Architekt Jan Koula a Slovensko

Ing. Arch. Igor Thurzo
Profesor architekt Jan Koula je jednou z tých českých osobností.
Ktoré nezištne pomáhali Slovensku pred vznikom Československej republiky roku 1918. Tento jeho prínos dodnes je málo známy a nedocenený.
Jan Koula sa narodil 7. Februára 1855 v Českom Brodě. V roku 1872
maturoval na reálke v Prahe a v štúdiách pokračoval na pražskom Českom
učení technickom (ČVUT), v roku 1877 však prešiel na Akadémiu výtvarných
umení vo Viedni, k prof. Theofilovi Hansenovi, významnému znalcovi
antiky.

V roku 1878 začal Jan Koula pôsobiť ako asistent u Josefa Schulza,
ktorý sa vtedy stal profesorom na architektúre ČVUT v Prahe. Architekt
Josef Schulz bol autorom Múzea kráľovstva českého, Unmelecko –
priemyselného múzea a prestavby národného divadla v Prahe. Schulz, ktorý
bol predtým asistentom Josefa Zítka, mal podobne ako on veľkú záľubu v
renesancii. V roku 1880 Jan Koula získal titul docenta, roku 1885 sa
stal mimoriadnym a v roku 1897 riadnym profesorom ČVUT pre odbor
architektonického tvaroslovia, ornamentálneho a technického kreslenia.
Zároveň prednášal o perspektíve na pražskej akadémii umení. Tvorivo sa
prejavoval ako architekt a urbanista. Na prelome 19. a 20. Storočia
spracoval iniciatívny návrh na prekopanie letenskej stráne v Prahe v
pokračovaní osi Čechovho mosta. Získal významné ceny v súťažiach na
úpravu Vlašského dvora v Kutnej Hore, Strakovej akadémii v Prahe, mosta
cez Vltavu pri pražskom Národnom divadle. (Na Strakovu akadémiu
súťažili spolu a Antonínom Wiehlom). Bol autorom sokolovne a školy v
Českom Brodě.

Jan Koula bol od roku 1881 redaktorom prvého českého odborného
časopisu “Zprávy spolku architektu a inženýru v Království českém” a
prispieval do neho. Programom tohoto časopisu okrem iného bolo
podporovať národnú kultúrnu svojbytnosť, propagovať záujem o domáce
umenie a spoliehanie sa na vlastné sily. Tu možno tiež spomenúť
dokument Spolku architektu a inženýru (SIA) “Pamětní list stran upravení
a rozšíření královského hlavního města Prahy” z roku 1873, ktorý patril
k najvýznamnejším v jeho činnosti. Podpísali ho J. Koula, J. Seidl, B.
Schnirch, B. Sucharda. Obsahoval námety, ktoré mali aj všeobecnejšiu
platnosť. Proti špekuláciám a ľubovôli požadoval jednotnú urbanistickú
koncepciu, systémové riešenie vzťahov predmestí a mestského centra ,
zdôraznil záujmy zdravotné a estetické, ako aj osobitný umelecký a
historický charakter Prahy. Jan Koula tiež pôsobil jako predseda
redakčnej rady časopisu “Architektonický obzor”, ktorý okrem iného mal
vo svojom programe podľa úvodného vyhlásenia podobné ciele, jako
“Zprávy spolku.”: “Sloužiti výtvarnému umění domácímu. Pěstiti jeho
svéráznost. Střežiti poklady minulosti naší.”
S týmto ideovým zameraním súvisel Koulov tvorivý záujem o české
drevené stavby a kroje, o ľudové umenie aj o českú renesanciu, ktorej
osobitný charakter objavil Antonín Wiehl.

Od roku 1892 Jan Koula bol riaditeľom historických archeologických a
národopisných zbierok pražského Národného múzea. Vydal “Památky
umělecko-prumyslové v Čechách”, napísal štúdie o českých mrežiach 17. a
18. storočia, o českých ostrohách 15. storočia a pod. Pripravoval, a
nedokončil dielo o českých, moravských a slovenských majolikách 17.
storočia. Z jeho záujmu o ľudové stavby vyplynuli aj jeho návrhy na
Českú chalupu na jubilejnej výstave roku 1891 a Starú rychtu na
Národopisnej výstave v roku 1895.
S Koulovým záujmom o českú renesanciu a ochranu umeleckých pamiatok
súviseli jeho návrhy na obnovu radnice v Plzni a domu “Minuta” pri
Staromestskej radnici v Prahe. Okrem toho vytvoril mnoho návrhov na
výrobky zo skla, klenoty, mreže, výšivky, omšové rúcha, sgrafitá apod.
(Napr. rpku 1908 navrhol farebné sgrafito na vonkajšiu výzdobu
Maroldovej “Bitky pri Lipanoch”).

Jan Koula bol dobrým akvarelistom. Mnoho akvarelov namaľoval na
námety zo Slovenska. Na Slovensko podnikol veľa ciest, spolupracoval s
Jozefom Ľ. Holubym a Andrejom Kmeťom, obdivoval, študoval a zbieral
slovenské ľudové umenie. Andrej Kmeť venoval Janovi Koulovi značnú
pozornosť vo svojej publikačnej činnosti. Práve z Kmeťových prác môžme
získať informácie o rozsahu Koulovej práce pre Slovensko. V známej práci
“Veleba Sitna” Kmeť spomína Koulu v súvislosti so skúmaním histórie
vzácneho kostolíka v Iliji a cituje Koulov zasvätený posudok o tejto
pamiatke. V Kmeťových prácach nachádzame ako ilustrácie Koulove
fotografie krojov zo Senohradu, Prenčova, Sebechlieb apod. Andrej Kmeť
opisuje, ako boli spolu s Koulom skúmať slovenské ľudové kroje napr. v
Malej Lehote, je to dedina, ktorá ešte zhruba pred tromi desaťročiami
bola romantickým zapadákom. Cestovať tam koncom 19. Storočia bolo azda
aj určitým dobrodružným zážitkom. Jan Koula pomáhal popularizovať
umelecké výrobky slovenských žien a sprostredkoval ich predaj. Tým
pomáhal ľudu získavať prostriedky na živobytie.
Andrej Kmeť takto charakterizoval Koulov záujem o slovenské ľudové
umenie: “Zlatým ohnivom, spojujúcim nás ( . ) s bratmi Čechmi v obore
nášho ženského umenia, bol a je vždy pán profesor Jan Koula, ktorý
bezpochyby má najkrajšiu sbierku našich čipiek a vyšívaní v Prahe, a
mimo toho má velikú sbierku, veliký výber svetlopisných obrazov našich
ľudových krojov, má nielen obrazy, ale aj samé obleky. Sám fotografovaný
je v kroji turnianskom.” Andrej Kmeť pomenoval Jana Koulu “otcom nášho
priemyslu”, na čo Koula reagoval takto: “Vy jste otec a ján jen strýček,
a milosrdenství a láska k vlastnímu lidu je naše hvězda”.
V roku 1882 sa v Prahe zišiel “Výbor pro šíření národního vyšívání”,
ktorý sa rozhodol oboslať medzinárodnú výstavu ženských prác v Paríži,
plánovanú na nasledujúci rok, aj prácami českých a slovenských žien,
ktoré boli predstavované oficiálne pod cudzím, nepatričným menom (napr.
slovenské výrobky doviezli z budapeštianskeho múzea na výstavu ako
maďarské ). Před usporiadaním českej výstavky v Paríži si dal Koula na
skúšku upliesť niekoľko výrobkov zo Slovenska. Skúšky vyšli nad
očakávanie dobre. Čipky a mriežky poslal Koula do Paríža. O ich úspechu
svedčí, že ich potom všetky odkúpil popredný parížsky obchod. Kmeť túto
problematiku komentoval slovami: “Predvídali krivdy naše tí. Ktorí
vystrájali z Prahy věci na výstavku” a ďalej citujúc Koulu: “My ale
vystavili vedle českých a moravských i slovenské vyšívání a kroje a do
vitriny i katalogu postavili dlouhé vysvětlivky co do povahy vyšívání a
vyvinování se kroje slovenského s nejpěknějšími fotografiemi (.) co jsem
měl a vypsali, kterak toho všeho jsou puvodci Slováci (.). Takovým
zpusobem vnikne i do vzdálenějších končin známost o existenci Slovanu v
Uhrách a o jejich síle.” Kmeť potom dodáva: “Tu dosvedčilo sa skvele to
naše príslovie: “Krv nenie voda.” To vzor pravej vzájomnosti slovanskej
! ” Ako vidno, Kmeť i Koula chápali česko – slovenskú spoluprácu ako
súčasť slovanského bratstva.

V súvislosti so štúdiom slovenského ľudového umenia v Honte Kmeť
cituje Koulove slová obdivu:” Nevím, zdali je třeba ještě rozepisovati
se o tom, co za převzácný materiál umění lidového výšivky a čipky
slovenské podávají, jakým znamenitým dokladem jsou nejen pro cit
umělecký v lidu dřímající, nýbrž i existence dávnověkých kulturních snah
osobitně národních, od ciziny neodvislých. Taktéž bylo již jinde
povědeno a vícekráte dokázáno, že není v celé Evropě národa v tom směru
tak bohatého jako naše větev národa československého, kteréžto bohatství
Maďaři, jako vše ostatní, si přisvojiti hledí.
Ode dávných času pěstované a z generace na generaci děděné to umění
našich žen je na Slovensku tak mnohotvaré, že nepostihnuto dosud úplně
ani v hlavních rysích malé pak odchylky již vubec nikdo nezná(.) a Buh
milý ví, kde nabralo se tolik a tolik krásných vzoru, k nimž dala
většinou příroda nebo geometrická síť tkaniva podnět.”
Jan Koula bol spoluorganizátorom známej slovenskej národopisnej
výstavy v lete roku 1887 v Turčianskom Sv. Martine. Ocenil aj námahu
Andreja Kmeťa, ktorú vynaložil v záujme poznania a propagácie
slovenského ľudového umenia: ” Již na výstavce sv. martinské se poznalo,
že z čipek dosud lidem robených dáti lze Hontským pracím první cenu,
byla tam ovšem vystavena krásná kolekce, a obsažené vzorníky krajek a
vložek péčí p. faráře Kmeťe vystavených (.) avšak kdo to jednou zkusil,
ocenil znamenité vlastnosti těchto čipek lidových a ctěný pan farář Kmeť
nejlépe ví, co mu dáme starostí s tím drobným zbožím, které přináší
slušné peníze do chudobné chaty.”
Pri príležitosti spomenutej martinskej výstavy navrhol a vybudoval
architekt Blažej Bulla drevenú vežu v štýle slovenských ľudových
stavieb. Na výstave bol prítomný aj mladý Dušan Jurkovič a Bullova
realizácia ho nadchla a povzbudila natoľko, že túto udalosť možno
pokladať za rozhodujúcu pre jeho neskoršie tvorivé zameranie. Znalec
Jurkovičovho diela František Žákavec v súvislosti s tým uviedol, že
Bullovu stavbu obdivoval aj Jan Koula a pripúšťa, že jeho
prostredníctvom tento príklad mohol vplývať aj na obrodu českej
architektúry. Blažej Bulla a Jan Koula mali mnoho spoločného v záujmoch
o ľudové umenie a aj v ich tvorbe možno nájsť podobné ideové východiská
– inšpiráciu ľudovou architektúrou a renesanciou (v tomto prípade možno
spomenúť Národný dom v Martine a radnicu v Plzni). V časoch slohového
zmätku a hľadania nových ciest v architektúre sa obaja obracali k
podobným podnetom tvorby,. Zakotveným v národnej kultúre a tradícii.
Jan Koula spolupôsobil aj pri výstavbe martinského Národného domu.
Plány a rozpočet tejto stavby, ktoré vypracoval Blažej Bulla, dali
posúdiť spolku architektov pražských na čele s Janom Koulom, ktorý ich
po preskúmaní schválil. Aj toto je jeden z príkladov Jana Koulu so
slovenskými národovcami.
Jan Koula sa ešte dožil národného oslobodenia a vzniku ČSR. Zomrel
v Prahe – Bubenči 18. Mája 1919. Jeho syn Jan E. Koula (1896 – 1975) sa
ešte viac zapísal do slovenskej kultúrnej histórie jako on. Pôsobil ako
profesor na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej
vysokej školy technickej v Bratislave. Okrem iného prednášal predmet
ľudová architektúra a so svojimi vtedajšími asistentmi, neskoršími
významnými architektmi Vojtechom Vilhanom a Ferdinandom Milučkým
podnikal výskumné cesty po Slovensku, získaval zaujímavý materiál o
ľudovej architektúre a ľudovom umení a spoločne s výsledkami
oboznamovali vtedajších poslucháčov architektúry. Na cvičeniach z
architektonickej tvorby zadávali úlohy, ako uplatniť ľudové tradície pri
tvorbe nových objektov. Dielo profesora architekta Jana (Jána) E. Koulu
by si však žiadalo osobitnú rozsiahlu kapitolu.

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Pavol SOCHÁŇ – etnograf, fotograf a publicista

(6.6.1862 Vrbica – 26.1.1941 Bratislava, pochovaný je na Nár. cintoríne)
Maliar, národopisec, publicista, osvetový pracovník, fotograf, študoval na gymnáziu v Kežmarku a učiteľskom ústave v Lučenci, na maliarskych akadémiach v Prahe (1881 – 1885) a v Mníchove (1886). Po výstave moravských výšiviek v Olomouci roku 1885 sa rozhodol venovať ľudovému umeniu a národopisu. Začal systematicky zbierať kroje, výšivky, keramiku a zaznamenávať ľudové zvykoslovie a prejavy slovesnej tvorby.

Štefan Šlachta

BRATISLAVA 1. januára 2004 (SITA) – Fakultu architektúry STU absolvoval v roku 1962. Do roku 1975 pôsobil na tejto fakulte ako odborný asistent. Neskôr pracoval v Dopravoprojekte, v Štátnom ústave pamiatkovej starostlivosti, od roku 1990 prednáša na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

František Palacký – historik a filozof

14. 6. 1788 – v Hodslaviciach sa narodil český historik, filozof, organizátor politického a kultúrneho života František Palacký. Stál pri zrode Matice českej a Spolku českých spisovateľov. Vytvoril projekt českej encyklopédie, ktorý uskutočnil jeho zať F. L. Rieger ako Riegrův slovník naučný.