aktivita " diskusia " Všeobecné diskusie " Re: Šľachta v Turčianskej stolici – 1. časť

Označené: 

  • Re: Šľachta v Turčianskej stolici – 1. časť

     Anonymný aktualizované pred 12 rokov, 1 mesiac 2 Členovia · 6 Príspevkov
  • deadline

    člen
    7. novembra 2007 o 0:41

    Šľachta v Turčianskej stolici – 1. časť (doplnené)
    Turčianska župa, ktorá sa stala samostatnou župou v roku 1339 patrila medzi župy s najvyšším percentom šľachty v rámci obyvateľstva župy v celom Uhorskom kráľovstve. Zhruba každý deviaty obyvateľ župy bol šľachtic. Pričom takmer všetky šľachtické rody boli etnicky slovenské. V Turčianskej župe s výnimkou niekoľkých nemeckých a nemecko-slovenských dedín na juhu župy ani žiadne iné ako slovenské obyvateľstvo ani nežilo. A v tých niekoľkých dedinách na juhu župy neboli žiadne šľachtické rodiny. Takmer všetky šľachtické rody boli slovenské aj svojim pôvodom, ako som už písal v predchádzajúcom článku, ktorý pojednával o najstarších dejinách Turca a ako to dokazuje veľké množstvo slovanských mien v donačných listinách v 13. storočí. Až na niekoľko slovanských hostí z Českého alebo Poľského kráľovstva alebo Haličského kniežatstva (napr. Maladik z Haličského kniežatstva, od ktorého si odvodzuje pôvod rod Trnovský, neskôr nazvývaný Tharnóczy) boli predkovia turčianskej šľachty privilegovaní kráľovskí služobníci alebo takzvaní jobagióni (servientes regis, jobagiones regni, jobagiones castri – boli osobne slobodní na základe panovníckych donácií, za ktoré sa museli zúčastňovať vojenských výprav v kráľovskej armáde) z radov domáceho obyvateľstva, prípadne iných Slovanmi obývaných častí Uhorska. Značná časť Stoličnej šľachty v Turčianskej župe žila v kuriálnych, čiže zemianskych dedinách, z ktorých mnohé mali výlučne zemianske obyvateľstvo. Takýchto dedín bolo v Turci viac než 40, ale niektoré pôvodne kuriálne dediny prešli časom do majetkovej držby niektorého z väčších panstiev. Kuriálnych dedín, ktoré zostali v držbe zemanov až do konca feudalizmu bolo viac než 30. Z nich môžem spomenúť Vrútky, Záborie, Horné a Dolné Jaseno, Dražkovce, Záturčie, Zorkovce, Lehôtku, Benice, Rakovo, Jazernicu, Malý a Veľký Čepčín, Kevice, Dulice, Laclavú, Lipovec, Tomčany, Košúty atď. Dokladom slovenskosti turčianskeho zemianstva bolo aj používanie typicky slovenských mien, ktoré boli často odvodené od dediny, ktorá patrila zemanom, ktorí si z nej odvodzovali meno. Takéto mená používali rody Benický, Rakovský, Záthurecký, Jezernický, Záborský, Dražkovský, Jesenský z Veľkého (Horného) Jasena, Jesenský z Malého (Dolného) Jasena, Kevický, Zorkovský, Trnovský, Socovský, Lehocký, Rakšanský, Čepčanský, Tomčanský atď. Ako príklad uvediem mená niektorých z vyššie uvedených turčianskych šľachtických rodov v podobe v akej sa v tom čase sami písali: Trnovszky, Jezerniczky, Czepczansky, Benyczky, Jezzenszky, Zorkovsky, Kewiczki, Thomczanski, Soczowsky, Zaborszky, Drasskovsky a podobne. Niektoré z týchto rodov si neskôr začali písať mená v hungarizovanej podobe (napr. Tharnóczy, Draszkóczy, Raksányi), ale aj tieto rodiny sa naďalej hlásili za Slovákov. Okrem už vymenovaných rodov sa v Turci objavovali aj iné rody, ktoré používali slovenské mená s koncovkou –ský alebo –cký. Napríklad rod Necpalský, ktorému patrila v stredoveku obec Necpaly. Tento rod vymrel niekedy začiatkom 16. storočia, pričom Necpaly prešli ešte predtým do vlastníctva rodu Jušth, ktorý pochádzal z Českého kráľovstva, keď Blažej Necpalský založil svoje majetky Ondrejovi Jušthovi. Ďalej to bol rod Folkušovský, ktorý vymrel v roku 1526 , keď posledný priamy mužský príslušník rodu Mikuláš Folkušovský padol v bitke pri Moháči. Okrem neho tam padli z turčianskych zemanov ešte minimálne dvaja a to Ján Trnovský a Ladislav Jesenský. Okrem priamej línie rodu Folkušovských boli vo Folkušovej aj iné zemianske rody a to najmä Lačný a Durdík. Okrem nich sa tam ešte priženili rody Benický a Thomka z Tomčian, ktorí sa tam priženili po roku 1526 a za manželky si vzali sestry nebohého Mikuláša Folkušovského. Rodiny Benický a Thomka si rozdelili majetok Folkušovských vo Folkušovej a tiež aj na Bystričke. V 17. storočí tam pribudli ešte Šimkovičovci z Dolného Jasena. Z ďalších slovenských rodových mien s koncovkou –ský alebo –cký v Turčianskej stolici môžem menovať napr. Príbovský, Hroznovský, Hostenský, Dulický, Búľovský alebo Žabokrecký. Rod Príbovský, ktorý pochádzal z Príboviec zrejme vymrel tiež v 16. storočí. Neskôr (od roku 1523) sa v Príbovciach spomína rod Hroznovský. Juraj Hroznovský, ktorý mal majetok v Príbovciach bol od roku 1554 úradníkom na Sklabinskom hrade a od roku 1566 bol cisársky vyberač daní pre Turiec a Oravu. S rodinou Hroznovských bol v príbuzenskom vzťahu aj rod Czemanka (čit. Čemanka), z ktorého pochádzal zeman Ondrej Čemanka, ktorý pomáhal Matejovi Belovi na príprave textu o Turčianskej stolici. Z rodu Žabokrecký sa v Turci spomína Peter Žabokrecký. Tento rod však zrejme nepochádzal z turčianskej obce Žabokreky, v ktorej nikdy nebola žiadna zemianska kúria, ale zo Žabokriek nad Nitrou v Nitrianskej župe, odkiaľ pochádzal šľachtický rod, ktorý sa v 16. storočí písal ako Zabokreczky ze Zabokrek. Meno Dulický používala najmä rodina Lukačovič z Dulíc, ktorí užívali šľachtické výsady od roku 1503, ale v keďže pri revízii zemianstva v Turci v roku 1731, ktorá mala za cieľ zistiť či sa medzi stoličnú šľachtu v Turci nedostal niekto neoprávnene, nedokázali predložiť presvedčivé dôkazy o svojom šľachtictve, boli vyškrtnutí spomedzi zemanov. Každopádne však takmer 230 rokov patrili medzi šľachtu v Turci. Či oprávnene alebo nie, to sa už dnes len ťažko dá zistiť. V Turci bolo v 18. storočí niekoľko revízií zemianstva. Starousadlé zemianske rodiny, kde sa aj meno udržalo v nezmenenej podobe nemuseli väčšinou dokazovať svoj šľachtický pôvod ani pri jednej revízii. Svoje šľachtictvo museli pred Revíznou komisiou Turčianskej stolice dokazovať najmä tie rodiny, ktoré sa do Turca prisťahovali alebo v niektorých rodiny, kde sa pôvodná rodina rozvetvila na viaceré rodiny, ktoré používali vlastné priezviská, prípadne v prípadoch že pôvodná rodina vymrela po meči. Z Dulíc, ktoré som naposledy spomínal museli svoje šľachtictvo dokazovať všetky zemianske rodiny, ktoré tam žili. Rod Búľovský, ktorí sa v Duliciach spomínajú od 16. storočia a rodina Šľuch, ktorá sa prvý krát spomína v roku 1489 ho bez problémov dokázali v roku 1723, ale ostatné rodiny boli na tom horšie. Okrem vyššie spomenutej rodiny Lukačovič alias Dulický to boli aj rodiny Gabrheľ alebo Petrík pôvodne z Oravy, ktorí boli v Duliciach od roku 1574 a tiež Fekete, ktorí pochádzali z Veľkej Idy v Above pri Košiciach a ktorí boli pravdepodobne maďarského pôvodu. Títo neboli tiež uznaní za plnoprávnych zemanov. Gabrheľovci sa proti tomuto rozhodnutiu odvolali a komisia vyhovela ich odvolaniu a v roku 1756 ich zapísala medzi zemanov. Spomínaný Fekete z Veľkej Idy bol z jedným z mála ľudí maďarského pôvodu, ktorí sa objavujú medzi zemanmi v Turci. Pričom tento ani nebol na koniec uznaný za zemana. Z významnejších šľachtických rodov, ktoré dlhodobo pôsobili v Turci boli nepochybne maďarského pôvodu len dve a to dediční župani Révayovci a ich blízki príbuzní z trebostovskej vetvy rodu Révay a rodina grófa Nyáryho zo Sv. Michala a Sučian. Akurát v Slovenskom Pravne boli niektoré ďalšie pôvodom maďarské rody ako napr. Ördödy, Dóczy alebo Berényi, ktoré tam mali majetkové podiely, ktoré získali po tom ako vymrela pôvodná šľachtická rodina zo Slovenského Pravna, ktorej zakladateľom bol comes Rečko, ktorého predkovia prišli z Českého kráľovstva. Posledným z tohto rodu bol Krištof Serafil zo Slovenského Pravna, ktorý bol v roku 1522 podžupanom Turčianskej stolice a ktorý bojoval v bitke pri Moháči a ktorý zomrel v roku 1545.

    Z rodov, ktoré boli nepochybne maďarského pôvodu môžem spomenúť ešte Baloghovcov z Abrahámovej, ktorí pochádzali zo Šopronskej župy. Abrahámová (dnes Abramová) patrila medzi tie dediny, kde pôvodná zemianska rodina vymrela a dedina prešla do rúk viacerým rodinám z Turca a aj mimo neho. Napríklad rodina Bohuňa z Dražkoviec a Laclavej, rodina Patrik z Laclavej, Záborský zo Záboria, rodina Hruška z Paraštinej, ktorí boli zrejme vetvou tamojších zemanov alebo rodina Bubla z Kevíc. Koncom 17. storočia tam pribudla zemianska rodina drobných zemanov-armalistov s menom Machuľa. Machuľovci patrili medzi pomerne malé množstvo šľachtických rodín v Turci, ktorí nobilovaní (povýšení do šľachtického stavu) v novoveku, v ich prípade v 17. storočí, konkrétne v roku 1687. Drvivá väčšina šľachtických rodov v Turci má stredoveký pôvod. Na rozdiel napríklad Oravy, kde bola veľká časť zemianstva nobilovaná až v 16. až 18. storočí. Preto je medzi turčianskymi zemanmi aj málo armalistov. Medzi takéto novšie rody patrili v Turci okrem spomenutých Machuľovcov z Abrahámovej napríklad Hagarovci z Bodorovej nobilovaní v roku 1669, Polerecký z Polerieky nobilovaní v roku 1613, Peťko zo Slovenského Pravna nobilovaní v roku 1650, Hulejovci z Príboviec nobilovaní v roku 1679, Felicides taktiež z Príboviec nobilovaní v roku 1655, Čemankovci taktiež z Príboviec ktorých som už spomínal boli nobilovaní v roku 1682, Hrabecius z Diakovej nobilovaní v roku 1622, Duchoňovci ktorí žili v Blažovciach a Bodoviciach boli nobilovaní 1609, Salayovci – ktorí bývali v Liešnom boli nobilovaní v roku 1698. Rod Institoris-Mošovský pôvodne meštianska rodina z Mošoviec boli nobilovaní v roku 1600 alebo rod Lány, ktorí boli nobilovaní v roku 1609 boli pôvodne meštianska rodina zo Slovenské Pravna. Z tejto rodiny pochádzal napríklad Eliáš Lány, ktorý bol Superintendent Evanjelickej cirkvi. Bol tiež básnik a spisovateľ. Z rodu Mošovský pochádzal zase spisovateľ Michal Institoris-Mošovský, ktorý pôsobil najmä v Bratislave alebo Michal Mošóci, ktorý bol začiatkom 17. storočia provízorom hradov Sklabiňa a Blatnica a kastelán Blatnického hradu. A z rodu Polerecký zase pochádzal najmä Major Ján Ladislav Polerecký, ktorý bojoval v Amerike vo vojne za nezávislosť USA. Z tohto rodu musel Ján Polerecký dokazovať svoje zemianstvo pri revízii zemianstva v roku 1755. Dokázal ho na základe armálnej listiny kráľa Mateja II. z roku 1613, ktorá bola vydaná pre Václava Polereckého. Polereckí, ktorí boli dedičnými richtármi v Polerieke sa vtedy snažili dokázať že sú potomkami pôvodných zemanov z Polerieky a že už v roku 1262 dostali privilegium od Bela IV. Toto tvrdenie však nemohli ničím doložiť. A ani ich armálna listina z roku 1613 nebola vyhlásená v stolici a za zemanov Turčianskej stolice boli zapísaní až v roku 1698, kedy boli Ondrej a Ján Polerecký zapísaní ako armalisti. Významná je vetva rodu, ktorú založil Matej Polerecký, narodený v Mošovciach, ktorý bol majorom v Rákocziho vojsku a po porážke Rákocziho povstania odišiel do Francúzska. Z tejto vetvy rodu Polerecký pochádzali napr. jeho synovia Andrej Polerecký, ktorý bol brigádny generál francúzskej armády, osobný tajomník francúzskeho ministra vojny a vojenským guvernérom v Alsasku a Matej Polerecký, ktorý bol francúzskym plukovníkom. A jeho vnuci už spomenutý major Ján Ladislav Polerecký, ktorý bol majorom francúzskej armády a ktorý bojoval vo vojne za nezávislosť USA, kde velil jednotke francúzskych husárov. Po vojne sa usadil v USA, stal sa americkým občanom a meste Dresden kde sa usadil, bol hlavným notárom a francúzsky generál František Polerecký, ktorý sa po francúzskej revolúcii vrátil na Slovensko a usadil sa v obci Bacúrov vo Zvolenskej stolici. Rod Polerecký žije na Slovensku a aj v samotnom Turci dodnes.

    Ďalej treba spomenúť ďalšiu pôvodom meštiansku rodinu z Turca Hodík, ktorí pochádzali zo Slovenské Pravna, odkiaľ sa rozšírili do Trenčianskej a Nitrianskej stolice. Niektorí z nich patrili medzi patriciov v Trenčíne a odtiaľ sa dostali do maďarského Kőszegu, kde sa v roku 1720 narodil slovenským rodičom Michalovi Hodikovi a jeho manželke Františke syn Andrej, neskorší maršal gróf Andrej Hadik. V roku 1720 dostal Michal Hodik s manželkou a synom Andrejom armáles od vtedajšieho kráľa Karola III. (cisára Karola VI.). Pre úplnosť ešte dodám, že vetva rodu Hodik, ktorá sa usadila v Nitrianskej župe bola povýšená do šľachtického stavu už v roku 1622. Pričom je pravdepodobné, že tento armáles z roku 1622 sa týkal aj trenčianskej vetvy a armáles z roku 1720 pre Michala Hodíka bol len potvrdením staršieho šľachtictva, keďže aj Hodíkovci z trenčianskej vetvy boli uvádzaní ako šľachtici, napr. Ján Hodik bol zaznamenaný v súpise šľachty Trenčianskej stolice z rokov 1646/47 v Trenčíne. A Eliáš Hodík pôsobil vo funkcii provízora Uhrovského panstva. Z tohto rodu môžem ešte spomenúť Baltazára Hodíka, mešťana zo Slovenského Prvna, ktorý bol prvým známym evanjelickým duchovným v Slovenskom Pravne a najmä Jána Hodíka, ktorý pôsobil najmä v Bytči, kde bol rektorom gymnázia a pôsobil aj vo funkcii Superintendenta Evanjelickej cirkvi, neskôr pôsobil v Trenčíne. Ján Hodik mladší, ktorý bol zaznamenaný v súpise šľachty Trenčianskej stolice z rokov 1646/47 v Trenčíne a ktorý bol v rokoch 1646 až 1648 trenčianskym senátorom bol zrejme jeho syn.
    Väčšina turčianskych rodov pochádza zo stredoveku, ale niektoré rody vymreli už v stredoveku a ich majetky prešli na iných zemanov alebo sa stali súčasťou niektorého väčšieho panstva. Väčšie panstvá v Turci boli Sklabinské a Blatnické panstvo, ktoré boli pôvodne kráľovským majetkom a od 16. storočia boli v držbe dedičných županov Révayovcov, Sučianske panstvo a Sv. Michal, ktoré boli od 16. storočia v držbe rodu Nyáry, majetok mesta Kremnica, cirkevný majetok turčianskej prepozitúry v Kláštore pod Znievom, majetok mestečka Slovenské Pravno, ktorý bol pôvodne v držbe rodu Serafil (potomkov comesa Rečka), ktorý sa po vymretí rodu v 1545 rozdrobil medzi viacerých majiteľov, malé necpalské panstvo, ktoré patrilo rodu Necpalský a neskôr Jušthovcom. Z rodov, ktoré vymreli v stredoveku som už spomenul Necpalských, Folkušovských, Serafilovcov. Ďalej môžem spomenúť rod Močko z Hája alebo Hájsky (pôvodne sa písali Mochko de Gay neskôr Hajsky), ktorý vymrel 1493 a ich majetok pripadol mestu Kremnica. Slovo Gay je staroslovanská podoba slova Háj, aby bolo jasné. Vymreli aj pôvodní zemania z Abrahámovej, zemania Dobzekovci z Koštian (ktoré potom pripadli pod Necpalské panstvo), zemania Mikušovci z Lieskovca (Leskocz alebo Lezkouch čiže Lieskovec bola zaniknutá osada neďaleko Kaľamenovej), zemania Motúrovci z Laskára, zemania z Ivančinej potomkova Namyslava, zemania Vidovci z Bodorovej (príbuzní Kevických), pôvodní zemania z Bystričky (ktorá pripadla Thomkovcom, Benickým a najmä Lehockým) a rovnako aj pôvodní zemania z Rakova, ktoré dostal Matej z Malého Jasena, ktorý mal za manželku dcéru Juraja z Rakova. Od nich pochádza rod Rakovský. Z tohto rodu pochádzali viaceré významné osobnosti slovenských dejín. Predovšetkým slovenský humanistický básnik a vzdelanec Martin Rakovský, ktorý pôsobil aj ako pisár Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave a ako podžupan Turčianskej župy. Významnou osobnosťou bol aj jeho strýko Juraj Rakovský, ktorý tiež pôsobil ako podžupan Turčianskej župy a ako kapitán na hrade Sklabiňa. Vymrela aj rodina zemana Marka podľa ktorého bola pomenovaná kuriálna dedina Markovice. Markovice sa potom dostali v roku 1391 do rúk zemanov z Trnova. Práve markovická vetva trnovských zemanov začala používať meno Trnovský, ktoré sa neskôr zmenilo na Tharnóczy. Valentín Trnovszky de Markovicz bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1495 až 98. Podžupanom bol aj Žigmund Trnovský z Markovíc v rokoch 1516 až 1517, Mikuláš Trnovský v roku 1618 alebo Juraj Tharnóczy v rokoch 1634 až 1636. Rod Trnovský získal už v 16. storočí majetok aj v Nitrianskej župe, v dedine Lelovce pri Novákoch. Spočiatku si aj oni písali meno ako Trnovský. Neskôr (v 1. polovici 17. storočia) sa už písali ako Tharnóczy, aj keď sa aj naďalej hlásili za Slovákov. Napríklad v roku 1636 je na jezuitskom kolégiu v Trnave zapísaný Stephanus Tarnoczi Slavus Lelouiensis nobilis. Je teda zapísaný ako Slovák aj keď meno má zapísané v hungarizovanej podobe. Vetva rodu Trnovský, ktorá zostala v Markoviciach v Turci si zase istý čas písali meno ako Markovický (pod menom Markovický sú uvedení napríklad aj v súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709), ale neskôr tiež používali najmä meno Tharnóczy. Rodina trnovských zemanov, ktorá zostala v Trnove sa rozvetvila na viac rodín, ktoré však nepoužívali meno Trnovský a neskôr ani Tharnóczy, ale používali svoje vlastné priezviská – a to Koštiaľ, Valovič a Rovoš. Okrem toho sa medzi nich priženili niektoré ďalšie turčianske rodiny ako napríklad Buoc (čít. Bôc) z Doliny, Lehocký z Lehôtky alebo Čemanka z Príboviec. A časom sa tam objavili aj ďalšie zemianske rodiny ako Michalovič, Bučko, Uhrík (volali sa aj Gočec), Baláž alebo Čech a aj Čaplovičovci z Oravskej stolice. A tiež Bellányovci, ktorí boli armalisti z Trenčianskej stolice a ktorí boli povýšení do šľachtického stavu v roku 1681. V roku 1735 pribudli Hagarovci. Okrem nich tam boli ešte rodiny Drozdík, Šuta pôvodom z Oravy a Davidis. Posledné tri menované rodiny nedokázali predložiť presvedčivé dôkazy o svojom šľachtictve a boli preto vyškrtnutí spomedzi zemanov a boli uznaní len za kvartalistov (kvartalisti boli slobodníci, ktorí mali časť zemianskeho majetku, väčšinou získaného ako dedičstvo v ženskej línii). Istý čas boli ale považovaní za zemanov, dôkazom čoho je aj súpis šľachty Turčianskej stolice z roku 1709, kde sú rodiny Šuta a Davidis uvedení ako šľachtici. Okrem nich sú v Trnove v uvedom súpise uvedené šľachtické rodiny Čemanka, Koštial, Valovič, Uhrík, Buoc a Patrik. Súpis ale nie je úplne kompletný a niektoré šľachtické rody, ktoré tam v tom čase žili tam nie sú uvedené. Už spomínaná markovická vetva trnovských zemanov sa rozšírila aj do susednej dediny Jazernica, ktorá pôvodne patrila rodu Jezernický. Z rodu Jezernický pochádzal napríklad podžupan Štefan Jezernický v rokoch 1468, 1471, a 1476 až 77 alebo slúžny Juraj Jezernický v roku 1495. Gregor Jezernický mal v roku 1566 spory so zemanmi z rodu Trnovských z Markovíc, z ktorých časť sa usadila v Jazernici a získali podiel na majetkoch rodu Jezernických. Títo sa odtiaľ rozšírili aj do Bratislavskej župy, kde používali meno Jezernický. Z tejto vetvy rodu Trnovských pochádzal aj Juraj Jezernický, ktorý bol notárom Uhorskej kráľovskej komory a ktorý vlastnil dom na Panskej ulici v Bratislave. Krištof Jezernický z toho istého rodu získal kúriu v Báhoni, ktorá sa stala ich hlavným rodinným sídlom. Okrem toho vlastnili aj dom v Trnave. Rovnako aj rod Jezernický, ktorý pôsobil v Oravskej stolici pochádzal z rodu Trnovský. Časť zemanov z tejto rodiny zostala v Jazernici. Títo používali naďalej meno Trnovský, neskôr zmenené na Tharnóczy. Okrem nich a pôvodnej rodiny Jezernických, ktorá sa neskôr rozčlenila na niekoľko vetiev z ktorých niektoré používali aj vlastné priezviská (napríklad Hrbatý) sa do Jazernice prisťahovala ešte aj zemianska rodina Patrik z Laclavej a neskôr aj Machuľovci z Abrahámovej, kým pôvodná rodina Jezernických získala podiel v Laclavej aj Abrahámovej. Kuriálne dediny Abrahámová, Markovice, Jazernica a rovnako aj Laclavá ležali neďaleko od seba. Dedina Laclavá patrila najmä starým zemianskym rodom Velič a Čert. Písali sa ako väčšinou Welych a Czert. Ich pôvodná kuriálna dedina Bobolník zanikla keď si na svojich majetkoch postavili novú kuriálnu dedinu, ktorú vznikla vedľa kúrie zemana Laclava (Ladislava), ktorý bol z rodu Czert. Okrem Veličovcov a Čertovcov získali podiel v Laclavej aj rody David zo Svätého Petra, Jezernický, Bohuňa z Dražkoviec a rodina Patrik, ktorú som už spomenul, je v Laclavej doložená od roku 1503. Bohuňovci mali majetok aj v Abrahámovej. Hlavná vetva tohto rodu, ktorá žila v Dražkovciach používala väčšinou meno Bohunka, kým vetva, ktorá žila v Laclavej a Abrahámovej používala meno Bohuňa. Veličovci používali okrem svojho rodového mena Velič aj meno Koza, podľa kozy v ich erbe (v 16. storočí sa pod týmto menom spomína napríklad Vavrinec Koza z Laclavej, ktorý sa oženil s Katarínou Benickou dcérou Tomáša Benického). Ich príbuzní z rodu Čert mali zase v erbe čerta, preto to meno. Čertovci používali okrem mena Čert aj jeho maďarskú podobu Eördögh, ktorá vznikla prekladom ich pôvodného mena Čert do maďarčiny. Takto sa podpisovali najmä v úradných listinách, kým v súkromnej korešpondencii používali zväčša slovenskú podobu mena. Z tohto rodu pochádzal napr. Ján Czert, podžupan Turčianskej župy v rokoch 1524 až 1526 alebo taktiež Ján Czert, podžupan v roku 1573. Tento sa zväčša písal po maďarsky ako Erdek alebo Erdoegh. Používanie mena Eördögh rodinou Čertovcov z Laclavej tiež dokazuje, že ani rodiny, ktoré niekedy používali maďarské meno nemuseli byť maďarského pôvodu. Maďarské mená sa ale aj tak vyskytujú medzi turčianskymi zemanmi veľmi málo. Väčšina turčianskych zemanov používala slovenské mená.

    – pokračovanie

  • deadline

    člen
    16. júla 2008 o 9:08

    Šľachta v Turčianskej stolici – 2. časť
    Medzi predkami turčianskych zemanov alebo lepšie povedané, medzi osobami, ktoré dostali v 13. storočí od kráľa donáciu na majetky v Turci prevažujú osoby s typicky slovanskými menami. Mnohé z týchto mien som uviedol v predchádzajúcom článku, ktorý pojednával o najstarších dejinách Turca. Samozrejme nie všade sa dá dokázať že osoby uvedené v donačných listinách boli priami predkami zemianskej rodiny, ktorej dedina patrila. Ako som už písal v prvej časti, tak mnohé pôvodné zemianske rodiny neskôr vymreli a na ich miesto sa dostali nové. Ale bolo tam aj viacero dedín, kde sa pôvodná rodina udržala od 13. storočia až do konca feudalizmu. Pritom vo viacerých prípadoch tam potomkovia pôvodnej zemianskej rodiny žijú až dodnes. Ako prvý príklad môžem uviesť pôvodne kuriálnu dedinu Záturčie, dnes mestská časť Martina, kde potomkovia rodu Záthurecký, ktorý dedinu Záturčie vlastnili od jej vzniku až do konca feudalizmu žijú dodnes. Najstaršími predkami rodu Záthurecký boli rybár Uzda a jeho synovia Mečko, Strmeň, Martin a Drahomil, ktorí žili na ľavom brehu Turca, kde bola už v 13. storočí dedina, ktorá je od 14. storočia známa pod názvom Záturčie (Zathurcha). V roku 1245 kráľ Belo IV. oslobodil rybára Uzdu od služby a daroval mu majetok na pravej strane Turca, ktorý sa spomína ako Hostie (Hosthy alebo pod prekladom do maďarčiny ako Wendegh) ale tiež aj ako terra filiorum Drahomel a neskôr ako dedina Hosten alebo Hozstyan (Hosťan). Dedičom tohto majetku bol Uzdov syn Drahomil. Drahomilov rod, ktorý neskôr používal meno Hostenský vymrel v roku 1558. V roku 1255 daroval kráľ Uzdovým synom aj zem, na ľavom brehu Turca, kde ich rodina, ako sa uvádza v darovacej listine oddávna prebývala. Samotný rod Záthurecký pochádza od Uzdovho syna Martina. Martinovi potomkovia sa rozdelili na tri línie. Horné Záturčie patrilo Záthureckým. Časť Dolného Záturčia ich príbuzným z rodov David a Vojvoda. Davidovcom okrem toho patrila aj dedina Svätý Peter v Turci a predovšetkým oravská dedina Istebné. Z oravskej vetvy Davidovcov z Istebného pochádzalo viacero stoličných hodnostárov Oravskej župy. Ich príbuzní z rodiny Vojvoda používali aj meno Záthurecký, zväčša v spojení Záthurecký-Vojvoda. Meno Vojvoda si písali ako Wogwoda (čít. Vojvoda), Wegwoda (čít. Vejvoda), Wogiwoda (čít. Vojivoda), Wogewoda (Vojevoda) a podobne. Juraj Vojvoda zo Záturčia bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1504 až 1506. Meno Záthurecký používali najmä zemania z Horného Záturčia. Z tohto rodu pochádzal podžupan Turčianskej župy v rokoch 1653 až 1659 Ján Záthurecký alebo tiež spisovateľ a národovec Adolf Peter Záthurecký (1837-1904) alebo jeho synovia lekár a spisovateľ Ján Záthurecký, ktorý bol v roku 1918 členom Slovenskej národnej rady a právnik Adolf Vladimír Záthurecký, ktorý bol autorom prvej učebnice občianskeho práva pre Slovensko a Podkarpatskú Rus a Právneho terminologického slovníka a za predmníchovskej republiky vykonával významné funkcie v súdnictve. Rod Záthurecký žije v Záturčí dodnes. Neďaleko Záturčia sa nachádza ďalšia pôvodne kuriálna dedina, dnes mesto Vrútky. Názov je zo staroslovanského pomenovania pre prameň. Prvý krát sa spomína ako villa Vrutk v roku 1255. Vrútky daroval kráľ Belo IV. niekedy pred rokom 1270 Starkovi, Pavlovi, Mikulášovi a ich príbuzným. Toto sa píše v listine z roku 1284 kde sa menovaní sťažovali, že Peter, syn bývalého zvolenského župana Mika vyplienil Vrútky, majiteľov zajal a prepustil ich až keď mu vydali donačnú listinu Bela IV. na Vrútky. Vrútky boli na základe listiny zo 17. januára 1285 prinavrátené menovaným a ich príbuzným, ktorí sú tam menovite uvedení, pričom väčšina z nich mala slovanské mená ako Bogomil, Malič, Vitko, Dečko, Ivan, Belič, Ďunko, Liptov, Čarnan, Miko. Okrem nich je tam uvedený istý Nevetlen u ktorého sa predpokladá maďarský pôvod. U ostatných sa predpokladá slovanský pôvod a keďže boli uvedený ako príbuzný, tak z toho sa usúdiť, že spomínaný Nevetlen sa priženil do ich rodiny. V 14. a 15. storočí sa zemania z Vrútok viackrát spomínajú v súvislostí s delením majetku vo Vrútkach, ktoré sa rozdelili na dve dediny s názvami Horný Vrútok a Dolný Vrútok (v 19. storočí opäť splynuli do jednej obce s názvom Vrútky) alebo spormi so zemanmi s neďalekého Lipovca. V listine z roku 1435, ktorá sa týka sporov vrútockých zemanov so zemanmi z Lipovca je menovaných viacero vrútockých zemanov, napr. Hlawathy (čit. Hlavatý), Hriczowsky (Hričovský), Horehled, Kederka, Uhlerowicz (Uhlerovič), Dawkowicz (Davkovič), Dadak, Korcz (Korč), Richtarowicz (Richtárovič), Swchacz (Sucháč), Hawran, Begza (Bejza), Beelicz (Belič). Väčšina týchto zemianskych rodín vymrela, zo zemianskych rodín spomenutých v tejto listine prežili rodiny Sucháč a Davkovič, ktorí si neskôr skrátili meno na Davko. Okrem nich tam žila aj rodina Miklian, ktorá sa v tej listine nespomína. Rodina Miklian (nazývali sa aj Myklen, Myklenec alebo Myklenovič), ktorá si odvodzuje pôvod od Starkovho syna Mikliana (Mikuláša). Z niektorých rodín, ktoré vymreli po meči zostali dcéry, ktoré sa vydali za iných zemanov. Od týchto pochádza napríklad vrútocká vetva rodu Nedecký. Rod Nedecký pochádza z neďalekej obce Nededza v Trenčianskej župe. Do Vrútok sa dostali tak, že Agnesa, dcéra vrútockého zemana Gregora sa vydala za Blažeja Nedeckého. Jej sestra Klára sa zase vydala v roku 1466 za Matúša Kollára, od nich pochádza zemiansky rod Matušovič. Iná vrútocká zemianka sa zase vydala za Mateja Draka, ktorý pochádzal z Českého kráľovstva a od ktorého pochádza zemianska rodina s menom Čech. Neskôr pribudla ešte zemianska rodina Sekerka a Kordovci. Meno Korda sa vo Vrútkach prvý krát objavilo v roku 1503. Kordovci si odvodzujú svoj pôvod od významnej poľskej šľachtickej rodiny Komorovský, ktorí mali koncom 15. storočia majetkový podiel vo Vrútkach. Okrem nich sa začiatkom 16. storočia spomínajú aj zemania s menami Holý, Gazda a Slovák. Zeman Štefan Slovák sa spomína v roku 1504, keď stolica rozhodovala v spore medzi ním a zemanom Jánom Myklenovičom. Zeman Jakub Holý sa spomína v roku 1500, kedy spolu so spomínaným Jánom Myklenovičom a Vavrincom Čechom zavraždil Vavrinca Sucháča. Kráľ Vladislav II. mu za to skonfiškoval majetok a daroval ho Andrejovi Jušthovi z Necpál. V tom čase sa do príbuzenského vzťahu s vrútockými zemanmi a tiež do majetkových podielov vo Vrútkach dostávajú aj zemania z Lipovca s ktorými mali, vrútockí zemania v 15. storočí spory. Okrem nich sa v roku 1524 dostal do Vrútok aj zeman Lél z Komárňanskej župy, ktorý bol po dlhom čase (od 13. storočia) prvým a na dlhý čas aj posledným maďarským zemanom vo Vrútkach. Majetkové podiely vo Vrútkach získali aj Jesenskí, Záthureckí a Révayovci. Hlavnými majiteľmi Vrútok však zostali rodiny vrútockých zemanov. V druhej polovici 16. storočia boli vo Vrútkach zemianske rodiny, z ktorých väčšina zostala už natrvalo vo Vrútkach, a to: Sucháč, Miklian, Davko, Matušovič, Nedecký, Sekerka, Korda a Čech. Už od 2. polovice 16. storočia začali niektorí vrútockí zemania používať aj meno Ruttkay. Spočiatku používali najmä slovenskú podobu mena Vrútocký alebo Vrútecký. Napríklad v roku 1572 sa spomína v Senici zeman Emrych Wrutoczky (Imrich Vrútocký) z Vrútok. Od 17. storočia používali toto meno v tvare Wruttkay a neskôr Ruttkay. Vrútocký zeman Ján Wruttkay bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1605 až 1617. Mená Vrútocký, Vruttkay, Ruttkay používali najmä tí vrútockí zemania, ktorí pôsobili mimo Turčianskej stolice alebo zastávali funkcie v stoličnej správe. Napríklad zemania z Vrútok, ktorí študovali v Trnave sú zapísaní ako:

    Thomas Rutkay Slavus Turocziensis nobilis (1636)

    Joannes Rutkay Slavus Thurociensis (1638)

    Andreas Rutkai Slavus (1662)

    Nicolaus Rutkay nob. Slavus Thurociensis (1637)

    Ako je jasne vidieť, všetci boli zapísaní ako Slováci (Slavus). Väčšina ostatných zemanov naďalej používala svoje rodové mená Sucháč, Miklian, Davko, Matušovič, Nedecký, Sekerka, Korda a Čech. V 17. storočí boli medzi vrútockými zemanmi aj zemania s menami Haringač, Baláž a Dúbravay. Mená Haringač a Baláž sa už v 18. storočí medzi zemanmi vo Vrútkach nevyskytujú. Rodina Dúbravay, ktorí pochádzali z dediny Dúbrava v Liptovskej stolici, títo sa vo Vrútkach spomínajú aj v 18. storočí. Tomáš Dúbravay musel dokazovať svoje zemianstvo pri revízii zemianstva v Turci. Uznali ho zemana na základe potvrdenia z Liptovskej stolice. Matej Bel zaznamenal vo Vrútkach tieto zemianske rodiny: Ruttkay, Miklian, Nedecký, Matušovič, Davko a Čech. Väčšina vrútockých zemanov teda stále používala svoje pôvodné mená ako Miklian, Nedecký, Matušovič, Davko a Čech, iba niektorí už používali už meno Ruttkay. Pri revízii zemianstva v Turci sa museli preukázať spomedzi rodín vrútockých

    zemanov rodiny: Sucháč (1733), Sekerka(1741), Korda (1724) a Čech (1755). Všetky dokázali svoje zemianstvo. Väčšina zemianskych rodín v oboch Vrútkach začala od 18. storočia používať obe mená spolu, čiže meno Ruttkay spolu s pôvodným rodovým menom (napr. Ruttkay-Dauko, Ruttkay-Miklian, Ruttkay-Nedecký, Ruttkay-Matušovič). V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 boli pod menom Ruttkay zapísané rodiny Nedecký a Matušovič (Familia dominorum Nedeczky alias Rutkay, Familia dominorum Matusovicz alias Rutkay) na Horných Vrútkach. Ostané rodiny boli zapísané iba pod svojim pôvodným rodovým menom, hlavne rodiny na Dolných Vrútkach, kde boli uvedené rodiny Dauko, Sucháč, Lamoš a Korda. Niektoré rodiny sa navyše tak rozvetvili, že k svojmu menu a menu Ruttkay začali používať aj prímená, ktorými sa rozlišovali jednotlivé rodiny – napr. (Ruttkay)-Dauko-Hornobystričané. Najpočetnejší spomedzi vrútockých zemanov boli práve Daukovci. Títo používali prímená Hornobystričané, Juričké, Pauké, Marké, Horedvor, Burišé, Knapík, Ferjančík, Žigmundé a Adamušé. Lamošovci používali prímená Hrnčiare, Jakubé, Kršké. Miklianovci zase napríklad Hrnčiare alebo Husáre. Ešte v roku 1945 sú medzi členmi RNV (Revolučný národný výbor) vo Vrútkach po oslobodení Vrútok mená ako Ruttkay-Miklian-Hrnčiare alebo Ruttkay-Miklian-Husáre. V súpise vrútockých zemanov z roku 1841 bolo v Hornom Vrútku 28 zemianskych rodín a to 11 s menom Ruttkay-Matušovič, 6 rodín Čechovcov, 4 rodiny s menom Ruttkay-Miklian, 4 s menom Bado a po jednej rodine boli Ruttkay-Nedecký a Lamoš. Na Dolnom Vrútku bolo celkove 64 zemianskych rodín. Z toho bolo 26 rodín s menom Ruttkay-Dauko, 9 rodín Ruttkay-Miklian, 7 rodín Sekerkovcov, 7 rodín Lamošovcov, 6 rodín Kordovcov, 4 rodiny Sucháčovcov, 2 rodiny Matušovičovcov a po jednej rodine boli Nedecký a Jesenský. Meno Lamoš používali zemania z Lipovca. Potomkovia vrútockých zemanov z rodín Dauko, Miklian, Matušovič a Nedecký ktorí žijú vo Vrútkach dodnes používajú meno Ruttkay, ktoré je najrozšírenejším menom vo Vrútkach. Potomkovia rodín Korda, Sucháč a Čech, ktorí tiež žijú dodnes vo Vrútach, rovnako ako potomkovia rodiny Sekerka, ktorí žijú v susednom Martine používajú svoje pôvodné mená. Vo Vrútkach dodnes žijú aj potomkovia zemianskej rodiny Lamoš zo susedného Lipovca.

    Bývalá kuriálna dedina Lipovec, ktorá leží neďaleko Vrútok na druhej strane Váhu patrila zemanom z rodu Lamoš od roku 1397, kedy im túto dedinu ktorá sa v tom roku spomína prvý krát ako Lippouch daroval kráľ Žigmund Luxemburský. Predkom rodu Lamoš alebo Lipovský bol istý Peter, ktorý pochádzal z turčianskej dedinky Stránka (alebo tiež Malé Socovce), dnes súčasť dediny Socovce, ktorá v tom čase patrila Košútovcom z Dvorca (neskôr Košúty) a ktorým v tom čase patrilo aj dedičné richtárstvo v susednej dedine Turčianske Kľačany (dedina susedí s Lipovcom). Meno Lamoš používajú od 15. storočia. Okrem toho používali v minulosti aj meno Lipovský. A niektoré ďalšie mená a prímená. Lamošovci žijú v Lipovci a v rovnako aj vo Vrútkach dodnes. Okrem lipovských zemanov Lamošovcov žili v Lipovci od konca 17. storočia aj zemania z rodu Beňovský z Trenčianskej stolice a Pavlovičovci z Dolného Jasena. V tesnej blízkosti už spomenutých Vrútok a Záturčia sa nachádzala ďalšia kuriálna dedina Košúty, dnes časť Martina (sídlisko Košúty). Táto patrila už od svojho vzniku starej slovenskej zemianskej Košút, z ktorej pochádzal aj známy odrodilec, slovensko-nemecký (jeho matka bola Nemka) maďarón Lajoss Kossuth. Ale na druhej strane aj slovenský vlastenec Juraj Košút, strýko Lajosa Kossutha z otcovej strany ktorý podporoval Štúrovcov. Rod Košút bol dokázateľne slovenského pôvodu a aj meno Košut má slovanský pôvod. Toto slovo je archaický slovenský výraz a znamená cap. Slovo Košút sa už v dnešnej slovenčine nepoužíva ale priezvisko Košút je na Slovensku dosť rozšírené. Cap je zobrazený aj v erbe, ktorý rod Košútovcov získal v roku 1479 od kráľa Mateja Korvína. Rod Košút pochádza z kuriálnej dediny Košúty, dnes časť Martina, ktorá sa pôvodne nazývala Dvorec. Prvým známym príslušníkom rodu je Košút z Dvorca, ktorému pravdepodobne v 20 rokoch 14. storočia daroval pravdepodobne župan Donč časť zeme z kráľovského majetku Priekopa. Niektorí slovenskí aj maďarskí historici chybne stotožňujú Košúta z Dvorca s iným Košútom, ktorý je uvedený v roku 1263 v donácii Bela IV. na Záborie. Nedá sa vylúčiť, že Košút z Dvorca bol jeho potomok, ale určite to nebol on sám. To by sa musel dožiť viac než 80 rokov, čo je v tom čase veľmi nepravdepodobné. V roku 1359 sa Košútov syn Andrej sťažoval, že kráľovskí populi z dediny Priekopa (populi de Prekopa) okupujú časť jeho zeme Dvorec, ktorú dostal jeho otec Košút za vojenské služby a ktorú on slobodne drží. V roku 1360 Ľudovít I. potvrdil Andrejovi a ďalším Košútovým synom Pavlovi a Michalovi ich majetok a Turčiansky konvent nanovo vyznačil hranice Dvorca. Názov Dvorec bol odvodený od názvu kúrie, ktorá patrila Košútovcom. Neskôr od roku 1397 sa začal nazývať aj Košútmi, ale názov Dvorec pretrval a používal sa paralelne aj neskôr a ešte v 15. storočí sa písali viacerí zemania z rodu Košút ako Košút z Dvorca (napr. v podobe Kossuth de Dwortz). Ako napríklad Thomas Kossuth de Dwortz v roku 1477. Neskôr prevládlo pomenovanie Košúty. Možno aj na odlíšenie od inej malej kuriálnej osady Dvorec, ktorá sa nachádzala pri kuriálnej dedine Malý Čepčín neďaleko Turčianskych Teplíc a ktorá patrila zemianskej rodine Konček (Konchek de Dworcz). Okrem Dvorca (Košút) mali majetky aj v niektorých iných dedinách. Ako som už spomínal vyššie, tak v im patrila napr. Stránka (Malé Socovce) a dedičné richtárstvo v Turčianskych Kľačanoch. Jedna vetva Košútovcov žila aj v Karlovej, ktorá im patrila od roku 1406 do polovice 16. storočia, kedy tamojšia vetva Košútovcov vymrela a Karlová sa stala majetkom Kremnice a neskôr (od roku 1600) ju kúpou získala rodina Benických. Stránka (Malé Socovce) bola neskôr spolu so Socovcami majetkom tamojších zemanov, ktorí sa v 16. storočí spomínajú pod menom Štvrták a neskôr pod menom Socovský, napr. v rokoch 1577 a 1578 sa spomína Matej Socovský ako slúžny Turčianskej stolice. Je možné, že rodina Socovských bola samostatnou vetvou Košútovcov. Z Košútovcov môžem ešte spomenúť ešte Ladislava Košúta, ktorý bol v roku 1468 slúžny Turčianskej stolice. Meno Košút sa v Martine vyskytuje dodnes.

    Medzi zemianskymi rodinami, ktoré majú dokázateľne pôvod v 13. storočí a majú dokázateľne slovanský pôvod patria aj niektoré zemianske rodiny z dedín Dražkovce a Dolina. Dražkovce vznikli na zemi, ktorú daroval Belo IV. v roku 1242 Dražkovi a ktoré bolo súčasťou zeme, ktorá sa v prameňoch z 13. storočia označuje ako Jordán, terra Jordani v údolí potoka Jordán (dnes Sklabinský potok), na ktorej vzniklo v 13. a 14. storočí niekoľko zemianskych dedín ako Dražkovce, Dolina, Dolné Jaseno a Tomčany. Časť tejto zeme dostali od kráľa Bela IV bratia Dražko a Mikula. Zemianske rodiny z Dražkoviec sú potomkami Dražka, čo dokladá aj názov Dražkoviec ako villa filiorum Drask (dedina Dražkových synov) z roku 1351. Prvý doklad o Dražkovciach je z roku 1269, keď sa spomínajú ako terra Drask. V roku 1487 obnovil kráľ Matej dražkovským zemanom donáciu na Dražkovce, po tom čo sa im v nepokojných časoch zničili listiny. Pri tejto obnovenej donácii sa spomínajú okrem zemanov z hlavnej línie, aj mená zemianskych rodín, ktoré boli vedľajšími líniami a ktoré používali vlastné mená a to:

    Milko, Blahut, Vanko a Feja. Pôvodná zemianska rodina z Dražkoviec sa hodne rozvetvila a už v 15 a začiatkom 16. storočia sú zaznamenané viaceré mená rodín dražkovských zemanov. Okrem už spomenutých rodín s menami Milko, Blahut, Vanko a Feja to boli aj rodiny s menami Krasnec, Nemešný, Pavelkovič, Milec, Moravčík, Poliak, Berchel, Pavlic, Koštial, Dianiš, Kvačanský, Emriškovič, Bradáč a Straka. Niektoré z týchto rodín časom vymreli Väčšina z nich boli priamymi potomkami Dražka, aj keď boli medzi nimi aj rodiny, ktoré sa tam priženili. Mená ako Poliak a Moravčík svedčia o pôvode z Poľska a z Moravy, aj keď nie stopercentne. Mohlo sa jednať aj o Slovákov spomedzi dražkovských zemanov, ktorí pôsobili na Morave alebo v Poľsku, prípadne mali matku z Moravy alebo Poľska a preto dostali také meno. Rod Koštial, ktorý žil najmä v Trnove zase pochádzal z mužskej línie z dražkovských a zo ženskej línie z trnovských zemanov. Niektoré rodiny časom vymreli. Prvá dražkovská odúmrť je z roku 1504, keď kúria po zosnulom zemanovi Paulicovi pripadla korune, túto následne dostal Ján Poliak, syn Martina Poliaka z Dražkoviec. Rodina Vanko začala neskôr, zhruba od začiatku 17. storočia používať meno Vanovič, ktoré používa dodnes. Z tejto rodiny pochádza aj spisovateľ Július Vanovič, autor kníh o starom Martine. Okrem nich sa dostali do Dražkoviec aj zemianske rodiny z neďalekej Doliny Czeper a Buoc (čít. Čeper a Bôc). Zemania z rodiny Bouc pochádzali zo zemianskej osady Dolina, ktorá sa spomína prvý krát v roku 1340 ako Dolina. vtedy bola majetkom Pavla, ktorý bol vnukom Nachka (Načka). V roku 1414 žiadali právo na Dolinu (Dolyna) napr. Ondrej syn Bocha (Boča), Mikuš, syn Bohunka a niektorí ďalší. Väčšina z nich vymrela. Zostal len Jur, vnuk Ondreja Bocha, zvaný Boocz (Bôc) – zrejme z mena Boč. Majetky vymretých zemanov získal Štefan Czepe (Čepe), ktorý pochádzal zo Spiša. Z neho pochádza rodina Czeper, písali sa tiež aj ako Czapiar alebo Csapiar (čít. Čapiar). Pod menom Čapiar sú zapísaní napríklad aj v súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709. Okrem nich sú v uvedom súpise uvedené v Dražkovciach v roku 1709 rodiny Krasnec, Milko, Ilgo, Dianiš, Ivanka a Bohunka a v Doline je uvedená rodina Buoc. Zemania z rodu Czeper sa v Dražkovciach udomácnili natoľko, že niektorí z nich začali používať meno Dražkovský (od 17. storočia v v tvare Draskóczy), ktoré používali aj niektorí z pôvodných dražkovských zemanov. Napríklad Juraj Dražkovský (Girik Drasskowski), ktorý žil v 16. storočí pochádzal práve z rodu Czeper. Czeperovci sa medzi dražkovských zemanov zrejme priženili a boli s nimi teda v príbuzenskom pomere v ženskej línii o čom by svedčil ich erb, ktorý je podobný ako u dražkovských zemanov. V 16. storočí sa v Dražkovciach objavuje aj meno Ilgo, ktoré ale nepatrilo novej rodine, ale zrejme sa jednalo o mladšiu vetvu rodu Krasnec, keďže zemania z tejto rodiny používali obe mená Krasnes aj Ilgo a často používali aj meno Dražkovský, prípadne Draskóczy. Niekedy aj ako Ilgo-Dražkovský. Títo sa rozšírili aj do Trenčianskej stolice. Z týchto pochádzal zeman František Draskóczy-Krasnec inak Ilgo, ktorý vyženil majetky v Beckove. Iní príslušníci tohto rodu pôsobili v Žiline. Okrem pôvodných dražkovských zemanov, ktorí boli či už v mužskej alebo aspoň v ženskej línii potomkami Dražka a zemianskych rodín Buoc a Czeper z Doliny mali majetky v Dražkoviach aj rodiny Ivanka a Bohunka, ktoré mali kúrie v tesnom susedstve Dražkoviec. Rodina Ivankovcov bolo stará (najstarší známy predok rodu Ivankovcov Ivanka dostal donáciu od kráľa Bela IV. v roku 1262) a pomerne významná zemianska rodina v Turci a to rodina, ktorá si uchovala svoje silné slovenské povedomie aj čase najtvrdšej maďarizácie a Milan Ivanka, ktorý pochádzal z tejto zemianskej rodiny a ktorý bol neskôr významným politikom za 1. Československej republiky bol za svoje presvedčenie v čase maďarizácie aj prenasledovaný a väznený. Z tejto rodiny môžem spomenúť ešte Matúša Ivanku, ktorý bol v 17. storočí dlhé roky hlavným správcom révayovských majetkov v Turci a kastelánom na hrade Sklabiňa a Samuela Ivanku, ktorý bol významným vzdelancom v Turci v 18. storočí a dlhé roky bol rektorom školy v Necpaloch, ktorú založili v Necpaloch v 16. storočí Justhovci a ktorá bola v tom čase najvýznamnejšou školou v Turci. Bohunkovci pôsobili v Dražkovicach od 15. storočia, prvý krát sa spomínajú v roku 1414 a boli potomkami pôvodných zemanov z Doliny. Mladšou vetvou Bohunkovcov bola zemianska rodina Bohuňa, ktorá pôsobila v Laclavej a Abramovej. V susednej dedine Dolina (dnes súčasť Dražkoviec) boli ako som už spomínal rodiny zemianske rodiny Buoc a Czeper. Okrem nich tam boli aj rodiny Bradáč a Straka z Dražkoviec. A v 16. storočí aj Hostenský, ktorí vymreli v roku 1558 a Lamošovci. Niektorí zemania z Doliny používali aj meno Dolinský, prípadne Dolinay. Toto meno používali Czeperovci a Buocovci (napr. Ján Dolinai aliter Buoc). Meno Dolinay používali najmä tí zemania z Doliny, ktorí prenikli do iných stolíc, napr. Zemplínskej stolice, kde žil rod Dolinay, ktorého zakladateľom bol istý Tomáš Dolinay z Dražkoviec, ktorý získal roku 1685 armáles od kráľa Leopolda I. (ktorý však bol len potvrdením staršieho šľachtictva a nie udelením nového), ktorý bol nasledujúci rok vyhlásený v Zemplínskej stolici. Iný rod Dolinayovcov ale pravdepodobne tiež pôvodom z Doliny v Turci žil aj v Hontianskej stolici, tento bol ale s najväčšou pravdepodobnosťou tiež pôvodom z Doliny v Turci, čo dokazuje aj ich erb, ktorý je podobný ako erby väčšiny rodín dražkovských a dolinských zemanov. Väčšina zemianskych rodín z Dražkoviec a Doliny používali podobné erby s motívom jeleňa zastreleného šípom, Ivankovci mali vlastný erb a Koštialovci, ktorí žili a pôsobili najmä v Trnove a ktorí boli v ženskej línii príbuzní s niektorými (pôvodnými) rodinami trnovských zemanov. Títo používali erb trnovských zemanov s motívom zajaca zastreleného šípom, tento erbový motív používa aj rodina Tharnóczy (pôvodne Trnovský), ktorá má korene v Trnove. V Dražkoviach (vrátane Doliny) dodnes žijú potomkovia zemanov z rodov Krasnec, Ilgo, Feja a Buoc. Na území Slovenska ale mimo Dražkoviec žijú aj niektoré ďalšie rodiny dražkovských a dolinských zemanov ako napr. Vanovič alebo Dolinay.

    Neďaleko Dražkoviec boli ešte niekoľko ďalších zemianskych dedín. Na západ od Dražkoviec To boli Tomčany (dnes časť Martina) a na východ to bolo Dolné a Horné Jaseno a Záborie. Tomčany a Dolné Jaseno vznikli ako som už spomínal podobne ako Dražkovce na zemi, ktorá sa označovala terra Jordani (podľa názvu potoka Jordán-dnes Sklabinský potok). Známe sú aj donácie z 13. storočia na časti zeme Jordán, na ktorých vznikli spomenuté dediny, ale na rozdiel napr. od Dražkoviec sa nedá jednoznačne dokázať kontinuita zemanov z Tomčian a z Dolného Jasena s ľuďmi, ktorí sú uvedení v donačných listinách. Najsevernejšiu časť zeme Jordán udelil kráľ Belo IV. v roku 1249 turčianskym jobagiónom Tomášovi, Beňovi a Matejovi. Turčianske rody Thomka a Tomčanský, ktoré pochádzajú z Tomčian sú zrejme potomkami Tomáša, ale na rozdiel od predchádzajúcich prípadov sa tu nedá kontinuita jednoznačne dokázať, keďže zemania z Tomčian sa spomínajú až v roku 1405 (kedy sa spomínajú Jur a Peter, synovia Thomku de Jordan). Dedina Tomčany sa prvý krát spomína v roku 1410, kedy bola vo vlastníctve spomínaných zemanov. V 15. storočí používali zemania z Tomčian meno Thomka, ktoré neskôr používala a dodnes používa vetva, ktorá odišla z Tomčian v roku 1528, kedy došlo k rozčleneniu na dva samostatné rody, ktoré používali aj rozdielny erb. K spomínanému rozčleneniu na dva samostatné rody v roku 1528 došlo, keď Ladislav Thomka dostal donáciu na Bystričku a Folkušovú a presťahoval sa do Folkušovej. Jeho potomkovia dôsledne používali a dodnes používajú meno Thomka. Potomkovia rodu Thomka dodnes žijú vo Folkušovej aj v Bystričke a tiež v niektorých ďalších obciach v Turci. Časť zemanov z tohto rodu odišla aj do iných stolíc, najmä do Zvolenskej stolice. Z vetvy rodu Thomka, ktorá žila v dedine Sása neďaleko Zvolena pochádzal Ján Thomka-Sásky, významný slovenský geograf, historik, polyhistor 18. storočia, žiak a blízky spolupracovník Mateja Bela, rektor na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde vyučoval hebrejčinu, históriu, geografiu, latinskú poetiku, štylistiku, filozofiu a náboženstvo. Zemania z rodu Thomka, ktorí zostali v Tomčanoch používali od 16. storočia meno Tomčanský (Tomczanski), neskôr zhruba od konca 17. storočia si začali svoje meno písať ako Tomčány (Thomcsányi), ktoré používajú dodnes. Meno Tomčány sa v Martine vyskytuje dodnes. Okrem mena Tomčanský alebo Tomčány používali aj viaceré prímená ako napríklad Medveď, Mikulášovie(ch) alebo Ďurďovie(ch).

    Dedina Dolné Jaseno sa prvý krát spomína v roku 1374 ako Parva Jezen (Malé Jaseno). Z územia Dolného Jasena, ktoré bolo najvýchodnejšou časťou terra Jordani sú známe donácia kráľa Bela IV. z roku 1255 v ktorej sa spomínajú Obusk, Obud, Preslav, Stojslav, Jakub a Rak, ktoré sa týkali najmä územia dedín Horný a Dolný Kalník ale zasahovali aj do Dolného Jasena a donácia z toho istého roku pre Ondreja jeho syna Achilla. Keďže prví zemania z Dolného Jasena sú známi až z roku 1374, kedy sa spomína prvý krát aj samotná obec Dolné Jaseno, tak nie je možné ich jednoznačne spojiť s ľuďmi, ktorí sú uvedení v spomínaných donačných listinách. Koncom 15. storočia sa spomína zeman Matej z Dolného Jasena, ktorý bol v rokoch 1498 až 99 podžupanom Turčianskej stolice. Tento získal v roku 1488 od kráľa novú donáciu na Malé Jaseno spolu so svojimi bratmi Jánom a Jurajom. Matej z Malého Jasena, ktorý mal za manželku dcéru Juraja z Rakova, z rodiny pôvodných Rakovských zemanov ktorí vymreli po meči v roku 1453 bol predkom rodu Rakovských. Od jeho bratov zrejme pochádzajú rodiny dolnojasenských zemanov. V 16. storočí sa v Dolnom Jasene spomínajú zemianske rodiny Pavlovič a Jambor, ktoré spoločne dostali v roku 1521 udelený erb od kráľa Ľudovíta II. Hlavne Pavlovičovci, ktorí používali aj meno Jesenský z Dolného Jasena sa už v 16. storočí rozšírili aj do iných turčianskych dedín aj mimo Turca. Už v 16. storočí sa Matej Pavlovič inak Jesenský vysťahoval do Abrahámovej, kde je jeho potomkovia žili ešte dlhý čas. Pavlovičovci ale aj niektoré ďalšie rodiny dolnojasenských zemanov (napr. Šimkovičovci) sa rozšírili aj do turčianskych dedín ako Košťany, Lipovec a Folkušová. Mimo Turca najmä do Trenčianskej stolice. Z nich pochádzal napr. Pavol Jesenský, ktorý bol v rokoch 1686 až 1709 trenčianskym senátorom, v roku 1689 mestským notárom a v rokoch 1700 až 1701 bol richtárom mesta Trenčín. Už v roku 1576 sa spomína v Sedličnej Juraj Jesenský inak Pavlovič. V 17. storočí pribudli v Dolnom Jasene zemianske rodiny s menami Šimkovič, Piatrovič a Matiaš. Ktoré boli zrejme vetvami starších rodín. Šimkovičovci rovnako ako Pavlovičovci používali aj meno Jesenský z Dolného Jasena používali aj rovnaký erb. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 boli v Dolnom Jasene uvedené rodiny Jambor, Matiaš, Šimkovič a Pavlovič. Potomkovia zemanov z Dolného Jasena žijú v Dolnom Jasene dodnes a používajú mená Jesenský, Jambor, Paulovič a Petrovič.

    – pokračovanie

  • deadline

    člen
    16. júla 2008 o 9:09

    Šľachta v Turčianskej stolici – 3. časť
    V tesnej blízkosti naposledy spomínanej zemianskej dediny Malé (dnes Dolné) Jaseno, ktoré je dnes už väčšie než bývalé Veľké (dnes Horné) Jaseno boli ešte ďalšie dve zemianske dediny a to spomínané Veľké (dnes Horné) Jaseno a Záborie. Tieto sú už od 13. storočia až dodnes zviazané s významnými zemianskymi rodmi Jesenských a Záborských. Horné Jaseno sa spomína prvý krát ako Jezen, keď ho dostali ako donáciu Michal, Peter a Štefan synovia Maťa. Prvým významným členom rodu Jesenský bol podžupan Mikuláš Jesenský, ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1488 až 1491 a v rokoch 1500 až 1504. Významní boli aj viacerí z jeho vnukov, najmä synovia Štefana Jesenského, ktorý bol slúžnym Turčianskej stolice. Z nich môžem spomenúť Ladislava Jesenského, ktorý padol v bitke pri Moháči, Šimona Jesenského ktorý bol prvým rektorom školy v Martine, neskôr odišiel do Trenčína, kde bol kastelánom Trenčianskeho hradu, mestským notárom v Trenčíne (1568 až 84), trenčianskym senátorom (1568-89) a trenčianskym richtárom (1574 až 1593) a tiež stoličným notárom Trenčianskej stolice (1577 až 1589). Ďalej to bol Daniel Jesenský, ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1558 až 1559 a v rokoch 1563 až 1564. Podžupanovi Danielovi Jesenskému, jeho bratom a bratrancovi udelil v roku 1563 kráľ Ferdinand I. na jeho žiadosť armáles, ktorým im potvrdil ich staré šľachtictvo, potvrdil im donáciu na Veľké (Horné) Jaseno a udelil im erb. Z ďalších synov Štefana Jesenského treba spomenúť ešte Baltazára Jesenského, ktorý sa vysťahoval do Vratislavi (dnes Wroclaw) v Sliezsku (v tom čase súčasť Českého kráľovstva), práve on bol otcom najvýznamnejšieho príslušníka rodu doktora Jána Jessenia, významného vedca, lekára, rektora Karlovej univerzity v Prahe, popraveného po porážke Českého stavovského povstania na Staromestskom námestí v Prahe. Mladší syn Mikuláša Jesenského Juraj Jesenský mal len jedného syna Štefana. Jeho syn Juraj Jesenský bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1578 až 1582 a v roku 1586. Jeho mladší brat David Jesenský a jeho synovia Ján a Štefan Jesenský sa odsťahovali do Trenčianskej stolice, kde získali majetky v Adamovciach, Bierovciach a Drietome. Spomínaný Ján Jesenský zastával funkciu stoličného notára Trenčianskej stolice, jeho syn Michal Jesenský bol v roku 1674 stoličným notárom v rokoch 1675 až 1678 bol podžupanom Trenčianskej stolice. Jeho syn Štefan Jesenský bol pôsobil vo funkciách tajomník palatína Pavla Esterházyho a ako komorský radca. Jeho syn Anton Jesenský, dostal v roku 1741 od Márie Terézie titul barón, zomrel však bezdetný a jeho baronát po ňom nikto nezdedil. Jesenskí pôsobili vo viacerých stoliciach, ale najviac ich bolo aj naďalej v Turci. Okrem ich domovského Horného Jasena žili a pôsobili aj v Turčianskom sv. Martin, v Belej, v Bystričke, Folkušovej, neskôr aj vo Vrútkach. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sú zemania z rodu Jesenský uvedení okrem Horného Jasena aj v Belej, v Bystričke a Folkušovej. V Hornom Jasene sú uvedení len zemania z rodu Jesenský. Keďže zemianska rodina Jesenský sa v Hornom Jasene dosť rozvetvila, tak začali okrem mena Jesenský používať aj rôzne prímená na odlíšenie jednotlivých vetiev rodu, ako napr. Juríkovie(ch), Rafajovie(ch), Gašparovie(ch), Pavkovie(ch), Šándorovie(ch), Jurkovie(ch), Dávidovie(ch), Tobiášovie(ch) atď, ktoré sa neskôr zmenili (skrátili) na Juriké, Rafajé, Gašparé, Pavké, Šandoré, Ďurké, Tobiaše atď. Neskôr pribudla ešte línia Petrušé. Rod Jesenský z Horného Jasena patril medzi tie šľachtické rody, ktoré si zachovali silné slovenské povedomie aj v čase maďarizácie a viacerí zemania z tohto rodu sa angažovali v národnom hnutí. Z nich si zaslúži pozornosť predovšetkým Ján Baltazár Jesenský, slúžny a župný notár Turčianskej župy, ktorý bol jedným z hlavných organizátorov memorandového zhromaždenia v Martine v roku 1861, zakladajúcim členom Matice slovenskej, zakladajúcim členom Slovenskej národnej strany a patril aj medzi zakladateľov Tatrabanky. Medzi signatármi Memoranda národa slovenského bolo aj niekoľko ďalších zemanov z rodu Jesenský a samozrejme aj z ďalších turčianskych rodov. Spomenúť treba tiež synov zemana Jána Baltazára Jesenského a to najmä jeho najstaršieho syna, ktorým bol spisovateľ Janko Jesenský, ktorý počas prvej svetovej bojoval v československých légiách a po vojne zastával viaceré funkcie z ktorých najvýznamnejšia bola funkcia krajinského viceprezidenta, ktorú zastával v rokoch 1930 až 1938. Jeho druhý syn Fedor Jesenský bol signatárom Martinskej deklarácie, tajomníkom Slovenskej národnej strany, členom Matice slovenskej a riaditeľom Tatrabanky v rokoch 1920 až 1928. Synom Fedora Jesenského bol Fedor Jesenský, ktorý bol právnik, prekladateľ, vydavateľ a bol tiež šéfredaktorom Národných novín v Martine v rokoch 1939 až 1946. V septembri a októbri 1944 bol pracovníkom tlačového odboru Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici. Po vojne bol členom Demokratickej strany a bol prezidiálnym šéfom Povereníctva informácií v Bratislave. Jeho sestrou bola slovenská spisovateľka, prekladateľka, redaktorka a literárna kritička Zora Jesenská. Ján Baltazár Jesenský a jeho potomkovia pochádzali vetvy Jesenský Gašparé. Z vetvy Jesenský Petrušé môžem zase spomenúť Dionýza Jesenského, ktorý bol účastníkom vojenskej vzbury slovenských vojakov 71. pešieho pluku Rakúsko-Uhorskej armády v Kragujevci v júni 1918 a ktorý bol jedným zo 44 popravených po potlačení vzbury. Potomkovia rodu Jesenský žijú v Hornom Jasene dodnes, okrem Horného Jasena žijú aj v Martine, kde je meno Jesenský jedným z najrozšírenejších mien a aj v niektorých ďalších obciach v Turci.

    V tesnom susedstve Horného Jasena leží dedina Záborie, ktorá patrila rodine Záborských. V roku 1263 kráľ Belo IV. obnovil donáciu na Záborie pre Kocha alebo Koča, Košúta syna Maťa a Vojislava syna Vojana potom čo sa títo sťažovali, že im staršiu donáciu zničil zvolenský župan Detrik. V tejto donácii sú uvedení zemania označení ako nobiles de Turuch, z čoho je jasné že boli už v tom čase riadni šľachtici a nielen jobagiones alebo servientes s dedičnou držbou pôdy na základe donácie od kráľa. Ich majetok ešte v tom čase nemal pomenovanie (alebo aspoň nebolo uvedené v donácii), ale z vymedzených hraníc je jasné, že sa jedná o Záborie a uvedení zemania alebo aspoň niektorí z nich boli predkami rodu Záborský. Názov Záborie sa prvý krát spomína ako názov kuriálnej dediny záborských zemanov v roku 1353 ako Zabor, keď Pavol syn Bočka zo Záboria (de Zabor) vystupuje v spore zemanov z Necpál. Ten istý Pavol sa opäť spomína v rokoch 1360 a 1365. Jeho syn Ján zo Záboria si dal donáciu z roku 1263 zapísať v roku 1391 do Turčianskeho registra. Iný Ján zo Záboria, syn Pavla sa stal pred rokom 1389 dedičným richtárom v Kysuckom Novom Meste. V 15. storočí a aj veľkú časť 16. storočia sa spomínajú zemania zo Záboria len sporadicky a 15. storočí sa väčšinou píšu ako de Zabor. Meno Záborský používajú zemania zo Záboria minimálne od 16. storočia. Pod týmto menom sa spomínajú napr. v listine z roku 1555, kde sa spomínajú Ján Záborský a Gašpar Záborský (Zaborszky) alebo v listine z roku 1580, keď zemania Matyáš a Ján synovia zosnulého Matyáša Považanca inak Záborského (Mathiae Powasanecz alias Zaborsky de Zaborye) založili Michalovi Záborskému a synom nebohého Matúša Záborského polovicu kúrie. Rod Záborský sa už od 17. storočia hodne rozvetvil a rozšíril sa aj mimo Turca, do ďalších stolíc ako Liptovská stolica, Trenčianska stolica, Spišská stolica, Šarišská stolica, Nitrianska stolica, Tekovská stolica, Gemerská stolica, Novohradská stolica a tiež aj do stolíc v dnešnom Maďarsku. Významná bola napr. vetva v Šomoďskej stolici. V Turci zase získali časť majetku v Slovenskom Pravne. Z rodových línií rodu Záborský môžem spomenúť línie Zrubka a Chovan, ktorí často vystupovali aj samostatne a aj v súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 boli zemania z rodiny Zrubka uvedení samostatne pod menom Zrubka. Okrem nich tam boli ešte vetvy Sirocký (neskôr Sirócy), Husáré, Ondrášovie, Lackovie, Ferancovie, Marcé, Mátušovie, Rektorovie a niektoré ďalšie. Meno Záborský používala aj rodina Červeň, čo bola rodina kvartalistov, pôvodne sedliakov, ktorí sa priženili medzi zemanov Záborských a v 17. a 18. storočí vystupovali ako zemania, aj keď neoprávnene, lebo neboli povýšení kráľom do šľachtického stavu a s rodom Záborský boli príbuzní len v ženskej línii. Títo ako jediní zo Záboria museli dokazovať svoje zemianstvo pri revízii zemianstva v Turčianskej stolici, ktoré však nedokázali a boli zapísaní len za kvartalistov. Rod Záborský patril medzi tie šľachtické rody, ktoré si zachovali silné slovenské povedomie aj v čase maďarizácie a viacerí zemania z tohto rodu sa angažovali v národnom hnutí. Z tohto rodu pochádzal napríklad významný slovenský básnik, prozaik, dramatik, novinár a historik, národný buditeľ Jonáš Záborský alebo štúrovec Juraj Záborský, ktorý sa zúčastnil pamätnej vychádzky Štúrovcov na Devín v roku 1836. Pozornosť si zaslúži aj známy slovenský herec Viliam Záborský, ktorý pochádzal z tekovskej vetvy rodu Záborský. Potomkovia rodu Záborský žijú v Záborí dodnes, okrem Záboria žijú aj v Martine a v niektorých ďalších obciach v Turci.

    Medzi najvýznamnejšie rody Turčianskej stolice patril aj rod Rakovský, ktorý pochádzal z dediny Rakovo, ktorá leží na juh od Martina pri rieke Turiec. Rod Rakovský pochádzal v ženskej línii z pôvodných zemanov v Rakove a v mužskej línii zo zemanov z Malého (Dolného) Jasena. Rakovo, ktoré sa prvý krát spomína v roku 1244 ako Rakouch, keď dostal istý Chernek (Černek) donáciu na Rakovo od Bela IV. Zemania z Rakova boli v tesnom susedstve so zemanmi zo Zanašian (terra Zanasan), ktoré dostal ako donáciu martinský farár Martin a jeho brat Ladislav a zemanmi z Laskára, ktoré dostal ako donáciu istý Latibor. Zemania zo Zanašian vymreli začiatkom 14. storočia a ich majetok sa stal súčasťou Laskára a majetkom tamojších zemanov. Dedina Zanašany zanikla najneskôr začiatkom 16. storočia, keď zemania z Laskára postupne presťahovali poddaných zo Zanašian do Laskára, najmä kvôli sporom, ktoré mali so zemanmi z blízkej Karlovej, ktorá ležala v tesnej blízkosti Zanašian. Pôvodní zemania Murínovci z Karlovej vymreli začiatkom 15. storočia, dedina Karlová potom patrila Košútovcom. Zemania z Laskára vymreli koncom 15. storočia, pravdepodobne v roku 1497. Posledným zemanom z tejto rodiny bol Ján Motúr z Laskára. Po jeho smrti sa dedina dostala do majetku Blatnického panstva. Pôvodní zemania z Rakova vymreli po meči v roku 1453 Mikulášom z Rakova. Kráľ dal potom ich majetok Andrejovi Čerňanskému z Veľkej Čiernej v Trenčianskej stolici, tento ale predal svoj takto získaný majetok turčianskym šľachticom a to rodine Benických zo susedných Beníc a Matejovi z Malého Jasena, ktorý mal za manželku dcéru Juraja z Rakova, teda blízku príbuznú (snáď sestru) zosnulého Mikuláša z Rakova. A práve od nich pochádza rod Rakovský. Rod Rakovský je teda potomstvom pôvodných zemanov z Rakova, ale iba v ženskej línii. Prvým významný šľachticom z rodu Rakovský bol Juraj Rakovský, ktorý bol v službe Ferdinanda I. a ktorý zastával viaceré významné funkcie. Bol napr. kapitánom na hrade Sklabiňa, podžupanom Turčianskej stolice v roku 1536 a opäť v roku 1541, podžupanom Liptovskej stolice v roku 1551, sudcom vicepalatína Františka Révaya a od roku 1558 bol kráľovským komorníkom a vicepalatínom Uhorského kráľovstva. Získal pomerne rozsiahle majetky v Turci (Kalník, Kaľamenová, Blážovce, Rudno, Budiš) ale aj v Liptove, kde získal najmä majetky v dedinách Liptovská Štiavnica, Štiavnička, Ludrová, Biely Potok, Parížovce, Dechtáre, Fiačice, Kvačany, Lúčky, Bešeňová, Uhorská Ves atď. a tiež aj v mestečku Nemecká (dnes Partizánska) Ľupča, ktoré predtým patrili najmä liptovským rodom Štiavnický a Parížovský a aj v niektorých ďalších župách (Trenčianskej, Nitrianskej, Zvolenskej a Spišskej). Po jeho smrti vlastnili jeho majetky krátko jeho synovia Ján Rakovský, ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v roku 1565 a Ondrej Rakovský, ktorí ale obaja zomreli mladí a bez potomkov a tak majetky rodu Rakovský prešli na jeho synovcov. Jedným z jeho synovcov nich bol aj známy slovenský vzdelanec a humanistický básnik Martin Rakovský, ktorý sa stal držiteľom turčianskych majetkov rodu Rakovský a ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v roku 1574 a ktorý tiež pôsobil niekoľko rokov aj ako pisár Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave. Liptovské majetky spravoval jeho brat Albert Rakovský, ktorý sídlil v Liptovskej Štiavnici. Ich brat Mikuláš Rakovský sa natrvalo usadil v Kutnej Hore v Čechách, kde bol dlhé roky správcom školy. Martin Rakovský zomrel v roku 1579 v Kutnej Hore, kde bol na návšteve u brata, rok pred tým zomrel aj jeho brat Albert a ich majetky prešli na Albertových synov, z nich sú významní predovšetkým Martin Rakovský, ktorý sídlil v Turci a spravoval turčianske majetky rodu Rakovský a ktorý bol v rokoch 1592 až 1595 podžupanom Turčianskej stolice a jeho brat Ján Rakovský, ktorý sídlil v Liptove a spravoval liptovské majetky rodu Rakovský a ktorý bol v roku 1584 podžupanom Liptovskej stolice. Z ďalších významných osobností z rodu Rakovský, najmä z ich turčianskej vetvy treba spomenúť najmä Melchiora Rakovského, ktorý bol stoličným notárom Turčianskej stolice v rokoch 1691 a 1694 a neskôr opäť v rokoch 1705 až 1707 a istý čas bol aj podžupanom Oravskej stolice a to v rokoch 1699-1703 a ktorý bol zavraždený v roku 1707 na Onódskom sneme počas Rákocziho povstania. Z ďalších príslušníkov rodu je treba spomenúť ešte aspoň generála Martina Rakovského, ktorý žil na prelome 18. a 19. storočia a ktorý bojoval v roku 1789 proti Turkom a od roku 1793 proti Francúzsku a podieľal sa aj na potlačení sedliackeho povstania v Sedmohradsku. Potomkovia rodu Rakovský žijú v Turci dodnes, aj keď nie priamo v Rakove. Väčšina z nich žije v Martine.

    Okrem rodu Rakovský žilo v Rakove aj niekoľko ďalších zemianskych rodín. Boli to najmä Benický zo susedných Beníc, ktorých som spomenul už vyššie. Ďalej to bol rod Feja z Rakova, ktorí tiež používali aj meno Rakovský a ktorí boli blízki príbuzní rodu Rakovský. Z tohto rodu pochádzal napríklad Juraj Feja, ktorý bol podžupan Turčianskej stolice v rokoch v rokoch 1526 až 1627 a zároveň bol aj podžupan Liptovskej stolice v roku 1626. A tiež aj národovec Dionýz Feja-Rakovský, ktorý mal za manželku dcéru J. M. Hurbana. Ďalej to bola rodina Buoc z Doliny, ktorí sa do majetku v Rakove dostali okolo roku 1510, Rovošovci, ktorí žili najmä v Trnove a Šimkovičovci z Dolného Jasena. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 boli v Rakove uvedení zemania s menami Rakovský, Benický, Feja, Šimkovič a Buoc.

    Z pôvodných zemanov z Rakova, potomkov spomínaného Černeka vymrela v roku 1453 iba línia, ktorá žila v samotnom Rakove. Zemania z Rakova si svoj majetok rozdelili niekedy koncom 14. storočia. Rakovo je takmer celé 14. storočie spomínané ako jedna dedina. Donáciu na Rakovo z roku 1244 dal Vavrinec z Rakova zapísať do turčianskeho registra v roku 1391, ale už v roku 1399 sa spomína jeho brat Peter z Malého Rakova, malej kuriálnej dedinky, ktorá vznikla na juhu dŕžavy rakovských zemanov v tesnom susedstve Laskára. Pôvodné Rakovo dostalo prívlastok Veľké. Malé Rakovo sa od druhej polovice 15. storočia začalo nazývať Lehôtkou (Lehothka) a zemania z Malého Rakova začali používať meno Lehotský. Turčiansky rod Lehotský je teda mladšou vetvou pôvodných zemanov Rakova. V roku 1471 sa spomínajú zemania Mikuláš Milko a Valentín Czerny (Černý) de Lhotka. V roku 1504 sa spomínajú zemania z Lehôtky už pod menom Lehotský, resp. Lehocký, konkrétne Juraj a Ján Lehoczky. Ján Lehocký sa spomína ako Jan Lehoczky de Kis Rakow alias Lehotka. Rod Lehotský sa zaradil medzi najvýznamnejšie rody v Turci. V Turci neskôr získali aj časť dediny Bystrička. Okrem toho získali aj väčšie majetky aj v niektorých ďalších stoliciach, najmä Liptovskej a Trenčianskej. V Liptovskej stolici získali Dolnú Ráztoku, časť Dúbravy a Hliníka. Liptovská vetva turčianskeho rodu Lehotských (nemýliť si ich s liptovským rodom Lehotský, ktorí sú samostatným rodom a ktorí pochádzajú z Kráľovej Lehoty, kde žijú dodnes a s turčianskymi Lehotskými nie sú v príbuzenskom vzťahu) používala predikát Lehotský z Ráztok. Väčšie majetky získali tiež v Trenčianskej stolici, kde Juraj Lehotský získal majetky v okolí Žiliny. Jeho synovia sa usadili v Mojši (Martin Lehotský) a v Hornom Vadičove (Gabriel Lehotský). Z rodu Lehotský pochádzalo aj viacero významných župných hodnostárov Turčianskej stolice ako napr. Valentín Lehotský, podžupan Turčianskej stolice v roku 1560 alebo Juraj Lehotský podžupan Turčianskej stolice v rokoch 1696 až 1698 a v roku 1705. Pozornosť si zaslúži aj významný advokát Daniel Lehotský, narodený v roku 1703v Bystričke, ktorý pôsobil ako advokát v Bratislave a v Trnave a pôsobil aj ako stoličný notár Bratislavskej stolice. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 je uvedených viacero zemanov z rodu Lehotský v Lehôtke, v Bystričke a tiež aj v Turčianskom Svätom Martine. Potomkovia rodu Lehotský žijú v Turci dodnes, aj keď nie priamo v Rakove (Lehôtka je dnes súčasť Rakova). Väčšina z nich žije v Martine.

    S Rakovom tesne susedí aj dedina Benice, z ktorej pochádza rod Benický a ktorú v roku 1269 daroval kráľ Belo IV. turčianskym jobagiónom Tomášovi, Benediktovi a Martinovi. V roku 1360 sa spomína Ján syn Benedikta de Benych (z Beníc). Dedina Benice je pomenovaná podľa Benedikta, ale samotný rod Benický pochádza zrejme od jeho brata Tomáša, resp. Tomášovho syna Andreja. V roku 1413 povýšil kráľ Žigmund Martina z Beníc, ktorý bojoval v jeho službách proti Turkom medzi skutočných šľachticov a udelil mu novú donáciu na Benice. Jeho syn Juraj získal v roku 1449 za vojenské zásluhy v službách Hunyadyho časť Dolnej Mútnej. Rodina Benických sa začala rozmáhať už v 15. storočí, kedy k svojim pôvodným majetkom v Beniciach a zmienenej Dolnej Mútnej získali v roku 1479 časť Rakova a niekedy okolo roku 1496 aj časť Príboviec. V roku 1528 získal Mikuláš Benický sobášom s Agnesou Folkušovskou časť Folkušovej a Bystričky, ktoré pred tým patrili rodu Folkušovský. Práve spomínaný Mikuláš Benický najviac pozdvihol svoj rod. Mikuláš Benický bol podžupanom Turčianskej stolice, kastelánom na hrade Zniev, bojoval v službách Ferdinanda I. a vyznamenal sa v bojoch proti Turkom. Jeho syn František Benický získal aj rozsiahle majetky vo Zvolenskej stolici, ktoré predtým patrili rodu Mičinský, keď sa oženil s vdovou po Jánovi Mičinskom. Rod Benický sa tak zaradil medzi najvýznamnejšie rody v Turčianskej aj Zvolenskej stolici. V Turci vlastnili zemania z rodu Benický pomerne rozsiahle majetky v turčianskych dedinách Benice, Príbovce, Rakovo, Bystrička, Folkušová a Karlová, ktorú získali v roku 1600. Vo Zvolenskej stolici im patrili dediny Dolná a Horná Mičiná, Môlča, Vlkanová a vlastnili aj dom na námestí v Banskej Bystrici. Z turčianskych vetiev rodu Benický (najmä benickej a príbovskej vetvy) pochádzalo niekoľko podžupanov a ďalších župných hodnostárov Turčianskej stolice. Okrem už spomenutého Mikuláša Benického to boli napr. Beňadik Benický, ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v roku 1577, Martin Benický ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v roku 1596, tento Martin Benický bol neskôr aj vicepalatínom Uhorského kráľovstva, Ján Benický ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1637 až 1641, Gabriel Benický ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1642 až 1644 a potom opäť v rokoch 1650 až 1652, Gabriel Benický ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1694 až 1695, Štefan Benický ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1708, 1710 a v rokoch 1716 až 1725 alebo Tomáš Benický ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice od roku 1726 a podžupanom bol ešte v roku 1628, kedy Matej Bel písal svoju prácu o Turčianskej stolici. Z Turčianskej vetvy Benických môžem spomenúť ešte Gašpara Benického, ktorý bol osobným tajomníkom Františka Rákocziho, aj on však bol napriek tomu na Onódskom sneme uväznený spolu s ostatnými turčianskymi zemanmi. Z mičinskej (zvolenskej) vetvy rodu Benický treba spomenúť aspoň slovenského básnika Petra Benického, autora básnického diela Verše slovenské. Potomkovia rodu Benický žijú v Turci dodnes, a to najmä v Bystričke a v Martine.

    – pokračovanie

  • deadline

    člen
    6. septembra 2008 o 16:55

    Doplním 4, predposlednú časť a zdroje z ktorých som čerpal.

    Šľachta v Turčianskej stolici – 4. časť

    Na juh od naposledy spomínaných kuriálnych dedín ležalo niekoľko ďalších kuriálnych dedín, v ktorých síce nežili také významné rody ako vo vyššie uvedených dedinách, ale aj tak stoja aspoň za krátku zmienku. Na juh od Rakova a Lehôtky v tesnej blízkosti už spomínaných dedín Karlová a Laskár ležala dedina Valentová. V druhej polovici 15. storočia sa tam spomínajú zemania s menami Ján Poláček, ktorý sa spomína v rokoch 1453 a 1457, Pavol (1475) a Martin Kohút (1487). Zemania z Valentovej používali od 16. storočia mená Zeman a Paľa, ojedinele aj meno Valentovský. V roku 1583 sa tam spomína zeman Jur Paľa alias Valentovský, ktorý sa tri roky predtým spomína ako Zemen alias Paľo. Neskôr sa tam spomínajú dve príbuzné rodiny, jedna s menom Zeman, druhá s menom Paľa. Rodina Zeman si neskôr zmenila meno na Nemes. Pod týmto meno sú uvedení aj v súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709.

    Ďalej to boli Blažovce, ktoré boli pôvodne majetkom Serafilovcov zo Slovenského Pravna. Blažovce neskôr patrili viacerým zemianskym rodinám, najprv Dúbravickým z Dúbravice vo Zvolenskej stolici, neskôr Rakovským a neskôr v 17. storočí zase Turanským z Turíka v Liptovskej stolici, Besnákovcom z Nitrianskej stolice alebo Čertovcom z Laclavej. V tesnom susedstve Blažoviec bola malá kuriálna dedina alebo skôr len samostatná kúria Medziház, ktorá patrila od roku 1534 rodine Medovarovcov, ktorí mali predtým majetok v Dolnej Mútnej, ktorý ale pripadol Kremnici, po tom čo sa Medovarovci zadlžili u Kremnice a nevrátili svoj dlh. Prvým spomínaným zemanom z rodu Medovarovcov bol Juraj Medovar, ktorý sa priženil v roku 1426 medzi zemanov z Mútnej. V 17. storočí pribudli v Medziháze a Blažovciach aj Duchoňovci, nová zemianska rodina, povýšená do šľachtického stavu v roku 1609. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sa spomínajú v Medziháze Medovarovci a Duchoňovci. Medovarovci a Duchoňovci sa v 17. storočí dostali aj do susedných Bodovíc. Kuriálna osada Medziház zanikla v 18. storočí. Už v čase, keď Matej Bel písal svoje Notície tam bolo už len opustené pole.

    V tesnom susedstve Blažoviec a Medziháziu boli ďalšie dve kuriálne dedinky Bodovice a Vachotovice. Tieto mali spoločný pôvod a rovnako aj zemianske rodiny, ktoré v nich žili. V roku 1258 daroval kráľ Belo IV. časť zeme s názvom Žarnovica (nazývala sa tak podľa potoka Žarnovica – dnes Teplica, ktorý pramení vo Veľkej Fatre a vlieva sa do Turca neďaleko Blažoviec) Pavlovi synovi Barana a Ladislavovi synovi Vachota na ich žiadosť, keď ho žiadali, aby im k ich majetku jedného poplužia zeme v zemi Žarnovica, ktorý kúpili daroval ešte jedno poplužie v susedstve ich majetku. Kráľ Belo IV potom v roku 1266 potvrdil, že Pavol syn Barana a Ladislav, Itimir, Gregor a Benedikt synovia Vachota sú praví šľachtici a potvrdil im držanie zeme s názvom Žarnovica (Sarnoucha). V roku 1294 sa tam spomínajú Ladislavovi synovia Vojislav, Tyba (jeho potomkami boli už spomínaní zemania z Jazernice – rod Jezernický), Tomáš a Ivanka, Gregorovi synovia Nedelič a Ladomir a Itimirov syn Teodor. V roku 1299 kúpili Gregorovi synovia Nedelič a Ladomir, Pavlovi synovia Štefan a Bodo a Itimirov syn Teodor kus zeme zo západnej časti neďalekého Černakova (villa Czernakow), zaniknutej dediny, ktorá ležala pri potoku Čierna voda od tamojších zemanov, Lecha a Uroša synov istého Polena a Hocka, ktorý bol synom istého Janka. Na týchto majetkoch spomínaných zemanov vznikli potom spomínané dediny Vachotovice, ktorú vlastnila rodina Vachot a Bodovice, ktoré patrili príbuzným rodinám Bodo a Bada. Všetky tri spomínané drobné zemianske rodiny Bodo, Bada a Vachot boli potomkami spomínaných zemanov z 13. storočia. Dedina Bodovice sa do 15. storočia nazývala Žarnovica (Sarnoucha, Sarnoucza). Najneskôr od roku 1504 sa bodovickí zemania delia na rodové línie Bodo a Bada. Od 17. začiatku storočia sa v Bodoviciach objavujú aj Medovarovci a po nich neskôr aj Duchoňovci, ktorí tam prenikli zo susedného Medziházu, získali majetky v Bodoviciach a usadali sa tam. V 2. polovici 17. storočia pribudla v Bodoviciach rodina Hagarovcov, čo boli pôvodne kvartalisti (nezemania priženení do zemianskej rodiny), ktorí sa priženili do rodiny Bodo a v roku 1669 boli povýšení do šľachtického stavu a zaradili sa teda medzi riadnych zemanov. Hagarovci sa rozšírili aj do niektorých ďalších turčianskych dedín, napr. Abrahámovej. Duchoňovci sa vytratili z Bodovíc v 18. storočí. Ostatné rodiny tam pretrvali do novších čias. Rodiny Bodo a Bada žijú v Turci dodnes, Badovci žijú aj v priamo v obci Blažovce (Bodovice sú dnes časťou obce Blažovce). Ich príbuzní z rodiny Vachot sa z Turca vytratili a zrejme vymreli v 19. storočí, posledný z nich bol Imrich Vachot, ktorý zomrel v roku 1861. Dedinka Vachotovice úplne zanikla.

    Na časti zeme Žarnovica, ktorá ležala južne od naposledy spomínaných Bodovíc vznikli kuriálne dediny Bodorová, Kevice a Paraštiná. Zemianske rodiny, ktoré ich vlastnili boli rovnako väčšina zemianskych rodín v Turci slovanského pôvodu, ale na rozdiel od väčšiny turčianskych zemianskych rodín neboli domáceho pôvodu, ale ich predkovia pochádzali z Českého kráľovstva a pôvodne (pred príchodom do Turca) slúžili na hrade Hričov v Trenčianskej stolici. Títo hostia z Českého kráľovstva boli bratia Namyslav a Vido. Za svoju službu na Hričovskom hrade získali v 13. storočí majetkové donácie v Turci.

    Namyslav získal dedinu Konotopu, ktorá sa neskôr nazývala Ivančiná, podľa jeho syna Ivana. Jeho rodina vymrela v 15. storočí. Jeho brat Vido získal časť zeme, ktorá sa nazývala Žarnovica (Sarnoucha), kde vznikli kuriálne dediny Bodorová, Kevice a Paraštiná. Pôvodne kuriálna dedina Bodorová (podľa Vidovho syna Bodora) neskôr stratila charakter kuriálnej dediny, keď zemania Vidovci z Borodorovej (priama vetva Vidových potomkov) vymreli koncom 15. storočia. Dediny Kevice a Paraštiná zostali zemianskymi dedinami. Rodina Kevických je zrejme bočnou vetvou Vidovcov z Bodorovej. Zemania z Kevíc používali pôvodne meno Kyseľ, ktoré sa prvý krát objavuje v roku v roku 1413, kedy sa v Keviciach spomína istý Ján Kyseľ (po latinsky Johannes dictus Kyszel). Zemania s menom Kyseľ sa potom často objavujú v rôznych listinách v 15. a 16. storočí. Meno Kevický sa prvý krát objavuje v roku 1576, kedy sa spomína Ján Kevický, ktorý bol neskôr podžupan Turčianskej stolice v a to rokoch 1589 až 1591. V roku 1584 sa spomína jeho príbuzný Job Kewiczky de Kewicz. V 17. storočí sa objavujú v Keviciach aj bočné línie rodu Kevický – najmä Chrevada a Štefanoviech. Niektorí členovia rodu opustili v 17. storočí Turiec a rozšírili sa najmä do Šarišskej a Abovskej stolice a neskôr aj do Komárňanskej, Liptovskej, Hontianskej, Spišskej a Gemerskej stolice. Z týchto treba spomenúť najmä Jána Kevického, ktorý bol richtárom v Košiciach v rokoch 1646 a 1653. Kevickí žijú v Turci dodnes, najviac ich dnes žije vo Veľkom Čepčíne. Ich príbuzní z rodiny Paraska z Paraštinej, ktorým v minulosti patrila kuriálna osada Paraštiná žijú dnes tiež vo Veľkom Čepčíne. Iná línia Vidových potomkov sa dostala ešte koncom 14. storočia (1381) do majetku malej kuriálnej osady Dvorec, ktorá vznikla v priestore Ivančinej a pôvodne bola majetkom potomkov Namyslava. Ich potomkami boli zemania zo zemianskej rodiny Konček z Dvorca (Konchek de Dworcz – 1489). Meno Konček sa v tom čase zapisovalo ako Konchek, Konczek, Kontchek alebo Koncsek. Kuriálna dedinka Dvorec ako Dworcz, Wdwarcz, Dworecz, Dworetz atď. Rodina Konček sa v 16. a 17. storočí hodne rozvetvila na viacero rodových línií, ktoré používali aj vlastné prímená a to buď v spojení s menom Konček alebo aj samostatne. V 16. a 17. storočí to boli napr. línie Krajčovie(ch), Šimunovič, Medveďoviech, Davidovie, Zachar(oviech) alebo Šťastný. Medveďoviech sa neskôr začali písať najmä ako Ursíny (zo slova Ursus – po latinsky medveď). Niektoré rodiny používali svoje prímená aj samostatne, bez mena Konček, napr. rodina Šimunovič. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sa v Dvorci spomínajú zemania s menami Konček, Konček alias Davidovie a Šimunovič. Končekovci sa od 17. storočia rozšírili aj do iných stolíc v Uhorsku, na Slovensku aj v dnešnom Maďarsku. Potomkovia rodu Konček žijú v Turci dodnes.

    Dedina Veľký Čepčín rovnako aj ako aj neďaleký Malý Čepčín, ktoré ležia neďaleko Kevíc patrili tiež zemianskym rodinám slovanského pôvodu, ktoré tiež mohli mať pôvod v Českom kráľovstve a ktorí podobne ako predtým menovaní slúžili na Hričovskom hrade. Ich český pôvod však na rozdiel do vyššie spomenutých nie je istý, mohlo sa jednať aj o Slovákov z Trenčianskej stolice. Veľký Čepčín (Chepchyn) a susedná dedina Černakov (Chornukov) sa spomínajú v roku 1263, kedy sa spomínajú ich majitelia Janko a Pavlík synovia Sudruna a ich príbuzní Krupec syn Hájka, Hrubin, Milost, Mladen, Premlad, Tivan a Potuch. Kráľ Belo IV. ešte v tom istom roku daroval niektorým z nich (Jankovi, Pavlíkovi, Krupcovi a Milostovi) neobývaný les Mútna (Muthna) južne od dnes už neexistujúcej dediny Mútna. Neskôr sa spomínajú ako šľachtici z Mútnej a Čepčína (Muthna et Chepchyn). Zemania z Mútnej a Čepčína viedli od 15. storočia spory s Kremnicou, ktorá sa postupne dostala do majetku v Mútnej. Jedna z rodín zemanov z Mútnej a Čepčína Batizovci získali v roku 1437 dedinu Malé Mošovce susediacu s Veľkým Čepčínom, ktorá sa potom začala nazývať Malým Čepčínom a pôvodný Čepčín sa začal nazývať Veľkým Čepčínom. Časť tejto rodiny začala koncom 15. storočia používať meno Čepčanský (Czepczansky) V roku 1491 sa spomína pod týmto menom slúžny Andrej Čepčanský. V rokoch 1498 a 1505 sa spomína Ján Čepčanský a v roku 1509 Juraj Čepčanský. Batizovská rodina, resp. rodina Čepčanských sa časom ďalej rozvetvila a od 16. storočia sa v Malom Čepčíne objavili rodiny Piatroviech (neskôr používali najmä meno Hlavatý), Bernátoviech, Jankoviech a Matušoviech. Rodiny Piatroviech a Bernátoviech pochádzajú zrejme od zemanov, ktorí sa v roku 1578 spomínajú pod menami Piater Czepczansky a Bernat Czepczansky. Meno Čepčanský si zhruba od konca 17. storočia začali písať najmä v tvare Csepcsany alebo Csepcsányi. Potomkovia zemanov z Malého Čepčína s menom Čepčány alebo Čepčáni žijú v Turci dodnes (aj keď nie priamo v Malom Čepčíne). Časť zemanov z Veľkého Čepčína používala už od 14. storočia meno Vladár, ktoré je prvý krát zaznamenané v roku 1383, kedy sa spomína Benedictus filius Wladar (Benedikt syn Vladára). Slovo Vladár sa v minulosti používalo aj ako osobné meno, najmä u Čechov a Poliakov. Vladárovci sídlili spočiatku hlavne v Mútnej, neskôr vo Veľkom Čepčíne. V roku 1509 založili Mútnu Kremnici a na trvalo sa usadili vo Veľkom Čepčíne. V roku 1523 predali svoj majetok v Mútnej Kremnici, ale vymohli si aby mohli aj naďalej užívať lesy. Ich spory s Kremnicou sa tiahli až do 18. storočia. Vladárovci sa v Čepčíne už v 16. storočí dosť rozvetvili a objavujú sa rodové línie Adamovie, Šándor(ovie), Ištvánovie, Gašparovie, Danielovie, Bendík, Uriel, Baltazárovie, Martinkovie, Ulička atď. Niektoré vetvy rodiny Vladárovcov používali neskôr svoje prímená často aj samostatne, bez mena Vladár – napr. vetvy Šándor, Uriel, Gašparovie alebo Ištvánovie. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sa vo Veľkom Čepčíne spomínajú zemania s menami Vladár, Csepcsany (Čepčány) – zemania z Malého Čepčína, Šándor, Uriel, Ištvánovie, Gašparovie (vetvy rodu Vladár), Bizoň a Bezek. Rodina Bezek pochádzala z Novohradskej stolice a nebola v príbuzenskom vzťahu s Vladárovcami. Vladárovci žijú v Turci aj v samotnom Veľkom Čepčíne dodnes.

    Najjužnejšími kuriálnymi dedinami v Turci, ak nepočítam tie dediny ktoré svoj charakter kuriálnej dediny stratili už v stredoveku (napr. Háj) alebo úplne zanikli (ako napr. spomínaná Mútná) boli dediny Zorkovce a Rakša. Dedina Zorkovce (dnes časť Turčianskych Teplíc) dostala svoje meno podľa istého Ladislava zvaného Zork(o) od ktorého si odvodzuje svoj pôvod aj rodina Zorkovský. Meno Zorkovský používali od 15. storočia. V roku 1495 sa spomína zeman Gregor Zorkovský v latinsky písanej listine ako Gregorius Zorkovsky. Už pred tým sa spomínajú zemania zo Zorkoviec ako de Zork, de Zorkow, de Zorkouch alebo de Zorkowicz, najmä v 14 a 15. storočí. V 16. storočí a 17. storočí sa spomínajú zemania zo Zorkoviec vždy pod menom Zorkovský, napr. v roku 1577 sa spomínajú Gregor a Ján Zorkowski. Gabriel Zorkovský bol v roku 1672 podžupanom Turčianskej stolice. V 18. storočí sa niekoľko Zorkovských odsťahovalo z Turca, najmä do Zvolenskej a Tekovskej stolice. Až do druhej polovice 18. storočia sa písali ako Zorkovský. Pod menom Zorkovský (Zorkovszky) sú uvedení aj súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709. Od druhej polovice 18. začali zemania z rodu Zorkovský používať najmä formu Zorkóczy. Do začiatku 19. storočia postupne prevážila forma Zorkóczy, časť rodu však naďalej zostala pri pôvodnej forme Zorkovský. V 19. storočí je treba spomenúť najmä národovca, spisovateľa a evanjelického kňaza Karola Jaroslava Zorkócyho, ktorý sa narodil v Banskej Bystrici. Bol členom Matice slovenskej. V 20. storočí bol významnou osobnosťou Turca Fedor Zorkócy, ktorý bol za 1. Československej republiky tajomníkom Klubu slovenských turistov a lyžiarov a ktorý prispel k rozvoju turistiky v Turci. Počas SNP bol podpredsedom ORNV v Martine a po vojne sa politicky angažoval v Demokratickej strane. Potomkovia rodu Zorkovský žijú v Turci dodnes. Väčšinou sa píšu ako Zorkócy, Zorkóczy alebo Zorkóci. Len malá časť z nich používa formu Zorkovský.

    V tesnom susedstve Zorkoviec boli dediny Nedožery a Svätý Michal spojené s v stredoveku dosť významnou rodinou Thuróczi. Šľachtici z tejto rodiny boli v mužskej línii príbuzní s rodinou Zorkovský, v ženskej línii boli potomkami zemanov, ktorí získali donáciu na Nedožery v roku 1278. Pôvodní zemania z Nedožier mali spoloční pôvod so zemanmi z Polerieky a Abrahámovej, ktorá bola pomenovaná podľa Abraháma z Polerieky. Pôvodní zemania z Polerieky a Abrahámovej vymreli a Polerieka stratila charakter kuriálnej dediny a dostala sa do majetku Znievskeho panstva a neskôr spolu s ním do majetku prepozitúry v Kláštore pod Znievom. Dedina Abrahámová (dnes Abramová) zostala kuriálnou dedinou, ale dostala sa do majetku iných zemanov, pričom nie je vylúčené, že niektorí z nich mohli byť aspoň v ženskej línii v príbuzenskom vzťahu s pôvodnými zemanmi. Príbuzní zemanov z Polerieky dostali donáciu na Nedožery v roku 1278. Do vlastníctva Nedožier sa dostali aj zemania z Polerieky. Juraj, syn Abraháma z Polerieky dal zapísať do Turčianskeho registra listiny na Polerieku a Nedožery. Ich potomkovia sa dostali do príbuzenského vzťahu so zemanmi so Zorkoviec, ktorí sa takto dostali do vlastníctva v dedinách Nedožery a Svätý Michal. Dedina Svätý Michal bola pôvodne farská osada, ktorá vznikla okolo kostola sv. Michala. Táto sa dostala do vlastníctva zemanov z Nedožier. Po roku 1410 sa vo vlastníctve dediny Svätý Michal spomína Ján syn Štefana z Nedožier. Po jeho smrti získal v roku 1436 majetky v Nedožeroch a Svätom Michale Peter de Thurocz, ktorý pochádzal zo Zorkoviec a bol z rodiny zorkovských zemanov. Tento Peter, brat Ondreja zo Zorkoviec získal v roku 1407 dnes už neexistujúcu dedinu Pýr v Hontianskej stolici, kde sa na dlhý čas usadil. Keďže pochádzal z Turca, tak tam začal používať meno Thuróczi. Po získaní Nedožier a Svätého Michala používal meno Peter Thuroczy de Sent Mychal. Jeho synom bol kronikár magister Ján Turóczi, ktorého syn Mikuláš Thuróczi bol v rokoch 1521 až 1528 županom Turčianskej stolice. Jeho dcéra sa vydala za Pavla Nyáryho a po jeho smrti, ktorou vymrel rod Thuróczi prešli majetky rodu Thuróczi na rodinu Nyáry.
    V tesnom susedstve posledne spomenutých dedín leží bývalá kuriálna dedina Rakša. Dedina sa uvádza ako villa Raxa v donácii z roku 1280 pre Mikša syna Rakšu a jeho príbuzných Drahuša, Ruthena a Urbana. Podľa donácie boli obdarovaní dovtedy poddaní z radov domáceho obyvateľstva. Meno Rutehen však naznačuje východoslovanský pôvod takto pomenovaného človeka (Ruthen – Rusín), zrejme to ani nebolo jeho vlastné meno, ale pomenovanie na základe jeho rusínskeho pôvodu, zrejme z Haliča. Ostatní však mohli byť domáceho slovenského pôvodu a spomínaný Ruthen sa mohol len priženiť do ich rodiny. Samotná rodina Rakšanských však bola zrejme potomstvom Drahuša, ktorý bol zrejme domáceho pôvodu ako o tom svedčí listina kráľa Karola Roberta z roku 1340, ktorou boli do vlastníctva Rakše opätovne uvedení pôvodní majitelia. Zemania z Rakše používali najmä priezvisko Rakšanský, neskôr od 17. storočia ho používali najmä v podobe Rakšányi. Priezvisko Rakšanský je prvý krát doložené u Andreja Rakšanského v roku 1493, ktorý sa písal ako Rakssenczky. Zemania z Rakše dostali v roku 1476 od kráľa Mateja Korvína aj majetok (dom a pozemok) v mestečku Mošovce neďaleko Rakše. Okrem mena Rakšanský však používali aj iné mená, ktorými sa rozlišovali jednotlivé vetvy rodu. Niektoré z nich sa používali aj samostatne. Najstarším z nich je meno Rešetár, ktoré sa často používalo aj samostatne. Neskôr pribudli línie Janikoviech, Benikoviech, Štastný, Kubáň, Šimonoviech a Štefanoviech. A ešte vetva Kňazeje, ktorej zakladateľom bol evanjelický kňaz Ondrej Rakšanský. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sú všetci zemania z Rakše uvedení pod menom Raksany (Rakšány). Okrem Turca pôsobili aj v niektorých iných stoliciach, napr. v Tekovskej, Zvolenskej alebo Hontianskej stolici. Magister Matúš Rakšány bol v 17. storočí rektorom bol na škole v Kremnici. Pavol Rakšáni bol richtár v Banskej Bystrici v rokoch 1798 až 1803 a 1811 až 1822 a bol tiež dozorcom slovenskej evanjelický cirkvi v Banskej Bystrici v roku 1784. V 20. storočí je treba spomenúť najmä Dezidera Rakšányho z Banskej Štiavnice, ktorý bol významný právnik a diplomat. Po 2. svetovej vojne pôsobil ako veľvyslanec Československej republiky v Belgicku a v Luxembursku. Potomkovia tohto rodu žijú v Turci dodnes, aj keď už nie priamo v Rakši. Žijú najmä v neďalekých Turčianskych Tepliciach. Väčšina z nich si píše meno v tvare Rakšáni.

    zdroje:
    monografie:
    PhDr. Ján Šikura: Miestopisné dejiny Turca. 1944
    PhDr. Ján Beňko: Starý Turiec. 1996
    Branislav Varsík: Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. 1988
    Matej Bel: Turčianska stolica
    Jozef Novák: Rodové erby na Slovensku Peťkova zbierka pečatí. 1986
    Jozef Novák: Rodové erby na Slovensku Kubínyiho zbierka pečatí. 1980
    Július Vanovič: Kniha o starom Martine. 1990
    Kol. autorov: Vrútky 1255-2000
    Mária Jeršová: Rod Ivanka z Jordánu a Dražkoviec. 1946

    okrajovo aj:
    D. Pongrácz – G. Strešňák – R. Ragač – T. Tandlich – F. Federmayer:
    Šľachta Bratislavskej stolice
    Lexikón erbov šľachty na Slovensku/1. diel – Trenčianska stolica
    Lexikón erbov šľachty na Slovensku/2. diel – Liptovská stolica
    Lexikón erbov šľachty na Slovensku/3. diel – Oravská stolica
    Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1,2,3. 1977-78
    Slovenský biografický slovník. 1-6. 1986-1994.

    články a štúdie v zborníkoch a časopisoch:
    PhDr. Ján Šikura: Záthureckých kúrie. In: Bratislava IX.
    PhDr. Ján Šikura: Revízia zemianstva v Turci. In: Sborník Matice slovenskej. XX
    Jozef Novák: Turčianske rody. Súpis turčianskych rodov z 18. storočia. In: Kmetianum. Vlastivedný zborník Turčianskeho múzea Andreja Kmeťa. 1976
    Jozef Novák: Erby turčianskych rodov. In: Kmetianum. Vlastivedný zborník Turčianskeho múzea Andreja Kmeťa, 5, 1979
    Listy Matúša Ivanku, prefekta turčianskych majetkov rodu Révai (1601 – 1625). In: Historický časopis 53, 2005
    Miloslav Okál: Jesenskovci v 16. a 17. storočí. In: Vlastivedný časopis. 1981
    Miloslav Okál: Rozmach rodu Rakovských. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Historica. 1967, 1968.

  • porsena

    člen
    6. septembra 2008 o 18:52

    To mi pripomenulo stať s Čaplovičovej nedokončenej Etnografie Slovákov (1823-1847) :).
    Tá stať sa volá “Dialóg dvoch turčianskych zemianok”, a vtipne poukazuje na to, ako to asi vyzerá, keď je šľachty pomaly viac ako bežného poddanstva.
    Nuže:

    A:”Prosím ponížene, aby mi vaša Milosť jedno vrece požičali; ta nesem do mlyna mýtovník jačmena na koláče (a chlieb k žatve), nuž ho nemam jako ta zanjest. I teraz len v mojho panových gatach v komore stojí; aj tie gaty myši posekali, a tak sa bojím, že by ho neroztratila.”

    B:”Moja milá paní sestra, jabych vašej Milosti vdačne vrece požičala, ale jedno ma na sebe mesto kepena mlady pán na poli, kde svine priuča; v druhom spí mlady pán na peci, ale sa ho ja ver bojím zobudit, lebo by chleba pýtau. Tretuo vzal so sebou muoj pan do hory, kde reže prutja na metly, ktere na martinsky jarmok preda a kupí svječku, s kterou budeme kapustičku zaprážať. A vjac vrjec ja veru, paní sestra, nemám; čo vjac, i z tych, co mam, dve mlad pán ukradou na Dolnej zemi jednymu čipkarovi spod sedla; nuž sa bojím, žeby jích nekdo poznal.”

    :)

  • Anonymný

    Hosťovské
    13. januára 2009 o 19:12

    Zachytila som meno Fedor Zorkocy, toto meno patrí do našej rodinnej históri, ako sa dá spojiť s týmto človekom. Hľaddám hystorické fakty Ďakujem

Prihláste sa, aby ste mohli odpovedať.

Pôvodný príspevok
0 of 0 príspevkov June 2018
Teraz