tatar
Forum Replies Created
-
V 16. storočí pred tureckým nebezpečenstvom v meste postavili hrad so 4 nárožnými vežami, (baštami).
Čiže to čo vidíš je echt Ľubietovský hrad.
Dnes je z toho že vraj obecný úrad. (teda časť, zrejme prestavané, kedy neviem)
-
Drahá Uskalienka,
kardinál patrí k tým najslušnejším,najzdvorilejším a najšarmantnejším hradárom akého poznám a “jeho” hrad je Sarus.
Bol iba zvedavý, nič viac, nič menej. -
Dnes na rádiu Devín
15:35 Hosť RD: Peter Horanský
o knihe Krajina hradov – slovenské hrady na starých pohľadniciach -
Uskalienka, Martin Honza je doc. dr. Martin Homza.
Možno iné cafe by bolo, keby namiesto pána prof. Lukačku tam nominovali nejakého historika z tvrdého, (alebo natvrdlého?) slovenského jadra z Trnavy.
( Úryvok, a tento pán je ešte dosť umiernený)Maďari si po dobytí Kostolca zabezpečili svoju moc na strednom Považí usadením vojenských posádok v blízkom okolí, konkrétne v neďalekých Strážoch, Orvišti a v Pečeňadoch. Naša krajina sa tak stala definitívne súčasťou novovznikajúceho štátneho útvaru, do ktorého patrila takmer tisíc rokov. Ústredná moc, ktorú uchopila do svojich rúk maďarská panovnícka dynastia Arpádovcov, sa snažila z myslí domáceho obyvateľstva vymazať spomienku na niekdajšiu existenciu Veľkej Moravy a zabrániť pretrvávaniu cyrilo-metodskej tradície, napríklad aj tým, že vytvorila kult vlastných národných svätcov, svätých panovníkov – sv. Štefana, zakladateľa Uhorského kráľovstva, jeho syna, kniežaťa Imricha a kráľa Ladislava, ktorých kult šírila na obsadenom území medzi podrobeným obyvateľstvom (farský kostol v Piešťanoch je zasvätený sv. Štefanovi kráľovi).
-
Ak dovolíte, dal by som sem späť kúsok Paĺom presunutý.
Vrátil by som sa k téme, aj keď to už nepovažujem, za velmi dôležité.
Jožove, citácie, vlastne si sám dal odpoveď.
Do pozornosti by som dal i to zobrazenie hradnej skaly
, tak ten “majer” tam “preniesol” dodatočne.
Samozrejme, že som presvedčený o svojej teórii, ale ak sa zamyslíte, tak asomtamova je nepriestrelná.
O tom, že je Jožo dobrý, povedal by som, že medzi “amatérmi” zatiaĺ najlepší som nezapochyboval ani na chvíľu, ani o tom, že na obrázku je orlová brána dokonca ani o tom, že ten posledná jeho fotka je presne opačný pohĺad, o ktorom hovorím. -
Vydanie tej knihy je výborný počin. Veľa ľudí by mohlo povedať, že mnohé pohľadnicez nich poznajú.
Áno, ale ten odborný, pokec k pohľadniciam im chýba. Popisy k nim a upozornenia na rôzne detaily sú neoceniteľné.
Dík Zerynthya. -
Otázka je, či tu ešte niekto vie, čo sú pamiatkové hodnoty a pamiatková obnova.
Obnovu pamiatok by som charakterizoval ako vývoj od unifikovaného betónu po unifikované kadečo, zostala len komunistická schizofrénia, kompetentní sa tvária, že je to OK (to aby som išiel s dobou), a my sa máme tváriť, že je to tiež OK.
Väčšine je to úplne jedno, ale ľudia, čo ešte vedia čo pojmy pamiatková hodnota a pamiatková obnova znamenajú vedia svoje.
Lepšie to vystihuje pán Ivan Kadlečík. Ak si namiesto eseje dosadíte pamiatkovú obnovu a text trochu modifikujete. (verím, že minimálne asomtam pána Kadlečíka ocení)
Ivan Kadlečík, spisovateľ: Chvála bláznovstva esejeV rozflákanom hodnotovom a pojmovom systéme by bolo vhodné stanoviť si a definovať, čo vlastne esej je. Ak sa však niečo definuje a presne určí, zároveň sa to uzavrie, znehybní a umŕtvi. Dnes sa zdá, že ešte horší je fakt, keď nič nie je stabilné a identické, ale každý pojem, forma, žáner je svojvoľný a chorobne ľubovoľný, takže už takmer nič nie je samo sebou. Tak aj esej. Voľakedajší kráľovský, vznešený a elitný literárny žáner sa zmenil na čokoľvek, na grafomanské táraniny žiakov základných škôl.
Starú európsku kultúru okupovali barbari. Koho by už dnes zaujímal takýto náročný literárny druh! Iba zaťatých bláznov, ktorí akoby chceli, aby ich nikto nečítal, lebo čitateľská “verejnosť” porozumie už len krátkym vetám a s minimálnou slovnou zásobou. Aby som sa vyhol tejto trápnosti, označil som svoje esejistické a esejizujúce texty názvom besednice (Škoda knižke nerozpredanej ležať, 2009). Kdeže sú časy elegancie a noblesy Voltaira, Flauberta, Thomasa Manna, Štefana Zweiga! Milan Hamada vyslovil takúto výčitku: nedostatok kritického intelektu, neschopnosť presiahnuť zameranie z čiastkových skutočností na skutočnosť vôbec, nájsť k danému zvláštnemu všeobecno. Žáner a štýl eseje sa mi vždy spájal so vzdelanosťou, vecnou odbornosťou, s logikou a disciplínou a súčasne s estetikou virtuóznej vety, metafory, poézie, s kritickou duchaplnosťou, pričom je podstatná aj téma, predmet hovoru, ktorý neopisuje výlet do zoologickej záhrady či slovenského parlamentu. Takéto kódy som postrehol už v prácach Jozefa Miloslava Hurbana, predovšetkým v štúdii Slovensko a jeho život literárny (1846). Príklad: “Dnes dosiahnutý výsledok dlhovekého bádania a rozumového skúmania je taký, že iba to má právo na jestvovanie, na rast a život, čo sa ospravedlnilo pred súdnou stolicou ducha, myšlienky, idey – tejto verejnej, všeobecnej mravnosti sveta. Duchovný život je určujúcou podmienkou zjavného a vonkajšieho života.” A potom Vajanský, Štefan Krčméry, Alexander Matuška, Vladimír Mináč, Milan Rúfus, Dominik Tatarka…
Dnes by sme mohli povedať, že esejou je čokoľvek a hocičo, čo znamená, že ozajstná esej už zosnula v pokoji. Keď je esejou všetko, potom ňou nie je nič. Alexander Matuška o tom vedel svoje: “Dobre, že sa esej zvedečťuje a veda esejizuje, ale nebolo by dobré, keby sa prvá aj zvedečtila a druhá zesejizovala.”
Vo svete diskontinuity a amorfnosti, kde nič nie je zreteľne vymedzené, medzi rozvrátenými a zvrátenými ľuďmi bez súvzťažnosti, ktorým okamihy a presila bezducho tupých vecí zahmlieva obrysy noriem, princípov a skutočných hodnôt, hľadáme odpovede aj v literatúre. Každý dobrý, umelecky silný text je odpoveďou na základné otázky ľudskej existencie – alebo lepšie povedané: je presnejšie, inak než dosiaľ a hlbšie formulovanou otázkou. Je teda novým mýtom o osude a o súčasnosti i nadčasovej polohe človeka na tejto starej zemi.
-
…..a vymeniť min 95 % dospelého ignorantského obyvateľstva, čiže utópia
-
Riešenia aj tých najzložitejších vecí býva jednoduché. Pri porovnaní skutočnosti a obrázku najmenšie skreslenie dostanete pri pohľade kolmom na severný múr.
Kresliar sedel na zadku na jednom mieste. Jožo to nakreslil správne, len neviem prečo sa ťahal na východ a červenou, čo si komunista. Modrá je dobrá, aj keď ju nevolím.
Problém nie je s vežou, tá je zhruba dobre, nesedela mu tá bašta severného múra, tak aby neporušil kvádrovanie či čo, tak to šibol doprava vedľa podkovitej, či čo to je Malá bašta sev. múru je podľa mňa najmenej dôležitá.
A to miesto, Brapi na to išiel dobre, ale podľa mňa je to už viac na východ.
Najlepší je 26 stupňový uhol od severu od stredu hradu, vychádza to na miesto 49 10 37.48 sš
18 41 51.54 v.d alebo pod tým uhlom nižšie.
Pri čarovaní ako médium mi trochu pomohol jeden neznámy známy, za čo mu ďakujem, pomohol by som si aj iným médiom, ale to by trvalo dlhšie.
Aspoň vidíte, že vieme aj niečo viac, ako len lúpiť a vraždiť.javascript:emoticon(‘:D’)javascript:emoticon(‘:D’)javascript:emoticon(‘:D’) -
Nič v zlom karpatska, dobrá téma, úzkokoľajky poznám, napríklad ich mal cukrovar Šurany, alebo tuším aj Sládkovičovo, či Sereď, to presne neviem, ale o osobnej, aká bola v K. Chlmci som vôbec nevedel.
-
Je mi ľúto karpatska, ale mýliš sa, z Cigándu síce viedla trať do Níreďházu, ale tak, ako píšem ja, cez Šárošpatak, Kenezlo, most cez Tisu, Balšu do Níreďházu. Nakoniec, pozri si aj svoju mapku, nič také, čo tvrdíš tam nie je.
Trasa Dombrád – Níreďháza je samostatný fúz.
Z Cigándu do Dombrádu nebola ani kompa, síce je tam most, ale ten je cestný a bol postavený v rokoch 1976 – 1980.
Aj keď ni veĺmi rozumiem bratom mojim aziatským, mená a čísla sa dajú, ostatné si tak trochu domyslím.
A cigándi Tisza-híd
http://www.zemplenimuzsa.hu/05_3/vsarhelyi.htm
trať Dombrád Níreďháza, ale nemýlil si sa v tom, že mala rozchod 760mm, čiže úzkokoľajka,
pravdepodobne preto kisvasút.
http://www.tar.hu/vonat/vonatok/nyirvidek.htm#menetrend
Tie ostatné trate
http://www.freeweb.hu/mk45-2009/hkvtort.htm -
Nie som odborník, ale iba z prečítaného, počutého, nuž keď sa to tak vezme Bacil načo potom máme Pamiatkové úrady, benátske charty, odporúčania ICOMOS, neblahé skúsenosti z komunistických rekonštrukcií hradov.
Toto, čo tu vidno, je všetko možné, len nie pamiatková obnova, napriek dennému metodickému dohľadu odborníkov.
Cenu za architektúru dostala načierno postavená stavba, jednu z cien Pamiatka roka jeden objekt, ktorý vyslovene ignoroval minimálne v dvoch, podľa mňa podstatných veciach odporúčanie pamiatkárov, zo všetkého najradšej milujem tento relativizmus.
Alebo si to mám vysvetliť tak, že však čo, na Slovensku je to tak, v poriadku, ale potom civilizovanejší bol Krymský, alebo Kazaňský chanát.
Áno, za zmienku stoja ešte Katarínkovci, Leustach, Uhrovec, východ nepoznám. -
13. august. 1913 trať Kráľovský Chlmec – Pribeník – Zemplénagárd – Cigánd
15. januára 1914 predĺžené Cigánd – Sárospatak
11. október 1927 Sárospatak – Sátoraljaújhely
22.októbra 1930 Balsa – Kenézlö most cez Tisu do Nyíregyházy
Medzitým 1918 Kráľovský Chlmec pripadol ČSR, trať Chlmec – Zemplénagárd zrušená
1938 – po Prvej Viedenskej arbitráži, znovu Királyhelmec – Zemplénagárd, trať obnovená
1944 Nemci zničili most cez Tisu pri Balsi, do dnešných dní nebol obnovený, premáva iba
kompa
po vojne trať Chlmec – Zemplénagárd znovu zrušená, rozchod bol 760 mm
Dombrád je iný železničný fúz, rozchod neviem -
Bola tu reč aj o tehelniach, táto je v Trnovci, ale Google earth pozná dva, jeden pri Šali, druhý pri Holíči, tak teraz neviem.
-
Neviem, či to sem vôbec patrí.
mlyny na Váhu pri Hlohovci
