spôsob výzdoby jemnej keramiky s poréznym, prirodzene sfarbeným črepom spočívajúci v glazovaní bielou, nepriehladnou olovnato-ciničitou glazúrou a zdobením maľbou do surovej (nevypálenej) glazúry. Rozdiel medzi takto zdobenou keramikou a hrnčinou je nielen v technologickom postupe ale aj v určení, ktoré pôvodne obidve skupiny mali. Pretože u majoliky prevláda dekoratívna zložka mala skôr ozdobný a reprezentačný účel.

Nádoby vyrábané podobnou technológiou sú známe už zo 4. tisícročia pred n.l. v Egypte a prvá, pravá keramika tohto druhu sa objavuje okolo roku 500 pred n.l. v Perzii. V 13. storočí sa dostala technológia výzdoby do Španielska a v 15. storočí cez Baleárske ostrovy do Talianska pod označením majolika podľa hlavného mesta súostrovia Mallorca.

Lit.: [AMES-LEWIS, F.: Concepts of Beauty in Renaissance Art. New York: Ashgate Publishing Company, 1998. CIAPELLI, G.: Art, Memory and Family in Renaissance Florence. Cambridge: Cambridge University Press, 2000. KEMP, M.: Behind the Picture: Art and Evidence in the Italian Renaissance. Yale: Yale University Press, 1997. WILSON, T.: Ceramic Art of the Italian Renaissance. London: 1987. WILSON, T.: Maiolica. London: Ashmolean Museum, Oxford University, 1989. Archív autora.]

[tpd (2006): Portál o kultúrnom dedičstve Obnova.sk, Výkladové slovníky. www.obnova.sk]