V závere októbra začínalo hnutie, ktoré zmenilo tvár Európy

Obrázok k článku (zdroj: net)

Predvečer sviatku Všetkých svätých v roku 1517 znamenal podľa historika a stredoškolského učiteľa Andreja Žitňana začiatok hnutia, ktoré nezvratne zmenilo tvár Európy. „31. októbra toho roka pribil na bránu zámockého kostola vo Wittenbergu mních rádu augustiánov, profesor na miestnej univerzite a kňaz tamojšej farnosti Martin Luther svojich 95 téz proti odpustkom. Sám si v ten deň zrejme vôbec nedokázal predstaviť, aká lavína udalostí sa následne spustí. Bol dobrým katolíkom a svoje tézy vypracoval z akademických a teologických dôvodov. Brána zámockého chrámu slúžila ako nástenka, resp. výveska a zverejnením téz v latinčine Luther vyzýval kolegov na diskusiu o probléme, ktorý považoval za nezlučiteľný s učením a praxou cirkvi,“ povedal pre agentúru SITA Žitňan.

Podľa neho išlo v prvom rade o jarmočné predávanie odpustkov – teda možnosť skrátiť pobyt v očistci za finančný obnos, resp. kúpiť si spásu. Na základe osobných skúseností a štúdia Biblie bol Lutherovi tento koncept úplne cudzí. „Už tu sa vynára prvý z pilierov reformačného učenia – človek môže byť zachránený jedine vďaka Božej milosti, nie pre vlastné zásluhy. Je dôležité poznamenať, že zásluhy v tomto období predstavovali hlavne púte, odpustky a podobne,“ zdôraznil. Lutherovi podľa Žitňana určite nevadili skutky praktického milosrdenstva voči blížnym. Tie však považoval za nedeliteľnú súčasť praktizovanej viery, nie za spôsob, ako sa zapáčiť Bohu a získať jeho požehnanie. Dobré skutky nerobíme preto, aby sme boli spasení, ale na základe toho, že sme už zachránení. „Luther jednoducho odmietol obraz Boha ako obchodníka so spásou,“ vyhlásil Žitňan.

Udalosti, ktoré nasledovali, sa vymkli podľa Žitňana pôvodne zamýšľanému akademickému riešeniu problému. Situácia v cirkvi začiatkom 16. storočia bola už natoľko kritická, že tézy preložené do nemčiny bez Lutherovho vedomia zapôsobili ako rozbuška a poskytli základ pre ďaleko širšiu kritiku cirkevných nešvárov. Na druhej strane reakcia najvyšších cirkevných kruhov bola absolútne odmietavá, poznamenáva Žitňan. Pápež Lev X. sa snažil problém narastajúcej kritiky v nemeckých krajoch, ktorá sa veľmi rýchlo šírila riešiť umlčaním pôvodcu. Luther však už v tom čase získal príliš veľa vplyvných prívržencov na to, aby sa mohla opakovať situácia spred vyše sto rokov. „Stav spoločnosti za ten čas pokročil tak, že riešenie na Husov spôsob už nebolo realizovateľné,“ konštatoval historik.

Ďalší dôsledok striktného odmietnutia Lutherovej kritiky odpustkovej praxe pápežom bol posun jeho postojov aj v iných teologických otázkach. „Spochybnenie úradu pápeža, odmietanie mariánskeho kultu a uctievania svätých, kritika celibátu a povýšenia mníšskeho spôsobu života nad laický, dôraz na Bibliu ako jediný a dostatočný zdroj viery v kontraste s dôrazom na tradíciu a učiteľský úrad cirkvi – s tým všetkým Luther polemizoval vo svojich dielach z roku 1520. Tu začína aj definitívny rozkol v západnej cirkvi na katolícku a protestantskú vetvu,“ poznamenal Žitňan.

V nasledujúcom roku je na Luthera uvalená najprv cirkevná a následne ríšska kliatba, čím je vyobcovaný z cirkvi a zbavený občianskych práv. Vznik novej cirkevnej organizácie sa stal reálnejší po snemoch v Speiery v roku 1529 a nasledujúci rok v Augsburgu. Blízky Lutherov spolupracovník Melanchton tu predstavil zhrnutie učenia a dôrazov, z ktorých protestanti nemienili upustiť, v dokumente nazvanom Augsburské vyznanie (preto Evanjelická cirkev augsburského vyznania – poznámka SITA). Definitívny zánik stredovekej cirkevnej jednoty spečatil Tridentský koncil v rokoch 1545 – 1563.

Nemecká reformácia teda výrazne prispela k zmene vnímania európskej civilizácie v zmysle „jedno stádo – jeden pastier“ smerom ku vzniku viacerých vierovyznaní a tým položila základ pluralitnému vnímaniu reality, ako ju poznáme dnes. Ruka v ruke s týmto dôrazom sa začína vynárať aj národné uvedomenie, keďže evanjelická cirkevná organizácia už viac nie je centralizovaná, ale stáva sa záležitosťou teritoriálnou, národnou. Ďalším nemenej významným dôsledkom je podľa Žitňana aj spustenie katolíckej reformácie a snahy odstrániť viaceré z problematických javov cirkevnej praxe, ktoré sa v zmenenej situácii už nedali prehliadať.

Potrebné je však podľa Žitňana priznať, že rozkol priniesol aj vojny, intoleranciu, likvidáciu ľudí s iným vierovyznaním. „Aké je teda posolstvo 31. októbra 1517 dnes? Tvárou v tvár súčasným problémom sveta iste nie oživovanie starých nepriateľstiev a oprašovanie starých krívd. Ďaleko väčší význam má rozmer sebareflexie a ochoty vnímať vlastné slabosti a zlyhania vo svetle neustálej reformy v každej kresťanskej cirkvi a osobnom živote veriacich. Výzva, ktorú pred kresťanov kladie dnešný svet spočíva v sprostredkovaní pozitívnych hodnôt, ktoré sú spoločné pre všetky vetvy kresťanstva,“ vyhlásil.

Vzťah študentov strednej školy a dejín je podľa Žitňana, ktorý je učiteľom na strednej škole všeobecne komplikovaný. „Súčasná generácia adolescentov žije skôr prítomnosťou. Riešia svoje aktuálne problémy a dejiny pre nich predstavujú príbehy, z ktorých niektoré môžu byť zaujímavé, niektoré dokonca zábavné a mnohé nudné. Ako by sa z nich mali poučiť, aké dôsledky z nich vyvodiť pre vlastný život, je zložitá otázka. Na evanjelickej cirkevnej škole sa záujem o reformáciu akosi očakáva, keď nie priam predpokladá. V skutočnosti je však diferencovaný podľa toho, nakoľko pochádzajú z cirkevne aktívnych rodín, nakoľko sa sami považujú za veriacich a nakoľko ich zaujíma história ako taká,“ konštatoval Žitňan. Z pohľadu učiteľa však vidí ako dôležitý rozmer v sprítomňovaní týchto informácií, priblíženie aktérov historických udalostí ako ľudí z mäsa a kostí, ktorí mali svoje slabosti, pochybnosti, prežívali vlastné zápasy, krízy a podobne. „Záujem študentov je väčší, keď v historických osobnostiach môžu do istej miery vidieť aj vlastné problémy, vlastné boje. To sa týka aj reformácie. Keď sa udalosti a myšlienky tejto epochy aktualizujú, stáva sa téma zaujímavejšou a prijateľnejšou, pričom študenti sú ochotní a schopní niektoré princípy prijať aj za svoje, resp. poučiť sa z nich,“ dodal s tým, že študenti nemajú radi prehnané heroizovanie a idealizovanie historických postáv, naopak je im sympatický ich ľudský rozmer.

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Zaujímavosti zo zákulisia Vatikánu a pápežov

„V čom drží súčastný pápež primát?“
Ján Pavol II. je prvým pápežom, ktorý číta bez okuliarov /používa kontaktné šošovky/. Je prvým pápežom, ktorý nosí náramkové hodinky, lyžuje a zdoláva hory. Na konkláve /voľba pápeža/ prišiel s pár drobnými- 15000 lír, iba toľko mu dovolili vyviesť z Poľska. Je prvým pápežom, ktorý nosí oblečenie šité na mieru francúzskym návrhárom, prvým pápežom hospitalizovaným na verejnej klinike. Ján Pavol II drží i primát v počte nalietaných kilometrov.