Oponický hrad
Torzo valcovej veže na juhovýchodnej strane vyvýšeniny, ktorú zaberalo hradné jadro, dosahuje dnes v najvyššom bode 4. metre výšky a z veľkej časti tohto torza už chýba lícové murivo. Zo stavieb hradného jadra, situovaných severozápadne od veže, sa zachovali torzálne zlomky stien 2 – 4 metre prevyšujúce terén. Z hradieb gotického predhradia sa zachovali zvyšky hradieb, najmä v juhovýchodnej časti areálu. Renesančná bašta Tereš stojí takmer v pôvodnej výške, ako aj rovnako jej neskoršia nadstavba. V severnej stene bašty je hlboký klinovitý výlom, spôsobený deštrukciou okenných otvorov. Masívny výpadok muriva postihol celé čelo veže. V súčasnosti je táto chýbajúca časť veže domurovaná. Zachovaná časť severnej steny veže v sebe nesie dva zaklenuté okenné otvory. V juhozápadnej stene veže je zachované jedno okno vrátane špaliet a ďalej jedno zamurované kruhové okno. Z novorenesančnej palácovej budovy, smerujúcej juhozápadne od bašty, stojí zachovaná časť steny a jej dve veľké zaklenuté okná, spoločne s kruhovým oknom, hľadia do nádvoria. Zachovaná časť steny je vymedzená torzami pilierovito ustupujúcich priečok. Táto časť ruiny spolu s baštou tvorí najucelenejšiu časť dnešnej podoby hradu Oponice. Ďalšou dominantou zrúcaniny je zachované vonkajšie priečelie severovýchodného novorenesančného paláca. Podstatná časť steny dosahuje pôvodnú výšku, iba jej východné nárožie sa odtrhlo a zrútilo, podobná situácia nastáva v západnom nároží tejto palácovej steny. Vonkajšie priečelie paláca presvetľovalo pôvodne 15 okenných otvorov, zaklenutých prevažne tehlovými záklenkami. Rozpadom týchto záklenkov a následne muriva nad nimi vznikol súvislý výlom, ktorý oddelil zvyšok steny od nárožia. V súčasnej dobe sa z pôvodných 15 okien zachovali záklenky iba 4 z nich. Najmä rozpad záklenkov na úrovni druhého poschodia by mal pravdepodobne za následok zánik podstatnej časti tejto steny.
Prvé písomné zmienky o kamennom hrade na západnom výbežku pohoria Tríbeč sa
objavujú začiatkom 13. storočia. Objekt je uvádzaný ako majetok magistra Čáka, jemu však
osud nedožičil dlhý život. Po jeho smrti preberá majetky brat Matúš Čák. Pôvodnej dispozícii
hradu dominovala predovšetkým valcová veža, za ktorou bolo vystavané neveľké jadro
hradu.
Matúš Čák zomrel v roku 1321 a kráľovské vojská začali obsadzovať jeho hrady, rovnaký
osud mal aj hrad Oponice. Po 71 rokoch kráľovského držania hradu prechádzajú Oponice
do vlastníctva dcér Mikuláša z Čeklísa a ich manželov. V roku 1395 po deľbe majetkov sa
stáva jediným držiteľom hradu Peter zo Stráží, zakladateľ rodu Oponických. V priebehu
15. storočia zdokonalili Oponické opevnenie hradu vybudovaním hradobného okruhu okolo
starého jadra.
Podstatnú zmenu v podobe hradu zaznamenala renesančná dostavba pevnosti. V prvej
polovici 16. storočia rozšíril Benedikt Apponyi opevnenie severozápadným smerom. V jeho
západnom nároží nechal postaviť mohutnú baštu trištvrtekruhového pôdorysu, nazvanú
Tereš.
Začiatkom 17. storočia začal pravdepodobne Juraj Aponyi ďalšie úpravy hradu, spočívajúce
predovšetkým vo výstavbe veľkého paláca v severovýchodnej časti predhradia. Ďalej zvýšili
baštu Tereš, a spoločne s novým, juhozápadne situovaným palácovým krídlom, vytvorili
v tomto komplexe nové obytné priestory. Nová zástavba v priestore starého jadra hradu
premazala stredovekú dispozíciu.
Požiar v roku 1645 ukončil takmer 350 rokov trvajúcu obytnú epochu hradu.
Starostlivosť o zrúcaninu:
§ 2001 - 2008: čistenie areálu od náletových drevín a udržiavanie poriadku
§ 2005: doplnenie kavern v juhovýchodnej časti predhradia
§ konzervácia torza muriva v severnej časti jadra
§ 2006 - 2008: obnova muriva v čele bašty Tereš za účelom vybudovania zázemia pre
konzervačné práce
Ciele:
Vytvoriť zázemie pre konzervačné práce doplnením muriva v bašte a následne pokračovať
v konzervácii zvyšku zrúcaniny.
Je však nutné dodať, že doplňovanie tak veľkého objemu muriva je pomerne
kontraproduktívne, ak zoberieme do úvahy havarijný stav zvyšku objektu (napríklad
posledné steny novorenesančného paláca). Nech už sú snahy občianskeho združenia
akokoľvek chvályhodné, predimenzovanie aktivít na vybudovanie zázemia sa môže
vypomstiť prinajmenšom stratou cenného muriva, ktoré by nebolo ošetrené, pretože všetky
pracovné aktivity sa zamerali na budovanie zázemia.
Hoferek A., Oponický hrad. IN: Spoznajme problémy zrúcanín 2008. Lietava, Združenie na záchranu Lietavského hradu, 2009. ISBN 978-80-970125-9-5. S dovolením vydavateľa a autorov: Miroslav Matejka, Michal Šimkovic, Aleš Hoferek, Michal Hrčka, Ľubomír Chobot.
