sklo

homogénna, amorfná pevná látka, vznikajúca rýchlym ochladením taveniny, ktorá preto nestačí vytvoriť kryštálovú mriežku.
Kremičité sklo sa vyskytuje aj v prírode ako sopečný obsidián a meteorický vltavín (moldavit) a sklu sa podobá aj pazúrik.

 

Obsidián

 

Pazúrik

 

Najväčší praktický význam má sklo, ktorého hlavnou zložkou je oxid kremičitý (SiO2) – kremičité sklo. Hlavnou surovinou na jeho výrobu je sklársky piesok.
Aby sa znížila teplota tavenia SiO2, pridávajú sa k nemu rôzne prísady, najčastejšie uhličitan sodný (sóda), uhličitan draselný (potaš) a oxid vápenatý (pálené vápno), ktorý zlepšuje chemickú odolnosť.
V rozvoji sklárstva zohralo rozhodujúcu úlohu farebné sklo najrozmanitejších odtieňov a stalo sa najvýznamnejším prínosom českých sklárov v prvej polovici 19. storočia. Dvadsiate roky priniesli skloviny napodobňujúce drahé kamene a farebné sklo sa stalo predmetom záujmu a obdivu nielen šľachty, ale aj meštianstva a rodiacej sa buržoázie.
Na farbenie skloviny sa využívajú oxidy kovov, ktoré sa pridávajú priamo ku sklárskemu kmeňu do sklárskej pece:
Au – zlato – rubínovočervená,
CoO – oxid kobaltnatý – modrá,
Cu – meď – červená,
CuO – oxid meďnatý – tyrkysová,
FeO – oxid železnatý – zelená,
Fe2O3 – oxid železitý – žltá až hnedá,
MnO2 – burel – fialová.

 

Džbán, Čechy, 18. storočie

 

Druhy skla z hľadiska zloženia:

– kremenné sklo
veľmi čistý SiO2 bez ďalších prísad; veľmi tvrdé, chemicky aj tepelne odolné; používa sa v optike.

– sodnovápenaté sklo
najbežnejšie sklo, ktoré sa vyrába tavením sklárskeho piesku, uhličitanu sodného a vápenca. Priehľadné, ľahko tvarovateľné; vhodné na fúkanie. Pre väčšiu odolnosť proti poveternostným vplyvom sa pridáva malé množstvo oxidu hlinitého a boritého. Používa sa na výrobu plochého skla, fliaš a bežného stolového skla.
Sodnovápenaté sklo je označované aj ako „francúzske sklo“.

– sodnodraselnovápenaté sklo
sklo dnes u nás bežne vyrábané.

– draselnovápenaté sklo (krištáľové sklo)
český krištáľ, obsahuje 72 % SiO2 a polokrištáľ 80 % SiO2, veľmi kvalitný druh číreho bezfarebného skla s vysokým leskom a s vysokou priepustnosťou svetla. Charakteristickými zložkami sú oxid olovnatý (PbO) a draselný (K2O). Krištáľové sklá sa tavia zo surovín s nízkym obsahom farbiacich zložiek, hlavne oxidu železa a chrómu. Sklo sa dodatočne chemicky (oxidačným tavením) alebo fyzikálne odfarbuje. Používa sa pre umelecké, dekoratívne a tiež úžitkové výrobky.

– draselnoolovnaté sklo (olovnatý krištáľ)
pripravuje sa tavením sklárskeho piesku s potašou (uhličitan draselný) a oxidmi olova. Obsahuje 24 % oxidu olovnatého. Sklo je mäkké, dobre taviteľné s vysokým leskom, lámavosťou a rozptylom svetla. Oxid olovnatý možno čiastočne alebo úplne nahradiť oxidom barnatým, zinočnatým nebo sodným, čím vznikne sklo známe ako krištáľové.
Draselnoolovnaté sklo je označované aj ako „anglické sklo“.

– sodnokremičité sklo
taví sa z piesku a uhličitanu sodného (Na2CO3); je primárnym produktom pri výrobe významného anorganického spojiva – vodného skla.

– boritokremičité sklo
obsahuje 81% oxidu kremičitého, 12 % oxidu boritého (B2O3), 4,5 % oxidu sodného (Na2O) a 2 % oxidu hlinitého (Al2O3). Má nízku tepelnú rozťažnosť a odoláva lepšie teplotám vrátane teplotných šokov, preto se používa ako chemické a varné sklo (Pyrex, SIMAX).

– olovnaté sklo
obsahuje 59 % kremeňa, 25 % oxidu olova (PbO), 2 % uhličitanu sodného (Na2CO3), 1,5 % oxidu zinku (ZnO) a 0,4 % oxidu hliníka; má vysokú špecifickú hmotnosť a tým vysoký index lomu svetla; používa sa v optike, výrobe bižutérie a brúseného skla.

– hliníkokremičité sklo
má vysokú pevnosť a používa sa do sklolaminátov a na banky halogénových žiaroviek.

 

Druhy skla podľa spôsobu tvarovania:
– fúkané – výroba prevažnej časti stolového skla a umelecké sklo,
– lisované – výroba hrubostenných masívnych predmetov,
– liate – výroba plochého skla a zrkadiel,
– ťahané – výroba tabuľového skla, sklenených rúrok a sklenených vláken.

 

Literatúra:

Cabejšek, M.: Zušlechťování skla. Praha, 2004. 152 s. ISBN 80-239-4265-4

Drahotová, O. et al.: Historie sklářské výroby v českých zemích. I. díl. Od počátků do konce 19. století. Praha, 2005. 761 s. ISBN 80-200-1287-7

Hlaváč, J.: Základy technologie silikátů. Praha, 1988. 520 s.

Mařík, E. – Vodhánil, A.: Dekorativní zušlechťování dutého skla. Praha, 1958. 179 s.

Panenková, D. et. al.: Dva fenomény evropského sklářství: benátské a české sklo. Praha, 2012. 109 s. ISBN 978-80-7101-116-3

Petrová, S.: České sklo. Praha, 2018. 428 s. ISBN 978-80-87989-50-0

Popovič, Š.: Výroba a zpracování plochého skla. Praha, 2009. 256 s. ISBN 978-80-247-3154-4

Saldern, Axel von: Glas. Antike bis Jugendstil. Die Sammlung im Museum für Kunst und Gewerbe Hamburg. Stuttgart, 1995. ISBN 3-925369-42-2.

Strelec, K.: Premeny sklenenej fľaše. Martin, 2015. 112 s. ISBN 978-80-8115-203-0

Vondruška, V.: Sklářství. Praha, 2002. 284 s. ISBN 80-247-0261-4

 

Kategória: 
Tag:

Vytvorené: 31. januára 2020 10:01

Upravené: 31. januára 2020 10:01

Autor: sasha

Návrh na zmenu

Odpovede