aktivita diskusia Pamiatky Manažment archeologického dedičstva, Lausanne 1990

  • Manažment archeologického dedičstva, Lausanne 1990

    Posted by harp on 13. augusta 2006 at 14:20

    MENEŽMENT ARCHEOLOGICKÉHO DEDIČSTVA, LAUSANNE 1990 ÚVOD Je všeobecne známe, že poznanie pôvodu a rozvoja ľudských spoločnosti je mimoriadne dôležitá pre celé ľudstvo, lebo mu umožňuje poznať svoje kultúrne a sociálne korene. Archeologické dedičstvo predstavuje hlavné svedectvo o v minulosti. Preto je jeho ochrana a jeho pozorné riešenie nevyhnutné, aby ho archeológovia a ďalší vedci mohli študovať a interpretovať v mene a prospech súčasných a budúcich. Ochrana tohto dedičstva nemôže byť zaistená len archeologickými technikami. Vyžaduje širší súbor poznatkov, odborných a vedeckých vedomostí. Niektoré prvky archeologického dedičstva tvoria súčasť architektonických štruktúr, a v takom prípade musia byť chránené dodržiavaním kritérií týkajúcich sa architektonického dedičstva, vyhlásených v roku 1964 Benátskou chartou o zachovaní a reštaurovaní pamiatok a sídel. Iné prvky tvoria súčasť pretrvávajúcej tradície domorodých obyvateľov, ktorých spoluúčasť sa stáva nevyhnutnou pre ich ochranu a údržbu. Z týchto a ďalších dôvodov musí byť ochrana archeologického dedičstva založená na účinnej spolupráci špecialistov najrôznejších odborov. Vyžaduje preto spoluprácu verejných orgánov, bádateľov, súkromných podnikov a širokej verejnosti. Preto táto charta vyjadruje princípy aplikovateľné v rôznych oblastiach riadenia archeologického dedičstva. Zahrnuje úlohy verejno-právnych orgánov a zákonodarcov, profesijné pravidlá aplikovateľné na súpis, prieskum, výkopy, dokumentáciu, výskum, údržbu, konzerváciu, rekonštrukciu, informovanie, prezentáciu, sprístupnenie verejnosti a využitie archeologického dedičstva, rovnako ako na stanovenie požadovanej kvalifikácie pracovníkov poverených jeho ochranou. Táto charta je motivovaná úspechom Benátskej charty ako normatívneho dokumentu a ako zdroj inšpirácie v oblasti vládnej , vedeckej a profesijnej politiky a praxe. Uvádza hlavné princípy a globálne odporúčania. Preto nemôže prihliadať na problémy a na možnosti daného regiónu či krajiny. Aby charta splnila tieto požiadavky, mala by byť dopĺňaná na regionálnej a národnej úrovni ďalšími zásadami a pravidlami. Čl. 1 -Definícia a úvod „Archeologické dedičstvo“ je časťou nášho hmotného dedičstva, kde sa základné znalosti získavajú archeologickými metódami. Zahrnuje všetky stopy ľudskej existencie a týka sa miest, kde sa prejavila ľudská činnosť akéhokoľvek druhu, opustených štruktúr a stôp, a to na povrchu, v podzemí, pod vodou. Týka sa aj použitých materiálov. Čl. 2 – Politika „integrovanej ochrany“ Archeologické dedičstvo je krehkým a neobnoviteľným kultúrnym dedičstvom. Poľnohospodárska činnosť a plány vymedzenia územia, vyplývajúce z územného plánu, musia byť preto upravené tak, aby obmedzili na najmenšiu mieru deštrukciu tohto dedičstva. Plány na ochranu archeologického dedičstva musia byť systematicky integrované do plánov týkajúcich sa poľnohospodárstva, využitia pôdy a plánovania, ale tiež i do programov zameraných na kultúru, životné prostredie a výchovu. Plánovacie orgány na národnej, regionálnej a miestnej úrovni musia prihliadať na plány ochrany archeologického dedičstva. Aktívna účasť obyvateľstva musí byť zahrnutá do plánov zameraných na uchovanie archeologického dedičstva. Táto účasť je osobitne dôležitá ide o dedičstvo autochtónneho obyvateľstva. Účasť musí byť založená na dostupnosti informácií, čo je základnou podmienkou pre akékoľvek rozhodovanie. Informovanie verejnosti tvorí teda významnú zložku „integrovanej ochrany“. Čl. 3- zákonodarstvo a ekonomika Ochrana archeologického dedičstva je morálnou povinnosťou každej ľudskej bytosti. Súčasne je to kolektívna zodpovednosť celej verejnosti. Táto zodpovednosť má byť vyjadrená prijatím vhodného zákonodarstva a zaručením dostatočných prostriedkov na účinné financovanie programov zameraných na ochranu archeologického dedičstva. Archeologické dedičstvo je spoločným dedičstvo celej ľudskej spoločnosti. Preto je úlohou všetkých krajín zaistiť dostatok vhodných prostriedkov pre jeho ochranu. Zákonodarstvo má zaistiť uchovanie archeologického dedičstva s prihliadnutím na historické požiadavky a tradície každej zeme a regiónu, pričom sa uprednostňuje uchovanie dedičstva „in situ“, pri plnom rešpektovaní vedeckých požiadaviek. Zákonodarstvo má byť založené na myšlienke, že archeologické dedičstvo pochádza z celého ľudstva a z ľudských skupín, nie od jednotlivcov alebo niektorých národov. Zákonodarstvo musí zakazovať akékoľvek ničenie, znehodnocovanie alebo poškodzovanie zmenami pamiatok, archeologických nálezísk a ich okolia. Pre všetky práce je potrebný súhlas príslušných archeologických orgánov. V zásade má zákonodarstvo vyžadovať predbežný prieskum a zostavenie úplnej archeologickej dokumentácie v akomkoľvek prípade, keď hrozí nebezpečenstvo deštrukcie archeologického dedičstva. Zákonodarstvo musí vyžadovať správnu údržbu a dostatočnú ochranu archeologického dedičstva a zaručiť príslušné prostriedky. Zákonodarstvo musí obsahovať aj adekvátne sankcie, úmerné porušeniu ustanovenia týkajúcich sa archeologického dedičstva. Pokiaľ by zákonodarstvo chránilo iba dedičstvo zaradené ako pamiatka alebo registrované v oficiálnom zozname, mali by byť prijaté opatrenia zaisťujúce dočasnú ochranu nechránených alebo iba nedávno objavených pamiatok a sídel, a to až do uskutočnenia archeologického vyhodnotenia. Jedno zo značných materiálnych rizík pre archeologické dedičstvo tkvie v územnom plánovaní. Preto je potrebné vyjadriť v špecifických zákonodarných normách povinnosť autorov územných plánov zaistiť pred vlastným vypracovaním plánov archeologické štúdie príslušných lokalít. Náklady na tieto štúdie majú byť zahrnuté do projektu. Zákon má tiež vyhlásiť zásadu, že všetky územné plány musia znížiť na minimum eventuálny negatívny dosah ich realizácie na archeologické dedičstvo. Čl. 4 – zoznamy Ochrana archeologického dedičstva musí byť založená čo možno najúplnejšej znalosti jeho existencie, jeho rozsahu a jeho charakteru. Celkové súpisy archeologického potenciálu predstavujú významné pracovné nástroje pre vypracovanie stratégie ochrany archeologického dedičstva. Preto musí byť súpis považovaný za základnú povinnosť pri ochrane a riadení archeologického dedičstva. Súčasné súpisy predstavujú databanku poskytujúcu základné údaje pre štúdium a vedecký výskum. Preto je potrebné považovať zostavovanie súpisov za permanentný dynamický proces. Z toho vyplýva aj zásada, že súpisy musia zahrňovať informácie na rôznych úrovniach presnosti a spoľahlivosti, pretože aj povrchné znalosti môžu byť východiskovým bodom pre ochranné opatrenia. Čl. 5 – Práca v lokalite V archeológii závisí poznanie do značnej miery od vedeckej práci priamo v lokalite. Tá zahŕňa celú škálu výskumných metód, od nedeštruktívnych prieskumov cez čiastkové sondy alebo zber vzoriek až po vykopávky. Treba preto prijať ako základný princíp myšlienku, že zber informácií o archeologickom dedičstve môže zničiť len minimálne množstvo archeologických svedectiev nevyhnutných na dosiahnutie cieľa, či už z hľadiska konzervovania alebo pre vedecké účely. Vo všetkých prípadoch treba podporovať nedeštruktívne metódy ako letecké pozorovanie, terénne prieskumy, práce pod vodnou hladinou, vyhľadávanie a zber vzoriek, sondy a iné, a dávať im prednosť pred výkopovými prácami. Výkopové práce vyžadujú v každom prípade určitý výber údajov, ktoré budú zaznamenané a uchované. Inak môže dôjsť k stratám informácií, prípadne k celkovej deštrukcii pamiatky či sídla. Rozhodnutie o začatí výkopových prác treba prijať až po zrelej úvahe. Výkopové práce sa majú uskutočňovať predovšetkým na mieste sídel a pamiatok, ktoré sú odsúdené na deštrukciu kvôli na územnému plánovaniu meniacemu využitie alebo použitie územia, alebo taktiež z dôvodu rabovania, alebo ak v ich prípade došlo k poškodeniu, resp. degradácii vplyvom prírodných faktorov. Vo výnimočných prípadoch je možné uskutočňovať výkopové práce na sídlach alebo lokalitách, ktoré nie sú ohrozené, kde však ide o výskumné priority alebo o snahu sprístupnenia verejnosti. V takýchto prípadoch musí výkopovým prácam predchádzať podrobné vedecké vyhodnotenia archeologickej pamiatky. Výkopové práce sa nesmú dotýkať celej lokality. Potrebné je uchovať nepoškodenú časť umožňujúcu ďalšie výskumné práce v budúcnosti. Ak sa realizujú výkopové práce, treba podať vedeckým miestam správu, spísanú podľa stanovených noriem. Túto správu je potrebné vypracovať v rozumnom termíne po ukončení prác a zaradiť do písomného materiálu o pamiatke. Výkopové práce musia byť uskutočňované v súlade s odporúčaniami UNESCO (Odporúčania stanovujúce medzinárodné zásady aplikovateľné pri archeologických výskumoch 1956) a s medzinárodnými, tak národnými normami platnými v tejto oblasti. Čl. 6 – údržba a uchovanie Základným princípom uchovania archeologického dedičstva by malo byť zachovanie pamiatok a sídel „in situ“. Akýkoľvek presun pamiatky narušuje zásadu, podľa ktorej má byť pamiatka zachovaná vo svojom pôvodnom kontexte. Táto zásada zdôrazňuje nevyhnutnosť správne vykonávanej údržby a konzervácie, rovnako ako adekvátneho riadenia príslušných prác. Z toho vyplýva, že archeologické dedičstvo nemá byť vystavené ani rizikám, ani dôsledkom výkopových prác, nemá byť prerušené a ponechané v nekonzervovanom stave po výkopových prácach, k čomu by mohlo dôjsť v prípade, že predtým nebolo zaistené ich dostatočné financovanie. Treba podporovať angažovanosť s priamou účasťou miestneho obyvateľstva, ktorá uľahčuje údržbu archeologického dedičstva. V niektorých prípadoch je možné zveriť zodpovednosť za ochranu a správu pamiatok a sídel autochtónnym populáciám. Vzhľadom na to, že finančné zdroje sú nevyhnutne obmedzené, treba vykonávať aktívnu údržbu selektívnym spôsobom. Preto ju treba zamerať na určitú vzorku, pokiaľ možno rozsiahlu, sídel a pamiatok vybraných podľa vedeckých kritérií, zameraných na kvalitu a reprezentatívnosť. Nemá teda ísť len o tie najprestížnejšie a najpríťažlivejšie pamiatky. Odporúčanie UNESCO z roku 1956 má byť aplikované aj na údržbu a konzerváciu archeologického dedičstva. Čl. 7 – Prezentácie, informácie a rekonštrukcie Prezentácia archeologického dedičstva širokej verejnosti je rozhodujúcim prostriedkom jeho poznania z hľadiska pôvodu i rozvoja moderných spoločností. Súčasne je to najdôležitejší spôsob preukazujúci nevyhnutnosť ochrany tohto dedičstva. Súčasťou prezentácie verejnosti je popularizácia stavu vedeckých poznatkov o danej pamiatke či sídle. Túto informáciu je treba často aktualizovať. Musí prihliadať k rôznym prístupom, umožňujúcim pochopiť minulosť. Rekonštrukcia má dve základné funkcie. Je zameraná na experimentálnu interpretáciu výskumu. Potrebná je však veľká opatrnosť, aby nedošlo k poškodeniu existujúcich archeologických pamiatok. Treba využiť najrôznejšie svedectvá, aby sa dosiahla optimálna autenticita. Rekonštrukcie majú byť umiestnené v mieste archeologických pamiatok tak, aby boli rozpoznateľné a novo vytvorené rekonštrukcie. Čl. 8 – Profesijná kvalifikácia Pre dobrú ochranu a starostlivosť archeologického dedičstva je rozhodujúce zvládnuť rad disciplín na vysokej vedeckej úrovni. Preto musí byť jedným z dôležitých cieľov v každej krajine vyškolenie dostatočného počtu odborníkov v príslušných odboroch. Nevyhnutnosť školiť expertov na vysoko špecializovanej úrovni vyžaduje medzinárodnú spoluprácu. Pri univerzitnom vzdelávaní pracovníkov, zameraných na archeológiu, musí výučba prihliadať na koncepčné zmeny, ku ktorým postupne došlo: dôraz sa kladie viac na uchovanie pamiatky „in situ“, ako na výkopové či ďalšie práce. Rovnako sa musí prihliadať na skutočnosť, že štúdium dejín domorodých národov je rovnako dôležité ako štúdium zamerané na vlastné sídla a pamiatky. Len tak je možné pochopiť archeologické dedičstvo. Ochrana archeologického dedičstva je trvalým, dynamickým procesom. Preto je potrebné maximálne uľahčiť prácu odborníkom, pracujúcim v tejto oblasti a umožniť im ďalšie doškoľovanie. Bolo by treba pripraviť a realizovať špecializované školiace programy na vysokej úrovni, zamerané na ochranu archeologické dedičstvo a jeho starostlivosť . Čl. 9 – Medzinárodná spolupráca Vzhľadom na to, že archeologické dedičstvo je dedičstvo spoločné celému ľudstvu, je medzinárodná spolupráca v tejto oblasti skutočne nevyhnutná. Len tak je možné vyhlásiť kritéria riadenia tohto druhu dedičstva a zaistiť ich rešpektovanie. Veľmi naliehavé je vytvorenie medzinárodného spojenia umožňujúceho výmenu informácií a výmenu skúseností medzi odborníkmi poverenými ochranou a starostlivosťou archeologického dedičstva. Z toho vyplýva nutnosť organizovania konferencií, seminárov, besied a i. ako na svetovej, tak na regionálnej úrovni a ďalej vytvorenie regionálnych školiacich centier s vysokou odbornou úrovňou. Prostredníctvom svojich špecializovaných skupín by mal ICOMOS vo svojich dlhodobých a strednodobých projektoch prihliadať na túto situáciu. Podobne treba pokračovať v medzinárodných programoch výmeny administratívnych a vedeckých pracovníkov, lebo ide o účinný prostriedok umožňujúci rozšírenie a prehĺbenie znalostí, vedomostí a zručností v tejto oblasti. Nakoniec treba rozvinúť programy technickej pomoci pod záštitou ICOMOS. zdroj: http://www.pamiatky.skMENEŽMENT ARCHEOLOGICKÉHO DEDIČSTVA, LAUSANNE 1990

    ÚVOD

    Je všeobecne známe, že poznanie pôvodu a rozvoja ľudských spoločnosti je mimoriadne dôležitá pre celé ľudstvo, lebo mu umožňuje poznať svoje kultúrne a sociálne korene.

    Archeologické dedičstvo predstavuje hlavné svedectvo o v minulosti. Preto je jeho ochrana a jeho pozorné riešenie nevyhnutné, aby ho archeológovia a ďalší vedci mohli študovať a interpretovať v mene a prospech súčasných a budúcich.

    Ochrana tohto dedičstva nemôže byť zaistená len archeologickými technikami. Vyžaduje širší súbor poznatkov, odborných a vedeckých vedomostí. Niektoré prvky archeologického dedičstva tvoria súčasť architektonických štruktúr, a v takom prípade musia byť chránené dodržiavaním kritérií týkajúcich sa architektonického dedičstva, vyhlásených v roku 1964 Benátskou chartou o zachovaní a reštaurovaní pamiatok a sídel. Iné prvky tvoria súčasť pretrvávajúcej tradície domorodých obyvateľov, ktorých spoluúčasť sa stáva nevyhnutnou pre ich ochranu a údržbu.

    Z týchto a ďalších dôvodov musí byť ochrana archeologického dedičstva založená na účinnej spolupráci špecialistov najrôznejších odborov. Vyžaduje preto spoluprácu verejných orgánov, bádateľov, súkromných podnikov a širokej verejnosti. Preto táto charta vyjadruje princípy aplikovateľné v rôznych oblastiach riadenia archeologického dedičstva. Zahrnuje úlohy verejno-právnych orgánov a zákonodarcov, profesijné pravidlá aplikovateľné na súpis, prieskum, výkopy, dokumentáciu, výskum, údržbu, konzerváciu, rekonštrukciu, informovanie, prezentáciu, sprístupnenie verejnosti a využitie archeologického dedičstva, rovnako ako na stanovenie požadovanej kvalifikácie pracovníkov poverených jeho ochranou.

    Táto charta je motivovaná úspechom Benátskej charty ako normatívneho dokumentu a ako zdroj inšpirácie v oblasti vládnej , vedeckej a profesijnej politiky a praxe.

    Uvádza hlavné princípy a globálne odporúčania. Preto nemôže prihliadať na problémy a na možnosti daného regiónu či krajiny. Aby charta splnila tieto požiadavky, mala by byť dopĺňaná na regionálnej a národnej úrovni ďalšími zásadami a pravidlami.

    Čl. 1 -Definícia a úvod

    „Archeologické dedičstvo“ je časťou nášho hmotného dedičstva, kde sa základné znalosti získavajú archeologickými metódami. Zahrnuje všetky stopy ľudskej existencie a týka sa miest, kde sa prejavila ľudská činnosť akéhokoľvek druhu, opustených štruktúr a stôp, a to na povrchu, v podzemí, pod vodou. Týka sa aj použitých materiálov.

    Čl. 2 – Politika „integrovanej ochrany“

    Archeologické dedičstvo je krehkým a neobnoviteľným kultúrnym dedičstvom. Poľnohospodárska činnosť a plány vymedzenia územia, vyplývajúce z územného plánu, musia byť preto upravené tak, aby obmedzili na najmenšiu mieru deštrukciu tohto dedičstva. Plány na ochranu archeologického dedičstva musia byť systematicky integrované do plánov týkajúcich sa poľnohospodárstva, využitia pôdy a plánovania, ale tiež i do programov zameraných na kultúru, životné prostredie a výchovu.

    Plánovacie orgány na národnej, regionálnej a miestnej úrovni musia prihliadať na plány ochrany archeologického dedičstva.

    Aktívna účasť obyvateľstva musí byť zahrnutá do plánov zameraných na uchovanie archeologického dedičstva. Táto účasť je osobitne dôležitá ide o dedičstvo autochtónneho obyvateľstva. Účasť musí byť založená na dostupnosti informácií, čo je základnou podmienkou pre akékoľvek rozhodovanie. Informovanie verejnosti tvorí teda významnú zložku „integrovanej ochrany“.

    Čl. 3- zákonodarstvo a ekonomika

    Ochrana archeologického dedičstva je morálnou povinnosťou každej ľudskej bytosti. Súčasne je to kolektívna zodpovednosť celej verejnosti. Táto zodpovednosť má byť vyjadrená prijatím vhodného zákonodarstva a zaručením dostatočných prostriedkov na účinné financovanie programov zameraných na ochranu archeologického dedičstva.

    Archeologické dedičstvo je spoločným dedičstvo celej ľudskej spoločnosti. Preto je úlohou všetkých krajín zaistiť dostatok vhodných prostriedkov pre jeho ochranu.

    Zákonodarstvo má zaistiť uchovanie archeologického dedičstva s prihliadnutím na historické požiadavky a tradície každej zeme a regiónu, pričom sa uprednostňuje uchovanie dedičstva „in situ“, pri plnom rešpektovaní vedeckých požiadaviek.

    Zákonodarstvo má byť založené na myšlienke, že archeologické dedičstvo pochádza z celého ľudstva a z ľudských skupín, nie od jednotlivcov alebo niektorých národov.

    Zákonodarstvo musí zakazovať akékoľvek ničenie, znehodnocovanie alebo poškodzovanie zmenami pamiatok, archeologických nálezísk a ich okolia. Pre všetky práce je potrebný súhlas príslušných archeologických orgánov.

    V zásade má zákonodarstvo vyžadovať predbežný prieskum a zostavenie úplnej archeologickej dokumentácie v akomkoľvek prípade, keď hrozí nebezpečenstvo deštrukcie archeologického dedičstva.

    Zákonodarstvo musí vyžadovať správnu údržbu a dostatočnú ochranu archeologického dedičstva a zaručiť príslušné prostriedky.

    Zákonodarstvo musí obsahovať aj adekvátne sankcie, úmerné porušeniu ustanovenia týkajúcich sa archeologického dedičstva.

    Pokiaľ by zákonodarstvo chránilo iba dedičstvo zaradené ako pamiatka alebo registrované v oficiálnom zozname, mali by byť prijaté opatrenia zaisťujúce dočasnú ochranu nechránených alebo iba nedávno objavených pamiatok a sídel, a to až do uskutočnenia archeologického vyhodnotenia.

    Jedno zo značných materiálnych rizík pre archeologické dedičstvo tkvie v územnom plánovaní. Preto je potrebné vyjadriť v špecifických zákonodarných normách povinnosť autorov územných plánov zaistiť pred vlastným vypracovaním plánov archeologické štúdie príslušných lokalít. Náklady na tieto štúdie majú byť zahrnuté do projektu. Zákon má tiež vyhlásiť zásadu, že všetky územné plány musia znížiť na minimum eventuálny negatívny dosah ich realizácie na archeologické dedičstvo.

    Čl. 4 – zoznamy

    Ochrana archeologického dedičstva musí byť založená čo možno najúplnejšej znalosti jeho existencie, jeho rozsahu a jeho charakteru. Celkové súpisy archeologického potenciálu predstavujú významné pracovné nástroje pre vypracovanie stratégie ochrany archeologického dedičstva. Preto musí byť súpis považovaný za základnú povinnosť pri ochrane a riadení archeologického dedičstva.

    Súčasné súpisy predstavujú databanku poskytujúcu základné údaje pre štúdium a vedecký výskum. Preto je potrebné považovať zostavovanie súpisov za permanentný dynamický proces. Z toho vyplýva aj zásada, že súpisy musia zahrňovať informácie na rôznych úrovniach presnosti a spoľahlivosti, pretože aj povrchné znalosti môžu byť východiskovým bodom pre ochranné opatrenia.

    Čl. 5 – Práca v lokalite

    V archeológii závisí poznanie do značnej miery od vedeckej práci priamo v lokalite. Tá zahŕňa celú škálu výskumných metód, od nedeštruktívnych prieskumov cez čiastkové sondy alebo zber vzoriek až po vykopávky.

    Treba preto prijať ako základný princíp myšlienku, že zber informácií o archeologickom dedičstve môže zničiť len minimálne množstvo archeologických svedectiev nevyhnutných na dosiahnutie cieľa, či už z hľadiska konzervovania alebo pre vedecké účely. Vo všetkých prípadoch treba podporovať nedeštruktívne metódy ako letecké pozorovanie, terénne prieskumy, práce pod vodnou hladinou, vyhľadávanie a zber vzoriek, sondy a iné, a dávať im prednosť pred výkopovými prácami.

    Výkopové práce vyžadujú v každom prípade určitý výber údajov, ktoré budú zaznamenané a uchované. Inak môže dôjsť k stratám informácií, prípadne k celkovej deštrukcii pamiatky či sídla. Rozhodnutie o začatí výkopových prác treba prijať až po zrelej úvahe.

    Výkopové práce sa majú uskutočňovať predovšetkým na mieste sídel a pamiatok, ktoré sú odsúdené na deštrukciu kvôli na územnému plánovaniu meniacemu využitie alebo použitie územia, alebo taktiež z dôvodu rabovania, alebo ak v ich prípade došlo k poškodeniu, resp. degradácii vplyvom prírodných faktorov.

    Vo výnimočných prípadoch je možné uskutočňovať výkopové práce na sídlach alebo lokalitách, ktoré nie sú ohrozené, kde však ide o výskumné priority alebo o snahu sprístupnenia verejnosti. V takýchto prípadoch musí výkopovým prácam predchádzať podrobné vedecké vyhodnotenia archeologickej pamiatky. Výkopové práce sa nesmú dotýkať celej lokality. Potrebné je uchovať nepoškodenú časť umožňujúcu ďalšie výskumné práce v budúcnosti.

    Ak sa realizujú výkopové práce, treba podať vedeckým miestam správu, spísanú podľa stanovených noriem. Túto správu je potrebné vypracovať v rozumnom termíne po ukončení prác a zaradiť do písomného materiálu o pamiatke.

    Výkopové práce musia byť uskutočňované v súlade s odporúčaniami UNESCO (Odporúčania stanovujúce medzinárodné zásady aplikovateľné pri archeologických výskumoch 1956) a s medzinárodnými, tak národnými normami platnými v tejto oblasti.

    Čl. 6 – údržba a uchovanie

    Základným princípom uchovania archeologického dedičstva by malo byť zachovanie pamiatok a sídel „in situ“. Akýkoľvek presun pamiatky narušuje zásadu, podľa ktorej má byť pamiatka zachovaná vo svojom pôvodnom kontexte. Táto zásada zdôrazňuje nevyhnutnosť správne vykonávanej údržby a konzervácie, rovnako ako adekvátneho riadenia príslušných prác. Z toho vyplýva, že archeologické dedičstvo nemá byť vystavené ani rizikám, ani dôsledkom výkopových prác, nemá byť prerušené a ponechané v nekonzervovanom stave po výkopových prácach, k čomu by mohlo dôjsť v prípade, že predtým nebolo zaistené ich dostatočné financovanie.

    Treba podporovať angažovanosť s priamou účasťou miestneho obyvateľstva, ktorá uľahčuje údržbu archeologického dedičstva. V niektorých prípadoch je možné zveriť zodpovednosť za ochranu a správu pamiatok a sídel autochtónnym populáciám.

    Vzhľadom na to, že finančné zdroje sú nevyhnutne obmedzené, treba vykonávať aktívnu údržbu selektívnym spôsobom. Preto ju treba zamerať na určitú vzorku, pokiaľ možno rozsiahlu, sídel a pamiatok vybraných podľa vedeckých kritérií, zameraných na kvalitu a reprezentatívnosť. Nemá teda ísť len o tie najprestížnejšie a najpríťažlivejšie pamiatky.

    Odporúčanie UNESCO z roku 1956 má byť aplikované aj na údržbu a konzerváciu archeologického dedičstva.

    Čl. 7 – Prezentácie, informácie a rekonštrukcie

    Prezentácia archeologického dedičstva širokej verejnosti je rozhodujúcim prostriedkom jeho poznania z hľadiska pôvodu i rozvoja moderných spoločností. Súčasne je to najdôležitejší spôsob preukazujúci nevyhnutnosť ochrany tohto dedičstva.

    Súčasťou prezentácie verejnosti je popularizácia stavu vedeckých poznatkov o danej pamiatke či sídle. Túto informáciu je treba často aktualizovať. Musí prihliadať k rôznym prístupom, umožňujúcim pochopiť minulosť.

    Rekonštrukcia má dve základné funkcie. Je zameraná na experimentálnu interpretáciu výskumu. Potrebná je však veľká opatrnosť, aby nedošlo k poškodeniu existujúcich archeologických pamiatok. Treba využiť najrôznejšie svedectvá, aby sa dosiahla optimálna autenticita. Rekonštrukcie majú byť umiestnené v mieste archeologických pamiatok tak, aby boli rozpoznateľné a novo vytvorené rekonštrukcie.

    Čl. 8 – Profesijná kvalifikácia

    Pre dobrú ochranu a starostlivosť archeologického dedičstva je rozhodujúce zvládnuť rad disciplín na vysokej vedeckej úrovni. Preto musí byť jedným z dôležitých cieľov v každej krajine vyškolenie dostatočného počtu odborníkov v príslušných odboroch. Nevyhnutnosť školiť expertov na vysoko špecializovanej úrovni vyžaduje medzinárodnú spoluprácu.

    Pri univerzitnom vzdelávaní pracovníkov, zameraných na archeológiu, musí výučba prihliadať na koncepčné zmeny, ku ktorým postupne došlo: dôraz sa kladie viac na uchovanie pamiatky „in situ“, ako na výkopové či ďalšie práce. Rovnako sa musí prihliadať na skutočnosť, že štúdium dejín domorodých národov je rovnako dôležité ako štúdium zamerané na vlastné sídla a pamiatky. Len tak je možné pochopiť archeologické dedičstvo.

    Ochrana archeologického dedičstva je trvalým, dynamickým procesom. Preto je potrebné maximálne uľahčiť prácu odborníkom, pracujúcim v tejto oblasti a umožniť im ďalšie doškoľovanie. Bolo by treba pripraviť a realizovať špecializované školiace programy na vysokej úrovni, zamerané na ochranu archeologické dedičstvo a jeho starostlivosť .

    Čl. 9 – Medzinárodná spolupráca

    Vzhľadom na to, že archeologické dedičstvo je dedičstvo spoločné celému ľudstvu, je medzinárodná spolupráca v tejto oblasti skutočne nevyhnutná. Len tak je možné vyhlásiť kritéria riadenia tohto druhu dedičstva a zaistiť ich rešpektovanie.

    Veľmi naliehavé je vytvorenie medzinárodného spojenia umožňujúceho výmenu informácií a výmenu skúseností medzi odborníkmi poverenými ochranou a starostlivosťou archeologického dedičstva. Z toho vyplýva nutnosť organizovania konferencií, seminárov, besied a i. ako na svetovej, tak na regionálnej úrovni a ďalej vytvorenie regionálnych školiacich centier s vysokou odbornou úrovňou. Prostredníctvom svojich špecializovaných skupín by mal ICOMOS vo svojich dlhodobých a strednodobých projektoch prihliadať na túto situáciu.

    Podobne treba pokračovať v medzinárodných programoch výmeny administratívnych a vedeckých pracovníkov, lebo ide o účinný prostriedok umožňujúci rozšírenie a prehĺbenie znalostí, vedomostí a zručností v tejto oblasti.

    Nakoniec treba rozvinúť programy technickej pomoci pod záštitou ICOMOS.

    zdroj: http://www.pamiatky.sk

    harp odpovedal 17 years, 8 months ago 1 Člen · 0 odpovede/odpovedí
  • 0 odpovede/odpovedí

Sorry, there were no replies found.

Log in to reply.

Začiatok diskusie
0 of 0 odpovede/odpovedí June 2018
Súčasnosť