonata Arctica)
Metalista přijede na bílém jednorožci, unikne drakovi, zachrání princeznu a pak se s ni miluje v kouzelném lese.

Thrash metal (Slayer, Bajonet, Motollica)
Metalista přijede, bojuje s drakem, zachrání princeznu a ošuká ji.

Heavy metal (Iron Maiden, Judas Priest)
Metalista přijede na harleyi, zabije draka, dá si pár piv a ošuká princeznu.

Folk metal (Ensiferum, Korpiklaani)
Metalista přijede s přáteli a všichni začnou hrát na různé podivné nástroje, jako například housle, dudy, akordeony a jiné, jejichž názvy nelze ani vyslovit. Drak usne (ze všeho toho tancovaní). Pak všichni odjedou … bez princezny.

Viking metal (Moonsorrow, Amon Amarth)
Metalista připluje na lodi, zabije draka svoji velkou sekyrou, stáhne ho z kůže a sní. Znásilní princeznu k smrti, ukradne její věci a před odjezdem zapálí hrad.

Death metal (Death, Grave)
Metalista přijede, zabije draka, ošuká princeznu, zabije ji a odjede.

Black metal (Burzum, Mayhem)
Metalista dorazí o půlnoci, zabije draka a nabodne ho na kůl před hradem. Potom ošuká princeznu do zadku, vypije její krev během rituálu před tím, než jí zabije. Pak ji nabodne na kůl vedle draka.

Gore metal (Cannibal Corpse)
Metalista přijede, zabije draka a rozhází jeho vnitřnosti před hradem, ošuká princeznu a zabije ji. Potom ji znova ošuká, rozpáře břicho a sní její vnitřnosti. Potom to, co zbyde, ošuká ještě jednou, spálí mrtvolu a ještě jednou ošuká.

Doom metal (Candlemass, Paradise Lost)
Metalista přijede, spatří, jak je drak obrovský, pomyslí si, že ho nemůže nikdy přemoct, potom propadne depresím a spáchá sebevraždu. Drak ho sní a princeznu si dá jako dezert. A to je konec smutného příběhu.

Progressive metal (Savatage, Threshold)
Metalista přijede s kytarou a zahraje 26minutové sólo. Drak se z nudy zabije sám. Metalista dorazí do princezniny ložnice, zahraje další sólo s použitím všech technik a melodií, které se naučil v posledním roce na konzervatoři. Princezna uteče a vydá se hledat heavy metalistu.

Glam metal (Poison, Twisted Sister)
Metalista přijede, drak se začne smát, když uvidí jeho zjev a nechá ho projít dovnitř. Metalista poté ukradne princezně make up a začne natírat hrad nádhernou růžovou barvou.

Nu metal (Körn, Linkin Park, System of a down)
Metalista dorazí v Hondě Civic a pokusí se bojovat s drakem. Jenže uhoří, když jeho debilní pytlovité oblečení chytne plamenem.

Redneck metal (Kabát)
Draka vožerou, poblejou a pak jdou pro vidle a kydat hnůj.

Atmospheric metal (Summoning, Leviathan)
Ještě dřív, než se k drakovi dostanou, chcípnou únavou z neustálého tahání nástrojů.

True metal (jediná známá skupina je naštěstí jen Manowar)
Po té co přijedou na hrad unudí draka k smrti sebechválou a řečmi o pravém metalu. Princezna ze zoufalství co ji tam přijelo zachránit začne truchlit po drakovi a nakonec spáchá sebevraždu.

Speed metal (Stratovarius, Anthrax)
Metalisti přijedou a začnou si dělat z draka srandu. Ten se rozbrečí a zemře žalem. Pak si začnou dělat srandu i z princezny a ta se přidá k jejich skupině jako ženský vokál a jdou si dělat srandu z někoho dalšího.

Industrial metal (Rob Zombie, Rammstein)
Postaví vedle hradu továrnu a všichni se udusí jejími zplodinami. Hrad se začne rozpadat a tím je nádherné dílo glam metalisty nenávratně zničeno.

Dech Metal (např. Tokio Hotel, Hirošima Penzion)
Hrad navštíví roztomilá devítiletá děvčata v satanistickém mužském oblečení a umlátí draka v polštářové válce (dost pravděpodobně plyšovými medvídky). Poté chtějí ošukat princeznu, ale nemůžou, protože jsou to holky.

Symphonic metal (Ancient Bards, Angtoria)
Dorazí celý orchestr a vytvoří z hradu veliké mraveniště. Drak tedy má zásoby na zimu.

Gothic metal (Septic Flesh, Penumbra)
Přijede, draka zkrotí a jde se s princeznou kochat pohledem na půlnoční hřbitov.

Troll metal (Trollech)
Na hrad zaútočí banda polonahých krvelačných nestvůr s obrovskými zuby, princeznu umlátí kameny a klacky a zasyrova ji sežerou. Draka nechají na pokoji, protože není křesťan.

Bi metal (významného zástupce druhu máte možná doma)
Přijde, vymění bimetalový pásek a zprovozní průtokový ohřívač vody. Princezny ani draka si nevšímá.

Mittal metal
Mittal přiletí soukromým tryskáčem, restrukturalizuje polozřícený hrad, do jeho vedení dosadí odborníky na metal z Indie, zahájí výrobu a draka zruinuje dumpingovými cenami. Z princezny udělá sekretářku ředitele oddělení Public Relations.

Agro Metal (žádné významné kapely nejsou známy)
Metalista přijede na fichtlu (cestou z pole), draka přemůže vidlemi. Ošuká princeznu (svou sestřenici), odveze jí domů a má s ní tři hloupé děti.

NS Black Metal (Nokturnal Mortum, Absurd, Warhead)
Metalista přijede v tanku Tiger, draka zastřelí panzerfaustem a princeznu zplynuje, protože není árijského původu.

Punk (Sex Pistols, Dead Kennedys, E!E)
Pankáč přijde, zkope draka, na princeznu hodí pivo a odjede.

Nightwish
Na hrad přijede celá kapela, ale zpěvačka Tarja je tak… , že ji šoupnou do věže místo půvabné princezny Anette, kterou si vezmou s sebou jako novou zpěvačku.

Grindcore
Přijede, ošuká, zabije a sežere princeznu i draka, srovná hrad se zemí a odjede. To vše za 45 sekund.

Sepultura, Soulfly
Na hrad přiběhne banda domorodců, draka zabijou na dálku pomocí voodoo, princeznu sežerou a z hradu udělaj obětiště pro boha Velkého krokodýla.

[pstrosek]

napriklad tematin sa snazil a celkom to zatial funguje… ale myslel som to skor tak ze slovensky skauting je moc lenivy nato aby nejake povolenia vybavoval. to si predstavujem pod: “keby sa viac snazili”

[pstrosek]

Na Vrsatci sa nerobi nic lebo skauti nedostali ziadne povolenia kedze hrad sa nachadza v chranenej oblasti… keby sa viac snazili mozno by to vyzeralo inak

[pstrosek]

Dobrovoľníci zo Slovenska a zahraničia odpracujú viac ako 4500 hodín pre Slovenské hrady

V dňoch od 10. do 23. augusta 85 skautov z Estónska, Talianska, Maďarska, Poľska, Českej republiky a Slovenska odpracujú viac ako 4500 hodín pre Slovenské hrady a pamiatky. S pomocou odborníkov na pamiatkovú starostlivosť sa dobrovoľníci snažia zachrániť tieto historické pamiatky pred ďalšou deštrukciou, urobiť ich turisticky prístupné a dostať ich do povedomia verejnosti.

V spolupráci s občianskymi združeniami a obcami budú dobrovoľníci dva týždne pracovať na 8 hradoch – Lietavský hrad, Považský hrad, Hričov, Šašov, Divín, Čabraď, Starý zámok, Glanzenberg a tiež na Banskoštiavnickej Kalvárií.

Dobrovoľníci likvidujú nelegálne ohniská a odpad v priestoroch zrúcanín, upravujú prístupové cesty a stavajú drevené schody, ktorými sprístupňujú ťažšie dostupné miesta hradov a zabezpečujú vyššiu bezpečnosť ich návštevníkov. V interiéroch hradov odstraňujú náletové kroviny, ktorá spôsobujú narušenie a následne aj deštrukciu múrov a vyrábajú a osádzajú informačné tabule, ktoré príťažlivo informujú návštevníkov o histórii a význame jednotlivých hradov.

Slovenský skauting realizuje projekt vďaka podpore z grantového programu Mládež v akcií, Nadačného fondu Západoslovenskej energetiky, Nadácie Pontis, Visegrad fund, Európskemu fondu regionálneho rozvoja – Programu Cezhraničnej spolupráce, Ministerstvu školstva SR a spoločnosti I.D.C. Holding, a.s.

V roku 2009 sa dobrovoľníci zo Slovenského skautingu už šiesty rok starajú o záchranu a konzerváciu hradov na Slovensku. Od roku 2004 sa v projekte Odklínanie hradov s pomocou odborníkov na pamiatkovú starostlivosť snažia zachrániť toto historické dedičstvo pred ďalšou devastáciou a dostať ho do povedomia verejnosti.

http://scouting.sk/scouting/aktuality/2250-dobrovolnici-zo-slovenska-a-zahranicia-odpracuju-viac-ako-4500-hodin-pre-slovenske-hrady-.html

[pstrosek]

Co si ma z toho clovek vybrat ? To mas ako vsade inde, kazdy si z toho vyberie len to co sa mu hodi…

[pstrosek]

Úspešný 5. ročník projektu Odklínanie hradov

V roku 2008 sa dobrovoľníci zo Slovenského skautingu už piaty rok starali o záchranu a konzerváciu ôsmich hradných zrúcanín na západnom Slovensku: Korlátka, Ostrý Kameň, Dobrá Voda, Tematín, Vršatec, Lietava, Plavecký hrad a Biely Kameň…

[pstrosek]

Nasiel som jeden zaujmavy clanok s este zaujmavsim nadpisom:
Juraj Jánošík je viac komunistický fetiš ako národný hrdina
Viac tu –

Ako sa hovori sto ludi sto chuti.