aktivita " diskusia " Všeobecné diskusie " Zásadný omyl mystikov

Označené: 

  • Zásadný omyl mystikov

     markus aktualizované pred 9 rokov, 11 mesiacov 2 Členovia · 3 Príspevkov
  • markus

    Hosťovské
    10. júla 2011 o 15:44

     Vážená Petra.

    Vo svojich článkoch sa opieram o poznanie Zákonov stvorenia. Aby ste to lepšie pochopili, uvádzam nasledovný text:

    Božie Zákony nemôžu byť zákonmi pochádzajúcimi od ľudí, ale musia byť Zákonmi prírodnými, Zákonmi vesmírnymi, alebo univerzálnymi.

    V skutočnosti naozaj existujú dokonalo fungujúce a samočinne pracujúce Zákony, ktoré musí človek poznať a podriadiť sa im ak chce byť šťastný a žiť v mieri a v súlade s univerzom, ktorého je súčasťou. Sú to Zákony, ktorých účinkom je podrobené absolútne všetko jestvujúce a teda nie len naše telo a hmotný svet, ale aj naše cítenie a myslenie. Sú to Zákony večné, pretože ak sa jedného dňa zrúti celý tento vesmír a za mnoho biliónov rokov povstane iný, budú v ňom fungovať presne tie isté nemenné, dokonalé a univerzálne Zákony.

    A keďže všetko veľké je v skutočnosti jednoduché, aj fungovanie celého univerza stojí na vzájomnej spolupráci a prelínaní sa troch najdôležitejších základých Zákonov a to Zákona spätného účinku, Zákona rovnorodosti a Zákona tiaže.

    V stručnosti k pôsobeniu každého z nich:

    Zákon spätného účinku je známym fyzikálnym zákonom akcie a reakcie, ktorý sa v duševnej oblasti prejavuje princípom – Čo kto zaseje, to aj zožne.

    Zákon rovnorodosti pôsobí tak, že iba rovnaké môže byť priťahované k rovnakému.

    No a podľa Zákona tiaže musí všetko ťažké klesať nadol, kým všetko ľahké zase stúpať nahor.

    Toto sú teda tri základné Zákony, o ktoré sa opiera chod celého univerza. Nie sú dielom ľudí, ale dielom Stvoriteľ.

    A teraz pozor! Veľkí zvestovatelia všetkých dôb, ktorí hovorili o nevyhnutnosti života podľa Zákonov Božích, hovorili v skutočnosti vždy práve o tých troch základných Zákonoch, ktoré sme spomínali vyššie. Ľuďom ich však objasňovali formou prispôsobenou na bežný a každodenný život človeka v tej ktorej dobe.

    Ani Desatoro nie je v tomto smere žiadnou výnimkou. Sú to Zákony univerzálne, Zákony Božie, ibaže modifikované na fungovanie každodenných vzťahov v ľudskom spoločenstve.

    Mojžišove Zákony nie sú teda v nijakom prípade Zákonmi ľudskými! Na dôkaz tohto tvrdenia si ukážme princíp, prostredníctvom ktorého sú jednotlivé prikázania Desatora prepojené s tromi základnými piliermi, na ktorých stojí fungovanie celého univerza a síce so Zákonom spätného účinku, so Zákonom rovnorodosti a so Zákonom tiaže.

    Prvé prikázanie znie: „Ja som Hospodin tvoj Pán, nebudeš mať nikoho iného, komu by si sa klaňal“, čo znamená, že Stvoriteľ a úcta k nemu majú stáť v našom živote na prvom mieste a musia byť pre nás tou najvyššou hodnotou nad všetkými hodnotami.

    Ak sa tohto prikázania bude človek vo svojom živote držať, je mu zaručený vzostup nie len duchovný, ale aj hmotný a to podľa Zákona príťažlivosti rovnorodého, na základe ktorého môže byť iba rovnaké priťahované k rovnakému.

    Uctievaním Stvoriteľa a všetkých vysokých hodnôt s ním spojených, ako sú Čistota, Láska a Spravodlivosť sa bude človek na základe Zákona príťažlivosti rovnorodého čoraz viacej približovať k svojmu Pánovi, čo bude mať za následok jeho pozemský a duchovný vzostup.

    No a slovo vzostup nám zároveň poukazuje na vzájomné prepojenie so Zákonom tiaže, na základe ktorého všetko dobré, čisté, vznešené a ušľachtilé stúpa nahor, kým všetko ostatné, čomu tieto vlastnosti chýbajú musí klesať nadol.

    A takáto spojitosť troch základných zákonov vo stvorenia, čiže Zákona spätného účinku, Zákona rovnorodosti a Zákona tiaže vládne i medzi všetkými ostatnými prikázaniami Desatora. Kto si dá tú námahu určite túto spojitosť nájde.

    Okrem Mojžiša bude však dobré spomenúť i Ježiša. Ten dokázal geniálne zhrnúť celý Starý a Nový Zákon do jedinej vety: „Milovať budeš svojho Pána celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou a svojho blížneho ako seba samého“.

    V tejto zásadnej vete nehovoril Kristus o ničom inom ako o neustále spomínaných troch základných Zákonoch vo stvorení.

    V prvej časti vety hovorí o láske k Stvoriteľovi a teda o účinkoch Zákona rovnorodosti v súčinnosti so Zákonom tiaže, kým v druhej časti vety hovorí o pôsobení Zákona spätného účinku, ktorý možno definovať slovami: Čo kto zaseje, to aj bezpodmienečne zožne!

    Akým spôsobom budeme teda jednať s inými ľuďmi, tak sa napokon povodí aj nám samotným. Lebo aká bola akcia, taká bude reakcia. Čo sme si zasiali, to si aj zožneme.

    Kto teda pozná jednoduché Zákony Božie a naučí sa ich zohľadňovať vo svojom živote, ten bude ich účinkami nesený nahor.

    Kto ich však nepozná, nechce poznať a bude jednať proti nim, ten bude ich účinkami zatlačený dolu, bude nimi bolestivo zraňovaný a obrusovaný a nakoniec, ak sa nedokáže zmeniť i definitívne zničený.

  • petra_a

    člen
    5. júla 2011 o 16:53

    Mna by trosku zaujimalo, o aku filozofiu sa tu autor opiera, lebo ak toho Boha mysli Boha biblickeho (z coho usudzujem na zaklade velkeho pismena B na zaciatku slova), tak je velmi daleko od pravdy (vychadzajuc z Biblie teda…)

  • harp

    Administrátor
    30. júna 2011 o 18:58

     

     

    Všetci mystici, ktorí tvrdia, že majú „osobnú skúsenosť“ s Bohom sa mýlia a to veľmi podstatným spôsobom, pretože si sami neuvedomujú, čo vlastne prežili. Ich vnútorné prežitie totiž nikdy nemohlo byť ich osobnou skúsenosťou s Bohom samotným. To je úplne vylúčené! V skutočnosti išlo vždy iba o priblíženie sa k Nemu, o intenzívne prežitie Jeho väčšej blízkosti a to je obrovský rozdiel.

     

    Pre lepšie pochopenie tohto rozdielu si uveďme príklad: Predstavme si umelca a jeho dielo. Umelec v procese tvorby vkladá do svojho diela seba samého – svoju osobnosť. Po dokončení jeho dielo začína existovať samo pre seba, začína žiť akoby svojim vlastným životom.

     

    Umelec a jeho dielo teda existujú samostatne, pričom dielo navždy ponesie nezmazateľnú pečať ruky umelcovej.

     

    Uvedený príklad nám môže poslúžiť, ako príklad pomeru Stvoriteľa k dielu stvorenia, ktoré je od neho oddelené, pričom stvorenie v sebe a vo svojich Zákonoch nesie nezmazateľnú pečať osobnosti svojho Tvorcu – pečať Jeho Ducha.

     

    Stvoriteľ a stvorenie sú teda dve veci, existujúce oddelene od seba. No a človek je súčasťou stvorenia. Žije vo stvorení, ktorého hranicami zostane navždy ohraničené jeho vedomie i jeho duševný obzor. Naša chápavosť a možnosť prežívania sa teda vždy môže pohybovať iba v hraniciach diela stvorenia, ktoré nikdy neprekročíme. A to ani len v našich myšlienkach.

    Človek, žijúci vo stvorení sa preto môže k Stvoriteľovi približovať a spoznávať ho jedine prostredníctvom Jeho Ducha, vloženého do stvorenia, čiže prostredníctvom jeho Zákonov, ktoré v ňom vládnu. Svojou snahou o poznávanie, chápanie a život podľa týchto Zákonov sa môžeme čoraz viacej približovať k poznaniu Vôle Najvyššieho a týmto spôsobom čoraz viacej prežívať jeho blízkosť.

     

    Stvoriteľ je nám teda blízko! Je neustále s nami, avšak nie priamo, ale sprostredkovanie a to prostredníctvom jeho Zákonov, na základe ktorých funguje stvorenie. Túto skutočnosť je možné hlboko vnútorne prežiť a práve o takomto prežití hovoria všetci mystici. Vždy je totiž možné hovoriť iba o prežití väčšej blízkosti Pána, o prežití priblíženia k Najvyššiemu a to celkom konkrétne k jeho vyžarovaniu. Stvorenie má totiž mnoho úrovní a čím je tá ktorá úroveň vyššia, tým je v nej toto vyžarovanie silnejšie. Čím je teda človek schopnejší vnútorne sa napájať na vyššie úrovne, tým intenzívnejšie vyžarovanie blízkosti Božej v nich môže vnímať a vyciťovať.

     

    O osobnej skúsenosti s Bohom však nemôže byť nikdy ani reči! Osobne a v jeho skutočnej podstate nemôže Tvorcu spoznať nikto, pretože my ako tvorovia sa nachádzame vo stvorení, kým On ako Tvorca prebýva nad stvorením.

     

    Ak teda niekto na základe svojho vnútorného prežitia mylne hovorí o svojej osobnej skúsenosti s Bohom, môže to mať dve príčiny: Buď nevedomosť a to by bol ten lepší prípad, alebo domýšľavosť, že je takéto niečo možné a to je ten horší prípad.

     

    Je totiž žiaľ akousi všeobecnou chybou ľudí, že si o sebe a svojich možnostiach zvyknú namýšľať omnoho viac než je zdravé. Človek by si však mal byť vedomý svojej malosti a nemal by pyšne siahať vyššie, ako vôbec môže.

     

    Ľudia musia teda pochopiť, že svoju veľkosť, svoje uplatnenie a plné rozvinutie svojich schopností môžu dosiahnuť jedine v hraniciach tohto stvorenia a nie v tom, že budú velikášsky a domýšľavo siahať nad ne. Ľudia sa majú snažiť poznávať svojho Stvoriteľa a usilovať sa byť ku Nemu bližšie, avšak poznávať ho môžu a majú jedine v Zákonoch Jeho stvorenia, ktoré nesú Jeho Vôľu. Toto je jediná cesta človeka k Bohu a jediná cesta k plnému rozvinutiu nášho človečenstva.

     

    http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Prezeranie 1 - 3 z 3 príspevkov

Prihláste sa, aby ste mohli odpovedať.

Pôvodný príspevok
0 of 0 príspevkov June 2018
Teraz