docent
Forum Replies Created
-
Dano66, vzhľadom na to, že návštevníci sa často pýtajú, ale potom sa na reakciu nepozrú, máš možnosť do konca mesiaca potvrdiť, že si tento post čítal. Ak to nestihneš, budeš musieť čakať na ďalšieho akademika :oD
-
Musím sa priznať, že za celý život som sa ani raz nestretol s požiadavkou odstrániť celú povrchovú úpravu rámu obrazu. Vždy šlo o jej zachovanie, spevnenie, doplnenie chýbajúcich časí alebo retuš poškodení.
Nuž čo, doba sa mení a proti gustu žiaden dišputát.
Úprave vzhľadu jednoduchých obrazových rámov a teda ich zhodnocovaniu sa po stáročia venovali dekoratéri. Pri práci používali dekoračnú masu na báze kriedy a zhruba od polovice 18. storočia aj papier-mâché, kompozitný tvárný materiál na bázi papieroviny.
Váš obrazový rám má jednoznačne kriedový podklad skladajúci sa z plavenej kriedy, kostného gleja a benátskeho terpentínu. Vychádzajúc z toho by som odporučil vyskúšať naparovanie (naparovacia kefa, naparovač odevov). Pôsobením horúcej pary by malo dojsť k uvolneniu glejového spojenia s rámom a vzhľadom na nerovnakú rozťažnosť dekoračnej masy a dreva k jej oddeľovaniu.
Vzhľadom na to, čo vám po odstránení povrchovej úpravy ostane, skúsil by som aj tú teplovzdušnú pištoľ :o(
Dovoľujem si upozorniť, že to bude práca zdĺhavá a výsledkom môže byť surový, možno aj kazový obrazový rám. Treba zvážiť výrobu nového, jednoduchého rámu alebo kúpu hotového rámu. Rám 50 x 70 cm Vás bude stáť 15 €.
-
mazoslav, máš pravdu docent si zije vo svojom svete, ktorý nepotrebuje preložené osvetárske definície výplodov dobre platených “výskumných úloh”. Normy, ktoré spomínaš platia iba tam kde ich preložia, preberú a nechce sa im popremýšľať. Svojho času som z povinnosti robil analýzu výstupu troch celosvetovo známych a uznávaných inštitúcií – English Heritage Trust, presnejšie English Heritage & Royal Commission on the Historical Monuments of England, The British Museum a Getty Research Institute. Nemusel som, ale bol som zvedavý. Analýza odhalila, že každá z týchto inštitúcií došla k ohromujúcil záverom a vypracovala rozsiahle elaboráty bez toho aby si vôbec uvedomili čo je predmetom ich skúmania. Môžeš si byť istý, že aj povrchná analýza a rozbor dokumentov, ktoré spomínaš by odhalila, že neprinášajú nič nové, v Čechách a na Slovensku neznáme. Nič čo by v Čechách a na Slovensku nemalo tradičnú terminológiu. Je to individuálny problém každého jednotlivca, ktorý by však nemal zabúdať na základný princíp dnešnej doby – slobodne vyjadriť svoje názory.
Veľa úspechov.
p.s. Filippo, ak chceš pokračovať v debate pošli interný email. Tu ma už nenájdeš.
-
Filippo, v ostatnej dobe sa v slovenskej múzejnej teórii aj praxi objavuje dosť nových termínov, ktoré však slúžia iba na zvýšenie zdania “odbornosti”. Jedným z nich je aj “preventívna konzervácia”. Múzejná preventívna konzervácia nie je výkon na predmete. Je to súhrn opatrení upravujúcich depozitárny režim v náväznosti na štandardnú a najmä profilaktickú kontrolu. Výsledkom štandardnej kontroly môže byť úprava relatívnej vlhkosti, výsledkom profilaktickej kontroly nasadenie insekticvídov v depozitári textilu. Vždy ide o “celoplošné” opatrenia proti dominantnému ohrozeniu.
Druhým, takmer identickým novotvarom je aj “sanačné konzervovanie”, pretože pod sanáciou rozumieme náprava neželateľných, nezdravých pomerov, podmienok, prostredia atď., ale aj ozdravenie. Sanácia opäť nie je výkon na predmete a pokiaľ ano, v zmysle “ozdravenie”, nemôže ju, vo väčšine prípadov, vykonávať konzervátor. Konzervátor vykonáva analytickú konzerváciu, postup alebo postupy spomaľujúce alebo dočasne zastavujúce zmeny, ktorým podlieha každý materiál v čase, čiže postupy odďalujúce zánik predmetu bez zásahu do jeho hmoty – predmet ostáva v analytickom stave. Dobre vykonané konzervovanie zabezpečí nezmenený stav predmetu na 30 rokov – takmer profesionálnu životnosť konzervátova.
Niekedy mám dojem, že nová generácia venujúca sa múzejnej problematike pokladá všetko čo vzniklo pred rokom 1989 za spiatočnícke, zlé a nepoužiteľné. Miesto toho aby dotiahli to čo je dávno rozpracované menia systém bez elementárnych znalostí. Že je konzervátor najdôležitejšia osoba v múzeu tvrdím už dávno, ale aj jeho kompetencie, poverenie majú určité hranice.
Ochrana múzejných zbierok je najnáročnejšou oblasťou múzejnej praxe. Dodržiavanie depozitárneho režimu a plán pravidelných profilaktických kontrol, po počiatočných nákladoch, nestojí takmer nič. Práca konzervátora spočíva v ošetrení zbierok, za to dostáva plat a teda žiadne zvláštne finančné náklady navyše. Dalo by sa povedať, že múzeum na práci interného konzervátora profituje, v porovnaní s nákladmi na extterné konzervovanie. Zmenil by som otázku na – čo je výhodnejšie pre múzejný zbierkový predmet. Odpoveď nie je ľahká, ale v podstate platí, že pre múzejný zbierkový predmet je najlešie keď s ním nikto nič nemusí robiť a je uložený v primeraných podmienkach. Degradácia je nevyhnutný proces, stačí ak jej to neuľahčíme.
-
mazoslav, ľutujem, že som sa nezdržal a pokazil diskusiu. Možno niekedy inokedy a na inom mieste.
Filippo, v rámci svojej práce, určite problematiku profylaktiky organických adhezív v múzejnej konzervátorskej praxi nevyrieši. Chcelo by to komplexnejší výskum. Z navrhovaných možností, keď už to musí byť, by som sa vydal smerom meďnatých zlúčenín.
-
mazoslav, vieš že na rýpanie som zvyknutý. So všetkým čo si napísal súhlasím, no… mojim teritróriom nie je terén ale depozitár. Nie že by bolo všetko ideálne, najmä vo výstavných priestoroch, ale snažíme sa priblížiť štandardu
To do čoho si na oplátku rypnem ja je “preventívna konzervácia”. Niekto takýto bezobsažný novotvar vyplodí a pretože znie dostatočne cool všetci ho začnú papúškovať a dokonca vzniknú oddelenia preventívnej konzervácie, ktorých zamestnanci triafajú mole naftalínom. Asi som to tu už niekedy písal, ale opakovanie zničilo aj Kartágo. Jedinú preventívnu konzerváciu vykonáva výrobca. Má zabezpečiť aby tovar nestratil lákavý vzhľad, nehrdzavel, nezmenil farbu a nezačal sa rozpadať. Toto sa odohráva vo svete, ktorého sme súčasťou. Pokiaľ kurátor vyberie z tohto sveta a múzeum nadobudne akýkoľvek predmet je konzervátor povinný nadobudnutý predmet prezrieť a rozhodnúť či môže byť umiestnený do depozitára alebo poputuje na ošetrenie. Základné ošetrenie v múzejnom svete sa volá múzejná konzervácia. Ak konzervátor počas profilaktickej prehliadky zistí, že s múzejným zbierkovým predmetom alebo exponátom sa niečo deje, presunie ho na konzervačné pracovisko na ošetrenie. Aj toto “akútne” ošetrenie predmetu sa volá múzejná konzervácia. V rámci profilaktických prehliadok sa kontrolujú všetky múzejné zbierkové predmety a v prípade, že látky, ktoré boli pri konzervácii predmetu použité stratili v čase svoju konzervačné účinky vykoná sa rekonzervácia predmetu a ten sa, po jej vykonaní, dostane do stavu “konzervovaný“. Obdobne aj reštaurádor vykonáva záverečnú konzerváciu. Pokiaľ mu zaplatia aj profilaktické prehliadky a môže navrhnúť (!) rekonzerváciu diela.
Tak a teraz by som rád vedel kam, do psej matere, patrí preventívna konzervácia vo svete ochrany kultúrneho dedičstva. To akože treba konzervovať konzervované predmety, pretože budeme mať lepší pocit?
Filippo, konzervátorské praktiká, pokiaľ viem, bežali len na Katedre ekomuzeológie v Banskej Štiavnici. Nie sú priestory, vybavenie a hlavne prednášajúci. Ale nezúfaj. O čo komplexnejšia šedivá teória o to zelenejší strom praxe. Pretože sa dá predpokladať, že práca bude na dobrej úrovni, nezavesil by si ju (po zverejnení) ako pédéefko na obnovu.sk do blogu?
-
Filippo, je jasné, že na konci prípravy bude vlastný recept, vlastné ingrediencie, vlastný postup a… vlastný výsledok. Moja mama varila fantastický šošovicový prívarok, moja žena varí výborný šošovicový prívarok a mojej dcére sa podarilo uvariť navlas ten istý ako mojej mame – fantastický. Táto debata nie je síce o chutiach. Je o optickom dojme a pokiaľ sa niekto dostatočne venuje príprave aj pri “neskúsenosti” trafí klinec po hlavičke. Treba si len veriť. Žiaden oponent nemá priestor ani čas aby prácu podrobil podrobnej anylýze. Predmet podrobí nedeštruktívnemu, vizuálnemu prieskumu a keď bude mať dobrý pocit nie je o čom debatovať. Pokiaľ je práca odfláknutá a len načančaná (bicyklová politúra, brnenská čerň a pod.), s najväčšou pravdepodobnosťou na to príde a potom bude nepríjemná debata.
Tvoja prvá otázka týkajúca sa etiky nie je jednoduchá. Nie preto, že by neexistoval etický kodex. Majú ho Češi aj Slováci. Prvý problém je v tom, že obe znenia sa týkajú reštaurovania výtvarných “umeleckých” diel. Druhý problém je že kodexy koncipovali kunsthistorici bez prispenia múzejnej teórie. Lenže to je na dlhú debatu. Tvoje kolegiálne obavy rieši konzervátorská, respektíve reštaurátorská dokumentácia. Pokiaľ je textová, nielen obrazová, časť spracovaná seriózne, aj o dvesto rokov bude konzervátor vedieť čo a ako. Podobne je to aj s retušou.
Z mojej praxe viem, že pri maľbe sa štandardne robí nábrus a pri akejkoľvek polychrómii sondáž. Je jedno či je to socha alebo omietka. Osobne si myslím, že nábrus nevypovedá o stratigrafii diela dosť reprezentatívne. Pokiaľ je opodstatnené podozrenie, že obraz bol premaľovaný pristúpi sa k sondáži. Pretože ide o riskantný deštruktívny prieskum nie je pravidlom. Pri omietkach a polychromovaných sochách sa štandardne predpokladá premaľba a preto sa využíva startigrafická sondáž, ktorá prináša cenné poznatky, ktoré zvyčajne ovplyvnia koncepciu zásahu. Ťažko povedať čo je vhodnejšie, v oboch prípadoch ide o lokálnu deštrukciu diela. Pokiaľ nábrusy z našich “pandrlákov” nepotvrdili viacnásobnú premaľbu, myslím že by to mohlo stačiť.
Kto sa v konzervátorskej a reštaurátorskej praxi vyhýba používaniu vody? Veď aj základné čistenie obrazov sa robí vodným roztokom čistiacich látok. Cekom som nepochopil “…aplikovať ju striekačkou priamo na sádrový podklad…”. Pokiaľ sa podklad rozpadá treba ho spevniť.
-
Filippo, potešil si moje srdce a človek, ktorý rozpozná a zodpovie moju otázku A sa určite nestratí. Ospravedlňujem sa za túto malú “pascu na popolušku”. Nuž ale k veci, krátky (neobľúbený) spoločensko-vzdelávací exkurz.
.Na ošetrenie uvoľnenej polychrómie sú vhodné a najčastejšie sa používajú jednozložkové adhezíva:
1 Adhezíva prírodného pôvodu:1.1 gleje
– kostný (glutinový) glej – obyčajný stolársky glej, farba žlto-hnedá, je značne kyslý a odporúča sa ho pred použitím neutralizovať,
– kožný glej – kvalitnejší druh gleja, známy francúzsky glej pripravovaný z králičích kožiek, farba žlto-hnedá,
– rybí glej – málo kvalitný s malou pevnosťou,
– vyzina (jeseterí glej) – v podstate druh rybieho gleja, najdrahší (20g – 440 CZK), najčistejší, transparentný, s najvyššou prilnavosťou a najnižšou viskozitou, používa sa najmä pri reštaurovaní papiera a pergamenu ako aj pri lepení a upevňovaní maľby,1.2 želatína – kvalitnejšia ako glej, má vyššiu lepivosť, je pružnejšia a transparentná.
2 Syntetické adhezíva – lepidlá, do úvahy pripadajú iba polyvinylacetátové lepidlá – Dispercol, Duvilax, Herkules, riediteľné vodou; po zaschnutí transparendné; hydrolýzou polyvinylacetátu sa uvoľňuje kyselina octová čo v našom prípade nehrá žiadnu rolu.
Sám vidíš na čo kladiem dôraz vzhľadom na stav predmetov. Stav pri ktorom nemôžeš odstrániť ani prach bez nebezpečenstva poškodenia polychrómie. Skutočne si si nevedel vybrať lepšie. Na druhú stranu, majstri nerastú na ľahkých úlohách.
Súčasní reštaurátori používajú pri spevnení polychrómie kadečo, od terpentínu až po “akrilátovú disperziu“. Niektorí opisujú iba postup a niečo stojí za to si prečítať.
Nakoniec ešte ostáva ochrana gleja pred biologickými škodcami. Dajú sa použiť:
ajatín – použiteľný iba u adhezív organického pôvodu,
síran draselno-hlinitý (KAl(SO4)2, kamenec) – pre maliarske účely sa ku gleju pridáva 10 – 30 % kamenca v pomere k váhe suchého gleja; glej s kamencom je vo vode nerozpustný a preto sa roztok kamenca vo vode používa na fixovanie glejových vrstiev,
tanín – roztokom vo vode, liehu s vodou alebo liehu s éterom, vytvrdzuje glej.
Dajú sa použiť aj mierne jedovaté antiseptiká Nipagin alebo Catamine AB (Katamine AB, Variquat 60LC) v 0,2 – 0,3% koncentrácii v pomere k váhe suchého gleja v podobe vodno-alkoholického roztoku.
Polychromovaní “pandrláci” sú mimo môj repertoár. Napriek tomu mám skúsenosti s glejením a dokonca som sa zúčastnil spevňovania opadávajúcej maľby na obraze vyzinou. Najväčšie skúsenosti mám s opadávajúcou monochrómiou obrazových rámov. Na prácu som si pripravoval 20% roztok kožného gleja, ktorý sa neskôr riedil na pracovnú koncentráciu 7 – 8%. Skúšal som aj želatínu a nakoniec som skončil u disperzných lepidiel. Riedkym roztokom disperzného lepidla sa natrú praskliny tak aby lepidlo zatieklo a odstávajúca polychrómia sa prstom zatlačí na miesto. Namiesto prsta sa dá použiť aj voskový/parafínový papier a gumička. Polychrómia je po chvíľke jprilepená a okolie preskliny sa očistí od prebytočného lepidla. Ide to rýchlejšie ako s glejom alebo želatínou, spoje sú čisté a netreba bádať nad fungicídmi.
Dá sa vraj použiť aj emulzia vaječného žĺtku vo vode. Žĺtok zmäkčuje farebnú vrstvu a obnovuje jej elasticitu. Neviem, neskúšal som.
Na dnes stačilo, pretože sa začínam strácať :o) a na čo som zabudol aj tak zabudnem.
-
Filippo, škola ma zaujímala hlavne preto, že schválili bakalársku prácu, ku ktorej študentovi neposkytli teoretické a metodické základy. Druhou príčinou bolo to, že keď niekto žiada o konzultáciu k vysokoškolskej práci, mal by vedieť presne formulovať požiadavku. Nechcem poúčať, ako mi už vyčítali, ale bez presných informácií radiť v odbore konzervovanie-reštaurovanie nejde. Takže:
A. materiál sošiek,
B. druh podkladu, pokiaľ sa dá zistiť,
C. farebnosť polychrómie, resp. monochrómie, pretože za polychrómiu sa dnes považuje každý náter :o)
D. predpokladaná doba vzniku pandrlákov.
Bodli by aj nejaké obrázky aby odpoveď bola konkrétnejšia.
Želatínu by som nezatracoval, pretože má podobné vlastnosti ako glej a vzhľadom na prípravu má vyššiu molekulovú hmotnosť, vyššiu lepivosť a je pružnejšia. Malá odolnosť voči “biologickému napadnutiu” je rovnaká ako pri gleji – zanedbateľná, pokiaľ sa dodržiavajú vyhovujúce klimatické podmienky. Problematika “biologického napadnutia” materiálov organického pôvodu je pomerne novodobá mánia, o ktorej sa dobre píše, ale v konečnom efekte nič nerieši. Niečo podobné ako “voskománia” pri ošetrovaní historického nábytku.
-
Zaujímal by ma názov bakalárskej práce a škola, ktorú navštevujete. Dôvod? Ste z termínu. Staré bakalárky sú čerstvo odovzdané a témy nových ešte neboli schválené.
-
No vidíš, základná terminológia ťa nezaujíma, pretože je absolútne nepodstatné akú technológiu, v záujme zachovania autenticity, zvolíš. Je ti v podstate jedno či budeš pozlacovať alebo zlátiť. Tebe proste stačí “konkrétne chornologický postup” a “ako a čím z remeselnej stránky postupu” atď. Ťažko ti takto vyhovieť, pretože nemému decku ani vlastná matka nerozumie. Mám pre teba ale jednu dobrú a jednu zlú správu. Tá dobrá je, že žiadne zbrane (najmä chladné) orientálnej proveniencie neboli čiernené a pri žiadnej technike zbobenia zlatom sa nepoužíval tmel. Tá zlá je, že každý konzervátor a najmä reštaurátor by mal mať aspoň základné vedomosti o predmetoch, ktoré mieni ošetrovať. Preto odporúčam nejakú literatúru na dlhé zimné večery:
BREND, B.: Islamic Art. Cambridge, 1992, 240 s. ISBN 978-0674468665
CRADDOCK, P. – LA-NIECE, S.: Metal Plating and Patination: Cultural, technical and historical developments. Oxford, 1993, 256 s. ISBN 978-0750616119
HUGHES, R.: The Colouring, Bronzing and Patination of Metals. New York, 1991, 372 s. ISBN 978-0823007622
RIEDERER, J.: Kunstwerke chemisch betrachtet: Materialien, Analysen, Altersbestimmung. Berlin, 1981, 208 s. ISBN 978-3540105527 -
Mazoslav, ty si jak tajomný hrad v Karpatoch. Z otázky na “čistenie(konzerváciu) archeologických pozlátených kovov, konkrétne bronz” sa nakoniec vykľulo reštaurovanie zlátenia na železnom kovaní pošvy. O tom, že požaduješ šnelkurz v jednom poste ani nehovorím.
Najbežnejšie európske výzdobné techniky na báze drahých kovov:
tausovanie (taušírovanie) – technika, pri ktorej sa za studena vykládá nejaký kov kovom inej farby,
plátovanie – pokrývanie celých predmetov zhotovených z obecných kovov tenkou vrstvou drahého kovu alebo iba čiastočné pokrývanie povrchu kovu s cieľom vytvoriť ornamentálnu výzdobu,
zlátenie v ohni – chemické zlátenie s použitím amalgámu.
Z orientálnych techník, treba spomenúť kuftgari (kuft) spočívajúcu v zakúvaní tenkých zlatých alebo striebnorných plieškov do zdrsneného a zohriateho podkladu.
“Upresním aj s fotkou ak sa niekto ozve…”
-
Zavináč, ja by som na takú karbidku vyskúšal najprv odstraňovač. Ale je to na tebe. Odstraňovač náterov by nemal na predmete zaschnúť, pretože doposiaľ nevymysleli odstraňovač zaschnutého odstraňovača náterov. Musel by si ho pekne manuálne oškrabať. Kolega to má odskúšané.
-
Obnove prajem pracovitých redaktorov a tím učenlivých a uznanlivých návštevníkov, ktorí sa Obnove odvďačia dvojpercentnou daňou. Návštevníkom Obnovy zas trpezlivých redaktorov, ktorí sa im za správne položené otázky odmenia vyčerpávajúcimi odpoveďami. Všetkým prajem aby si pri každej návšteve uvedomili jedinečnosť Obnovy, pretože svojim zameraním je jediná na svete. Úspešný rok 2016.
-
Zavináč, na odstraňovanie starých alebo neželaných olejových, syntetických alebo nitrocelulózových náterov z kovových predmetov sa používa odstraňovač náterov P 8201. Pred použitím odstraňovača netreba predmety nijako zvlášť upravovať. Odporúčam však pri odstraňovaní viacvrstvových náterov čo najviac farby odstrániť pomocou teplovzdušnej pištole a špachtle, resp. škrabky. Teplota ohrevu nesmie prekročiť 250°C. Odstraňovač náterov sa nanáša štetcom v silnejšej vrstve tak, aby nestekal. V závislosti od teploty prostredia sa nechá pôsobiť 10 až 15 minút. Pri odstraňovaní viacvrstvových náterov sa doba rozrušovania predlžuje na 2 – 3 hodiny. Odstraňovať nátery na predmetoch vystavených priamemu slnečnému žiareniu a pri teplotách vyšších ako 25°C neodporúčam, pretože dochádza k rýchlemu odparovania rozpúšťadla. Po odstránení náteru sa povrch dobre očistí od zvyšku odstraňovača a odmastí sa riedidlom C 6000. Aj náradie sa čistí riedidlom C 6000. Dbajte na to aby odstraňovač na predmete nezaschol. Pred záverečným konzervovaním odporúčam predmet umyť v horúcej vode s prídavkom saponátu a dobre vysušiť.
Očistenie predmetu od nečistôt a aj odstránenie, najmä neželaného, náteru patrí medzi konzervátorské úkony, pretože nezasahuje do hmoty ošetrovaného predmetu. Odstráňovanie koróznych splodín by však mal vykonať reštaurátor.