Vyplienenie Bagdadského múzea je hanebné

Vyplienenie Bagdadského múzea je tragédiou, ktorá nemá paralelu vo svetovej histórii. Je to ako keby Uffizi, Louvre alebo všetky múzeá vo Washingtone D.C. boli jednou ranou úplne zlikvidované. Niektorí prirovnávajú túto udalosť k požiaru Alexandrijskej knižnice. Úplný rozsah strát nebude pravdepodobne nikdy známy, pretože katalógy boli rozhádzané a zničené a živý záznam viac ako ôsmich tisícok rokov ľudskej histórie bol vymazaný v priebehu dvoch dní.Je to už viac než 24 hodín odkedy začali prichádzať prvé správy o rabovaní Bagdadského múzea. Ako pribúdajú detaily, zármutok z tejto udalosti sa stáva neznesiteľným. Sedím za pracovným stolom a pozerám sa na fotografiu mramorovej hlavy ženy. Jej prázdne oči na mňa hľadia po celý môj dospelý život. Táto úžasná tvár pretrvala viac ako päťtisíc rokov a vždy som považoval za samozrejmé, že sa bude dívať na svet ešte dlho potom, ako tu ja už nebudem.Teraz však, spolu s ďalšími asi 170 000 inými predmetmi – sochami, stélami, figúrkami, vázami, šálkami, diadémami, hlinenými tabuľkami, popísanými bežnými účtami ale aj hymnami, mýtmi a epickými poémami – bola brutálne strhnutá zo svojej police v múzeu a s veľkou pravdepodobnosťou zmizla navždy.
Rabovanie múzea je o to tragickejšie, že množstvo predmetov ešte nebolo publikovaných. Takmer všetko, čo sa v Iraku oficiálne vykopalo od 20. rokov 20. storočia, bolo uložené na tomto mieste. V priebehu rokov, ktoré nasledovali po prvej Vojne v zálive, zvádzal iracký Department of Antiquities (pamiatkový úrad) nerovný boj s rabovačmi a organizovanými ozbrojenými lúpežnými gangmi, ktorí systematicky vykrádali archeologické náleziská a pašovali desiatky tisíc starovekých predmetov na Západ, na predaj bohatým zberateľom a investorom. Počas tohto obdobia bolo od vykrádačov získaných veľké množstvo sumerských, babylonských a asýrskych pamiatok. Ďalšie predmety vykopali irackí archelógovia v snahe zachrániť niečo z tohto kultúrneho bohatstva. Väčšina materiálu bola uložená v ústrednom múzeu v Bagdade. Pamiatková správa pracovala s nízkym rozpočtom a personálne veľmi poddimenzovaná, keďže krajina zápasila s chudobou, spôsobenou vládnou politikou a vonkajšími sankciami. Preto aj konzervácia pamiatok bola nedostatočná a takmer nič z novoobjaveného materiálu, vrátane nespočetných písomných záznamov, nebolo vôbec publikované. Z tohto dôvodu nebude asi nikdy známy úplný rozsah strát.
Dá sa pochopiť, že vojna je vo svojej prirodzenosti brutálna a že v boji je prvoradá bezpečnosť vojakov, ale pre plánovačov a veliteľov sú istotne dôležité aj iné záujmy a tak sa veľmi dobre dalo predísť rabovaniu. Naviac, vo svetle rozličných medzinárodných dohovorov, je povinnosťou útočiacej armády chrániť nielen životy civilného obyvateľstva, ale aj ich kultúrne dedičstvo. Archeológovia v tejto súvislosti poskytli našim vojenským a civilným predstaviteľom hierarchicky usporiadaný zoznam kultúrnych lokalít, ktoré mali mať po vypuknutí vojny zabezpečenú ochranu. Rozumeli sme tomu tak, že akceptujú tento záujem a zabezpečia dozor na takýchto mietach, akonáhle sa dostanú pod ich kontrolu.
Je súčasne tragédiou aj hanbou, že naše ozbrojené sily neboli pripravené po zvrhnutí starých mocenských štruktúr prevziať kontrolu nad irackými mestami a teda nedodržali svoj prísľub.
Rabovanie múzeí na severe krajiny po predchádzajúcej Vojne v zálive poskytlo dostatočné varovanie a preto sa nedá povedať, že udalosti posledných niekoľkých dní boli celkom neočakávané. Najviac znepokojujúca je informácia, ktorú sprostredkovali New York Times: Jeden z pacovníkov múzea privolal skupinku amerických vojakov, podporovaných tankom, ktorá úspešne zahnala rabovačov. Nedbajúc na jeho prosbu, aby zostali, po pol hodine odišli a plienenie sa začalo opäť. Ohromujúce je pomyslenie, že jeden tank mohol zachrániť 8000 rokov histórie.
Muzeálne zbierky sú preč a len máločo z nich bude niekedy obnovené. To však neznamená, že môžeme jednoducho vyjadriť poľutovanie a ísť ďalej. Rozličné archeologické a historické organizácie naliehajú, aby naša vláda prijala opatrenia, ktoré by zastavili ďalšie zhoršovanie situácie v Iraku, zastavili rabovanie a vývoz koristi na Západ. V petíciách žiadajú medzi iným, aby koalícia uzavrela iracké hranice, čo by zamedzilo vývoz pamiatok, a ponúkla beztrestnosť a finančné náhrady za vrátenie tých predmetov z múzea, ktoré sú ešte v krajine. Mali by sme tiež žiadať, aby pozemné sily urobili všetko pre to, aby sa odvrátilo akékoľvek ďalšie rabovanie múzeí, pamiatok a archeologických nálezísk a tiež, aby nepodľahli takým návrhom, s akým vyšla napríklad Americká rada pre kultúrnu politiku (American Council for Cultural Policy), ktoré sa pokúšajú presvedčiť americkú vládu, aby uvoľnila pravidlá pre dovoz pamiatok do našej krajiny.
Armáda sa konečne podujala chrániť to, čo ešte zostalo z múzea, ale to je len začiatok. Treba urobiť viac. Verejné reakcie našich vládnych predstaviteľov boli prinajmenšom hanebné. Namiesto toho, aby náš minister obrany prejavil výčitky svedomia a zhrozenie nad rabovaním nemocníc a kultúrnych pokladov, robil si posmech z rabovačov vynášajúcich keramiku a ospravedlňoval rabovanie ako „neporiadok“. V našej demokracii štátni úradníci so životnosťou štyri alebo osem rokov prichádzajú a odchádzajú, ale dôsledky ich konania v mene nás všetkých niekedy trvajú navždy. Taká bezcitnosť je nehodná našej krajiny a, bez ohľadu na to, akú mienku má človek o ospravedlniteľnosti a legalite tejto vojny, mal by očakávať od našich štátnych úradníkov viac. Je menšou hanbou priznať si zlý odhad a chyby; celý svet sa pozerá na nás a pokiaľ nechceme, aby nás videl ako najväčších barbarov 21. storočia, musíme žiadať, aby naša volená vláda prevzala zodpovednosť za to, čo sa stalo a prisľúbila, že urobí čo môže na nápravu škôd a aby zabránila opakovaniu takýchto príšerných udalostí. Už fakt, že k rabovaniu došlo pred našimi očami, je dosť zlý, ale podobné vyhlásenia odhaľujú úplnú neúctu k tomu, čo dosiahli iní ľudia, k nášmu spoločnému, globálnemu kultúrnemu dedičstvu.

Piotr Michalowski
Autor je profesorom blízkovýchodných štúdií na Michiganskej univerzite.

Zdroj:
History News Network, 4-14-03, News Abroad

http://hnn.us/articles/1386.html

Pre www.obnova.sk preložil P. Fabian.

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

SPRÁVA O ČINNOSTI IFLA ZA ROKY 1997-1999

Predkladaná správa – už druhá v poradí – prináša prehľad o činnosti vrcholnej medzinárodnej knihovníckej inštitúcie z obdobia medzi dvomi zasadnutiami Výkonného výboru IFLA. Zároveň je vynikajúcou príležitosťou na predstavenie IFLA a jej zložiek, jej profesionálnych programov a projektov. Je tak významným zdrojom informácií z oblasti knihovníckej profesie spolu s webovskou stránkou (http://www.ifla.org) a jej zmrazenou” verziou na CD-ROMe IFLANET Unplugged”…

Písmo

1. ÚVOD
Písmo je pamäť ľudstva. Môžeme sa o tom presvedčiť sami. Čo urobíme, keď si budeme chcieť niečo zapamätať? Zaviažeme si uzol na vreckovke? Po čase sa však môže stať, že nám uzol síce pripomenie nejakú povinnosť, ale akú – to nám nepovie. Najlepším spôsobom, ako si niečo zapamätať, je poznamenať si to do zošitu alebo notesu. A ako inak než v písomnej podobe!