Antonio Stradivari sa narodil v Cremone r. 1644. Roku 1667 zhotovil niekoľko huslí podľa vzoru svojho majstra Nikolu Amatiho a tiež ich jeho etiketou označil. Svojím menom začal husle označovať až r. 1670. Do roku 1690 pracoval málo, zaoberal sa štúdiom o stavbe huslí. Až od roku 1690 začal pracovať podľa svojho spôsobu: tvar jeho huslí je plnší , všetky diely jeho huslí sú súmernejšie, pomer výšky klenby dosky vrchnej k jej hrúbke pravidelnejší, i lak oveľa krajší než u jeho predchodcov.Aj keď i na týchto husliach poznať vplyv jeho majstra Nikolu Amatiho. Podľa svojich samostatne utvorených pravidiel začal pracovať až roku 1700 vo veku 56 rokov.
Jeho husle, od roku 1700 do roku 1715 sú jeho vrcholnou umeleckou tvorbou: vrchnú dosku majú z krásneho smrekového dreva s hustými letokruhmi pričom redšie letokruhy sú pri kraji dosky ( pri ľavom aj pravom okraji dosky ). Klenba vrchnej dosky ( i dna ) nie je vyššia ako 15mm, ale za to, znížil klenbu dosiek, učinil vrchnú dosku ( aj dno) oveľa silnejšiu v dreve ako všetci jeho predchodcovia. Luby huslí sú z javorového dreva a olubenie z dreva vŕby ( pre jeho ľahkosť ).

Rezonančné “Eff“ otvory z tejto časovej periódy ( 1700 – 1715 ) sú umelecky rezané a stali sa vzorom pre všetkých neskorších majstrov. Husle Antonia Stradivariho majú silný a ľúbezný hlas.
António Stradivári je na husliarskom nebi hviezdou prvého rádu a jeho husle z obdobia 1700 až 1715 sú skoro nedosiahnuteľným vzorom pre všetkých súčasných majstrov husliarov.
Husle Stradivariho z rokov 1725 – 1730 sú ešte dobré, ale práca na nich nie je tak dokonalá ako na predošlých, a ich vyššia klenba škodí ich hlasu ( nie je tak jasný ). Lakované sú na hnedo. Avšak týchto huslí nie je veľa pretože činnosť Stradivariho už ochabovala.
Po roku 1730 zhotovil Stradivari vlastnou rukou len málo huslí a tie ktoré zhotovil sa už nemôžu rovnať husliam predošlím, v dôsledku majstrovho veku.

Antonio Stradivari bol okolo roku 1720 najvyhľadávanejším husliarom a konkurovať mu v Cremone bolo nesmierne ťažké. Stradivari bol bezpochyby nesmierne pracovitý a zanedlho získal v Cremone a potom i ďalej, nie len za hranicami Lombardie, ale nakoniec celého Talianska veľké meno. V Cremone sa Stradivari vraj objavoval po celý týždeň len v pracovnej koženej zástere a do sviatočného sa prezliekal len v nedeľu pre bohoslužby v kostole. Vo svojej dielni vládol pevnou rukou a aj keď s ním pracovali jeho dvaja synovia, Francesco a Omobono, všetky nástroje sa predávali pod jeho menom. Tak bolo v tejto dielni postavených do jeho smrti ( dožil sa devädesiattri rokov ) možno viac ako 1000 nástrojov.
Pretože však Stradivari – a nielen on – nemal vo svojej dobe vo zvyku zaobstarávať technické výkresy s popiskami pracovných postupov ( dnes musíme povedať bohužial ), nezanechal teda svojím nasledovníkom veľa svedectiev či vodítok k najlepším nástrojom, aké kedy vyšli z jeho rúk.

Z jeho pozostalostí je známe iba menšie množstvo šablón, foriem a nákresov dnes vystavených v Cremone v múzeu. Čo sa však magického a nenapodobiteľného laku týka nezanechal vôbec nič. Nepovažoval to asi ani za dôležité, ani ho nenapadlo, že recept, tak dobre známi a bežne používaní v jeho dobe sa raz stane fenoménom a nedosiahnuteľným cieľom. On jednoducho iba pracoval. Len miešal mimoriadne vlohy umelecké s dokonalou znalosťou remesla a možno i s akousi náklonnosťou k subtilnému hudobnému nástroju. Len dobre počúval potrebám hudobníkov a skúsil pozmeniť prevzaté pracovné postupy s rešpektom ku všetkému podarenému čo sa u Amatiho naučil…. Len, možno, šiel práve tou cestou, po ktorej oproti odvážnemu mužovi kráčala z druhej strany náhoda, možno aj štastie……..

Autor: Ing. Vlado Gubriansky
Foto: Internet