Thurzovský kaštieľ v Bytči

Norma Urbanová – Ľubica Veľasová
Jedno z najvýznamnejších renesančných feudálnych sídiel šľachty, kaštieľ v Bytči, nebol napriek svojmu nespornému architektonickému a historickému významu doposiaľ komplexne skúmaný. Ani výskum kolektívu pracovníkov Pamiatkového ústavu v Bratislave v roku 1999, ktorý bol determinovaný plnou prevádzkou v ňom sídliaceho Štátneho oblastného archívu, nemôžeme chápať ako uzavretý. Priniesol však niektoré nové poznatky o architektonickom vývoji tohto objektu, ktoré môžu zásadným spôsobom prispieť k uchovaniu jeho najväčších hodnôt. História bytčianskeho kaštieľa je priamo zviazaná s osudom mestečka a celého bytčianskeho hradného panstva. Už v roku 1234 sa Bytča spomína ako majetok nitrianskeho biskupstva. Funkciu sídla správcu panstva plnili stredoveké objekty v písomných prameňoch označované ako biskupská kúria (1378), fortalicium (1418), curia temporalis – čiže svetská kúria (1424). Existencia opevneného zemepanského sídla je písomne doložená aj v priebehu 15. storočia. Na základe výskumom získaných indícií predpokladáme, že časť stredovekej pevnosti tvorí základ západného krídla dnešného objektu. Jeho obvodové murivá preukazujú pravidelné riadkovanie prisekávaných kvádrikov lomového kameňa. Predpokladáme, že materiál zo staršieho objektu použili aj pri stavbe bytčianskeho kaštieľa. Svečia o tom viaceré sekundárne zabudované fragmenty architektonických článkov v dispozícii renesančného castella označovaného v historických prameňoch často aj termínom arx alebo castrum. Vo vlastníctve Bytče sa do 16. storočia vystriedali viacerí viac alebo menej významní majitelia, ako Podmanickovci, Imrefiovci a iní. Poslednými držiteľmi Bytče a Hričova pred Thurzovcami boli Gašpar Horváth a jeho vdova Anna Likarka. František Thurzo, zakladateľ bytčiansko-oravskej vetvy rodu, vlastník rozsiahlych majetkov (od roku 1557 oravského a od roku 1558 aj lietavského panstva s hradom) získal v roku 1563 za 17 000 zlatých panstvá Hričov a Bytča, čím sa stal najmocnejším feudálom na severozápadnom Slovensku. Vďaka jeho rozhľadenosti a významným kontaktom s kultúrou vtedajšej Európy, ktoré boli v tejto rodine dlhodobou tradíciou, vzniklo na starších základoch vo svojej dobe veľmi moderné architektonické dielo, ako výsledok úsilia majstrov, ktorí svoje skúsenosti nadobudli priamo “pri prameni”. Je dôkazom príslušnosti nášho úzamia k vyspelej európskej kultúre vo významnej epoche rozvoja ideí humanizmu. Prvú stavebnú etapu dnešného kaštieľa charakterizuje založenie pravidelnej štvorkrídlovej dipozície renesančného šľachtického sídla, vychádzajúceho z typu talianskeho kastela, ktorá v sebe spájala reprezentačnú aj obrannú funkciu, podmienenú najmä obavami z tureckých nájazdov. Základnú koncepciu diela vytvoril staviteľ Ján Kilian de Syroth z Milána. Jeho umenie si Thurzovci cenili – dátum 5. júla 1575 nesie darovacia listina vystavená vdovou po Františkovi Thurzovi, Katarínou Zrínskou, v ktorej sa píše, že majster Ján Kilian dostal za svoje zásluhy pri výstavbe kaštieľa dve celé usadlosti. V roku 1646 nasledovalo jeho povýšenie do šľachtického stavu Ferdinandom II. Podoba staviteľa je zvečnená freskou na prízemí severovýchodného točitého schodiska s nápisom: Hic est magister qui hoc opus fecit – Kilian Syroth s dátumom 1574. (To je majster, ktorý vytvoril toto dielo – Kilian Syroth). Okrem majstra Kiliana sa na výstavbe kaštieľa zúčastnilo viacero talianskych murárskych a kamenárskych majstrov a maliarov, ktorých Thurzovci povolali do svojich služieb a usídlili na bytčianskom panstve ako libertínov – slobodných ľudí. Celá základná stavba bola pravdepodobne hotová v priebehu štyroch rokov. Zatiaľ jediné známe dátumy, ktoré sa viažu k začatiu a ukončeniu stavebných prác, nachádzame na stavbe samej. O začiatku stavby nás informuje nápis nad vstupným portálom kaštieľa, ktorý v preklade znie: “Za spravodlivého a nepremožiteľného Maximiliána, voleného rímskeho cisára, kráľa Nemecka, Uhorska a Čiech, dal od základov postaviť toto dielo na vlastné náklady František Thurzo z Betlanoviec roku Pána 1571.” Štukový nadstavec portálu do slávnostnej siene, tzv. paloty, s erbami Františka Thurzu a jeho manželky Kataríny Zrínskej, nesie datovanie ukončenia prvej etapy stavby v roku 1574, rovnako ako známy renesančný komín s plastickou figurálnou výzdobou a erbami. Do nového sídla sa však v roku 1575, po smrti Františka Thurzu, presťahovala z lietavského hradu už len Katarína Zrínska s deťmi. Sondážou preukázaná pôvodná dispozícia kaštieľa bola veľmi jednoduchá, s aditívnym zaraďovaním priestorov v jednotlivých krídlach okolo centrálneho dvora, do ktorého sa vchádzalo dvoma padacími mostami ponad vonkajšiu priekopu napustenú vodou a suchú vnútornú priekopu, ktoré spolu so strieľňami na prízemí nárožných bášt zaisťovali v tom čase najmodernejším obranným systémom jeho bezpečnosť. Vnútorné priestory s hladkými omietkami a rovnými trámovými stropmi boli zväčša samostatne prístupné z dvora alebo pavlače, na ktorú viedli – okrem rovnoramenného priameho schodiskového ramena s kamennými stupňami aj dve bočné točité schodiská, ktorých schodnice boli vytesané z jedného kusa dreva. Druhá etapa, ktorá sa viaže k obdobiu prevzatia kaštieľa Jurajom Thurzom, po smrti matky Kataríny Zrínskej v roku 1585, bola pre architektonický vývoj objektu i celého areálu veľmi významná. Bytčiansky kaštieľ sa stal stálou rezidenciou Juraja Thurzu – palatína a radcu cisára Rudolfa II., sídlom správy thurzovských majetkov a najmä centrom renesančnej kultúry a humanistickej vzdelanosti. Preto Jurajovi záležalo na reprezentačnom vzhľade bytčianskeho kaštieľa a na dokončení diela, ktoré začali jeho rodičia. Reprezentačný charakter tejto etapy jasne preukázal sondážny prieskum objektu. Najväčšou zmenou prešla dipozícia prízemia, kde väčšinu priestorov zaklenuli valenými klenbami s lomenými čelami luniet. Vo funkčne významnejších priestoroch vyzdobených štukovými, profilovanými pásmi na hranách a so skríženými plastickými terčami, vytvárajúcimi takto tvary klenieb, ktoré napodobňovali sieťové vzory neskorogotických zaklenutí. Ako ukončujúci prvok zaklenutia bášt zvolili erbový svorník a veľké priestory v styku dvoch priľahlých krídel, vedľa nárožných bášt, zaklenuli na centrálne situované kamenné piliere s bohatou rímsovou profiláciou hlavíc a pätiek. Okolo nádvoria v prvom poschodí obiehala pavlač – pravdepodobne drevená. Už čiastkový prieskum v roku 1960 preukázal, že bola krytá šindľovou pultovou strieškou. Fasády sa postupne dotvárali osádzaním kamenných okenných šambrán. Podľa ich netradičného osadenia do prv pripravených otvorov a podľa rozmerov vnútorných okenných špaliet na poschodí sa iste rátalo s iným tvarom, než aký bol napokon vytvorený. Pôvodne plánované rozmery okien boli plochám vonkajších fasád úmernejšie, čo zrejme neskôr, po ich zúžení dodatočne osadenými šambránami, vyvolalo nevyhnutnosť doplniť veľké plochy medzi okennými otvormi širokými ornamentálnymi paspartami, aké sa dodnes zachovali na fasádach Sobášneho paláca v areáli kaštieľa. Fasády nádvoria na prízemí zdobilo ryté kvádrovanie, ktoré bolo na južnom krídle – oproti hlavnému vstupu do nádvoria – doplnené reprezentačnými erbovými a portrétnymi maľbami. Na prvom poschodí boli vnútorné fasády vyzdobené maľbami v polkruhových rámoch s motívmi trofejí, rozvilín a erbov, ktorých zvyšky sa našli a čiastočne reštaurovali v druhej polovici 20. storočia. Dekoratívna maliarska výzdoba samozrejme nechýbala v reprezentačných a obytných priestoroch, predovšetkým na poschodí južného a západného krídla, kde sa nachádzali hlavné obytné priestory Thurzovcov. Dispozične bolo upravené aj prízemie kaštieľa – najmä východné krídlo s kuchyňami, kde sa však v staršej dispozičnej schéme zachoval jeden z najkrajších kamenných portálikov v tomto objekte, ktorého nezvyčajnú, bohatú profiláciu, utajenú pod vyrovnávajúcou vrstvou vápenných náterov, odkryli práve viaceré vhodne vedené sondy. V tejto etape vybudovali aj viacero priečok nad vínnymi pivnicami západného krídla. Ich tehlové klenby sú dodnes schopné uniesť nielen samotné priečky, ale aj hmotnosť lunetových klenieb nad priestormi prízemia. Podstatná časť dispozície z thurzovských čias spolu s kompaktnými, veľmi pevnými, renesančnými omietkami a výtvarným riešením sa zachovali dodnes. Stavebný ruch v areáli kaštieľa pokračoval aj v prvých desaťročiach 17. storočia výstavbou Sobášneho paláca (1601) a krátko potom vážnejšími opravami požiarom poškodeného kaštieľa po obsadení Bytče hajdúskym vojskom v máji 1605. Opravné práce, ktoré trvali do roku 1612, viedol jeden z talianskych kamenárskych majstrov obnovujúcich hrad Lietava – Andrej Pocabello. Podobne, ako majster Kilian, aj on získal od Thurzovcov za preukázané služby usadlosť a výhody slobodného človeka. Thurzovci vlastnili bytčiansky kaštieľ až do roku 1627, keď ho získal do vlastníctva spolu s celým panstvom Mikuláš Esterházy, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov prohabsburskej katolíckej uhorskej šľachty, prostredníctvom sobáša s Kristínou Nyáryovou (21. júla 1624), vdovou po Imrichovi Thurzovi, synovi Juraja Thurzu. Esterházyovci sa zdržiavali v Bytči iba prechodne, ich rodinným sídlom sa stal kaštieľ v Eisenstadte (maď. Kismarton) a hrad Forchtenstein (maď. Fraknó). Panstvo od 40. rokov 17. storočia prenajímali. K tejto vývojovej etape sa viažu ďalšie dispozičné úpravy viac-menej utilitárneho chrakteru: prečlenenie niektorých veľkoryso zaklenutých priestorov na prízemí priečkami, zaklenutie časti priestorov prízemia východného krídla, rozdelenie dnešnej predsiene študovne priečkou a zaklenutie novovzniknutej miestnosti spolu so vstavaním komína, úpravy okenných špaliet, najmä na prízemí – v niektorých prípadoch zvyšovanie ich vnútornej svetlosti. Niektoré úpravy súviseli so zvyšovaním požiadaviek na kultúru bývania a hygienu. Tak napríklad k severovýchodnej bašte pristavali dvojpodlažný suchý záchod, odstránený až pri úpravách fasád objektu v druhej polovici 20. storočia. Toto zariadenie dopĺňalo prevety prislúchajúce k obytným priestorom južného a západného krídla. V roku 1630 pribudla k vybaveniu kaštieľa kamenná studňa, umiestnená – podľa historických prameňov – v juhovýchodnom kúte nádvoria, vedľa vchodu do menšej, pivnej pivnice. Zásobovanie vodou zabezpečovala údajne aj kamenná nádrž pod arkádou na prízemí, do ktorej sa voda privádzala pozemnými rúrami. V rámci dispozičných zmien vznikla na poschodí severného krídla odstránením priečky medzi klenotnicou a miestnosťou v podveží a úpravou vzniknutého otvoru do tvaru víťazného oblúka s kamennými profilovanými pätkami vytvorená domáca kaplnka. Význam tohto priestoru bol zdôraznený na priečelí trojicou okien (dve bočné vznikli pri tejto úprave) a ako uvádzajú inventáre nástennou maľbou. Popri oltári, ktorý sa údajne skladal z jedenástich maľovaných obrazov, dopĺňali priestor nástenné maľby sv. Františka Serafínskeho, sv. Imricha, sv. Kláry a sv. Márie Magdalény. No najväčšou zmenou bola výstavba zaklenutej arkádovej chodby (v prameňoch spomínanej až v inventároch z roku 1712 a 1720), ktorá obkolesovala nádvorie zo všetkých strán a vytvárala tak dostatočne reprezentatívne vnútorné nádvorie. Na treťom podlaží vtedy nahradila pultovú strechu drevená galéria, ktorej originál sa však nezachoval. Ešte pred výmenou starej pavlače za dvojpodlažnú arkádovú chodbu nahradila renesančnú výmaľbu nádvoria na poschodí galéria biblických a mytologických postáv, historických osobností, slávnych vojvodcov a panovníkov Uhorska. V písomných prameňoch je síce prvýkrát spomínaná až v roku 1722, avšak architektonický výskum objektu jednoznačne preukázal, že jej originál rátal ešte so starou pavlačou a pôvodnými otvormi z thurzovského obdobia. Až neskôr sa dostala sčasti pod zaklenutie arkádovej chodby, ktorej pätky maľbu prekrývajú. Na prízemí arkáda zasiahla do maľby zobrazujúcej majstra Kiliana, z ktorej sa tak zachovala len spodná časť postavy – bez hlavy. Podobne ako Sobášny palác, zdobila bohatá renesančná, ornamentálna a figurálna sgrafitová výzdoba aj všetky vonkajšie fasády kaštieľa. Jej zvyšky inšpirovali dnešné, náznakové riešenie orámovania okien sivomodrými pasparatmi. Približnú predstavu o výtvarnom poňatí fasád kaštieľa si môžeme vytvoriť na základe príspevku A. Lombardiniho z roku 1884: Všetky brány, vchody a obloky zámku a sňatkovej paloty sú vonku zvôkol vôkol okrášlené rozličnými do malty vyškrabanými arabeskami a ľudskými podobami, ktorá ornamentika ešte i dnes je dobre zachovaná a zámok kedysi veľmi okrášľovala. Zvyšky originálnych paspárt sa však zachovali okolo malých okienok podkrovia, po celom obvode drevenej pavlače, ktorej strecha ich spolu s vápennými nátermi ochránila pred úplným zánikom. Rozmanitosť tvarov ornamentiky, veľmi podobných sgrafitovej výzdobe paspárt okenných otvorov na Sobášnom paláci, umožňuje predpokladať časovú i autorskú súvislosť ich vzniku. Ako preukázala sondáž interiéru, sgrafitové pasparty tvorili orámovanie okien v ich pôvodnej veľkosti, tvare a situovaní na fasáde aj na prízemí, bez zreteľa na prísne zachovanie osovosti s otvormi na poschodí. Vyplývalo to z nerovnakého počtu a najmä odlišného využitia miestností v jednotlivých podlažiach. Výtvarné riešenie veže od esterházyovského obdobia dopĺňal obraz Bolestnej Panny Márie a zrejme už skôr aj vežové hodiny. Opatera nástennej maľby, ako aj iné povinnosti vyplývajúce z funkcie, boli písomne dohodnuté so správcom panstva, ktorý sídlil v kaštieli už za Thurzovcov. Prenájmy majetku, najmä od druhej polovice 17. storočia, znamenali ďalšie dispozičné členenie priestorov. Obývanie kaštieľa striedavo cisárskymi a povstaleckými vojskami počas protihabsburských povstaní ho ešte viac spustošilo. Pavol Esterházy sa napokon rozhodol, že kaštieľ s celým panstvom vykúpi, čo sa Esterházyovcom napokon v roku 1720 podarilo. Cenným prameňom pre poznanie podoby kaštieľa za Thurzovcov aj Esterházyovcov sú inventáre, najmä z rokov 1627 (posledný thurzovský), 1645, 1650, 1712 a 1720. Z inventárov, obsahujúcich komplexný opis objektu sa dozvedáme o využití jednotlivých miestností a ich zariadení. Osobitne cenné sú údaje o významných investíciách, které zrejme neboli bežné. Už za Thurzovcov, v 20. rokoch 17. storočia, sa uvádza presný počet a lokalizácia okien zasklených tabuľovým sklom, železných mreží na oknách prízemia, dverí oplechovaných medeným plechom a kachľových pecí v izbách. V priebehu 18. storočia sa uskutočnili ďalšie z hľadiska architektonického vývoja objektu nepodstatné dispozičné úpravy, ktoré však výraznejšie nezasiahli do jeho pamiatkovej podstaty. V roku 1862 Esterházyovci kaštieľ aj s panstvom prenajali a v roku 1868 predali veľkopodnikateľovi s drevom Leopoldovi Popperovi. V rukách Popperovcov sa mu však neviedlo dobre. Od konca 19. storočia boli pre zadĺženie nútení kaštieľ znovu prenajímať. Vytvorili v ňom dvanásť súkromných bytov a administratívne priestory sídla dôchodkového kontrolného úradu. Toto nie najvhodnejšie využitie si vynútilo zásahy do dispozície vymurovaním nových priečok a s tým súvisiacich nevhodných okenných a dverných otvorov na vonkajších, ale najmä vnútorných fasádach, zasahujúcich do pôvodnej výtvarnej výzdoby. Pre architektúru kaštieľa mali však vážnejšie dôsledky požiare. V roku 1856 vypukol v Bytči požiar, pri ktorom zhoreli strechy Sobášneho paláca a kaštieľa. Ich obnova sa pretiahla až do roku 1867. Ako dokladá dobová fotografia a kresby, strecha získala znovu tvar, ktorý mala zrejme od počiatku, a ktorý zachytávajú aj grafické zobrazenia a maľované veduty od 17. storočia do začiaku 19. storočia. Tento tvar strechy sa značne odlišoval od dnešného, predovšetkým výškou sedlových striech nad jednotlivými krídlami, ktorých hrebeň dosahoval výšku zastrešenia bášt a siahal približne po parapety horných okienok veže, pôvodne ukončenej trojicou arkádových oblúkov na kamenných toskánskych stĺpikoch. Ustavičná hrozba požiaru donútila Leopolda Poppera vymeniť v roku 1889 šindľovú strechu za plechovú krytinu, pričom sa úplne vymenila konštrukcia krovu a strecha získala dnešnú podobu. Táto výmena nielenže výrazne narušila siluetu kaštieľa, ale veľkou mierou aj jeho súčasný statický stav, najmä obvodových murív podkrovia. Hmotovú disproporciu medzi murovanou dvojpodlažnou arkádovou chodbou a drevenou pavlačou v úrovni podkrovia plytká konštrukcia strechy ešte zvýraznila. V tom istom čase prebiehala aj rekonštrukcia veže, pričom jej posledné, pôvodne arkádami otvorené podlažie sa zmenilo na uzatvorený priestor s oknami. V tejto podobe sa bytčiansky kaštieľ vtlačil do pamäti viacerým generáciám miestnych obyvateľov a návštevníkov regiónu. V roku 1954 sa tento výnimočný objekt stal sídlom Štátneho oblastného archívu, uchovávajúceho významnú súčasť našej histórie. Zámer nového užívateľa – obnoviť výtvarné hodnoty kaštieľa sa však v uplynulých desaťročiach podarilo realizovať len čiastočne, bez ich primeraného poznania a pochopenia, ktoré sa nekončí ani v nadchádzajúcej etape príprav komplexnej obnovy, plánovanej na nasledujúce dve desaťročia. Zásadnejšie rozšírenie poznatkov o bytčianskom kaštieli, resp. o jeho priamom predchodcovi, sa očakáva od archeologického bádania v priestore nádvoria a v bezprostrednej blízkosti objektu. Časť nevyjasnených situácií môže objasniť odkrytie dlážok na prízemí, v rámci nevyhnutnej modernizácie, vzhľadom na zachovanie súčasného využitia tejto pamiatky – takmer ideálneho v porovnaní s inými alternatívami. Zaujímavé nálezy možno očakávať v súvislosti s povestnou výtvarnou výzdobou obytnej časti interiérov na základe reštaurátorských výskumov. Najvážnejšou časťou obnovy objektu bude však jeho statické zabezpečenie a náhrada staticky a konštrukčne nevyhovujúceho krovu a strechy. Súčasne však bude potrebná dôsledná ochrana všetkých pôvodných prvkov vytvárajúcich pamiatkovú podstatu tohto jedinečného diela – kamenných architektonických článkov a vynikajúcej štukovej výzdoby – práce talianskych renesančných majstrov, spolu s pôvodnou dispozíciou a veľkým rozsahom zachovaných, veľmi pevných renesančných omietok. Takmer “ideálnu” obnovu bytčianskeho kaštieľa predostreli pamiatkari investorovi – správcovi archívnych budov Ministerstvu vnútra SR, u ktorého nachádzajú náročné požiadavky na obnovu tejto výnimočnej pamiatky veľké pochopenie. Podpora pre tento objekt sa však očakáva od všetkých zainteresovaných zložiek, najmä od štátu, zastupujúceho celospoločenské záujmy v ochrane kultúrneho dedičstva – ide totiž o národnú kultúrnu pamiatku. Literatúra HROMADOVÁ, Ľ.: Štátny kaštieľ v Bytči. Pamiatky a múzeá, 1955, r. IV, č. 1, s. 10 – 14. KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin, Osveta 1974, 184 s. KOČIŠ, J. – CHURÝ, S. (zost.): Bytča 1378 – 1978. Martin, Osveta 1978, 339 s. LOMBARDINI, A.: Bytča (V trenčianskej stolici). Slovenské pohľady, 1884, zošit 4, s. 314. URBANOVÁ, N. et al.: Pamiatkový výskum kaštieľa v Bytči – NKP. Bratislava, Pamiatkový ústav, september 1999.


  Publikované na: www.snm.sk 20. 5. 2001

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Kaštiel vo Svätom Antone 250-rocný ?

Oľga Kuchtová

Kaštieľ so Svätom Antone leží v  kraji pod Sitnom, v  blízkosti starobylej Banskej Štiavnice, na úpätí lesnatých hôr. Má také silné fluidum, že neustále priťahuje návštevníkov aj napriek tomu, že lepšie časy zažil už dávno. Patril známemu šlachtickému rodu Koháryovcov, neskôr Coburgovcov, ktorých príbuzenstvo preniklo do všetkých panovníckych rodov v  Európe. Vyhlásením tejto pamiatky za štátny kultúrny majetok sa v  roku 1951 dostal do správy štátu. V  roku 1962 získal štatút múzea.

Renesančné trulice VI

2. TRUHLICE CUDZEJ PROVENIENCIE

Truhlice pochádzajúce z oblastí ležiacich mimo nášho územia sa na Slovensko dostali predovšetkým vďaka zberateľskej vášni niektorých predstaviteľov významných šľachtických rodov. Medzi nimi sú touto záľubou známi najmä Pálffyovci, ktorí svojimi zberateľskými aktivitami obohatili o taliansky renesančný nábytok napríklad hrad Červený Kameň, či Bojnický zámok, alebo Andrássyovci, ktorých zberateľstvu podobne vďačí múzeum vytvorené v priestoroch kaštieľa v Betliari.

Renesančné trulice III

1.1.2. INTARZIA S RASTLINNYMI MOTIVMI
Z obdobia renesancie sa na Slovensku zachovala počtom pomerne rozsiahla skupina intarzovaných truhlíc jednotnej výtvarnej koncepcie pravdepodobne domáceho pôvodu. Jednotlivé práce spája veľa spoločných znakov týkajúcich sa okrem uplatnenia rovnakej techniky výzdoby i dekoratívnych elementov, aj ich celkového usporiadania v architektonickom členení podobnom vo všetkých truhlicach tejto skupiny.

Odpovede

  1. Thurzovský kaštieľ v Bytči

    Originál publikovaný v časopise Pamiatky a múzeá, 2000, č. 1, s. 40.

    Zákon NR SR č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) § 25 “Bez súhlasu autora možno použiť krátku časť zverejneného diela vo forme citácie v inom diele len na účel recenzie alebo kritiky tohto zverejného diela alebo na vyučovacie účely, vedeckovýskumné účely alebo umelecké účely. Takéto použitie musí byť v súlade so zvyklosťami a jeho rozsah nesmie presiahnuť rámec odôvodnený účelom citácie…”

    Pozri ďalej § 27-33, 39-47 – použitie diela, licenčná zmluva.

    Autorský zákon dávam do pozornosti i celej redakcii.

  2. Re: Thurzovský kaštieľ v Bytči
    Som clovek ktory sa snazi hladat riesenia. A to ze ste si po rokoch vsimli ze niekto publikoval vas clanok na http://www.obnova.sk ma tesi, lebo to znamena ze obnovu cita dalsi odbornik.

    Navrhujem tieto riesenia:
    1/ Upravit clanok podla vasich predstav s uvedenim citacie podla vasich predstav a v buducnosti spolupracovat na zverejneni vasich dalsich prac hoc aj starsich pre ich popularizaciu

    2/ uverejnit cast clanku s odkazom na casopis kde bol zverejneny, co nepovazujem za stastne riesenie

    3/ zamazat clanok / co by som nerad

    Ale budem rad ked sa dohodneme.

Comments are closed.