Vyľudnenie, odľudštenie a iná človečina

Moje subjektívne pocity mi vnucujú presvedčenie, že samota je najskľučujúcejšia v dave. Asi nie všetci budú s týmto poznaním súhlasiť, viacerí však zrejme uznajú, že samota môže mať množstvo podôb. Iná je samota a odlúčenosť starého človeka v rodine, aj keď sa na celé dni uzatvára do svojej izbietky, iný je pocit odlúčenosti v početnej spoločnosti, ale v domove dôchodcov. Nie však o tomto druhu odlúčenosti chcem práve teraz uvažovať, aj keď je to problém, ktorý si určite zasluhuje pozornosť nielen v čase adventnom a vianočnom. A určite nie metódou novodobých „markízov“, ktorým sa na ich svojskú „dobročinnosť“ demonštrovanú v priamych prenosoch zložia tisíce takpovediac anonymných darcov.
Je zrejme zákonité, že pribúdajúcimi rokmi akoby sa priestor človeka vyľudňoval. Postupne prichádzame o prarodičov, starých rodičov, rodičov, o učiteľov, profesorov, spolužiakov a kolegov. Mnohí môžu namietať, že sa v rodine obklopujeme deťmi a neskôr vnukmi, je to však spravidla už iný svet, ktorým žije ďalšia generácia. Podobné je to aj v pracovnom prostredí. Niektorí, najmä muži, sa snažia bujarého tátoša ubiehajúceho času chytať za chvost aspoň tým, že si nájdu zväčša podstatne mladšiu partnerku. Takýto prístup však sotva dlhodobo vyrieši ich pevnejšiu väzbu s mladšou generáciou. Určite aj tu sú výnimky, plnohodnotnej náhrady za najbližších, ktorých pozemská púť dávnejšie alebo nedávno skončila, však niet. Inak by totiž ani starostlivosť o ich hroby nemohla byť úprimná.

Tento druh „vyľudňovania“ je zákonitý, musíme ho akceptovať, no sú aj jedinci, ktorým môže tento proces spôsobovať vážnu psychickú traumu. Za nebezpečnejšie však považujem akési novodobé odľudšťovanie takmer podobné „zaľadneniu“. Tento jav takpovediac košatie súdobým spôsobom života a najmä rozvojom komunikačnej techniky. Teda techniky, ktorá, paradoxne, komunikáciu urýchľuje a uľahčuje, ale od priameho, teda bytostne ľudského kontaktu vzďaľuje a oddeľuje. Chcem zdôrazniť, že nie som proti technickému pokroku, len ním nemožno modernizovať a „zlepšovať“ každé naše konanie. Ak sa vrátim k tvrdeniu o odľudštení na príklade vianočného obdobia, potom stačí spomenúť koledovanie, vinšovanie alebo posielanie vianočných a novoročných pozdravov. Skutočnosť, že dnes v nejakej dedine niekomu na okno „zabúcha Lucia“, mnohí, v tom lepšom prípade, vnímajú ako folklór. Pre väčšinu je to už nič nehovoriaca minulosť nehodná bližšieho povšimnutia. Vinšujúcich postupne nahradili pohľadnice posielané aj v rámci toho istého mesta a obce, viacerí riešia tento akt telefonovaním. Mnohí pošlú iba „esemesku“ alebo „imelo“, čo v dnešnom žargóne neznamená zelenú imelovú vetvičku, ale e-mailovú poštu. Už netreba písať, stačí stláčať klávesy. Microsoft píše za vás ! Aj to často iba v skratkách: ŠNR ! P.F.! Nuž aj takto si skracujeme život. Často iba preto, aby sme získali čas. Ten potom míňame na úsilie zarobiť toľko, aby sme mali na mobilný telefón alebo na pripojenie „na sieť“. Internet sám o sebe je pomôckou, nástrojom vhodným na komunikáciu, ktorá sa rýchlejšie urobiť nedá. Škoda však, že často nahrádza aj osobné stretnutia, vytráca sa ľudskejší kontakt. Viac ako ľudia, hovoria k nám počítače novej generácie. Pri poruche obrazovka na nás aj zažmurká. Donedávna bežné formy stretnutí akoby odchádzali s generáciou starou. (Ako vidíte, aj ja pre vás iba mlátim do klávesnice).

Odľudšťovanie môže mať však množstvo podôb. Už takmer úplná absencia viacgeneračných rodín je úkazom vo všetkých krajinách bohatšieho, nahovárajúc si, že aj vyspelejšieho sveta. Kým som nemal rodinu, tak mi niekdajšia vydatá kolegyňa s dvoma deťmi často hovorievala, že som o nič neprišiel, lebo do domova dôchodcov budem môcť ísť sám a dobrovoľne, ju tam vraj „odložia“ jej vlastné deti. Oponoval som tým, že aj ona má vplyv na budúce konanie detí, ale prax v mnohých rodinách jej, žiaľ, dáva za pravdu. Necítim sa povolaný podrobnejšie skúmať početné formy tohto javu, jednou z príčin je však aj spôsob a kvalita bývania. Do stiesnených izieb nájomného, dnes prevažne panelového bytu, sa sotva vojde rodina s deťmi, tým menej aj so starými rodičmi. Ak starí rodičia bývajú v susedstve, tak ide spravidla o výnimku. A nie vždy iba vzdialenosť oddeľuje príslušníkov viacgeneračnej rodiny.

Sú tu aj bariéry, ktoré sme vývojom dobrovoľne vybudovali a dnes ich ako bariéry už ani nevnímame. Vo všeobecnosti sú tiež „výdobytkom“ súdobého životného štýlu. Napríklad, z našich príbytkov sa takmer vytratil klasický rodinný, donedávna prevažne kuchynský stôl. Nahradili ich „konferenčné“ stolíky pred televízormi v obývačkách, v lepšom prípade akési napodobeniny stola v kútoch maličkých kuchýň. Módnejšia je vlna uplatnenia, a to aj v priestranných kuchyniach, akýchsi „barových“ pultov. Cez ne síce dovidíme na prípravu a servírovanie jedla, rodina však už menej vidí na seba, čím sa doslova „bokom“ ocitla aj komunikácia medzi členmi rodiny. Možno vidím tento problém značne schematicky cez prizmu profesie architekta, proces úbytku komunikácie absenciou priestranného rodinného stola však nepokladám za bezvýznamný. Ak si aj netrúfam posúdiť sociálny aspekt celej veci, jeden dôsledok sa črtá. Takmer už desaťročia je výroba klasických stolov akoby odsúdená na zánik. Ak sa niečo aj nájde v predajniach nábytku, tak zväčša to, čomu sa čoskoro rozkývajú alebo vypadnú nohy. Ešte sú tam „akoby ľudové“ stoly určené na chaty a chalupy, zväčša však bez vkusu a znalosti stolárskeho fortieľu. Už roky sa totiž nerozvíja ani dizajn tohto druhu.

Príčina súčasného pocitu odcudzenia človeka však určite nie je v stoloch a stolovaní, ale v nás samotných. Technika nám proces komunikácie urýchľuje a možno aj spríjemňuje, priamy kontakt však nenahradí. Môžeme síce naskenovať a poslať svoju fotku e-mailom, čoskoro budeme môcť posielať špeciálnym telefónom aj obraz, bližšie k ľuďom sa však takýmto spôsobom nedostaneme. To akoby ste hladkali svoje dieťa cez telefón alebo počítač. Hľa, aké jednoduché: naprogramujme do všetkých počítačov šírenie porozumenia a lásky, potom už stačí byť zapojený na sieť a stlačiť „Enter“. To však zrejme nejde. Elektronická komunikácia nás totiž od porozumenia a lásky skôr vzďaľuje. Sme čoraz viac imúnni voči nešťastiam iných, lebo všetko vnímame sprostredkovane. Stávame sa anonymnými účastníkmi v éteri a globálnej sieti, jednou z miliárd čiastočiek „komunikačného smogu“. Ako blízko je zrazu schematizmus a zaraďovanie všetkých do masy meranej píplmetrami. Sme iba databázou presnej štatistiky s nepresnými údajmi. Všetko sa stručne a rýchlo nahrnie do počtov a súčtov postihnutých, pozostalých, utečencov…Čísla, čísla, a znovu čísla, strácajú sa však ľudia.

Ako ďalej? Nemám recept, už vôbec nie východisko. Vypnúť sa zo siete? Zahodiť mobil, rozbiť počítač? Zrejme tade cesta nevedie. Nepôjde to však ani bez priamych kontaktov človeka s človekom. Našťastie! A tiež to nepôjde bez konkrétnej pomoci jeden druhému. Najmä ak ten druhý je v núdzi…..

P.S. ( aby som nezabudol ) : stastne @ vianoce. sk

Jaroslav Liptay

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Jaroslav Liptay: Ruinovanie ruinami?

V dobe železobetónu a jednotvárnosti sídlisk „homo panelákus“ logicky túži po malebnosti a jemnom tvarosloví stavieb a po romantike starých čias (aj keď v tom čase to pre väčšinu romantika určite nebola). Takými historickými stavbami sú nepochybne aj hrady, hrádky a iné pevnostné objekty a areály, početné aj na území Slovenska.

$$$ Škola $$$

Pre študentov prichádzajú nepekné časy. Od septembra budúceho roka budeme za štúdium platiť. Štát nemá peniaze, tie však chýbajú aj vo vreckách študentov a ich rodín. Väčšina študentov pochádza z chudobnejších rodín. Študovať sa dá aj na pôžičku, lenže: Čo potom? Každý mladý človek by sa rád po skončení školy osamostatnil. Prvý problem, ktorý však musí riešiť: Či vôbec prácu nájde?

Dosť bolo kultúry!

Dni európskeho kultúrneho dedičstva, ktoré pod záštitou Rady Európy sa každoročne konajú aj na Slovensku, patria zatiaľ k ojedinelým európskym podujatiam. Ak „európskej“ kultúrnej politiky dodnes niet, spoločná stratégia sa skôr či neskôr musí zrodiť. V prvej fáze možno ako štít proti agresivite kultúry americkej. Expandujúcu amerikanizáciu a hegemónne postavenie kultúr západnej Európy mnohí už dnes vykresľujú ako nepriateľov našej kultúry. Lebo, vraj, ide o fenomén, ktorý vygumuje z kultúrnej mapy sveta niečo tak chatrné a chúlostivé, ako je slovenská kultúra. Hľa, aká mohutná môže byť malovernosť!

Hodiť kameňom

Ľudia majú na pamiatkárov rôzne názory. To je samozrejme právo každého z nás – mať svoj názor a stáť si za ním, ak je opodstatnený. Mnohí si však utvárajú názory len na základe druhotných informácii z overeného zdroja „jedna pani povedala“, alebo si niečo myslíme, „lebo aj Fero to povedal…“, alebo sa pri utváraní názoru spoliehame na emócie. Takto by však rozhodne nemali postupovať novinári. Tí by mali informovať objektívne, po vypočutí všetkých strán v spore.